deným v ods. l najmä pokiaľ ide o alineu 3. — Aj tu bola sadzba na čin zvýšená,
V odseku 4. bola vynechanú spodná hranica trestnej sadzby.
Odsek 5. sa doplnil novým ustanovením o zaniknutí trestnosti toho vinníka, ktorý vedel o trestnom čine a neoznámil ho a to v tom prípade keď držiteľ zbrane na výzvu ju úradu odovzdal. Pravda ide len o vedomosť vinníka o trestnom čine, spáchanom samotnou držbou zbrane. — Toto ustanovenie úzko súvisí s odsekom 3, § 15 a právny cit vyžaduje, aby sa v tomto prípade zákonodarca postavil na čisté objektívne a nie subjektívne stanovisko.
§ 17.
Ustanovenie toto sa prevzalo z odseku l, § 14 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. s menšími zmenami.
Pokiaľ ide o množstvo ľudí, relevantné ako znak skutkový, už v samom zákonnom ustanovení bolo toto bližšie vysvetlené naproti predošlej citácii pred viac ľuďmi alebo viac ľudí. Navrhovanou štylizáciou dostatočne sa vystihla postupnosť a nie súčasnosť viac než dvoch ľudí, pred ktorými sa poburuje, Verejnosť je ináčej definovaná v § 46 tejto osnovy.
Poburovanie proti republike bolo rozšírené na ďalšie možnosti a to poburovanie proti jej územnej celistvosti alebo kresťansko-sociálnemu štátnemu poriadku.
Pokiaľ ide o republikánsku formu, odkazuje sa na túto dôvodovú zprávu pri § 1.
Kresťansko-sociálny štátny poriadok treba vysvetľovať ako svetový názor na štát vôbec a na Slovenský štát špeciálne vo smysle teleologického úvodu našej Ústavy.
Obsah tohto ustanovenia dostatočne vystihuje nový názov tohto trestného činu, ináč praxou už tiež tak používaného.
§ 18.
Ustanovenie toto bolo prevzaté z § 14, b) zák. na ochranu republiky v znení čl. II. vládneho nariadenia čís. 20/39 Sb. z. a n. a bolo prispôsobené nastalým štátne-politickým zmenám a z toho prýštiacim právnym predpisom prípadne užívanej a vžitej terminológii.
Pokiaľ ide o prípady b) a c) treba poukázať na to, že podľa § 3 a 4 z. č. 148/39 štátna vlajka je rozdielna od štátnej zástavy a preto aj štátnej zástave sa má priznať rovnaká ochrana.
Zástupca prezidenta je definovaný v § 46 tejto osnovy, na ktorý sa poukazuje.
Nový názov tohoto trestného činu vyvinul sa v praxi.
Pokiaľ ide o množstvo ľudí relevantných ako skutkový znak, poukazuje sa na dôvody tejto zprávy pri predošlom paragrafe. Pripomína sa však rozdielnosť v obsahu pri štylizácii a to medzi "viac než dvom ľuďom hanobiť" a medzi "pred viac než dvoma ľuďmi hanobiť". Prvé vystihuje postupnosť a druhé súčasnosť viac než dvoch ľudí.
§ 19.
Rovnaké ustanovenie pri hanobení cudzieho štátu je podľa tohoto paragrafu ako pri hanobení vlastného štátu a preto postačí poukázať na predošlý paragraf. Rozdiel je len v 4. odseku, v ktorom je ustanovené, ako predpoklad zavedenia trestného pokračovania, nariadenie rezortného ministra. V tomto smysle bola zmenená doterajšia všeobecná stíhateľnosť, obmedzená len prípadnou retorziou. Navrhované ustanovenie je pružnejšie so zreteľom na to, že rezortnému ministrovi ponecháva rozhodnúť otázku, ktorá je vždy otázkou politickou a jednak, že rezortný minister v konkrétnom prípade môže brať zreteľ aj na obsah § 95 Ústavy, ktorý má ustanovenie o národnostnej reciprocite.
Ináčej ustanovenie toto sa v podstate prevzalo z § 14, c) zákona na ochranu republiky v znení čl. II. vládneho nariadenia č. 20/1939 Sb. z. a n. I.
§ 20.
Ustanovenie toto prevzalo sa z § 14, d) zák. na ochranu republiky v znení čl. II. vládneho nariadenia č. 20/39 Sb. z. a n, I s opravami vyplývajúcimi z nových zákonov.
Pôvodné znenie "hanobenie národnej menšiny" sa vynechalo ako zbytočné, lebo v pojmoch "národ a národnosť" je už všetko zahrnuté. Toto ustanovenie chráni teda aj národnostné menšiny, ktoré nie sú národnostnými skupinami vo smysle § 93 Ústavy a vyplýva z ducha celej hlavy XII. Ústavy.
Treba poznamenať, že aj v tomto prípade by sa dalo uvažovať o reciprocite, poťažne o retorzii vo smysle § 95 Ústavy. Ale zo všeobecnej ochrany vylúčiť určitú skupinu alebo menšinu ľudí — i keď za určitých predpokladov z dôvodov ekvity
— nemožno. Ochrana zákonná je totiž aj v našej Ústave všeobecná. Ochranu zákonnú nikomu nemožno odňať z dôvodu všeobecnej bezpečností a verejného pokoja; možno len určité práva obmedozvať, alebo modifikovať na základe zákonných ustanovení ako je napr. zákon č. 121/40 Sl. z.
Treba poznamenať, že skutková podstata tohto ustanovenia proti pôvodnému jednak sa zúžila týrn, že hanobenie sa môže stať len verejne (viď pojem verejnosti v § 46 tejto osnovy) a nie i pred viac ako dvoma ľuďmi a jednak rozšírila tým, že sa pod ochranu vzala i rasa. Hanobenie, ktoré sa nestalo verejne, odteraz postihne sa všeobecným ustanovením, uvedeným v § 2, ods. 4 zákona č. 190/39 Sl. z. Ochrana pri hanobení rasy odôvodňuje sa tým, že rasa je nadriadenejší pojem a podlá moderného národnesocialistického ponímania ochranu aj jej treba poskytnúť. Ináče i tu platia dôvody, uvedené hore v súvislosti s § 95 Ústavy.
§ 21.
Ustanovenie toto bolo prevzaté z § 14 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. a § 14, a) zák. na ochranu republiky v znení čl. I. zákona č. 140/34 Sb. z. a n. a bolo podstatne zmenené.
Zmena nastala v tom, že bol zúžený okruch trestnosti ustanovením, že sa pri každom štvaní vyžaduje verejnosť, ktorá je definovaná v § 46 tejto osnovy. Štvanie, ktoré sa nestalo verejne, bude odteraz spadať pod ustanovenie § 2, ods. 4 zákona č. 190/39 SI. z. a to z toho dôvodu, lebo pre tieto delikty z dôvodu ich závažnosti, keď sa nestály pred verejnosťou, postačí, keď budú stíhané administratívnymi (policajnými) úradmi.
Pre úplnosť sa poznamenáva, že aj osnova ponecháva ochranu osôb podľa pôvodnej textácie, počítajúc do toho aj osoby bez vyznania a osoby podľa rasy. V súvislostí s týmto sa poukazuje na dôvody uvedené pri predošlých dvoch paragrafoch tejto osnovy.
Pokiaľ ide o republikánsku štátnu formu, treba poukázať na dôvody tejto zprávy pri § 1. Pokiaľ ide o kresťansko-sociálny štátny poriadok, treba poukázať na dôvody tejto zprávy pri § 17. Pokiaľ ide o dôvody neuzákonenia reciprocity alebo retorzie pri tomto paragrafe, odkazuje sa na dôvody, uvedené pri predošlom paragrafe.
§ 22.
Ustanovenie toto v podstate bolo prevzaté z § 15 zákona č. 50/23 Sb. z. a n.
Podľa predošlej normy podnecovanie nebolo trestné, keď šlo o priestupok alebo prečin, stíhaný len na žiadosť (súkromný návrh) poškodeného. " Návrh vychádza z toho stanoviska, že treba trestne stíhať aj podnecovanie na súkromnožalobné prečiny alebo priestupky a to z dôvodu verejnej bezpečnosti a verejného pokoja. Že návrh obmedzuje stíhanie na podmienku oznámenia činu na súd do troch mesiacov, odôvodňuje sa tým, že pri týchto činoch nie je tak silný verejný záujem na stíhanie a potrestanie páchateľa po uplynutí určitého času, ako pri podnecovaní na činy verejnožalobné. Ináče je to dôvod verejnosti, ktorý ospravedlňuje aj v tomto prípade žalobu verejnú podľa § 41, ods. 5. tejto osnovy.
Pri tomto ustanovení sa pripomína, že 2. alinea § 173 zákona o obrane štátu č, 131/36 Sb. z. a n. týmto nie je nijak naštrbená a ostáva v platnosti podľa cit. zákona, nakoľko táto osnova sa jej nedotkla z toho dôvodu, že to ustanovenie lepšie zapadá do ucelenej právnej matérie citovaného zákona.
§ 23.
V podstate sa aj toto ustanovenie prevzalo z § 16 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. a to z jeho odsekov l, 2 a 4.
Rozšírená bola len 3. alinea odseku l poskytnutím náhrady vôbec za trest alebo inakšie plnenie a potom vypustením slova pri "verejnom" sbieraní. Sbierky na nejaký účel už samy v sebe majú znak "verejnosti".
Podľa doterajšieho znenia vychvaľovanie sa netrestalo, ak išlo o priestupok alebo prečin stíhaný len na žiadosť (súkromný návrh) poškodeného. Na odôvodnenie zmeny v tomto smere podľa návrhu osnovy sa v krátkosti poukazuje na dôvodovú zprávu k predošlému paragrafu.
§ 24.
Z dôvodu vhodnosti ustanovenie toto, prevzaté v podstate z § 16/III zákona č. 50/23 Sb. z. a n., bolo zvlášť a pod zvláštny nadpis pojaté. Pri tomto totiž hlavným účelom je vlastne obmedzovanie senzačného zpravodajstva, aké má na mysli aj § 18, b) zákona č. 126/33 v znení zákona č. 140/34 Sb. z. a n. a nie samotné vychvaľovanie trestného činu.
Osnova má za to, že sa odporúča citované ustanovenie rozšíriť na uverejnenie obrazu osoby stíhanej pre zločin vôbec. Zo skúsenosti je všeobecne známe, ako podrobné referovanie o zločinoch alebo aj uverejňovania obrazu zločinca podnecuje ješitnosť zločincov a vzbudzuje túhu, aby sa tiež podobným spôsobom preslávili a tak, aby aj ich podobizeň bola uverejnená. Zákazom týmto, aspoň po dobu pokiaľ sa na zločin a zločincov sústredí záujem verejnosti, verejné zpravodajstvo nijako ne- - utrpí. V tomto smysle sa aj ustanovenie § 16/III. zákona č. 50/23 Sb. z. a n. rozšírilo proti pôvodnému času jedného roku od spáchania zločinu na uverejnenie počas trestného pokračovania, alebo kým neminul rok od toho času, kedy trestné pokračovanie bolo odsudzujúcim rozsudkom právoplatne skončené.
Uverejnením obrazu sú už vyčerpané aj ďalšie možnosti spáchania činu, ako uverejnenie v tlačive alebo v rozširovanom spise, verejné predvádzanie, vystavovanie a rozširovanie, ktoré vypočítavame, ako cudzie duchu slovenského práva, sa vynechalo.
§ 25.
Ustanovenie toto bolo v podstate prevzaté z § 17 zákona č. 50/23 Sb. z. a n.
Pôvodným ustanovením v aline-i l bola chránená ústavná jednotnosť a demokraticko-republikánska forma štátu. Pokiaľ ide o prvý prípad, rozšírila sa ochrana na vhodnejšiu "územnú alebo ústavnú celistvosť" a v druhom prípade na prostú "demokratickú" formu štátu bez prívlastku a to z dôvodov tejto zprávy, uvedených pri § 1. Trestná sadzba bola v tomto prípade značne zvýšená a to so zreteľom na zákon č. 262/39 Sl. z., ktorý tento trestný čin zaradil medzi najťažšie a najnebezpečnejšie trestné činy, namierené proti štátu, pre ktoré treba obligatórne zhabať aj majetok odsúdeného.
Zo spomenutého dôvodu bola podstatne zvýšená trestná sadzba i pri odseku 3, pričom sa však skutková podstata zúžila tým, že oznamovacia povinnosť u úradníka je len vtedy, keď sa dozvedel o trestne relevantnej činnosti vierohodným spôsobom, tak ako je to pri neúradníkovi v prípade písm. b), § 15 tejto osnovy.
§ 26.
Pri redakcii tohto paragrafu bral sa ohľad na § 18 zákona č. 50/23 Sb. z. a n.
Nové je ustanovenie o postihnutí rozširovania zprávy síce pravdivej, ale spôso-
bom hrubo skresľujúcim za predpokladu, že to môže poškodiť vážny záujem štátu.
Nový názov tohto ustanovenia dostatočne vystihuje pospolitý názov na obsah tohto paragrafu.
§ 27.
Ustanovenie toto bolo prevzaté z § 20 aliney l podľa čl. I. vl. nar. 20/39 Sb. z. a n. I. a prispôsobené novým štátoprávnym zmenám.
Pri redakcii tohto ustanovenia rozdelilo sa pôvodné ustanovenie na prosté rušenie a kvalifikovalo sa ako prečin s pôvodnou trestnou sadzbou, ale bez spodnej hranice a na rušenie s úmyslom ponižovacím pri nezmenenej kvalifikácii ale s vyššou trestnou sadzbou.
Definícia zástupcu prezidenta republiky je v § 46 tejto osnovy.
§ 28.
S podstatnými zmenami sa prevzalo toto ustanovenie z § 21 zákona č. 50/23 Sb. z. a n.
Celý tento paragraf bol prispôsobený duchu slovenského práva.
Pokiaľ v pôvodnom ustanovení šlo o "pomáhanie" alebo o "nadržovanie ukrývaním alebo pomáhaním na útek alebo na úteku", ide teraz v súlade so slovenskými zákonnými ustanoveniami o účastenstvo podľa § 69/I. tr. z., ktoré ale pri návodu nemusí byť výsledečné a nadržovanie v smysle §§ 374 a nasl. tr. z.
Ustanovenie odseku 3 je nové a má svoje odôvodnenie v tom, že pre vojakov platí iný trestný zákon ako pre osoby občianske a tak by bolo neekvitné, keby v konkrétnom prípade osoba občianska pre účastenstvo alebo nadržovanie bola odsúdená na vyšší trest, ako je ustanovený pre vojenský zločin na samotného vojenského páchateľa. Sudca teda v každom prípade bude musieť skúmať aj trestné sadzby, ustanovené na konkrétny vojenský zločin, na ktorý osoba občianska navádzala, alebo pri ktorom pomáhala, alebo nadržovala.
Odsek 4 ináč prevzatý z § 21 zákona č. 50/ 23 Sb. z. a n. má obdobné ustanovenie aj v § 378 tr. z.
Keďže týmto ustanovením sú postihnuté len osoby nepodliehajúce trestnému súdnictvu vojenskému, bola táto okolnosť ako znak zákonnej skutkovej podstaty vsunutá do samotného ustanovenia.
Osoby blízke sú definované v § 46 tejto osnovy.
§ 29.
Ustanovenie toto bolo prevzaté z § 23 zákona č. 50/23 Sb. z. a n.
Pokiaľ ide o odsek l poznamenáva sa, že s ohľadom na § 39/I zákona č. 131/36 Sb. z. a n., v ktorom sa stanovilo, že uverejnenie zprávy sa nemusí diať tlačou, bola vynechaná zmienka o tlači a všeobecne sa určilo, že trestné je hocijaké uverejnenia teda nielen uverejnenie tlačou.
V odseku 2 miesto všeobecných informácií "o vojenskej zrade" bolo nahradené jej paragrafovou citáciou.
Odsek 3 bol prevzatý z § 39/II zákona č. 131/36 Sb. z. a n.
V dôsledku horeuvedeného, s poukazom na § 48/II, g) tejto osnovy, boly odseky 1—3 § 39 zákona č. 50/23 zrušené. Vhodnosť tohto zásahu do iného uceleného a jednotného súhrnu právnych noriem netreba zvlášť odôvodňovať.
Poznamenáva sa, že osnova vynecháva ustanovenia o tom, kto zákazy povolenia, alebo schválenia vydáva, ako aj o tom, ako sa to má vydať, že totiž len po dohode určitých ministerstiev. Vynechalo sa to z toho dôvodu, že ustanovenia takéto sú cudzie nášmu právu a do zákona nepatria. Je to interné medziministerské pokračovanie a netreba na to zvláštnej právnej normy. Že Ministerstvo vnútra alebo Ministerstvo národnej obrany má toto právo, je samozrejmé.
Pri tomto však treba spomenúť, že iných zákonov sa toto ustanovenie netklo. Tak najmä ostáva v platnosti § 7 zákona o vyvlastnení na účele obrany štátu č. 63/35 Sb. z. a n., ktorý ustanovil, že je zakázané v tlači uverejniť zprávu o výkupe, vyvlastnení a polohe nemovitostí na účele obrany štátu, ako aj odsek 4 § 39 zákona č. 131/36 Sb. z. a n., v ktorom sa ustanovilo, že za brannej pohotovosti štátu so zreteľom na záujmy obrany štátu môže sa vydať zákaz uverejňovať aj iné zprávy neuvedené v § 23 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. S ohľadom na ods. l § 49 tejto osnovy budú tieto skutky teraz podľa tohto ustanovenia trestné, lebo samotný zákaz uvedený v citovanom paragrafe odkazuje na bývalý § 23 zákona č. 50/23 Sb. z. a n., ktorý je teraz nahradený týmto obdobným ustanovením.
Pri trestnej sankcií vynechala osnova spodnú hranicu väzenia, aby sudca mal väčšiu možnosť pri ukladaní trestu zhodnotiť jak osobné vlastnosti a prostredie pá-
chateľa tak aj samotnú činnosť trestne relevantnú.
§ 30.
Ustanovenie toto bolo prevzaté z odseku 2 § 24 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. s trestnou sankciou podľa § 4 zákona č. 130/36 Sb. z. a n. s vynechaním spodnej hranice, pri čom sa poznamenáva, že ustanovenie § 177 zákona č. 131/36 Sb. z. a n., ktorým bol obsah odseku l § 24 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. nahradený, ostalo nezmenené.
O úradnom povolení viď dôvodovú zprávu pri predošlom paragrafe.
Plány, nákresy, podobizne v navrhovanom znení uvádzajú sa v jednotnom čísle, a to z toho dôvodu, že v predošlom znení § 24/II zákona č. 50/23 Sb. z. a n. obsahové tak iste to bolo, aj keď sa tieto uvádzaly v množnom čísle. Opatrenie predmetov pre seba podľa aliney 3 odseku 2 zákona č. 50/23 Sb, z. a n. mohlo sa stať totiž aj ich vyhotovením, čo však bolo už trestné aj keď šlo o jeden predmet podľa aliney l odseku 2 zákona č. 50/23 Sb, z. a n. Bola tu tedy čiastočná nesrovnalosť a aj nejasnosť, ktorá sa týmto odstraňuje. Poznamenáva sa však, že hlavný dôvod zmeny množného čísla predmetov na jednotné číslo stalo sa s úmyslom väčšej ochrany právnych majetkov tu uvedených a to bez ohľadu na to, ako sú zadovažované.
§ 31.
Ustanovenie toto sa prevzalo z § 26 zákona č. 50/23 Sb. z. a n, so zmenou vyplývajúcou zo slovenských pomerov.
Vynechané bolo ustanovenie o pamätnostiach zriadených niektorému členovi rodín panovavších v Rakúsku, Uhorsku alebo Rakúsko-Uhorsku, v ríši Nemeckej alebo niektorému členovi dynastií panovavších r. 1914 na pôde ríše Nemeckej. Zato ustanovenie toto bolo rozšírené aj na pamätnosti rázu protinárodného. Túto zmenu netreba zvlášť odôvodňovať, a to ani prípadným ponechaním pôvodného stavu pri doplnení členov rodiny panovavších v Českú. Nad Slovákmi totiž vo štátoprávnom smysle žiadna spomenutá dynastia nevládla bezprostredne. Bola to len vláda prostredečná so zreteľom na politický vývoj myšlienky Uhorska v bývalé Maďarsko. Ináč však zákaz zriaďovania pamätnosti pokiaľ neodporujú myšlienke štátnej alebo národnej, súvisí pri otázke dynastickej aj s inými predpismi tejto osnovy tak najmä s obsahom ustanovenia § 17, takže v tomto smere ochrana je dostatočná.
Trest väzenia do 3 mesiacov bol zmenený na zatvorenie do 2 mesiacov. Ide o priestupok, na ktorý nemožno stanoviť vyšší trest ako zatvorenie do 2 mesiacov podľa § 26 tr. zák. priest. a trest zatvorenia do 2 mesiacov je trestne relevantnej činnosti primeraný.
§ 32.
Pri tomto ustanovení, prevzatom v podstate z § 27 zákona č. 50, 23 Sb, z. a n., ide vlastne o zvláštny dôvod vylučujúci trestnosť, ako je to obdobne ustanovené aj v § 105 tr. z.
Osnova si je vedomá toho, že v tomto ustanovení na jednej strane sa honoruje pokánie osoby, ktorá účinnej ľútosti použije, na druhej strane však, že osoba, ktorá sa účinnou ľútosťou kajá, dosahujúc beztrestnosti, strháva tým so sebou osoby druhé, ktoré tej istej činnosti sa dopustily, alebo aspoň, ktoré za spoločnú myšlienku pracovaly alebo sa na ten účel sgrupovaly, ktoré však beztrestnosti nedosahujú. Pokoj, šťastie a bezpečnosť štátu je však najvyšším zákonom a preto sa tomuto prednosť dáva. Konečne štát nemá záujem na tom, aby sa zbytočne trestali tí, čo pripravovali alebo sa pokúšali o obzvlášť ťažké činy proti jeho existencii, alebo bezpečnosti. Naopak, má väčší záujem na tom, aby bezpečnosť jeho sa neohrožovala a preto zaručuje bezpečnosť tým, ktorí včas od svojho trestného podujatia upustia. Je to potrebné tiež preto, že zákon postihuje trestnou sankciou už prípravné činy a preto musí poskytnúť páchateľovi možnosť, aj včasným upustením od príprav zaistiť si beztrestnosť. Inak by aj páchatelia, byvší svedení, alebo z ľahkomyseľnosti zúčastnivší sa na takých podujatiach, nemali návrat a zákon sám by ich dohnal k tomu, aby vo svojej trestnej činností pokračovali.
Pri tom môže ísť o dva prípady. Buď spácha trestný čin jednotlivec, buď viacerí (spolčenie sa). Nakoľko ide o jednotlivca, zaisťuje návrh beztrestnosť tomu, kto upustil od svojej činnosti dobrovoľne a zamedzil všetok škodlivý výsledok, ktorý môže z činu povstať a to alebo včasným oznámením úradu, alebo zamedzením škodlivého výsledku a ak škodlivý výsledok už povstal, — jeho napravením. Naproti tomu zúčastnenie na spolčení sa stáva beztrestným vtedy, keď jednotlivec ustúpil od svojej činnosti prv ako spolčenie bolo odhalené,
tedy v čase, keď ešte len k spolčeniu došlo a to zas len vtedy, keď ustúpenie bolo dobrovoľné a keď zamedzil pokračovanie v činnosti a to, alebo oznámením úradu, alebo nahovorením ostatných, aby od spolčenia úplne upustili.
Aj pri účinnej ľútosti zákon vyníma z beztrestnosti t. zv. agent-provokatérov. Na tých sa vzťahuje odsek 3 a pod nimi treba rozumieť tých, čo predom mali úmysel oznámiť úradu takéto podujatia.
§ 33.
Ustanovenia § 28 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. do tohto návrhu sa nepreberajú z dôvodov systematických, zásadných a praktických.
V ods. l citovaného ustanovenia boly exemplatívne vymenované priťažujúce okolnosti. Nehľadiac na to, že takéto exemplatívne vymenovanie všeobecne pritažujúcich alebo poľahčujúcich okolností náš právny systém nepozná, muselo sa to odstrániť už aj z toho dôvodu, že v právnom systéme by ich ponechaním nastal zmätok a právna neistota. Už totiž za platnosti zákona na ochranu republiky panovala nejasnosť a neistota preto, že trojaké priťažujúce okolnosti, a to nevymenované jednoduché, vymenované (rozoberaný prípad) a nevymenované obzvlášť priťažujúce sa ťažko dalo vykladať a odôvodňovať a nedaly sa presne určiť zásady pri ich použi vaní, súdení a v judikatúre. Tieto nejasnosti osnova odstraňuje. Podľa osnovy sudca bude mať voľnosť uvažovania pri priťažujúcich okolnostiach. Tiež sa poznamenáva, že vymenovanie priťahujúcich okolností, ako sú uvedené v ods. l, § 28 zákona č. 50, 23 Sb. z. a n., je zbytočné už aj preto, že tieto skutočnosti judikatúra vždy ponímala ako priťažujúce.
V ods. 2 a 3 citovaného ustanovenia bola obmedzená možnosť sníženia trestov pri určitých trestných činoch a za určitých okolností. Obmedzovanie sudcu v praktickom živote sa tiež neosvedčilo. Pri tomto sa poukazuje na dôvodovú zprávu pri § 6 tejto osnovy. Ináčej sa poznamenáva, že vláda má vždy možnosť podľa § 127 a 139 zákona č. 131/36 Sb. z. a n. nariadením obmedziť alebo vylúčiť snižovanie trestov pod dolnú hranicu.
Odsek l podľa návrhu je prevzatý z ods. 2, § l zákona č. 91/34 Sb. z. a n.
Odsek 2 je nový a žiadalo sa vsunúť ho do tohto ustanovenia tým viac, že § 10 sa trestnosťou osôb vo veku od 18 do 20 rokov priamo zapodieva. Zákonom o mladistvých (zák. c. 48/31) bol totiž § 32 tr. nov. ponechaný v platnosti a týmto ustanovením vôbec vylúči sa pochybnosť o jeho použití. Ináče však podľa prvej vety tohto odseku, osnova osoby medzi 18 a 20 rokom stavia na roveň osobám starším a robí v tom len jedinú výnimku, a to pri trestu smrti. Osnova pri týchto osobách trest smrti vylučuje. Zo štylizácie sa dá vyvodiť, že pri použití mimoriadnych prostriedkov tam, kde tento zákon ustanovuje trest smrti, u osoby medzi 18 a 20 rokmi možno sostúpiť na 10 a 15 rokov trestnice (§§ 91 a 92 tr. z. ).
§ 34.
Toto ustanovenie bolo prevzaté z ods. l, § 29 zákona č. 50/23 Sb. z. a n.
S poukazom na všeobecnú časť tejto zprávy poznamenáva sa, že trest peňažitý nebolo možné ustanoviť vo výške všeobecne ustanovenej v § 26 tr. zák. a § 15 tr. zák. priest. s ich ďalšími zmenami (§ 5 zákona č. 31/29) s ohľadom na nedostatočnosť právnej represie aj v tomto smere a preto aj v tomto ohľade sa od zachovania jednotnosti trestných sadzieb nie bezdôvodne upustilo. Táto jednotnosť sa zachovala však aspoň pri priestupkoch a pri prečinoch, na ktoré podľa všeobecnej časti trestného zákona (§ 20) možno uložiť tiež trest peňažitý ako hlavný.
§ 35.
Toto ustanovenie bolo prevzaté z ods. 3, § 29 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. s tou podstatnou zmenou, že v novom ustanovení konfiškácia majetku sa neponíma ako náhrada za škodu činom spôsobenú, ale ako trest a prípadne preventívne opatrenie proti pokračovaniu v činnosti alebo proti opätnej činnosti.
V ods. l je vypovedaná možnosť súdu vysloviť konfiškáciu majetku. Forma fakultatívnej možnosti, na rozdiel, od obligatórnej, bola volená preto, že páchateľ nie vždy má aktívny majetok a že tedy mohlo by sa stať, že vyslovenie konfiškácie majetku ostalo by len na papieri bez nejakého efektívneho výsledku.
V ods. 2 sa podrobne určuje v čom záleží konfiškácia majetku. Je možný aj ten prípad, že páchateľ má vo vlastníctve pomerne malý majetok, ktorý on, alebo jeho najbližšia rodina (ods. 3) potrebuje a preto aj na tento prípad treba fakultatívnosť konfiškácie vzťahovať, pravda za ďalších
predpokladov v návrhu uvedených. Ustanovenie o konfiškácii časti majetku súvisí tiež len so skutočnosťami v ods. 3 uvedenými. Kde týchto niet má sa vysloviť konfiškácia celého majetku. Plynie to zo samotnej povahy konfiškácie ako trestu.
Pri tomto paragrafe treba poukázať aj na to, že podľa § 49 tejto osnovy ustanovenie toto nenadobúda účinnosť hneď. Stalo sa to preto, že konfiškácia majetku teraz je osobité upravená zákonom č. 262/39 Sl. z. a vládnym nariadením č. 117/40 Sl. z., ktoré sú však len prechodnej povahy.
§ 36.
Ustanovenie toto bolo v podstate prevzaté z § 31 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. a zmenené bolo len natoľko, nakoľko bolo potrebné uviesť ho v súlad so slovenským trestným právom.
Všeobecné ustanovenia o zhabaní znakov viny podľa §§ 61 a nasl. tr. z. v tomto prípade by nepostačilo, lebo materiálne ustanovenie tohto paragrafu ide ďalej, hoci ho len doplňuje a to pokiaľ ide o obligatornosť zhabania.
Prvé dva odseky majú materiálny ráz; ostatné upravujú formálne právo.
Ods. 3 až 7 vyčerpáva dostatočne všetky možnosti, ktoré sa môžu vyskytnúť. Týmito ustanoveniami bola zaplnená citeľná medzera vo formálnom pokračovaní pri zhabaní trestných znakov.
§ 37.
Ustanovenie toto prevzaté z § 32 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. má svoju obdobu v §§ 54 a nasl. tr. zák. Pokiaľ však ustanovenie trestného poriadku je rázu špeciálneho ustanovenie toto je rázu všeobecného. Ráz všeobecnosti v tomto ustanovení treba vidieť najmä v tom, že ono postihuje vôbec každé odsúdenie pre zločin podľa tejto osnovy s trestom na slobode najmenej na šesť mesiacov.
Ustanovenie ods. 6 je v tejto osnove nové. Podľa § 4 zákona o štátnom väzení strata čestných práv občianskych netrvá tak dlho za určitých predpokladov, ako je v tomto ustanovení uvedená a preto, aby nevznikly pochybnosti, aj keď zákon o štátnom väzení upravuje súhrn špeciálnych noriem, bolo toto výslovne v tomto odseku uvedené.
§ 38.
Ustanovenie toto prevzaté z § 33 zákona č. 50/23 Sb. z. a n. a, tak ako ustanove-