nie predošlé, má svoju obdobu v § 64 tr. zák. Pokiaľ však v tr. zákone je rázu fakultatívneho, toto ustanovenie je obligatórne a to aj pokiaľ ide o odsek 2.

Tieto dvojaké a súbežné ustanovenia ešte sa rozchádzajú v tom, že podľa tr. zákona je možno vypovedať zo zeme navždy alebo na určitý čas, naproti tomu podľa tohto ustanovenia možno vypovedať len navždy. Navrhované ustanovenie totiž nemá predpisu o vypovedaní dočasnom a keďže v pojmu vypovedania samotného je už zahrnutý aj pojem vypovedania navždy, nemožno podľa tohto ustanovenia vypovedať cudzinca len na určitý čas z územia republiky, ale len navždy.

§ 39.

V ustanovení tomto boly na novo upravené a podľa možnosti aj zjednodušené predpisy, ktoré boly pôvodne normované v § 34 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. aj v znení zákona č. 124/33, 140/34 Sb. z. a n. a potom ďalej rozširované a predlžované vládnymi nariadeniami č. 150/33, 163/34, 157/35 a 165/37 Sb. z. a n.

V l odseku je vypovedaná možnosť vysloviť súdu prípustnosť zastavenia periodického tlačiva pri dvoch rozdielnych pokračovaniach. V prvom prípade je to trestné pokračovanie proti určitej osobe, t. j. subjektívne pokračovanie, takzvané,, súdne pokračovanie" vo smysle § l tr. por., v ktorom všeobecne môže byť v trestnej veci súdne pokračovanie zavedené len podľa zákona obžalobou a len proti tomu, proti komu je odôvodnené podozrenie, že spáchal zločin, prečin alebo priestupok a v druhom prípade je to tzv. objektívne pokračovanie, keď sa trestné pokračovanie nevedie proti určitej osobe, v dôsledku čoho celé pokračovanie je zvláštnymi predpismi upravené.

Za platnosti tlačových predpisov podľa zákona na ochranu republiky tlačové prehliadky prevádzaly okresné úrady (polícia) a štátne zastupiteľstvá. Potvrdzovaly konfiškácie v každom prípade však súdy, ktoré v inštančnom postupe v konfiškáciách malý tiež posledné slovo, Za tohto stavu veci, vec nebolo možné inak upraviť ako porušením podstatnej zásady trestného poriadku, ktorá už bola vyše citovaná.

Treba priznať, že tzv. objektívne pokračovanie je v rozpore najmä so zásadou akuzačnou (obžalovacou, na rozdiel od zásady inkvizačnej). Netreba však zabúdať na to, že toto pokračovanie má určité a značné výhody, ktoré oprávňujú jeho po-

nechanie. Je to najmä okolnosť, že v konfiškácii samotnej v konečnej inštancii rozhoduje súd (v trojčlennom senáte: viď dôvodovú zprávu pri § 41 tejto osnovy), ktorý je podľa našej Ústavy nezávislým (§ 67) a tým je teda vylúčená hocijaká tlačová perzekúcia so strany štátu na jednej strane a hocijaký tlak, alebo útlak silných indivíduí (jedincov a sborov) na strane druhej. Nie menej dôležitá je tá okolnosť, že súbežne s objektívnym pokračovaním možno stíhať vinníka (autora, zodpovedného redaktora atď. ) a to jednak podľa všeobecne platných zásad trestného práva alebo podľa zvláštnych pravidiel vo smysle §§ 32 a nasl. zák. čl. XIV: 1924 alebo §§ l a nasl. zákona č. 124/24 (vyhláška č. 145/33 Sb. z. a n. ). Toto subjektívne pokračovanie, pravda, možno úplne pominúť, alebo v každom prípade zaviesť, a teda ustanovenie toto je tiež dostatočne pružné. Pri tomto treba pripomenúť, že ustanovenie celého tohto paragrafu je momentálne len papierovou normou nakoľko vládne nariadenie č. 241/39 Sl. z. vydané na základe § 44 Ústavy zaviedlo všeobecne až do odvolania zásadu preventívnej cenzúry vo smysle § 10 zákona č. 300/20 Sb. z. a n. v znení čl. I. zákona č. 125/33 Sb. z. a n. Citované vládne nariadenie však je len prechodného rázu a preto táto otázka musí byť už teraz riešená.

Odsek 2 a ďalšie tohto ustanovenia boly prevzaté z už citovaných zákonov a vládnych nariadení a vhodne prispôsobené a upravené, pri čom sa poznamenáva, že § 34 b) zákona na ochranu republiky v znení čl. II. zákona č. 140/34 Sb. z. a n. bol vynechaný. Skrátenie lehôt v ňom uvedených totiž je tak minimálne, že v prípade potreby sa dá nahradiť internou úpravou samotného ministerstva o súrnosti už spomenutého objektívneho pokračovania.

Pre úplnosť sa pripomína, že objektívne tlačové pokračovanie pôvodne bolo upravené v trestnom poriadku v § 477 a 478, potom v neskorších zákonoch (č. 168/22 Sb. z. a n. ) a posledne bolo upravené v čl. 6 zákona č. 33/40 Sl. z. Predpráce s kodifikáciou tlačových predpisov Ministerstvo pravosúdia už započalo.

§ 40.

Toto ustanovenie, prevzaté bez zmeny z § 35 zákona č. 50/23 Sb. z. a n., postihuje ucelený a jednotný súhrn noriem, ktorých obsah dostatočne vystihuje názov jednotlivých dielov obsahujúcich materiálne predpisy tejto osnovy ako vlastizrada, (§§

l—3), poškodzovanie republiky a útoky na ústavných činiteľov (§§ 4 až 15) a ohrožovanie pokoja v republike a jej vojenskej bezpečnosti (§§ 16—31), pri porušení ktorých je iste dostatočne odôvodnené ustanovenie, ktoré vylučuje podmienečné odsúdenie za určitých predpokladov. Všeobecná závažnosť právnych majetkov týmto ustanovením chránených dostatočne odôvodňuje zaujatie zásadne objektivistického stanoviska a to ako výnimka zo stanoviska subjektivistického, upraveného zásadne v zákone o podmienečnom odsúdení zákon č. 562/19 Sb. z. a n. ).

§ 41.

Podľa doterajších ustanovení obsah § 36 zákona č. 50/23 Sb. z. a n., ktorý určoval obsah tohto ustanovenia podľa nadpisu, a ktorý bol mnohokrát menený a doplňovaný, v podstate pôsobnosť súdu delil medzi súd štátny (zákon č. 68/35 Sb. z. a n. ), trestné senáty v sídlach hlavných súdov (zákon č. 130/36, vládne nariadenie č. 140/36 Sb. z, a n., nariadenie vlády Slovenskej krajiny z 21. novembra 1938 Úr. noviny L, z 24. nov. 1938), trestné senáty na krajských súdoch vôbec (samosudca bol vylúčený), okresné súdy a policajné súdy.

Podľa tejto osnovy sa zrušuje súd štátny ako je to uvedené pod písm. d) § 48 tejto osnovy.

Súd štátny bol inštitúcia čisté politická, ktorej jestvovanie za zmenených politických pomerov nie je odôvodnené.

Naproti tomu veľmi dobre sa osvedčilo ustanovenie o vylúčení samosudcu pri veciach podľa tohto zákona, ktoré je aj v tejto osnove ponechané. Ide totiž v prevažnej miere o delikty, vo všeobecnom slova smysle, čisté politické, pri ktorých zvlášť treba chrániť nezávislosť sudcovského rozhodovania a túto nezávislosť, práve pre vylúčenie osobnej zodpovednosti členov senátu na vonok, senát v plnej miere má. Pri vylúčení samosudcu totiž z rozhodovania v týchto veciach, nezávislosť súdu zvlášť ostro vystupuje a to jak čo do obžaloby, tak aj čo do obrany.

Práve tak, ako vylúčenie samosudcu, tak aj prikázanie niektorých vecí krajským súdom v sídlach hlavných súdov v plnej miere sa osvedčilo a preto podľa osnovy pred krajský súd v sídle hlavného súdu v Bratislave a jeho osobitého oddelenia v Prešove patria aj tie všetky veci, ktoré predtým patrily štátnemu súdu. Treba zdôrazniť, že za túto zmenu pôsobnosti a miestnej príslušnosti hovoria jedine dôvo-

dy technické a nie politické. Je samozrejmé, že z dôvodov technických, všetky tie veci, ktoré podľa osnovy patria pred krajský súd v sídle hlavného súdu alebo jeho oddelenia budú sústredené pri jednom vyšetrujúcom sudcovi a pri jednom senáte. Toto však do zákona nepatrí, nakoľko sa dá previesť internou úpravou Ministerstva pravosúdia.

§ 42.

Ustanovenie toto, prevzaté v podstate z § 36, b) zákona na ochranu republiky v znení § 6 zákona č. 130/36 Sb. z. a n., s ohľadom na povahu veci netreba zvlášť odôvodňovať.

§ 43.

Toto ustanovenie bolo prevzaté z § 36, c) zákona na ochranu republiky v znení § 7 zákona č. 130/36 Sb. z. a n.

Vynechané bolo ustanovenie, že pre spomenuté trestné činy má byť trestné pokračovanie čo najviac urýchlené z toho dôvodu, že je to interná vec justičnej správy, ktorá do zákona nepatrí.

Treba spomenúť, že obdobné ustanovenia uvedené v § 5 zákona č. 131/36 Sb. z. a n. týmto ustanovením neboly nijako dotknuté. Toto ustanovenie vlastne len doplňuje predpis uvedený v § 5 cit. zákona.

Odopretie prístupu dôverníkom na hlavné pojednávanie nemôže byť základom na preťahovanie trestného pokračovania so strany obhajoby, lebo neprítomnosť dôverníkov na hlavnom pojednávaní nezakladá zmätočnosť. Bude vždy povinnosťou obhajoby, — ak dôverníkov na hlavnom pojednávaní chce mať, — aby zažiadala o pripustenie takých, proti ktorým nebude námietok.

§ 44.

Ustanovenie toto bolo prevzaté z § 37 zákona č. 50/23 Sb, z. a n. čiastočne aj v znení zákona č. 130/36 Sb. z. a n.

Zmienka, že pre trestné činy podľa tohto zákona neplatí ustanovenie o samosudcovi, sa vynechala ako zbytočná s. ohľadom na ods. 3. Ináče treba pripomenúť, že pred tento senát patria len trestné činy súdom stihateľné a nie trestné činy stíhané úradmi verejnej správy vnútornej. Zo štylizácie ods. 3 sa dá teda usúdiť, že pre administratívne priestupky (v tejto osnove je to priestupok podľa § 31) platia aj naďalej ustanovenia zákona č. 154/23 v znení vy hlásky č. 65/35 Sb. z. a n.

Odseky 4 a 5 sú nové a vsunuly sa preto, aby vojenské trestné právo hmotné bolo jednotné s trestným právom pre občianske osoby.

§ 45.

Toto ustanovenie bolo prevzaté z § 38 zákona č. 50, 23 Sb. z. a n. a na ňom sa menilo len prečíslovanie.

§ 46.

Ustanovenia tohto paragrafu prevzaly sa čiastočne z § 39 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. so zmenami, ktoré sa nižšie uvádzajú.

V ods. l definícia násilenstvá bola doplnená podľa stavu judikatúry.

Do ods. 2 bolo vsunuté, že čin je vykonaný verejne aj keď sa spácha rozhlasom a pripojená druhá veta o úzkom rodinnom kruhu. Prvé rozšírenie vyplýva zo samotnej doby, pokiaľ druhé sa odôvodňuje súvisom s odsekom 4. Členovia úzkeho kruhu rodiny sú totiž tak dovedna zpiati prostredím, pomeranú a životom, že pojmové vylučujú verejnosť.

Ods. 3 bol zmenený. Čas vojny v ňom bol rozšírený. Pripomína sa, že podlá ods. 3, § 57 zákona č. 131/36 vyhlásenie stavu brannej pohotovosti v Slovenskom zákonníku (zákon č. 1/39 Sl. z. a zákon č. 11/40 Sl. z. ) je aktom deklaratórnym a nie konštitutívnym so zreteľom na ods. l cit. ustanovenia. Definícia táto je širšia a je v súlade s novšími zákonnými predpismi.

Ods. 4 bol zásadne zmenený. Podľa pôvodného ustanovenia osobami blízkymi boly tie, ktorým bol ten o koho išlo v takom pomere rodinnom, alebo v pomere obdobnom, že by ujmu nimi utrpenú pociťoval ako ujmu vlastnú. Ide teda podľa návrhu o zúženie osôb v pomere rodinnom vôbec na najužší kruh. U osôb v tomto pomere, mimo tohto najužšieho kruhu, sudca bude musieť aj to skúmať, či je u nich aj ďalší predpoklad, či by totiž ujmu utrpenú, ktorú by utrpela jedna z nich, pociťovaly tiež ako ujmu vlastnú.

Ustanovenie ods. 5 je nové a vyplýva z ustanovenia § 37 Ústavy. Výslovne sa podotýka, že týmto ustanovením zástupcom prezidenta republiky treba rozumieť len predsedu vlády a nie osoby uvedené v ods. 2, § 37 Ústavy.

Odôvodnenie plynie z tohto: Generálne určenie o vládnej a výkonnej moci obsahuje § 39/II. Ústavy. Podľa tohto vládna a výkonná moc, nakoľko nie

je inému výslovne vyhradená, prislúcha vláde. Je tu teda zásada elasticity vládnej a výkonnej moci v prospech vlády. Čiastku tejto moci má prezident republiky. Za stavu ods, í, § 37 Ústavy celá moc prezidenta republiky prechádza na predsedu vlády. Za stavu odseku 2, § 37 Ústavy však nie celá táto moc prechádza na predsedníctvo Snemu, ale len nepatrná jej časť, a to rozhodnúť o demisii a urobiť opatrenie o dočasnom vedení vlády, tedy vymenovať vládu. Pri vymenovaní vlády však jestvuje už predseda vlády s právami podľa ods. 2, § 37 Ústavy a nastáva stav, že predsedníctvo Snemu stratilo práva vyplývajúce z ods. 2, § 37 Ústavy,

K tomuto novému odseku sa pripomína, že osnova si je vedomá, že pojem "zástupca" prezidenta nedostatočne vystihuje úrad predsedu vlády za stavu, uvedeného v ods, l, § 37 Ústavy, z dôvodov legislatívnej techniky však volila tento termín preto, aby, sa nemuselo v každom prípade opisom poukazovať na ods. l, § 37 Ústavy.

§ 47.

Ustanovenie § 65/II. tr. z. hovorí, že pokus prečinu je len tam trestný, kde to zákon výslovne ustanovuje.

S ohľadom na tento predpis muselo sa ponechať aj toto ustanovenie, ináč prevzaté z § 40 zákona č. 50/23 Sb. z. a n.

§ 48.

V tomto ustanovení ide o prechodné predpisy.

Odsek l, § 41 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. bol vôbec vynechaný s ohľadom na to, že diel prvý tejto osnovy (§§ l až 3) dostal nadpis "vlastizrada" a nebude teda sporné, čo pod "vlastizradou" treba rozumieť, najmä pri ustanovení § 39/II. Ústavy a zákona č. 336/39 Sl. z. Viď aj dôvodovú zprávu pri §§ 2 a 3 tejto osnovy.

S ohľadom na nadpis § 6 tejto osnovy z tých istých dôvodov odpadol aj ods. 2 zákona č. 50/23 Sb. z. a n.

Ods. l všeobecne ustanovuje právnu kontinuitu so zákonom č. 50/23 Sb. z. a n. Ustanovenie toto je veľmi dôležité najmä preto, že mnohé zákony, ktorých táto osnova sa netkla sa odvolávajú na zákon č, 50/23 Sb. z. a n. priamo paragrafovou citáciou a pri nedostatku tohto ustanovenia mohly by skrsnúť dôvodné pochybnosti, či namiesto zrušených ustanovení zákona č. 50/23 Sb. z. a n. nastupujú nové ustanovenia tohto zákona.

Ods. 2 obsahuje zrušovaciu klauzulu všeobecnú a zvláštnu, v ktorej sa taxatívne vypočítavajú jednotlivé zákonné ustanovenia, ktoré sa zrušujú.

Nakoľko ide o všeobecnú zrušovaciu klauzulu treba pripomenúť, že sa zrušujú všetky doterajšie zákony, vládne nariadenia, vyhlášky, predpisy a úpravy, upravené touto osnovou, pravda za ďalšieho predpokladu podľa ods. l tejto osnovy.

Pokiaľ ide o taxatívne vypočítané zákonné ustanovenia uvádza sa toto:

Ad a): Zo zákona na ochranu republiky bol ponechaný v platnosti § 43, lebo tento zaviedol na Slovensku platnosť ríšskeho zákona o traskavinách čís. 134/85 a jeho zrušením by nastala medzera v materiálnom trestnom práve. Na zmene a novom kodifikovaní tohto zákona sa pracuje.

Ad b) a c): Zákon č, 124/33 a zákon č. 140/34 (čl. I—III) Sb. z. a n., zmeňoval a doplňoval pôvodný zákon na ochranu republiky, a to najmä jeho §§ 14 a 34. Ustanovenia týchto zákonov boly do povahy vzaté pri textácií tejto osnovy.

Ad d): Zákon č. 68/35 Sb. z. a n. obsahuje ustanovenia o hlavných súdoch ako súdoch štátnych. So zreteľom na to, že matéria tohto zákona bola novoupravená (viď § 41 tejto osnovy) pýta sa, aby celý zákon bol zrušený.

Ad e): Zákon č, 130/36 Sb. z. a n. zmeňoval a doplňoval pôvodný zákon na ochranu republiky a to najmä jeho §§ 6, 23, 24, 36 a 37, Ustanovenia tieto boly. vzaté do povahy pri textácii tejto osnovy.

Ad f): Obsah ods. 2, § l zákona č. 91/34 Sb. z. a n. je v § 33 tejto osnovy.

Ad g): Ustanovenia ods. l až 3 zákona č. 131, 36 Sb. z. a n. boly do povahy vzaté pri § 29 tejto osnovy. V krátkosti sa poukazuje na dôvodovú zprávu pri citovanej norme.

Ad h): Novou úpravou (viď § 41 tejto osnovy) bola ustálená aj miestna príslušnosť krajských súdov vo veciach vojenskej zrady a preto aj toto vládne nariadenie muselo sa zrušiť.

Ad i): Vládne nariadenie č. 20/39 Sb. z. a n. I. zmeňovalo a doplňovalo pôvodný zákon na ochranu republiky, a to najmä jeho §§ 11, 14, 20 a 40. Ustanovenia tohto vládneho nariadenia sa vzaly do úvahy pri textácii tejto osnovy,

§ 49.

So zreteľom na to, že ide v podstate, — aj keď s väčšími zmenami, — o prevzatie a novú kodifikáciu doteraz platných zákonných noriem, postačí 15 dní ako začiatok účinnosti tohto zákona. Nakoľko ide o výnimku § 35 tejto osnovy, nadobúda táto platnosti podľa ods. 3, § 4 zákona č. 11/40 Sl. z. pätnástym dňom po vyhlásení a účinnosti až zrušením zákona č. 262/39 Sl. z. V súvislosti s uvedenou výnimkou poukazuje sa na dôvodovú zprávu pri § 35 tejto osnovy.

Vykonanie zákona nie je spojené so žiadnym novým nákladom. Po stránke formálnej vláda prejavuje želanie, aby osnova bola pridelená ústavno-právnemu výboru.

Dr, Vojtech Tuka v. r.,

predseda vlády.

Jozef Sivák v. r.,

za Dr. Gejzu Fritza, ministra pravosúdia