ké vekovej, a to až do nadobudnutia plnoletosti. Osnova preto rozširuje verejnú ochranu i na deti manželov rozvedených, rozlúčených a takých, ktorí bez rozvodu zrušili manželské spolužitie, a pokiaľ ide o vek, všeobecne až do nadobudnutia plnoletosti,
Na porade, predchádzajúcej konečnej úprave osnovy, uvažovalo sa í o prípadnej novelizácii zák. čl. VIII/1901 a XXI/ 1901 o štátnych detských domovoch, zák. čl. XX/1877 o úprave poručenských a opatrovníckych záležitostí a o novelizácii ustanovení lekárskeho dozoru nad mládežou, ale dospelo sa k tomu názoru, že
a) jednak ustanovenia zák. čl. VIII/1901 a XXI/1901 dnešným pomerom dosť dobre vyhovujú a jednak sa ani nemožno púšťať do obsiahlejších reforiem v tomto smere, kým sa nerozhodne otázka, či bude ponechaná štátna starostlivosť o mládež a či bude zriadený jeden alebo viac detských domovov,
b) nebolo by vhodné novelizovať zák. čl. XX/1877, kým nie je prevedená kodifikácia občianskeho zákonníka, lebo tento zákonný článok úzko súvisí so súkromným právom, najmä s právom rodinným a dedičským,
c) otázka novelizácie predpisov o lekárskom dozore nad mládežou bude riešená v rámci novelizácie všeobecných predpisov o verejnom zdravotníctve.
K §§ 3-4:
Ani pri najlepšej a najúčelnejšej úprave verejnej ochrany nemožno zaručiť, že sa v praxi stretne s úplným úspechom, ak jej výkon nebude v medziach možnosti sverený orgánom kvalifikovaným, ktoré si budú stále vedomé verejnej ochrany, a ak nebude postup týchto orgánov prispôsobený individuálnej povahe osôb, odkázaných na verejnú ochranu.
Princíp individualizácie vyžaduje, aby rozhodnutia poručenského súdu a verejného poručníka boly založené a prispôsobené osobným a životným pomerom zúčastnených osôb. Preto treba klásť dôraz na dôkladné vyšetrenie týchto pomerov, na priame poznanie osobností, ako i vôbec na to, aby sa pri zisťovaní všetkých rozhodných skutočností uplatnily moderné metódy skúmania sociálneho prostredia.
V záujme osôb, odkázaných na verejnú ochranu, je, aby výkon dozoru bol, pokiaľ možno, sústredený v rukách toho
istého orgánu, na to zvlášť kvalifikovaného, čím sa zamedzí trieštenie účinnej starostlivosti o osoby, odkázané na verejnú ochranu. Osnova preto nedelí dozor medzi poručenské súdy a okresné starostlivosti o mládež medzi verejných poručníkov a dozorných dôverníkov, ako to činily vládne nariadenia č, 29/1930 a 40/1932 Sb. z, a n., ale celý dozor — okrem dozoru nad starostlivosťou ústavnou — sveruje poručenským súdom a verejným poručníkom.
Na druhej strane je však nevyhnutné, aby poručenský súd a verejný poručník v záujme svojej vlastnej úspešnej činnosti, ako i v záujme zdarného pôsobenia ostatných článkov rozvetvenej sociálnej starostlivosti pracovali ruka v ruke s ostatnými zariadeniami, slúžiacimi tomuto istému účelu. Bez tejto kooperácie by sa pôsobnosť poručenských súdov a verejných poručníkov nemohla plno rozvinúť. Práve snaha zaručiť čo najužšiu spoluprácu medzi verejnými poručníkmi a poručenskými súdmi na jednej strane a medzi organizáciami dobrovoľnej starostlivosti o mládež na druhej strane je hlavným dôvodom, že osnova vkladá navrhovanie verejných poručníkov do rúk organizácií dobrovoľnej starostlivosti o mládež a že pri výbere verejných poručníkov stavia do popredia funkcionárov organizácií dobrovoľnej starostlivosti o mládež. Aby sa však zároveň zaistilo, že za verejných poručníkov sa dostanú osoby najvhodnejšie s hľadiska výchovy celoštátnej, právo ustanovovať verejných poručníkov sveruje Ministerstvu vnútra a Ministerstvu pravosúdia. Nakolko však vlastným úradom, vykonávajúcim verejný dozor je poručenský súd a verejný poručník je iba akýmsi výkonným orgánom tohto súdu, takže každý nedostatok u verejného poručníka má veľmi citeľný vplyv na činnosť poručenského súdu, a ďalej aj z dôvodov zabezpečenia možnosti vykonávania čo najrýchlejšej nápravy považovala osnova za účelné zaistiť poručenskému súdu možnosť pozbaviť verejného poručníka úradu.
K §§ 5—8:
Verejný poručník založí svoj kataster podľa dát katastra poručencov a opatrovancov, ktorý vedie doterajší verejný poručník, podľa sirotského katastra a spisov poručenského súdu, podľa evidencií, vedených dosiaľ okresnými starostlivosťami o mládež, a podľa výsledkov vlastného vyšetrovania.
Osnova nepreberá ustanovenie vládneho nariadenia č. 40/1932 Sb. z. a n., aby verejný poručník predkladal každoročne poručenskému súdu písomné zprávy o osobných a majetkových pomeroch poručencov a opatrovancov, lebo verejný poručník bude zpravidla úradovať v budove poručenského súdu a teda poručenský súd bude mať možnosť zistiť si potrebné dáta v katastri verejného poručníka, kde budú vyznačené všetky osobné a majetkové pomery poručencov a opatrovancov.
Pre ochranu dôležitých životných záujmov osôb, odkázaných na verejnú ochranu, považovala osnova za účelné ustanoviť, že poručenský súd môže preniesť práva a povinnosti zákonného zástupcu, ak sú preto závažné dôvody, najmä ak nemôže zákonný zástupca náležíte zastávať jednotlivé úkony, na verejného poručníka a že v prípade bezprostredného ohrozenia výživy takýchto osôb a dôvodnej obavy, že súhlas zákonného zástupcu alebo zmocnenie súdu príde neskoro, môže verejný poručník sám vykonávať neodkladné úkony a jednotlivé práva a povinnosti zákonného zástupcu, najmä vymáhať výživné alebo podpory a vykonávať ostatné práva a povinnosti s tým súvisiace.
K § 11:
Podľa ustanovenia § 173 zák. čl. XX/ 1877 každá obec má mať sirotského otca. V sirotských otcoch nezavádza teda osnova žiadnu novú inštitúciu a preto sa ani nezaoberá otázkou nákladov, spojených s vydržovaním sirotských otcov, o čom platia doterajšie predpisy. Osnova iba upravuje ustanovenie sirotských otcov a ich pomer k verejnému poručníkovi. Ustanovenie a odvolanie sirotských otcov ponecháva osnova naďalej v kompetencií obcí, avšak z dôvodov účelnosti, aby zaručila poručenským súdom, vlastným to dozorným úradom, vplyv na ich menovanie, ako i možnosť rýchlej a účinnej kontroly, jednak viaže ustanovenie sirotských otcov na súhlas príslušného poručenského súdu a jednak dáva poručenskému súdu právo pozbaviť sirotského otca úradu.
K § 13:
Podľa zákona o trestnom súdnictve nad mládežou ochranný dozor možno nariadiť iba v prípade mravného ohrozenia nedospelého alebo mladistvého. Nepostačuje tedy iný nedostatok telesnej alebo dušev-
nej výchovy. V praxi sa však často stáva, že rodičia sa nestarajú náležité o telesnú alebo duševnú výchovu dieťaťa iba z čírej nedbanlivosti alebo ľahkomyseľnosti, takže intenzívnejší dozor na výchovu by vo väčšine prípadov úplne postačil odstrániť tento nedostatok bez toho, že by bolo treba vytrhnúť maloletého z vlastnej rodiny. Z tohoto dôvodu osnova rozširuje možnosť nariadiť ochranný dozor na všetky prípady, kde to vyžaduje zdarný telesný, duševný alebo mravný vývoj maloletého.
K § 14:
Účinný ochranný dozor môžu vykonávať iba osoby kvalifikované, ktorým sú známe všetky pramene verejnej i súkromnej sociálnej pomoci, ako aj pracovné metódy modernej sociálnej starostlivosti. V praxi to budú väčšinou funkcionári okresných starostlivostí o mládež a sirotskí otcovia.
Ďalšou nevyhnutnou podmienkou úspešného ochranného dozoru je, aby sám maloletý, postavený pod ochranný dozor, ako i osoby, v rodine ktorých žije, zúčastnili sa aktívne rekonštruktívnej práce ochranného dozoru. Ináč nedocieli úspechu ani najideálnejší ochranný dozorca. Preto treba, aby ochranný dozorca hneď na začiatku podrobne vysvetlil maloletému a ostatným zúčastneným osobám podstatu a význam ochranného dozoru a získal ich vhodným dohováraním pre spoluprácu. Netreba zdôrazňovať, že tohto sa vonkoncom nedosiahne čírymi formálnymi alebo dokonca písomnými poučeniami o náležitostiach alebo zákazoch ochranného dozoru, ale že tu bude nevyhnutný častý osobný styk so všetkými zúčastnenými osobami.
Je ďalej samozrejmé, že táto inštitúcia môže mať úspech len vtedy, ak sa bude vykonávať v každom individuálnom prípade systematicky, s vytrvalým oduševnením a s náležitým zreteľom na zúčastnené osobnosti a prostredie. Veľmi významnú úlohu bude mať preto pravidelný styk s osobou, postavenou pod ochranný dozor, ako aj časté návštevy v rodine, v ktorej sa táto zdržuje. Ochranný dozorca bude musieť upraviť celé svoje pôsobenie podľa toho, čo zavdalo príčinu uvaleniu ochranného dozorcu. Musí sa preto dôkladne oboznámiť so zápismi, vzťahujúcimi sa na sverenca, preskúmať podrobne prostredie, kataster a pod., lebo iba takto bude môcť postupovať individuálne podľa zúčastnených osobností, podľa potrieb, vyplývajúcichh z prostredia, povahy, vzdelania atď.
K § 20:
Rozhodovanie o udeľovaní a odvolávaní povolení na prijímanie maloletých do starostlivosti osobami fyzickými sveruje osnova verejným poručníkom, lebo oni môžu túto úlohu zastať práve tak dobre ako poručenské súdy, ba azda ešte lepšie, lebo majú možnosť bezprostredne sa informovať o osobách, prichádzajúcich do úvahy. Vypočutie mienky rodičov, prípadne poručníka, opatrovníka alebo iného zástupcu a bližších príbuzných, a pripustenie sťažnosti proti rozhodnutiu verejného poručníka na poručenský súd, poskytuje dostatočnú záruku rešpektovania záujmov maloletých.
K § 23—27:
V týchto paragrafoch sú ustanovenia o povinnosti obecných (obvodných) notárov (mestských notárskych úradov) oznamovať poručenskému súdu všetky závažné okolnosti, vzťahujúce sa na osoby, odkázané na verejnú ochranu, o povinnosti vyhovovať dožiadaniam poručenského súdu, o výsluch osôb, zúčastnených v konaní poručenského súdu, o vykonávanie šetrenia v takomto konaní alebo o výkon usnesení poručenského súdu, ako aj o povinnosti poskytnúť v záležitostiach verejnej ochrany všemožnú bezplatnú pomoc sirotským otcom a osobám, odkázaným na verejnú ochranu. Takéto povinnosti mali obecní (obvodní) notári (mestské notárske úrady) už podľa vládneho nariadenia č. 40/1932 Sb. z. a n. Nóvum je tu iba, že svoje oznámenia robia za spolupôsobenia sirotského otca a že ich podávajú poručenskému súdu prostredníctvom verejného poručníka, takže súčasne bude o týchto okolnostiach informovaný i verejný poručník a sirotský otec.
K § 29:
Jednou z hlavných zásad, podmieňujúcich úspešný výkon verejnej ochrany, je zásada kooperácie. Poručenský súd a verejný poručník potrebujú pri svojom pôsobení — ako bolo už spomenuté — nevyhnutne pomoci dobrovoľných sdružení starostlivosti o mládež. Poručenský súd a verejný poručník sú iba jedným ohnivkom rozvetvenej organizácie sociálnej starostlivosti o mládež. Spolupomoci ostatných jej orgánov potrebujú jednak preto, aby si zadovážily správny a úplný podklad pre svoje rozhodovanie, jednak preto, aby sa ich rozhodnutia mohly úplne vykonať,
Je všeobecne známe, že sociálna práca organizácií dobrovoľnej starostlivosti o mlá-
dež v širších vrstvách občianskych prináša nielen významnú pomoc finančnú, ale í rozsiahlu dobrovoľnú spoluprácu, ktorá je prejavom ozajstného sociálneho cítenia a smýšľania a má veľmi dôležitý význam pre účelný a praktický výkon verejnej ochrany.
Osnova považuje za vhodné vytýčiť ako obory činnosti, v ktorých tieto inštitúcie môžu byť poručenskému súdu a verejnému poručníkovi veľmi platne nápomocné, najmä vyšetrovanie pomerov osôb, odkázaných na verejnú ochranu, umiesťovanie týchto osôb vo vhodných rodinách, v ústavoch, v učení, alebo ak ide o potrebu peňažitého príspevku tým, ktorí sa o ne starajú. Rovnako í pri výkone ochranného dozoru, pri dozore na ochrannú výchovu rodinnú a i v mnohých iných smeroch bude možno užiť ich pomoci a bohatých skúseností na poli praktickej sociálnej starostlivosti.
Preto je účelné poskytnúť týmto inštitúciám i určité procesné práva, ktoré potrebujú pre úspešné vykonávanie svojej činnosti, ako právo podal opravný prostriedok pri udeľovaní a odvolávaní pestúnskej knižky (§ 20) a vôbec proti rozhodnutiam poručenských súdov (§ 32).
K § 30:
Doterajšie skúsenosti s dozornými dôverníkmi a verejnými poručníkmi nepopierateľné dokazujú, že ak nemá byť verejný poručník opäť iba papierovou inštitúciou, ale má úspešne splniť vytýčenú úlohu, je nevyhnutné postarať sa o úhradu výdavkov, spojených s výkonom, verejného poručenstva, a poskytnúť verejnému poručníkovi primeranú odmenu. Osnova preto zaisťuje verejnému poručníkovi úhradu výdavkov, ktorých si vyžiada výkon jeho funkcie a primeranú odmenu. Činnosť verejných poručníkov spadá v prevážnej väčšine do oboru sociálnej starostlivosti, takže je spravodlivé, aby náklady na verejné poručenstvo uhradil sociálny rezort Ministerstva vnútra.
Pokiaľ sa týka odmien verejných poručníkov, nebolo by účelné výšku odmeny určiť jednotne, lebo úlohy a námaha verejných poručníkov v jednotlivých obvodoch nebudú rovnako veľké. Osnova preto poveruje ministra vnútra, aby za súhlasu ministra pravosúdia upravil odmenu jednotlivých poručníkov podľa veľkosti námahy, ktorú si vyžiada výkon verejnej ochrany v ich obvodoch.
K § 31:
Zákon o trestnom súdnictve nad mládežou riešil otázku povinnosti hradenia nákladov ochrannej výchovy iba v prípadoch odsúdenia mladistvých, kdežto ostatok prenechal vyriešiť — ako to vidno z ods. l dôvodovej zprávy vládneho návrhu cit. zákona — zákonu o ochrannej výchove, ktorý dosiaľ vydaný nebol, takže o náhradu nákladov ochrannej výchovy platily naďalej predpisy, vydané pred zákonom o trestnom súdnictve nad mládežou.
Pokiaľ ide o maloletých, umiestených v Štátnom výchovnom ústave v Ilave, náklady, spojené s ich výživou a výchovou, podľa ustanovenia ods. II., § 3 vládneho nariadenia č. 609/1919 Sb. z. a n. hradí sociálny rezort Ministerstva vnútra. Toto ustanovenie však nemožno použiť na osoby ženského pohlavia, lebo podľa § 4 cit. nariadenia do ústavu možno prijať iba osoby mužského pohlavia.
Podľa ostatných platných predpisov náklady ochrannej výchovy hradí maloletý a osoby, ktoré sú podľa platných právnych pravidiel povinné alebo zaviazané maloletého vydržovať. Avšak žiadna pozitívna norma nemá ustanovenie o tom. kto má zaokryť náklady ochrannej výchovy, ak sú osoby, povinné ich hradiť, nemajetné. V dôsledku toho sa stávala v praxi veľmi pálčivou najmä otázka povinnosti hradenia nákladov ochrannej výchovy ústavnej u osôb ženského pohlavia a ochrannej výchovy rodinnej vôbec, ak ich nemohol uhradiť maloletý a osoby, povinné ho vydržovať, takže sa súdy v takýchto prípadoch radšej vyhýbaly nariadeniu ochrannej výchovy. Bolo teda nevyhnutné riešiť i otázku úhrady nákladov ochrannej výchovy, pokiaľ nie je upravená zákonom o trestnom súdnictve nad mládežou a vládnym nariadením č. 609/1919 Sb. z. a n.
V súlade s doterajšími právnymi predpismi ponecháva osnova i naďalej povinnosť hradiť náklady ochrannej výchovy predovšetkým na maloletom samom a na osobách, povinných alebo zaviazaných maloletého
vydržovať, a až v tom prípade, ak sú tieto osoby nemajetné, vkladá túto povinnosť na Ministerstvo pravosúdia, ktoré dosiaľ fakticky tieto náklady dobrovoľne uhradzovalo.
Úhrada nákladov.
Verejný poručník by dostal priemerne odmenu asi 500 Ks mesačne. Ak by bolo v tom istom okrese viac verejných poručníkov (§ 4, ods. 3), táto suma by sa rozdelila medzi jednotlivých verejných poručníkov podľa pomeru počtu príslušníkov národnej skupiny, pre ktorú je osobitný verejný poručník ustanovený, k počtu ostatného obyvateľstva v okrese. Ročná odmena verejných poručníkov by činila dovedna okolo 360.000 Ks.
Výkon verejného poručenstva, l. j. cestovný paušál, vyžiadal by si ročne okolo 140.000 Ks a útraty ochrannej výchovy okolo 100.000 Ks.
Teda 360.000 Ks odmena verejných poručníkov a
140.000 Ks výkon verejného poručenstva a
10D.OOO Ks útraty ochrannej výchovy, spolu: 600.000 Ks.
Celú túto sumu bude možno uhradiť v rámci štátneho rozpočtu na rok 1941, a to sumu 500.000 Ks na odmenu verejných poručníkov a na výkon verejného poručenstva z pol. č. 5, § 3, tit, 9, kap. 6, kde je preliminovaných 500.000 Ks na ochranu detí v cudzej starostlivostí a detí nemanželských podľa zákona č. 256/1921 Sb. z. a n. a vlád. nar. č. 29/1930 Sb. z. a n., a sumu 100.000 Ks na zaokrytie útrat ochrannej výchovy z pol. č. 20, § 2, tít. 2, kap. 7, kde je preliminovaných 140.000 Ks na súdnu ochranu mládeže.
Po stránke formálnej vláda prejavila želanie, aby návrh bol prikázaný sociálnemu a rozpočtovému výboru.
Dr. Vojtech Tuka v. r.,
predseda vlády.
Dr. Gejza Fritz v. r.,
minister pravosúdia