Snem Slovenskej republiky 1940
I. volebné obdobie. 2. zasedanie.
142.
Vládny návrh.
Zákon
zo dňa_____________1940
o Slovenskej univerzite v Bratislave.
Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto zákone:
ČASŤ PRVÁ. Všeobecné ustanovenia.
§ 1.
(1) V Bratislave zriaďuje sa univerzita pod menom "Slovenská univerzita v Bratislave" (po latinsky "Universitas Slovaca istropolitana").
(2) Univerzita má fakulty:
a) katolícku bohosloveckú,
b) evanjelickú a. v. bohosloveckú,
c) právnickú,
d) lekársku,
e) filozofickú,
f) prírodovedeckú.
§ 2.
Úradným jazykom je slovenčina a latinčina. Vyučovacou a skúšobnou rečou je slovenčina, na katolíckej bohosloveckej fakulte okrem toho aj latinčina a na filozofickej fakulte aj moderný jazyk, ktorý je odborným skúšobným predmetom.
§ 3.
Univerzita má:
a) zapojiť slovenské sily do vedeckej
tvorby svetovej a v službe slovenského národa zveľaďovať vedy;
b) starať sa o odbornú a mravnú výchovu vysokoškolákov;
c) výsledky vedeckého badania sprístupniť čo najširším kruhom národa.
§ 4.
(1) Univerzita je autonómna verejnoprávna korporácia. Má právo vydávať a vykonávať štatúty vo veciach správnych (osobných a vecných), učebných, skúšobných (pre prísne skúšky a kolokvia) a disciplinárnych. Univerzita udeľuje akademické hodnosti, tituly a habilituje súkromných docentov.
(2) Štatúty schvaľuje ministerstvo školstva a národnej osvety a vyhlasuje ich v "Úradných novinách".
(3) Členmi univerzity sú riadni a mimoriadni profesori, súkromní docenti, asistenti a immatrikulovaní poslucháči. Súhrn týchto členov tvorí akademickú obec.
(4) Práva a povinnosti, vyplývajúce z tohto členstva, tvoria akademické občianske právo.
ČASŤ DRUHA. Orgány univerzity.
§ 5. Čestní hodnostári univerzity:
prezident republiky je čestným rektorom univerzity s titulom "rector magnificentissimus";
minister školstva a národnej osvety je čestným kancelárom univerzity s titulom "supremus cancellarius".
§ 6.
Orgánmi univerzity sú: rektor, akademický senát, dekani fakúlt a profesorské sbory.
§ 7.
Rektor je na čele univerzity; vymenúva ho prezident republiky na dva roky z riadnych profesorov univerzity.
§ 8.
Rektora univerzity zastupuje prorektor, vymenovaný prezidentom republiky na dva roky z riadnych profesorov univerzity.
§ 9.
(1) Členmi akademického senátu sú: rektor ako predseda, prorektor, dekani, prodekani a za každý profesorský sbor jeden vyvolený zástupca. Funkčné obdobie vyvolených senátorov trvá tri roky.
(2) Akademický senát má právo usnášať sa o štatútoch, vedie správu univerzity a vykonáva disciplinárnu právomoc.
§ 10.
Dekani sú na čele jednotlivých fakúlt; vymenuje ich prezident republiky na dva roky z riadnych profesorov príslušnej fakulty.
§ 11.
Dekana fakulty zastupuje prodekan, vymenovaný prezidentom republiky na dva roky z riadnych profesorov fakulty.
§ 12.
(1) Členmi profesorského sboru sú: dekan ako predseda, všetci riadni a mimoriadni profesori fakulty a dvaja zástupcovia súkromných docentov.
(2) Profesorský sbor stará sa o veci učebné, skúšobné, fakultné veci správne (osobné a vecné) a habilituje súkromných docentov so schválením ministerstva školstva a národnej osvety.
ČASŤ TRETIA. Hospodárstvo.
§ 13.
(1) Doterajší univerzitný majetok a univerzite do užívania prenechaný štátny hnuteľný a nehnuteľný majetok stáva sa vlastníctvom univerzity, zriadenej týmto zákonom,
(2) Univerzitný majetok so stránky technickej spravujú príslušné štátne rezorty spolu s patričnými činiteľmi univerzitnými.
(3) Výnos zo základinných majetkov univerzitných plynie do rezervného fondu univerzity, ak to cieľ patričnej základiny nevylučuje. Rezervný fond spravuje a o jeho upotrebení rozhoduje akademický senát,
§ 14.
Výdavky, spojené s udržovaním univerzity, znáša štát, ak nie sú kryté z jej vlastných príjmov.
§ 15. (1) Príjmy univerzity:
1. výnos z vlastného majetku,
2. študijné poplatky a dávky,
3. štátne dotácie,
4. dary a subvencie.
(2) Okrem týchto príjmov môže univerzita vyberať príspevky (taxy) za používanie vedeckých ústavov; výnos týchto príspevkov môže univerzita použiť na zveľadenie patričného ústavu.
ČASŤ ŠTVRTÁ, Osobné veci.
§ 16.
(1) Stolice riadnych a mimoriadnych profesorov jednotlivých fakúlt systemizuje podľa odborov vláda na návrh ministerstva školstva a národnej osvety a profesorského sboru príslušnej fakulty.
(2) Univerzitných profesorov vymenúva prezident republiky na návrh profesorského sboru, predložený prostredníctvom ministerstva školstva a národnej osvety a vlády. Prezident republiky môže vziať za základ menovania aj minoritné votum najmenej však 2/5 všetkých členov profesorského sboru.
§ 17.
Systemizácia a ustanovenie personálu administratívneho a pomocného Slovenskej univerzity sa vykonáva po vypočutí akademických úradov podľa predpisov, platných pre zamestnancov štátnej správy.
§ 18.
Práva poslucháčov a absolventov, nadobudnuté na univerzite, zriadenej zákonom č. 375/1919 Sb. z. a n., zachovávajú sa aj na univerzite, zriadenej týmto zákonom.
§ 19, Zákon č. 375/1919 Sb. z, a n. sa zrušuje.
§ 20.
(1) Tento zákon, s výnimkou určenou v ods. 2 a 3 nadobudne účinnosť dňom vyhlásenia; vykoná ho vláda.
(2) Účinnosť ustanovenia pod písm. b) ods. 2, § l určí vláda nariadením po schválení ústavy evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku.
(3) Účinnosť dosiaľ platných ustanovení, ktoré odporujú tomuto zákonu, prestáva dňom, ktoré určí vláda osobitnými nariadeniami.
Dôvodová zpráva.
K § 1.
Slovenská republika nadväzuje časové na celú minulosť Slovenska v terajšej jeho rozlohe.
No duchovne zapojuje sa do tradície, kultúry a do dejín slovenského národa.
Preto pri vynášaní univerzitného zákona si všíma obidva momenty, a to jednak minulosť Slovenska ako geopolitického celku, jednak ducha slovenskej tradície, kultúry a dejín.
So zreteľom na celkovú minulosť Slovenska nadväzuje na existenčnú reťaz tradície univerzitnej, ktorá sa na území terajšieho slovenského štátu započala založením,, Academiae Istropolitanae" dňa 20. VII. 1467 kráľom Matejom Korvínom so svolením pápeža Pavla II., a to v sídle teraz zakladanej univerzity.
Vtedajšie pomenovanie "Academia Istropolitana" nemôže mýliť, lebo to bola v skutočnosti úplná univerzita so štyrmi fakultami, len na miesto všeobecného "universitas" pri pomenovaní sa užívalo označenie "academia". (Porovnaj dr. Czászár: Az Akademia Istropolitana, Pozsony 1914,
str. 23—25). V tejto dobe to bolo samozrejmé, lebo je to doba renesancie, ktorá zakladala v Taliansku tiež "akademie" (pomenované podľa Platónovej Akademie Aténskej z klasickej doby gréckej), a to vo Florencii (1440), v Benátkach, v Neapoli a v Ríme (1530). V duchu vtedajšej doby ich pokladali za významnejšie ako univerzity.
Na túto existenčnú reťaz univerzitnú neskôr nadviazal aj z. čl. XXXVI. r. z. 1912, na ktorého základe sa v Bratislave založila a v roku 1914 aj otvorila "Alžbetínska univerzita",
V roku 1919 zák. č, 375 Sb. z. a n. bola založená nová "česko-slovenská" univerzita, ktorú neskôr pomenovali podľa Komenského; nadväzovala tiež nevyhnutne na túto reťaz, hoci sa aj k jej duchovnej náplni nehlásila.
Slovenská republika musí tiež pokračovať v tejto tradícii univerzitnej na pôde terajšej Bratislavy. No duchovne nadväzuje na dedičstvo kniežatstva Pribinovho, uložené v 1100-ročnej kultúrnej tradícii (833 posvätenie prvého kresťanského chrámu v Strednej Európe v Nitre), a na
dedičstvo Veľkomoravskej ríše s jej cyrilometodejskou tradíciou (863 príchod sv. Cyrila a Metodeja na územie Slovenska), lebo si je vedomá poslania svojho len v tomto znamení, ktorého vyjadrením je slovenský dvojramenný kríž.
Práve pre túto príčinu zrušila sa doterajšia "česko-slovenská" univerzita Komenského, ktorej pomenovanie a účinkovanie sa priečilo tradičnej slovenskej línii.
Preto sa oprávnene vkladá do osnovy zákona latinské pomenovanie,, Universitas Slovaca Istropolitana".
K § l, ods. 2,
Poradie jednotlivých fakúlt ustálilo sa podľa vzorov iných veľkých moderných univerzít, ale aj podľa stredovekých univerzitných štatútov.
Slovenská ev. bohoslovecká fakulta sa pojala do vydávanej osnovy podmienečne (srovnaj § 20, ods. 2),
K § 2.
Za úradný jazyk určila sa štátna reč slovenská a popri nej aj latinčina. -Latinčina sa uvádza preto, lebo univerzita vydáva diplomy a iné listiny aj v jazyku latinskom, pričom ide o listiny úradné. Doteraz sa tak robilo bez zákonného oprávnenia. Týmto zákonom sa tento nedostatok odstraňuje.
Okrem toho do sväzku univerzity sa pojíma aj katolícka bohoslovecká fakulta, ktorá vedľa slovenčiny musí mať za jazyk úradný a skúšobný aj latinský jazyk. Podobné ustanovenie v ods. 2, § 2 sa zavádza i pre filozofickú fakultu, čo nie je nič iné ako potvrdenie dosavádnej praxe, podľa ktorej kandidátov skúšali z moderných jazykov, ako z ich študijného predmetu, v tom istom jazyku.
K § 3, ods. a).
Cieľom založenej univerzity je pozorovať svetovú vedeckú tvorbu. Lenže neslobodno pritom zabudnúť, že aj slovenská veda musí sa zapojiť do kultúrneho pretekania národov, a to práve vedeckým výskumom Slovenska na všetkých poliach. Musí teda založená univerzita zveľaďovať v prvom rade tie vedné odbory, ktoré sú eminentne dôležité pre slovenský národ a štát. To sa doteraz nerobilo.
K § 3, ods. b).
Vedľa prvoradého vedeckého poslania je zakladaná univerzita aj výchovnou inštitúciou, vychovávajúcou slovenský vedecký dorast. To je jej druhým poslaním a v smysle tohto niemenej významného poslania musia sa vypracovať i všetky štatúty, ak sa budú priamo alebo nepriamo dotýkať výchovy na zakladanej univerzite.
Lež treba v nich osobitne zdôrazniť, že vedecká výchova slovenského vysokoškoláka musí byť zodpovedajúca totalite jeho osobnosti: teda nielen jeho osobnostnej časti rozumovej, ale aj mravnej, a to so zreteľom na slovenskú tradíciu, kultúru, reč a dejiny, ktoré sú kresťanské celým svojím duchom.
K § 3, ods. c).
Slovenská univerzita ako vrcholná národná vedecká ustanovizeň musí sa starať nielen o pestovanie vied a o výchovu vedeckého dorastu, ale celým svojím bytím a dejstvovaním musí byť výlučne v službách slovenského národa a štátu. To tak, že sa bude usilovať sprístupniť širokým vrstvám národa najnovšie výdobytky svetového a národného vedeckého badania. Musí sa teda venovať vedia svojej činnosti intenzívne vedeckej a výchovnej aj extenzívnej výchove všetkých národných stavov podľa ich funkčných záujmov vo verejnom a hospodárskom živote, aby tak kultúrna hladina celého národa bola v ustavičnom vývine a smerovala k európskemu a svetovému kultúrnemu priemeru. Tak sa dosiahne úplná jednota celého národa aj na duchovnom poli a skrsne živý interes najširších národných kruhov o duchovný pokrok svetový.
Zásadu slobody vedeckého badania osnova nepokladá za potrebné uvádzať, lebo sa vyjadruje samou Ústavou — §85. Odôvodnené by to bolo len vtedy, ak by takáto garancia neexistovala ako v bývalom Uhorsku, kde z. čl. XXXVI/1912 o "Alžbetínskej univerzite v Bratislave" to musel osobitne určiť.
K § 4, ods. 1.
Zákon výslovne zdôrazňuje, že univerzita je verejnoprávnou korporáciou. Tým zákon odstraňuje pre budúcnosť všetky pochybnosti o právnej povahe univerzity, ktoré by mohli vyvolať zástancovia klasickej teórie korporačnej, čo poukazujú na niektoré zvláštnosti univerzity ako korporácie, najmä na tie prvky univerzitného zriadenia, ktoré ju približujú inštitúcii ústavov Osnovatelia zákona boli si vedomí, že univerzita má rad funkcií, na pr. výchovnú, vyučovaciu a pod., ktorými by sa podľa istých teoretických náhľadov mala zaradiť k prechodným alebo smiešaným útvarom, ale keďže vychádzali zo súvislosti univerzity so skutočným životom a z potreby tým diktovanej, priklonili sa k jednoznačnému vymedzeniu právnej podstaty univerzity.
Verejnoprávny charakter univerzity umožňuje, aby jej štát ponechal príslušnú časť verejnej správy a vrchnostenskej právomoci. Rozsah tejto právomoci vymedzuje rozsah matérie, ktorú univerzita môže autonómne upravovať svojimi štatútmi. Súčasne stáva sa univerzita priznaním tohto verejnoprávneho charakteru celkom nesporne účastnou na všetkých výhodách a na prednostnom postavení, ktoré sa priznávajú verejnoprávnym ustanovizniam.
Ale zákon vyzdvihuje aj okolnosť, že univerzita je autonómnou korporáciou: najvlastnejšia stránka tejto vlastnosti, t. j. právotvorná moc, je v práve univerzity, v tomto paragrafe určenom, vydávať štatúty; zo znenia zákona vysvitá, že v tomto ohľade nie je univerzita neobmedzená, keďže môže vydávať iba právne predpisy, čo vyplývajú z jej poslania a účinkovania. Je len samozrejmé, že vykonávanie týchto štatútov je tiež vecou univerzity. Udeliť autonómiu univerzite je vecou, vyplývajúcou zo samotného pojmu univerzity už od loženia prvých univerzít. Preto vlastne ide len o ponechanie tejto autonómie aj do budúcnosti. Činnosť univerzity je natoľko zvláštnej povahy a ojedinelá, že preto ona sama je najspôsobilejšia a najkompetentnejšia upravovať svoje veci.
Tieto veci vypočítavajú sa v § 4, odseku l a možno ich zadeliť do troch skupín:
a) veci administratívne, ktoré dosiaľ spravovala univerzita a ministerstvo školstva. Sú to veci povahy osobnej aj vecnej. V rámci dosiaľ u nás zachovaného typu vysokých škôl bola táto agenda rozdelená medzi ministerstvom a univerzitou tak, že najväčšia časť rozhodovania patrila ministerstvu, univerzita len plnila rozhodnutia ministerstva a dávala k nim svojimi návrhmi podnet, prípadne na základe zmocnenia vykonávala časť týchto funkcií sama. Keďže časť tejto agendy upravuje si podľa tohto zákona univerzita sama, v tom istom rozsahu, ako sa už vyššie uviedlo, má ju aj sama vykonávať. Nepatria k tým-
to administratívnym veciam, ktoré si univerzita môže sama upravovať a spravovať, tie veci, ktoré tento zákon prikazuje výslovne do pôsobnosti ministerstva, vlády a pod.;
b) učebné, skúšobné a disciplinárne veci poslucháčov patria do kompetencie univerzity podľa svojej povahy. Disciplinárne veci všetkých členov akademickej obce, uvedených v ods. 3, patria do pôsobnosti univerzity ako veci jej členstva. Konečne disciplinárne veci zamestnancov univerzitných patria do jej kompetencie ako administratívne veci personálne, zahrnuté vyššie pod a);
c) udeľovať akademické hodnosti, tituly a habilitácie súkromných docentov sú od nepamäti výsadným právom vysokých škôl. Na spolupôsobenie ministerstva školstva a národnej osvety pri habilitácii súkromných docentov pamätalo sa doložkou, že tieto akty podliehajú schváleniu ministerstva (ods. 2, § 12).
§ 4, ods. 2.
Zákon uznáva primeraný záujem štátu na kontrole úpravy univerzitných vecí, a preto podrobuje univerzitné štatúty schváleniu rezortného ministerstva.
§ 4, ods. 3.
Zákon presne vymedzuje členstvo v korporácii, ktorú tvorí univerzita, pričom aj spôsobom formulácie, označujúc jeho súhrn akademickou obcou, aj výberom týchto príslušníkov nadväzuje na staré tradície stredovekých univerzít, v ktorých členmi akademickej obce boli profesori a poslucháči. Okrem profesorov a docentov bolo primerané pribrať aj ich vedeckých pomocníkov, t. j. asistentov a priznať im aj členstvo.
§ 4, ods. 4.
S ohľadom na korporačnú povahu a práva univerzity ako korporácie, nie je akademické občianske právo prázdne dekórum, ale má rozličný obsah podľa povahy členstva. Iného obsahu sú občianske práva, patriace profesorom, iné sú práva a povinnosti, čo vyplývajú z neho pre docentov alebo asistentov a celkom iný obsah a rozsah má členstvo poslucháčov. Konkrétnejší obsah týchto členských práv vyplynie zo štatútov.
K §5.
Ustanovenie § 5 nadväzuje jednak na tradíciu, zachovanú na univerzitách založených v stredoveku, ktoré požívaly plnú autonómiu a stály pod osobitnou ochranou najvyšších ústavných predstaviteľov štátu, jednak odpovedá úzkemu vzťahu univerzity k ústavným činiteľom, ktorý sa ešte osobitne manifestuje priznaním čestných funkcií.
K § 6.
Tento paragraf ponecháva jestvovanie ustálených orgánov univerzitných.
K § 7.
V ňom je oproti doterajšiemu stavu novotou, že rektora vymenuje prezident republiky. Slovenský štát takto dáva na javo, aký záujem má na tom, aby na čele univerzity bola vhodná osoba. Pri systéme voľby mohlo sa stať, že číro s ohľadov kolegiality, alebo ako ocenenie zásluh vedeckých mohla sa dostať táto hodnosť osobe vynikajúcej síce na pr. mravnými, vedeckými alebo inými osobnými kvalitami, ale nevykazujúcej náležité vlastnosti, ktoré vyžaduje rektorská hodnosť ako zodpovedný úrad a ťažká funkcia organizačná. Pri systéme voľby sa na tieto okolnosti nebral ohľad a udomácnil sa zvyk voliť rektorov podľa ancienity a podľa zásady striedania fakúlt.
Je síce pravda, že systém vymenovania rektora prezidentom republiky dáva teoreticky i prakticky možnosť výberu rektora na dlhší čas z niektorej fakulty, najmä keby to vyžadovaly personálne pomery univerzitné alebo iné dôvody vhodnosti, no dá sa očakávať, že pravidlom bude aj naďalej zásada striedania fakúlt vo vykonávaní rektorskej funkcie. Ani v tom smere netreba mať obavy, že by prezident republiky na čelo univerzity postavil osobu nespôsobilú pre túto funkciu alebo nemajúcu dôveru prevažnej čiastky univerzity. Strnulá zásada obsadzovania rektorského úradu "voľbou" podľa tradičného spôsobu musí v prípade potreby ustúpiť požiadavke vhodnosti a spoľahlivosti.
Zákon neopakuje, ale pokladá za platnú zásadu, vyslovenú v ústavnej listine, že všetky vymenovania prezidentom republiky dejú sa na návrh vlády.
Dvojročné funkčné obdobie sa javí ako zlepšenie proti doterajšiemu jednoročnému. Vyžaduje to potreba rozhľadu a dlh-
ších skúseností, ktoré nebolo možno nadobudnúť pri funkčnom období jednoročnom.
Ustálenie výšky odmeny ponechalo sa štatutárnym ustanoveniam.
K § 8, ods. 1.
Spôsob obsadzovania funkcie prorektorskej vyplýva zo zásady nominačnej, ktorá platí pre ustanovovanie všetkých reprezentantov univerzity. Výška odmeny prorektora ustáli sa tiež štatútom.
K § 9, ods. 1.
Toto ustanovenie nemení nič na doterajšom složení akademického senátu.
K § 9, ods. 2.
Kompetencia akademického senátu proti doterajšiemu stavu sa rozšírila o právomoc štatútotvornú. Pre vykonávanie tohoto významného práva univerzity je akademický senát, ako reprezentatívny kolektívny orgán celouniverzitný, najpovolanejší, pri čom sa predpokladá, že vezme do úvahy stanovisko príslušných profesorských sborov.
K §§ 10 a 11.
Predpisy o spôsobe ustanovovania dekanov a prodekanov fakúlt sú iba dôsledným prevedením zásady nominačnej, odôvodnenej v §§ 7 a 8. Na výšku odmeny dekana a prodekana bude sa pamätať v štatútoch.
K § 12, ods. 1.
Toto ustanovenie pripúšťa — na rozdiel od doterajšieho stavu — za členov profesorského sboru všetkých mimoriadnych profesorov (ale nie profesorov titulárnych) bez obmedzenia, lebo niet vecného dôvodu vylúčiť mimoriadnych profesorov z práv členov sboru. Na celkový počet mimoriadnych profesorov má ostatne každá fakulta ingerenciu, takže môže preventívne vylúčiť nebezpečenstvo prípadného prehlasovania riadnych profesorov profesormi mimoriadnymi.
K § 12, ods. 2.
Pri habilitovaní súkromných docentov zachovalo sa doterajšie schvaľovacie právo ministerstva školstva a národnej osvety, lebo je želateľné, aby pri habilitačnom pokračovaní zaistená bola potrebná ingerencia ministerstvu, ktoré zodpovedá nie-