Pri záporných konfliktoch o pôsobnosť je rozdiel v tom, že osnova predpokladá rozhodnutie aspoň na jednej strane s konečnou platnosťou v poslednej prípustnej stolici inštančnej. Tým sa má. zabrániť tomu, aby strany sa nevyhýbaly odstrániť spor o pôsobnosť inštančnou cestou, ktorá vo veľkom množstve prípadov v opravnom pokračovaní sa rozrieši. Nevyžaduje sa však, aby inštančný postup bol vyčerpaný na oboch stranách (ako u súdov, tak u správnych úradov). Strany vo veľmi zriedkavých prípadoch využijú všetkých opravných prostriedkov na oboch stranách. Toto nemožno od nich ani žiadať. Strana učiní zadosť svojej povinnosti, ak pri uplatňovaní svojho práva jej podanie bolo jednou vrchnosťou odmietnuté pre nepríslušnosť, obráti sa na druhú vrchnosť a u tejto vyčerpá inštančný postup. Najväčšou chybou zákona č. 3/1918 Sb. z. a n. bolo, že vyžadovalo sa vyčerpanie inštančného postupu na oboch stranách, v dôsledku čoho len v málo prípadoch došlo k meritónemu rozhodnutiu u kompetenčného senátu.
K § 6.
Tento § obsahuje jedno z najdôležitejších ustanovení osnovy, určujúc, akým spôsobom dostane sa kompetenčný spor k senátu pre riešenie kompetenčných sporov na rozhodnutie. Z dôvodov účelnosti súkromným stranám (účastníkom) dáva sa iniciatíva, na rozdiel od zák. čl. LXI:1907 a od zákona č, 3/1918 Sb. z. a n., len v prípadoch negatívneho kompetenčného sporu. Podľa zák. čl. LXI:1907 kompetenčný spor, či záporný alebo kladný, sa zahájil vždy z úradu a stranám nebola ponechaná žiadna iniciatíva. Zákon vychádzal s toho stanoviska, že kompetenčný spor má verejnoprávny charakter, ide o rozpor medzi úradmi a nie medzi súkromnými stranami a preto spoluúčinkovanie týchto vylúčil. Rozpor vznikol z príčiny viaznúcej v zákonných predpisoch alebo v jednaní štátnych úradov, poťažne súdov, preto tento rozpor má odstrániť sám štát z úradu bez súčinností strany. Naproti tomu zákon č. 3/1918 Sb. z. a n. dáva iniciatívu rovnako stranám ako úradom.
Predmetná osnova vychádza zo stanoviska, že spoluúčinkovanie súkromnej strany nemá byť úplne vylúčené, lebo i keď ona bezprostredne nie je účastná na spore, tento dotýka sa aj jej záujmov a preto je vhodné, aby v týchto prípadoch, kde
záujem strany to vyžaduje, bola daná iniciatíva aj stranám. To je v prípadoch záporného kompetenčného sporu, kedy strana nemôže nájsť fórum, príslušné na rozhodovanie a preto nemôže sa domáhať svojho práva. Ú kladného kompetenčného sporu strana vo svojich záujmoch nie je natoľko dotknutá. Vec je riešená, strana uplatňovala svoje právo a preto odpadá u nej nebepečie, žeby sa ho nemohla dovolať. V tomto prípade je tu rozpor len medzi jednotlivými fórami, ktorý z nich je oprávnený vo veci jednať a túto rozhodnúť. Strana nemá žiadnu účasť na tom, že taký rozpor vznikol a preto nemá jej byt daná ani iniciatíva na rozriešenie sporu Naopak, ak by bolo pripustené, aby strana mohla vyvolať v každom prípade kompetečný spor, mohlo by to viesť k zneužitiu tohto ustanovenia v tom smere, žeby umelým vyvolávaním kompetenčných sporov chcela oddialiť prevedenie rozhodnutia (napr. suspenziu exekúcie).
Z týchto dôvodov osnova dáva iniciatívu súkromnej strane len pri zápornom kompetenčnom spore, kde niet nebezpečia zo zneužitia, keďže žiadne rozhodnutie zakladajúce právo, vo veci ešte nebolo vynesené. Pri kladnom kompetenčnom spore je súkromná strana z iniciatívy vylúčená a tento môže vzniknúť len na návrh súdu alebo úradu.
V tomto § je definovaná tiež zúčastnená vrchnosť na kompetenčnom spore. Z dôvodov účelnosti za zúčastnenú bola určená tá vrchnosť, ktorá vo veci, v čase, kedy spor u Senátu pre riešenie kompetenčných sporov je podaný, pokračuje, alebo ktorá v tej istej veci konečne rozhodla. Táto je najpovolanejšia vo veci pokračovať, nakoľko, ak už vo veci rozhodla, osvojila si stanovisko ohľadne pôsobnosti a ak len pokračuje a ide o vyššiu inštanciu, má možnosť, v prípade, že stanovisko nižšej stolice je nesprávne, toto pre formálnu vadu zrušiť, čím spor sa rozrieši bez zásahu Senátu pre riešenie kompetenčných sporov.
Osnova stanoví povinné zastúpenie súkromnej strany advokátom. Toto ustanovenie je samozrejmé, lebo ak strana musí byť advokátom zastúpená pred krajským súdom, hlavným a Najvyšším súdom, ako i pred Najvyšším správnym súdom, nebolo by účelné od tejto zásady upustiť pri pokračovaní pred senátom pre riešenie kompetenčných sporov, ktorý je najvyššou inštanciou pri riešení sporov o pôsobnosť Pripustenie laika bez advokátskeho zastúpenia by len sťažovalo prácu Senátu. Logickým dôsledkom tejto zásady je, že osoby práva znalé nepotrebujú advokátskeho zastúpenia, obdobne ako pri pokračovaní pred súdom.
K § 7.
V tomto § je daná možnosť stranám, aby v tom prípade, ak spor vznikol z ich iniciatívy mohly súhlasne upustiť od riešenia kompetenčného sporu. Toto ustanovenie vyviera z dispozičného práva strany, Strana môže vyvolať riešenie kompetenčného sporu len v prípade záporného konfliktu, keď nenachádza fórum príslušné na rozhodovanie vecí. Ak strana upustí od úmyslu uplatňovať svoje právo, nevznikol v konkrétnom prípade kompetenčný spor, čo nastane aj vtedy, ak na základe zákonného opatrenia správneho úradu je spor rozriešený.
K §§ 8.—10.
Tieto ustanovenia sú technického rázu a nevyžadujú zvláštneho vysvetlenia.
K § 11.
Ustanovenie toto má zamedziť zbytočnú ujmu dlžníka v exekučnom pokračovaní, ak sú tu splnené predpoklady kladného kompetenčného sporu. Musia tu byť preukázané skutočnosti uvedené v § 5 pod písm. a) č. l—5 a musí byť podaný návrh na riešenie kompetenčného sporu.
K § 12.
Ustanovenie toto vyhlasuje stratu účinnosti rozhodnutia nepríslušného úradu, pripadne súdu, už zo zákona samého. Ak Senát rozhodne v otázke pôsobnosti, ktorá sa stala spornou, z toho vyplýva ten dôsledok, že súd alebo úrad, do pôsobnosti ktorého senátu vec nepririekol, ale ktorý si ju osoboval a vo veci meritórne rozhodol, nebol oprávnený vo veci jednať a preto jeho rozhodnutie, ako rozhodnutie vecne príslušného súdu alebo úradu, je právne neúčinné. Toto ustanovenie vyviera nepriamo už z § 10, ods. 2, podlá ktorého rozhodnutie Senátu je konečné a záväzné pre súdy, Najvyšší správny súd a správne úrady.
Predpis tohto § bude sa týkať len prípadov kladného kompetenčného sporu, keď totiž v tej samej veci boly vynesené dve rozhodnutia, čo do určenia pôsobnosti navzájom si odporujúce. Pri zápornom
kompetenčnom spore nebolo vo veci vynesené meritóne rozhodnutie, naopak ak súd alebo úrad, do pôsobnosti ktorého Senát vec nepririekol, rozhodol, že nie je príslušný vo veci pokračovať, jeho rozhodnutie je aj podľa rozsudku Senátu správne a s výrokom tohto rozsudku shodné. Nebolo by preto účelné, ani spravodlivé, toto správne rozhodnutie, ktoré rozsudku Senátu neodporuje, vyhlásiť za neúčinné.
Nie je potrebné v zákone zvlášť určiť, ktorým dňom stráca rozhodnutie nepríslušného súdu alebo úradu účinnosť. Keďže zákon vyhlasuje rozhodnutie takéhoto súdu alebo úradu za právne neúčinné v dôsledku rozhodnutia Senátu, ktoré je vždy konečné, z toho vyplýva, že neúčinnosť nastáva dňom vynesenia rozsudku Senátu.
Otázka trov, ktoré súkromným stranám vznikly pri pokračovaní pred nepríslušným súdom alebo úradom, ktorého rozhodnutie následkom rozsudku Senátu sa stalo neúčinné, bude sa riešiť podľa predpisov platného práva.
K § 13.
Všetky podania ako i pokračovanie pred Senátom pre riešenie kompetenčných sporov sú oslobodené od kolkovej a poplatkovej povinnosti. Spory podľa tohto zákona budú zahájené väčšinou na návrh súdu alebo úradu a len v zriedkavých prípadoch, pri zápornom kompetenčnom spore, tiež na návrh strany. Strana však nemá žiadnu vinu na tom, že takýto spor vznikol a preto bolo by neekvitné a nespravodlivé nútiť stranu, aby snášala výlohy sporu, ku ktorému nezavdala príčinu. Príčina sporu netkvie v zavinení alebo v osobe strany, ale v nedostatku, poťažne nejasnosti normy o pôsobnosť alebo v mylnom stanovisku úradov. Je preto spravodlivé, aby strana bola od súdnych výloh oslobodená. Týmto nie sú v závažnej miere dotknuté záujmy štátnej pokladnice, lebo pravdepodobný príjem z tohto titulu by bol nepomerne malý,
K § 14.
Zvláštneho odôvodnenia vyžaduje zrušenie § 4 zák. č. 217/1926 Sb. z. a n. Pri aplikovaní tohto zákona vznikol spor medzi Najvyšším súdom a Najvyšším správnym súdom, v ktorom Najvyšší súd v Brne v rozhodnutí R I 1082/28 vyslovil, že ak znie rozhodnutie Najvyššieho správneho
súdu, že niektorá vec je súkromnosprávna a spadá preto podľa zákona č. 217/1926 Sb. z. a n. do pôsobnosti súdu, avšak vo skutočnosti je táto vec verejnoprávna, viaže síce rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu riadne súdy, čo do kompetencie tak, že nemôžu vec odmietnuť pre nepríslušnosť poradu práva, ale neprekážajú, aby žalobu odmietly pre neprístupnosť žalobného návrhu. Najvyšší súd sa týmto nepriamo vymanil z určitého výsadného postavenia Najvyššieho správneho súdu, ktorému podľa § 4 zákona č. 217/1926 Sb. z. a n. prislúchalo jednostranne rozhodnúť záväzne i pre súdy o tom, že nárok nie je verejnoprávnym alebo, ktorým bola sťažnosť odmietnutá z toho dôvodu, že ide o vec, ktorá patrí do pôsobnosti riadnych
súdov a to i vtedy, ak by súdy v instančnom poradí svoju pôsobnosť poprely.
Pri ustavení Senátu pre riešenie kompetenčných sporov je toto ustanovenie, ktoré vyvolalo mnoho polemiky, zbytočné a jeho zrušením bude i v tomto smere platiť rozhodovanie Senátu pre riešenie kompetenčných sporov v obore pôsobnosti.
Uzákonenie a prevedenie osnovy nevyžiada si zvláštnych finančných nákladov. Členom Senátu, v to počítajúc aj predsedu, za vykonávanie ich funkcií neprináleží osobitná odmena. Po stránke manipulačnej je Senát pre riešenie kompetenčných konfliktov pričlenený k Najvyššiemu správnemu súdu.
Po stránke formálnej vláda prejavila želanie, aby osnova bola pridelená ústavno-právnemu výboru.
Dr. Vojtech Tuka v. r.,
predseda vlády.
Dr. Gejza Fritz v. r.,
minister pravosúdia.