Snem Slovenskej republiky 1941
I. volebné obdobie. 5. zasadanie.
326.
Vládny návrh.
Zákon
zo dňa-------------------- 1941
o riešení sporov o pôsobnosť medzi súdmi a Najvyšším správnym súdom
alebo správnymi úradmi.
Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto zákone:
DIEL PRVÝ. Senát pre riešenie kompetenčných sporov.
§ 1.
Na riešenie sporov o pôsobnosť medzi riadnymi alebo osobitnými, zákonom zriadenými súdmi s jednej strany a Najvyšším správnym súdom alebo správnymi úradmi s druhej strany (v ďalšom texte "kompetenčné spory") zriaďuje sa Senát pre riešenie kompetenčných sporov (v ďalšom texte "Senát'') so sídlom v Bratislave.
§ 2.
(1) Senát sa skladá z predsedu a zo 6 členov.
(2) Predsedom Senátu je striedavo predseda Najvyššieho správneho súdu a prvý predseda Slovenského najvyššieho súdu, ktorí sa striedajú v tejto funkcii v trojročných po sebe nasledujúcich obdobiach. Prvé obdobie, v ktorom vo funkcii predsedu Senátu nastupuje predseda Najvyššieho správneho súdu, počíta sa od počiatku účinnosti tohto zákona.
(3) Predsedu Senátu zastupuje podľa služobného poradia najstarší nehatený člen toho súdu, ku ktorému predseda patrí.
(4) Polovicu členov Senátu vysiela Najvyšší správny súd a polovicu Slovenský najvyšší súd. Členovia Senátu vysielajú sa zpravidla pre každý spor osobitne na požiadanie predsedu Senátu.
(5) Predsedom alebo členom Senátu nemôže byť ten, kto by bol z účasti na rozhodovaní sporu vylúčený ako sudca podľa občianskeho súdneho poriadku. O tom, či je tu vylučujúci dôvod, rozhoduje Senát bez účasti toho, u ktorého sa vylučujúci dôvod vyskytol. Ak má byť vylúčený predseda Senátu, hlasovanie vedie podľa služobného poradia najstarší člen Senátu. Pri rovnosti hlasov platí mienka, ku ktorej sa pridá predseda, a ak ide o vylúčenie predsedu Senátu, služobne najstarší člen Senátu.
(6) Funkcia predsedu a členov Senátu je čestná. Za jej vykonávanie neprináleží odmena.
§ 3.
Na rokovacom poriadku usnesie sa Senát, ktorý za tým cieľom svolá predseda (§ 2, ods. 2, veta 2) do 60 dní od účinnosti tohto zákona. Prijatý rokovací poriadok predloží predseda Senátu s posudkom predsedu Najvyššieho správneho súdu vláde na schválenie, ktorá ho vyhlási v Slovenskom zákonníku.
§ 4.
(1) Zasadnutia Senátu konajú sa u Najvyššieho správneho súdu, ktorý vedie tiež podateľňu, spisovnú a obstaráva výpravu jeho vyhotovení.
(2) Zapisovateľské práce o zasadnutiach Senátu konajú členovia sekretariátu Najvyššieho správneho súdu.
DIEL DRUHÝ. Súdne pokračovanie.
§ 5.
Kompetenčný spor v smysle tohto zákona vzniká:
a) kladný:
1. ak na jednej strane riadny alebo osobitný súd (§ 1) právoplatne a na druhej strane správny úrad tiež právoplatne alebo Najvyšší správny súd v tej istej vecí vyriekly, že rozhodnúť o nej im prináleží;
2. ak na jednej strane riadny súd alebo osobitný súd (§ 1) právoplatne a na druhej strane správny úrad tiež právoplatne alebo, Najvyšší správny súd v tej istej veci meritórne rozhodly;
3. ak riadny súd alebo osobitný súd (§ 1) právoplatne vyriekol, že rozhodnúť o veci jemu prináleží, kým Najvyšší správny súd alebo správny úrad právoplatne v lej samej veci meritórne rozhodol;
4. ak na jednej strane správny úrad právoplatne vyriekol, že rozhodnúť o veci jemu prináleží, na druhej strane však v tej istej veci riadny súd alebo osobitný súd (§ 1) vo veci právoplatne meritórne rozhodol;
5. ak Najvyšší správny súd vyriekol, že rozhodnúť vo veci prináleží jemu alebo správnym úradom, na druhej strane však riadny súd alebo osobitný súd (§ 1) právoplatne v tej samej veci meritórne rozhodol;
b) záporný:
ak na jednej strane riadny súd alebo osobitný súd (§ 1), na druhej strane správny úrad, v oboch prípadoch právoplatne, alebo aspoň na jednej strane vyčerpaním inštančného postupu, alebo Najvyšší správny súd v tej istej veci vyriekly, že rozhodovať o nej im neprináleží, hoci rozhodovať o nej spadá do oboru pôsobností niektorého z nich.
§ 6.
(1) Súd alebo úrad, ktorého rozhodnutie dalo príčinu ku kompetenčnému sporu, povinný je bezodkladne podať návrh na rozhodnutie tohto sporu. Pri zápornom kompetenčnom spore môže podať návrh aj súkromná strana (účastník).
(2) Návrh treba podať Senátu v toľkých vyhotoveniach, aby jedno ostalo Senátu a po jednom mohly obdržať strany (účastníci), ako aj zúčastnený súd, poťažne úrad (ods. 3). Ak návrh na riešenie sporu podá súd alebo úrad, súčasne predloží s návrhom i príslušné spisy a upovedomí o tom úrad, poťažne súd, na kompetenčnom spore zúčastnený.
(3) Zúčastneným na kompetenčnom spore je súd alebo úrad, ktorý v tej istej veci v čase, kedy návrh bol podaný, pokračuje, alebo ktorý v tej istej veci konečne rozhodol.
(4) Ak návrh podá súkromná strana (účastník), musí byť tento podpísaný advokátom, ktorý je oprávnený vykonávať advokátstvo na území Slovenskej republiky. To isté platí o všetkých podaniach súkromnej strany (účastníka), učinených na Senát. Podania, ktoré nevyhovujú týmto predpisom, predseda Senátu odmietne. Ustanovenia § 97 zák. čl. 1/1911 platia nezmenené i pre pokračovanie pred Senátom.
§ 7.
Ak pokračovanie je zahájené iba na návrh súkromnej strany (účastníka), môžu zúčastnené súkromné strany (účastníci) súhlasne prejaviť, že nežiadajú, aby bol riešený kompetenčný spor vzniklý v ich veci. V tomto prípade netreba spisy predložiť Senátu, a ak sa to už stalo, majú sa vrátiť bez vybavenia, čo sa stane i vtedy, ak kompetenčný spor prestal v dôsledku opatrenia správneho úradu.
§ 8.
(1) Po predložení návrhu (§ 6) predseda Senátu určí pre spor referenta a koreferenta z členov Senátu. Referentov treba určovať striedavo z členov Slovenského Najvyššieho súdu a z členov Najvyššieho správneho súdu. Ak bol referentom určený člen jedného, koreferentom má byt určený člen druhého súdu.
(2) Predseda Senátu s referentom zariadi, aby všetky spisy, potrebné pri riešení kompetenčného sporu, boly predložené, ak sa to ešte nestalo, a upovedomí zúčastnený súd a úrad, taktiež súkromné strany (účastníkov), v trestných veciach tiež generálneho prokurátora a upozorní ich, že môžu v lehote, ktorú určí na 30 až 60 dní, podať písomné vyjadrenie vo vzniklom kompetenčnom spore. O vyjadrenie možno požiadať aj iný súd alebo úrad, ktorý vo veci pokračoval.
§ 9.
(1) Senát rozhoduje v neverejnom zasadnutí väčšinou hlasov po zpráve referenta a koreferenta.
(2) O zasadnutí treba spísať zápisnicu.
§ 10.
(l) Senát usnesením vyriekne, že nevznikol kompetenčný spor, ak ustáli, že nejde o nijaký z prípadov, uvedených v § 5. Usnesením tiež rozhodne, ak odmietne návrh, podaný nepríslušnou osobou, súdom alebo úradom (§ 6), alebo ak nie je príslušný vo veci rozhodovať. V ostatných prípadoch rozhoduje rozsudkom, vyneseným menom Republiky. V rozsudku Senát vyriekne, komu náleží vo veci rozhodovať, čí riadnemu, osobitnému (§ 1) súdu alebo správnemu úradu, prípadne či nemá vo veci rozhodnúť Najvyšší správny súd.
(2) Rozhodnutie Senátu je konečné a záväzné pre riadne i osobitné (§ 1) súdy, Najvyšší správny súd a správne úrady,
(3) Rozhodnutia Senátu treba doručiť súkromným stranám (účastníkom), ako aj zúčastnenému súdu a úradu (§ 6, ods. 3).
§ 11.
Ak bol podaný návrh na riešenie kladného kompetečného sporu, súd alebo úrad, ktorý vo veci pokračoval, z úradu suspenduje výkon svojho rozhodnutia. Nemožno najmä povoliť uspokojovaciu exekúciu, túto vykonať alebo v nej pokračovať, okrem prípadu, že by odkladom exekúcie vznikla nenahraditeľná škoda. Neodkladné opatrenia, najmä zabezpečovacia exekúcia alebo predbežné opatrenie na zaistenie, sú však prípustné.
§ 12.
Ak vo veci meritórne rozhodol súd alebo úrad, ktorému podľa rozsudku Senátu rozhodovať neprináležalo, takéto rozhodnutie stráca účinnosť.
§ 13.
(1) Podanie a pokračovanie podľa tohto zákona nepodlieha kolkovej a poplatkovej povinnosti.
(2) Útraty súkromnej strane (účastníkovi) vzniklé, v to počítajúc aj útraty advokátskeho zastúpenia, znáša súkromná strana (účastník) zo svojho.
DIEL TRETÍ. Záverečné ustanovenia.
§ 14.
Ustanovenia §§ 3 až 6 zákona č. 3/1918 Sb. z. a n., vládne nariadenie č. 635/1920 Sb. z. a n. a § 4 zákona č. 217/1925 Sb. z. a n. sa zrušujú.
§ 15.
Tento zákon nadobudne účinnosť dňom vyhlásenia; vykonajú ho všetci členovia vlády.
Dôvodová zpráva.
Všeobecná časť.
Od času oddelenia moci sudcovskej od moci vládnej a výkonnej sú možné kompetenčné spory medzi správnymi úradmi a Najvyšším správnym súdom s jednej strany a súdmi s druhej strany. Podľa § l zákonného článku IV z roku 1869 ani súdy ani administratívne úrady nemôžu si zasahovať do kompetencie a podľa § 25 tohože zákona v sporoch o pôsobnosť medzi administratívnymi úradmi s jednej a súdmi s druhej strany, mala rozhodovať vláda. Toto opatrenie však dôsledným prevádzaním oddelenia súdnej právomoci od moci vládnej a výkonnej malo byť iba dočasného rázu a preto zákonný článok XXVI z roku 1896 o Najvyššom správnom súde v § 131 už poukazuje na zvláštny súd, ktorý má riešiť kompetenčné spory medzi administratívnymi úradmi a súdmi. Do toho času však, kým sa kompetenčný súd zariadi, ponechalo sa rozhodovať o týchto sporoch vláde. Toto provizórne opatrenie v Uhorsku znamenalo prelomenie zásady oddelenia moci súdnej od administratívy, lebo o kompetenčnom spore medzi administratívnym úradom a súdom na návrh ministerstiev rozhodovala miniterská rada, teda rozhodnutie bolo v rukách moci vládnej a výkonnej.
Toto provizórium trvalo až do vydania zákonného článku LXI/1907, ktorým sa zriadil zvláštny súd pre riešenie kompetenčných sporov. Samostatný súd týmto zákonným článkom zriadený bol sostavením z členov Kurie a Najvyššieho správneho súdu. Predsedal striedavo prezident toho-ktorého najvyššieho tribunálu v trojročných obdobiach. Sostavenie senátu bolo volené tak, aby vždy bolo postarané o odborné konečné stanovisko; z Kúrie boli členmi členovia trestných i civilných senátov, od Najvyššieho správneho súdu členovia senátov administratívnych i finančných. Členovia vykonávali funkcie u kompetenčného súdu bezplatne, disciplinárne boli zodpovední jako sudcovia z povolania.
Pôsobnosť tohto súdu bola veľmi obsiahla a vzťahovala sa i na neprávoplatné rozhodnutia pri vzniku kladného kompetenčného konfliktu. V tom čase to bolo potrebné, keďže mnoho súkromnoprávnych, trestných i priestupkových vecí bolo ešte v pôsobnosti administratívnych úradov a kompetencia Najvyššieho správneho súdu bola taxatívne vypočítaná.
Tento stav trval do prevratu v roku 1918, kedy zákonom č, 3 z roku 1918 Sb. z, a n, zriadil sa pre riešenie kompetenčných sporov takzvaný konfliktný senát. Riešenie podľa tohto zákona bolo síce na oko pružné, naproti tomu malo tiež značné medzery, že neriešilo otázku kompetenčných sporov zvláštnym zákonom zriadených súdov okrem súdov riadnych, takže z tohto nedostatku vo veľmi mnohých prípadoch konfliktný senát musel zaujať stanovisko, že nie je príslušný rozhodovať. Riešenie otázky rozhodovania kompetenčných sporov by však predpokladalo, aby tu boly zahrnuté všetky možnosti kompetenčných sporov, keďže pre tieto sa tu zriaďuje jedine príslušné fórum. Kritika tohto zákona je uvedená v článku terajšieho druhého predsedu Slovenského najvyššieho súdu Dr. Adolfa Záthureckého r Právnom obzore ročník XIII. strana 241 a nasl., kde je tiež návrh na nové riešenie. Návrh tento je založený na ustanoveniach bývalého uhorského a rakúskeho zákonodarstva. Pri vypracovaní tejto osnovy, po predložení mienky Slovenského najvyššieho súdu a po vypočutí mienky Najvyššieho správneho súdu, bral sa patričný zreteľ na tento návrh.
Všeobecne sa poznamenáva, že s ohľadom na zmeny v zákonodarstve od roku 1907 prevedené, je žiadúce terajšie opatrenie prispôsobiť potrebám krajnej nutnosti. Proti stavu z roku 1907 máme už moderný občiansky súdny poriadok (zákonný článok 1/1911), ktorý má samostatné opravné prostriedky v otázke príslušnosti a pôsobnosti súdov, spory z pracovného pomeru (zákon č. 131/1931 Sb. z. a n.) vyňaté boly z pôsobnosti administratívnych úradov, taktiež veci sirotské, z ktorých kompetenčné spory sa často vyskytovaly — prešly do pôsobnosti riadnych súdov. Prešiel tak najväčší rozsah pôsobnosti vecí, v ktorých sa kompetenčné spory najčastejšie vyskytovaly a na ktoré sa v dôvodových zprávach v zákonnom článku LXI z roku 1907 poukazuje, z pôsobnosti administratívnych úradov do pôsobnosti súdov. Túto okolnosť treba mať na zreteli, aby zbytočné konflikty, ktoré sa dajú odstrániť riadnou inštančnou cestou, neboly prenášané na Senát pre riešenie kompetenčných sporov a aby tak Senát nebol zalirňovaný zbytočnou prácou a mnozstvom prípadov, ak by mal rozhodovať i vo veciach, ktoré právoplatne nemohly byť ešte ukončené a strany teda neviažu.
Zvláštna časť. K § 1.
Tento § určuje fórum pre riešenie kompetenčných sporov a shodne s ustanovením § 66, ods. 5 ústavného zákona č. 185/ 1939 SI. z. stanoví, medzi ktorými vrchnosťami vzniklé spory o kompetencii je príslušné toto fórum riešiť. Ústavná listina nepredpisuje, že na riešenie sporov o pôsobnosti medzi súdmi a správnymi úradmi má byť zriadený zvláštny senát, ako v § 98 pokiaľ ide o ústavný senát. Preto, čo do spôsobu usporiadania tejto otázky je dvojaká možnosť: buď zriadiť samostatný súd alebo zriadiť senát po 3 členoch z najvyšších súdnych tribunálov.
Z úsporných dôvodov, ale aj z dôvodov vhodnosti a účelnosti nezriaďuje sa samostatný súd ale iba Senát, složený z členov obidvoch najvyšších súdnych tribunálov, ktorý bude riešiť kompetenčné spory vo veciach, ktoré by im v poslednom, stupni z väčšej časti prináležaly. Vychádzalo sa pritom z toho, že väčšina vecí, v ktorých sa kompetenčné spory za pôsobnosti zak. čl. LXI/1907 vyskytovaly, najmä spory z pracovného pomeru a veci sirotské boly dané do pôsobnosti súdov, čím značne sa zmenšily prípady kompetenčných rozporov, ktoré tu boly preto, že otázky väčšinou súkromnoprávne riešily administratívne úrady. Tiež vzhľadom na malý počet sporných prípadov, ktoré riešil za Československej republiky konfliktný senát, dá sa usudzovať, že Senátu pre riešenie kompetenčných sporov pripadne len pomerne malý počet sporných prípadov.
Senát nebude mať stálych členov, okrem predsedu, ale Slovenský najvyšší súd aj Najvyšší správny súd vyšlú z prípadu na prípad, teda zvlášť na každé zasadnutie Senátu, na ktorom môže byť riešené aj viac sporných prípadov, po troch členoch. Toto riešenie bolo volené z toho dôvodu, aby na rozhodovaní vecí brali účasť odborníci z toho odboru práva, do ktorého sporná vec patrí. Ak by mal byť Senát složený zo stálych členov, túto zásadu nebolo by možno pre malý počet členov plne previesť, keďže by bolo treba, aby členmi Senátu boli zo Slovenského Najvyššieho súdu odborníci práva civilného i trestného a z radov gremiálov Najvyššieho správneho súdu odborníci z odboru práva administratívneho a finančného.
K § 2.
V tomto § je upravené složenie Senátu pre riešenie kompetenčných sporov. Keďže Senát rozhoduje o sporoch medzi súdmi a Najvyšším správnym súdom alebo správnymi úradmi, vyplýva už z povahy veci, že má byť složený zo zástupcov oboch najvyšších súdnych tribunálov. Z členstva sú vylúčení administratívni úradníci, keďže osnova hlavný dôraz kladie na nezávislosť a úplnú voľnosť rozhodovania a preto za členov určuje, obdobne ako zákon. čl. LXI:1907 a zákon č. 3/1918 Sb, z. a n. len sudcov z povolania.
Sostavenie Senátu zaručuje paritu členov oboch najvyšších súdnych tribunálov. Vzhľadom na dôležitosť Senátu určuje osnova prvého predsedu Slovenského najvyššieho súdu a predsedu Najvyššieho správneho súdu predsedom, ktorí sa striedajú v rovnakých trojročných obdobiach, v tejto funkcii. Týmto sa uplatní do dôsledkov zásada, aby spory o pôsobnosť rozhodol tribunál, složený zo sudcov a na čelo takto složeného sboru bol postavený tiež sudca. Správna administratíva Senátu vyžaduje, aby predsedu Senátu zastupovala tá osoba, ktorá by ho zastupovala, ak by ho niečo hatilo, v jeho riadnej funkcii u tohto tribunálu, ako predseda, ktorého bol povolaný za predsedu Senátu pre riešenie kompetenčných sporov.
Z dôvodov vhodnosti a účelnosti členovia Senátu sú vysielaní oboma najvyššími súdnymi tribunálmi zpravidla pre každý spor osobitne. Týmto je zaistené, že rozhodovania sa zúčastnia sudcovia — odborníci toho odvetvia práva, do ktorého sporná vec náleží.
Ustanovenie ods. 5 obsahuje zásadu, ktorá je uplatňovaná vo všetkých súdnych poriadkoch a preto nepotrebuje zvláštne odôvodnenie.
Predseda a členovia Senátu vykonávajú funkciu bezplatne. Sám výkon funkcie členov Senátu ani podľa práva, platného v Uhorsku, ani podľa vládneho nariadenia č. 635/1920 Sb. z. a n. nebol zvlášť honorovaný, iba členovia Najvyššieho súdu z Brna dostávali diéty a cestovné za cestu do Prahy.
K § 3.
Rokovací poriadok určí si Senát pre riešenie kompetenčných sporov sám v medziach tohto zákona, a síce na zasadnutí, ktoré svolá za tým cieľom predseda Najvyššieho správneho súdu, ktorý v prvých
troch rokoch vykonáva funkciu predsedu Senátu. Prijatý rokovací poriadok s posudkom predsedu Najvyššieho súdu, ktorý v predsedníctve Senátu nasleduje, predloží predseda vláde na schválenie.
K § 4.
Toto ustanovenie je potrebné z dôvodov účelnosti a zjednodušenia manipulácie a vybavovania agendy.
K §5.
Týmto ustanovením sa vymedzuje rozsah pôsobnosti Senátu pre riešenie kompetenčných sporov. Z dôvodov systematiky rozoznáva sa kompetenčný spor kladný, ktorý vzniká, ak rozhodnutie v tejže veci a medzi tými istými stranami si prisvojuje viac vrchností (súdy, administratívne úrady); vec má niekoľko fórumov, ktoré vynesú rôzne protichodné rozhodnutia v odbore pôsobnosti, prípadne rozhodnú v meritu veci. Negatívny kompetenčný spor je tu, ak v konkrétnej veci medzi týmiže stranami ani súd ani správny úrad nechce rozhodovať z dôvodu, že podľa jeho právneho názoru vec mu nepatrí do pôsobnosti a vec preto nemá príslušného fórumu. Pri kladnom kompetenčnom spore vyžaduje sa okrem pravidelných náležitostí (totožnosť strán a predmetu) právoplatné rozhodnutie oboch vrchností. Právoplatného rozhodnutia sa vyžaduje pri rozhodovaní o sporovej pôsobnosti aspoň s jednej strany, s druhej strany stačí, ak vo vecí bolo už meritórne rozhodnuté. Osnova užíva výrazu právoplatne, nie je tým však myslené, že u kladného kompetenčného sporu rozhodnutie musí pochádzať od poslednej prípustnej inštancie po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, í keď v mnohých prípadoch tomu tak bude, keďže strany si budú chcieť otázku spornej pôsobnosti riešiť riadnou cestou v príslušnom pokračovaní, ktorá strane nemá byť oďňatá tým, že sa jej odporcovi poskytne možnosť obrátiť sa na Senát pre riešenie kompetenčných sporov.
V bodoch a) č. l až 5 sú uvedené jednotlivé možnosti variácií i s ohľadom na rozhodovanie Najvyššieho správneho súdu, ktoré je samozrejme vždy právoplatné, V bodoch a) č. l je zahrnutá aj tá eventualita, ak na jednej strane riadny súd alebo zvláštny súd si osobuje pôsobnosť a na druhej strane Najvyšší správny súd vyriekne, že rozhodovať náleží správnemu úradu.