Snem Slovenskej republiky 1941
l. volebné obdobie. 5. zasadanie.
415. Zpráva
sociálneho a zdravotného výboru
o vládnom návrhu zákona o verejnej ochrane mládeže, o verejnom poručenstve a o úprave ochranného dozoru (tlač 394).
Vládny návrh zákona o verejnej ochrane mládeže, verejnom poručenstve a úprave ochranného dozoru je sympatický, sociálny. Hovorí o ochrane mládeže, o kvete a budúcnosti národa. Stará sa o tú čiastku mládeže, ktorá je odkázaná na verejnú ochranu. Starostlivosť návrhu zákona vzťahuje sa najmä na deti, ktorým odumrel zákonitý zástupca, na nemanželské detí, ako aj na duševne chorých, hluchonemých a slabomyseľných dospelých, pretože takíto ľudia podobajú sa slabým a opusteným dietkam. Ochrana spomínaného návrhu zákona rozprestiera sa i na nemanželských rodičov. Pomáha im odstrániť prekonateľné prekážky, ktoré im bránia vstúpiť do platného manželstva, čím pomáha uzákoniť ich nemanželské deti. Pod ochranu návrhu zákona patria teda všetci maloletí a plnoletí občania štátu, čo sú odkázaní na verejnú ochranu.
Slovenský štát má viac zákonov, týkajúcich sa verejnej ochrany mládeže, a to z rokov 1877, 1901, 1921, 1930, 1931 a 1932.
Zákonný článok XX/1877 je základným zákonom o usporiadaní záležitostí poručenských — opatrovníckych.
Zákonné články VIII/1901 a XXI/1901 hovoria o štátnych detských domovoch. Zákon č. 256/1921 Sb. z. a n. zaoberá sa ochranou detí v cudzej starostlivosti žijúcich a detí nemanželských do skončenia 14. roku veku.
Vládne nariadenie č. 29/1930 Sb. z. a n. obsahuje úpravu na vykonávame zákona č. 256/1921 Sb. z. a n.
Zákon č. 48/1931 Sb. z. a n. a vládne nariadenie č, 195/1931 Sb. z. a n. upravujú trestné súdnictvo nad mládežou.
Vládne nariadenie č. 40/1932 Sb. z. a n. uvádza inštitúciu verejných poručníkov na vykonávanie bezprostredného dozoru na všetky osoby maloleté,
Naša minulosť mala teda sociálne porozumenie pre mládež, pre život a budúcnosť národa. Nám treba venovať tejto najdôležitejšej otázke ešte väčšiu pozornosť, pretože í pri doterajšej starostlivosti o mládež náš národ slovenský početné klesol, ako to odborne dokazuje univerzitný profesor MUDr. Alojz J. Chura v diele "Slovensko bez dorastu?". Keď pôrodnosť tak značne klesá, treba zachraňovať aspoň už narodených občanov štátu.
Žijeme vo veľmi ťažkých a významných časoch. V takýchto časoch sa treba obzvlášť starať o sociálnu činnosť, lebo v kritických časoch je sociálna činnosť skúšobným kameňom vyspelosti a súcosti občianstva, menovite ale vládnych činiteľov. Je isté, že vládny návrh zákona, až sa stane zákonom, vydá nášmu štátu v ohľade starostlivosti o mládež dobré svedectvo.
Doterajšie zákony a vládne nariadenia o ochrane mládeže a o verejnom poručenstve postupom času roztrieštily a skomplikovaly agendu tejto verejnej ochrany. To značne zaťažilo prácu poručenského súdnictva a škodilo vlastnej starostlivosti o mládež. Je preto najvyšší čas zákonom upraviť ochranný dozor nad mládežou a nad plnoletými, odkázanými na verejnú ochranu. Túto úlohu si vytýčil predmetný vládny návrh zákona a rieši ju uspokojivé.
Vládny návrh pozostáva z dvanástich dielov a obsahuje 35 paragrafov. Hovorí o osobách, odkázaných na verejnú ochranu, o hlavnom a priamom dozore, o ustanovení verejných poručníkov, sirotských otcov, ochranných dozorcov, o ich právach a povinnostiach, o poručenskom súde, o dozore nad starostlivosťou ústavnou, o úradných povoleniach prijímať maloletých do cudzej starostlivosti, o povinnostiach pestúnov, obcí, školských správ, organizácií dobrovoľnej starostlivostí o mládež a o úhrade nákladov. Na konci sú obsažené všeobecné, trestné a záverečné ustanovenia.
Chválitebné je, že návrh zákona berie do ochrany nielen deti nemajúce rodičov, ale i deti, ktoré sú v cudzej starostlivosti, v cudzej opatere. Na ich ochranu ustanovujú sa verejní poručníci, sirotskí otcovia, ochranní dozorcovia, pestúni, ktorí za spolupráce s poručenskými súdmi, školskými správami, obecnými správami a organizáciami dobrovoľnej starostlivosti o mládež budú sa starať o tých, ktorí sú odkázaní na verejnú ochranu.
Je žiadúce, aby títo ochrancovia boli idealistami tak s náboženského ako i národného ohľadu. Nestačí poveriť úlohou ochranného dozoru takých ľudí, čo majú na to len organizačnú, administratívnu, slovom technickú schopnosť. Sociálny a zdravotný výbor výslovne žiada, aby všetci ochranní dozorcovia na verejnú ochranu odkázaných boli teoreticky i prakticky zruční v nábožensko-mravných zásadách kresťanských. Len takých bude môcť národ pokladať za verejných ochrancov, pretože len takí ochrancovia budú môcť objaviť, vypestovať a zabezpečiť dobré jadro duše ich zverencov. Výslovne to žiada § 4, ods. 4, keď predpisuje, aby verejný poručník, a tak aj sirotský otec, pestún, slovom verejný ochranný dozorca plnil svoju úlohu podľa zásad kresťansko-národnej výchovy. Ochrana zverencov má sa teda viesť podlá smerníc kresťanského náboženstva. Takto to vyslovuje aj § 20, ods. 2 a § 21, ods. 1.
Zdravý smysel žiada, aby sa katolíckemu dieťaťu dal katolícky ochranný dozorca. To isté platí podľa zásady slobody vierovyznania aj pre deti iného štátom uznaného náboženstva. Náboženstvo každého dieťaťa treba rešpektovať.
Zásady kresťanského náboženstva zdôrazňuje tu sociálny a zdravotný výbor i preto, lebo žijeme v kritických hospodárskych časoch, v ktorých treba od každého občana štátu požadovať silné sociálne cítenie a pôsobenie. V kresťanskom náboženstve dostáva každý človek najdôležitejšie sociálne direktívy.
Po stránke vecnej je dobré zákonom rozšíriť verejnú ochranu na všetky deti do nadobudnutia plnoletosti, ktoré potrebujú ochranu, teda aj na deti manželov rozvedených a rozlúčených alebo takých, ktorí bez rozvodu zrušili manželské spolužitie. Podľa mienky odborníkov v tomto bode zákon zaplní určitý veľmi pociťovaný nedostatok doterajšieho zákonodarstva.
Vládny návrh zákona šťastne rieši otázku verejného poručníctva. No, treba bolo uvažovať o tom, či jeden verejný poručník postačí pre celý obvod poručenského súdu. Tak napríklad v bratislavskom okrese by istotne nepostačil len jeden, lebo by sa musel venovať výlučne len poručenskej úlohe. Vyskytla sa i tá pochybnosť, či sa nájdu takí idealisti, ktorí by prijali poručenskú funkciu s plným vedomím zodpovednosti, ak sa im dá len malý honorár. Najväčšmi prerážala na povrch obava, či sa nájdu takí ochranní dozorcovia, ktorí si náležíte povšimnú pravdu: "Len raz je človek mladý. Beda, ak sa včas nezachytí a ak sa mu nedostane výchova a to dobrá výchova!" Dnes sú jednotlivci zpohanštení a zmaterializovaní. Proti nim treba postaviť jednotlivcov kresťansky cítiacich a žijúcich. Najdelikátnejší a najkardinálnejší problém celej hospodárskej prestavby je problém výberu osôb. Nijaké hospodárske zákonodarstvo nezachráni občanov bez kresťanského preporodenia ľudí a mravov.
Niektoré ustanovenia vládneho návrhu bolo treba doplniť a zmeniť výrazy, aby sa vylúčily pochybnosti. Vecné zmeny potrebné neboly, lebo vydané budú vykonávacie nariadenia, ktoré určia všetky podrobnosti.
Na 24. zasadnutí sociálneho a zdravotného výboru 5. septembra 1941 náležite prerokovaný vládny návrh zákona odporúča výbor Snemu na prijatie.
V Bratislave 5. septembra 1941.
Anton Šalát v. r., Dr. Ján Ferenčík v. r.,
podpredseda. zpravodajca.
Zpráva
rozpočtového výboru.
Rozpočtový výbor na svojich zasadnutiach 12. a 13. septembra 1941 prerokoval vládny návrh zákona o verejnej ochrane mládeže, verejnom poručenstve a úprave ochranného dozoru a priznáva tomuto návrhu mimoriadnu dôležitosť. Treba s uznaním konštatovať, že návrh je časový, prakticky sostavený a že sa usiluje s dobrým úspechom odstrániť dnešný, pre roztrieštenosť kompetencie neosvedčený stav, sjednocujúc väčšinu agendy v rukách verejného poručníka. Na verejného poručníka kladie návrh zákona mnoho dôležitých úloh. Od jeho usilovnosti a svedomitosti, od jeho lásky k národu, menovite k sociálne slabým vrstvám, a hlavne od jeho schopnosti bude závisieť, či sa dosiahne cieľ, ktorý vládny návrh vytýčil.
Rozpočtový výbor si uvedomil najmä, že funkcia verejného poručníka vyžaduje človeka celého, ktorý by sa s porozumením, telom i dušou venoval svojmu vznešenému poslaniu. No, štátne financie nateraz nedovoľujú zriadiť túto funkciu ako samostatný úrad. Prechodne — kým sa nezískajú prevádzaním zákona náležité skúsenosti — verejný poručník bude môcť byť len skromne honorovaný. To však neznamená, že túto funkciu treba sveriť nedospelým začiatočníkom a osobám s najnižším vzdelaním. Podľa mienky rozpočtového výboru nájdu sa svedomití a
skúsení pracovníci, ktorí sú pre svoj vek alebo z inej príčiny už na odpočinku, ale svoje životné skúsenosti a ďalšiu práceschopnosť sú ochotní hoci za skromnú odmenu ešte na nejaký čas venovať národu, výchove jeho mládeže, keby im prijatie odmeny vládne nariadenie č, 380/1938 Sb. z. a n. neznemožňovalo. Preto rozpočtový výbor pokladal za potrebné vsunúť do § 30 nový, tretí odsek. Keď im prijatie odmeny bez ujmy na odpočivných požitkoch bude zabezpečené, rozpočtový výbor je presvedčený, že Ministerstvo vnútra nájde pre každý okres dobrého verejného poručníka.
Celý náklad s prevedením tohto zákona spojený má činiť ročne asi Ks 1, 250. 000. Doteraz sme mali pod rozličnými položkami venované na tento cieľ Ks 740, 000, pravda, boly to väčšinou subvenčné položky. Zvýšením nákladu asi o Ks 500. 000 nastane i na tomto poli. poriadok a istota, takže výsledok vynaloženú zväčšenú finančnú obeť určite vyváži. V roku 1940 mali sme na Slovensku 142, 965 poručencov, t. j. takých osôb, o ktoré sa majú starať verejní poručníci. Toto číslo dostatočne ukazuje, ako dôležitá je funkcia verejného poručníka a aký pomerne malý je náklad na osobné a vecné výdavky a na ochrannú výchovu.
Rozpočtový výbor plní len hlas svedomia, keď odporúča slávnemu Snemu, aby túto osnovu ráčil v pripojenom znení prijať,
V Bratislave 13. septembra 1941.
Dr. Eugen Filkorn v. r., Vojtech Husárek v. r.,
predseda. zpravodajca.
Zákon
zo dňa_____________ 1941
o verejnej ochrane mládeže, verejnom poručenstve a úprave
ochranného dozoru.
Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto zákone:
Diel I. Osoby pod verejnou ochranou.
§ 1.
Verejnej ochrane podľa tohto zákona podliehajú poručenci a opatrovanci, maloleté deti manželov rozvedených alebo rozlúčených alebo takých, ktorí bez rozvodu zrušili manželské spolužitie, maloleté osoby v cudzej starostlivosti a pod ochranným dozorom, nariadeným podľa tohto zákona alebo podľa zákona č. 48/1931 Sb. z. a n., ako aj všetky osoby, u ktorých potrebu verejnej ochrany vysloví príslušný poručenský súd.
§ 2.
(1) V cudzej starostlivosti sú maloleté osoby, ktoré sú v inej opatere než u otca alebo matky, či už za plat alebo bezplatne. Nepatria sem osoby, ktoré sú v starostlivosti pod verejným dozorom, upraveným osobitnými zákonmi alebo nariadeniami, najmä osoby umiestené v štátnych detských domovoch a ich kolóniách, v Štátnom výchovnom ústave, vo výchovniach ap., ani osoby, ktoré sú v cudzej starostlivosti iba prechodne, pre osobitné účely, ako je návšteva školy, zotavenie, nemocničné liečenie ap. Pojem maloletosti sa určuje podľa predpisov súkromného práva.
(2) Cudziu starostlivosť môžu vykonávať:
a) osoby fyzické (pestúni) a
b) ústavy,
(3) Ústavom podľa tohto zákona je ustanovizeň, ktorá má nahradiť nedostatok riadnej starostlivostí rodinnej najmenej 10 osobám (sirotince, útulne atď. ).
Diel II.
Dozor nad osobami pod verejnou ochranou mimo ústavnej starostlivosti.
§ 3.
Dozor nad osobami v § l uvedenými vykonáva, pokiaľ nejde o dozor na starostlivosť ústavnú, poručenský súd, príslušný podľa miesta trvalého pobytu osoby, podliehajúcej dozoru. V tejto činnosti poručenský súd je podriadený dohľadu vyšších súdov a Ministerstvu pravosúdia.
§ 4.
(1) Priamy dozor nad osobami, uvedenými v § 3, vykonáva v obvode poručenského súdu verejný poručník pomocou sirotských otcov.
(2) Verejného poručníka ustanovuje Ministerstvo vnútra v dohode s Ministerstvom pravosúdia po vypočutí mienky organizácií dobrovoľnej starostlivosti o mládež. Ministerstvo vnútra vydá verejnému poručníkovi legitimáciu.
(3) Pre príslušníkov národnej skupiny, ktorá podľa platných predpisov, najmä podľa §§ 94 a 95 Ústavy má právo používať vo verejnom živote a v školách svoj jazyk, ustanoví sa osobitný verejný poručník, ktorý má všetky práva a povinnosti verejného poručníka ohľadom príslušníkov dotyčnej národnej skupiny. Ministerstvo vnútra v dohode s Ministerstvom pravosúdia na návrh ústredného orgánu príslušnej národnej skupiny určí, v ktorých obvodoch má byť takýto verejný poručník ustanovený.
(4) Za verejného poručníka možno ustanoviť iba osobu svojprávnu, schopnú zastávať poručenstvo a opatrovníctvo, bezúhonnú, od ktorej možno podľa jej schopností a životných skúseností očakávať, že sa bude vo svojej funkcii riadiť zásadami kresťansko-národnej výchovy mládeže. Pri výbere verejného poručníka treba dávať prednosť osobám, ktoré sa zaoberajú výchovou mládeže z povolania, sociálnym pracovníkom a funkcionárom organizácií dobrovoľnej starostlivosti o mládež, ktoré bývajú s osobami, nad ktorými majú vykonávať dozor, v obvode toho istého poručenského súdu.
(5) Prednosta poručenského súdu poučí verejného poručníka o jeho právach a povinnostiach, ako aj o právach a povinnostiach poručníkov a opatrovníkov, načo složí verejný poručník do jeho rúk prísahu, že bude usilovne, svedomité a nestranne plniť svoje povinnosti podľa zákonov a nariadení, že úradné tajomstvo neprezradí a že sa vo funkcii verejného poručníka bude riadiť zásadami kresťansko-národnej výchovy mládeže. Složenie prísahy potvrdí prednosta poručenského súdu na legitimácii verejného poručníka.
(6) Verejného poručníka odvoláva Ministerstvo vnútra. Ak sa verejný poručník chce zrieknuť funkcie, musí to oznámiť aspoň mesiac vopred Ministerstvu vnútra. Z vážnych dôvodov môže verejného poručníka pozbaviť funkcie aj príslušný poručenský súd, najmä ak verejný poručník stratil spôsobilosť zastávať funkciu verejného poručníka (ods. 4), alebo ak náležité neplní svoje povinnosti. Ak je verejný poručník odvolaný alebo pozbavený funkcie, je povinný vrátiť legitimáciu.
(7) Ustanovenie, odvolanie alebo pozbavenie funkcie verejného poručníka uverejní sa v Úradných novinách a vyhlási sa obvyklým spôsobom v obciach, na ktoré sa pôsobnosť verejného poručníka vzťahuje.
§ 5.
(1) Verejný poručník vedie evidenciu o všetkých osobách, ktoré podliehajú dozoru poručenského súdu (§ 3) a majú v jeho obvode trvalý pobyt. Vedie o nich kataster, do ktorého zaznamenáva ich osobné a majetkové pomery, významnejšie údaje o ich živote, duševnom, mravnom a telesnom vývine a ostatné dôležité skutočností, o ktorých sa dozvie pri občasných prehliadkach.
(2) Podrobnejšiu úpravu o vedení katastra verejného poručníka vydá Ministerstvo pravosúdia v dohode s Ministerstvom vnútra.
§ 6.
Verejný poručník:
1. dbá, aby mal každý maloletý a opatrovanec zákonného zástupcu. Kým nemôže poručník alebo opatrovník, prípadne iný zákonný zástupca, začať svoju činnosť, vykonáva z úradnej povinnosti neodkladné práce, vyplývajúce z verejnej ochrany dotyčnej osoby. Keby nebolo vhodnej osoby na zastavanie poručenstva alebo opatrovníctva, prevezme túto funkciu sám, ak to poručenský súd nariadi;
2. dozerá na činnosť poručníkov a opatrovníkov, dbá na to, aby plnili svoje povinností po stránke výživy a výchovy, po stránke správy majetku poručencov a opatrovancov, aby neprekračovali svoje oprávnenia a aby v prípadoch, označených zákonom, žiadali súhlas poručenského súdu. Je poradcom poručníkov a opatrovníkov pri výkone ich funkcie ako aj pri styku s poručenským súdom a inými úradmi;
3. je povinný spísať a opatriť potrebnými dokladmi, listinami žiadosti a sťažnosti, týkajúce sa výživy, výchovy alebo správy majetku osôb, odkázaných na verejnú ochranu a maloletých vôbec, ktoré mu predniesly tieto osoby alebo ich zákonní zástupcovia. Za túto prácu nesmie ani žiadať ani prijať odmenu. Tieto podania predkladá poručenskému súdu alebo inému úradu, zároveň sa o nich vyjadrí a vykoná i prípadné potrebné šetrenie;
4. stará sa, aby maloleté a iné osoby, odkázané na verejnú ochranu, v jeho obvode neboly zanedbávané vo výžive a výchove, aby neboly vydávané mravnej skaze, aby ich majetok nebol ohrozovaný zlou alebo neprimeranou správou;
5. prebúdza v rodinách porozumenie pre starostlivosť o cudzie deti a má v evidencii všetky osoby svojho obvodu, ktoré sú spôsobilé a ochotné prijať cudzie maloleté osoby do opatery, ako aj tie osoby, ktorým sa udelilo povolenie mať takéto osoby v opatere;
6. je v bezprostrednom a častom styku s osobami, podliehajúcimi jeho dozoru, aby
mohol bedlivé sledovať, či sa o ne rodičia, pestúni alebo iné povinné osoby svedomité starajú a či im poskytujú všetko, čo potrebujú pre zdarný duševný, mravný a telesný vývin. Navštevuje a prehliada podľa potreby byty a miestnosti, určené im na obývanie, ako aj osoby samé a žiada od rodičov, pestúnov alebo iných povinných osôb vysvetlenia o pomeroch, umiestení, výžive, ošetrovaní, výchove, o rozumovom, mravnom a telesnom stave, chovaní a zamestnaní týchto osôb. Má častejšie, najmenej raz za polroka navštevovať v jeho obvode sa zdržujúcich poručencov a opatrovancov, aby sa presvedčil o ich osobných a majetkových pomeroch ako i o tom, či poručníci a opatrovníci plnia svoje povinnosti. Pritom si počína tak, aby si získal dôveru rodičov, pestúnov ako aj iných osôb, podriadených jeho dozoru;
7. podáva ma požiadanie súdu mládeže zprávy o živote, osobných, rodinných a majetkových pomeroch osôb mladistvých;
8. vykonáva práva príbuzných podľa ustanovení § 144 zák. čl. XX/1877 a sprostredkuje styk medzi poručníkom, opatrovníkom, ochranným dozorcom alebo iným zástupcom a príbuznými (§§ 145 a 150 zák. čl. XX/1877);
9. prevezme dozor nad pozostalosťou od orgánu, spisujúceho úmrtný zápis, ak niet na mieste, kde zomrel pozostaviteľ, ani pozostalého manžela (manželky), ani svojprávneho potomka, ani iného blízkeho príbuzného alebo zamestnanca, povereného správou majetku, pod dozorom ktorých by bolo možno ponechať pozostalostný majetok, a záujemcom je osoba maloletá alebo pod opatrovníctvom (§ 14 zák. čl. XVI/1894); vyjadruje sa o návrhu na ustanovenie poručníka alebo opatrovníka a spolupôsobí pri súpise pozostalosti, ak nie je ustanovený poručník alebo opatrovník (§§ 18 a 39 zák. čl. XVI/1894);
10. oznamuje rodinné a iné osobné pomery, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie, najmä pri prehliadkach v domácnostiach, iba poručenskému súdu, ináč je povinný zachovať o nich mlčanlivosť.
Týmto nie sú dotknuté predpisy, podľa ktorých je verejný poručník povinný učiniť oznámenie úradu alebo súdu;
11. je povinný dbať na pokyny a návrhy poručenského súdu a organizácií dobrovoľnej starostlivosti o mládež, a v prípade potreby je povinný takéto pokyny alebo návrhy od nich vyžiadať. Ak by bol nesúlad alebo rozpor v pokynoch alebo názoroch, upozorní ich na to, aby nesrovnalosti mohly ešte včas odstrániť;
12. uschováva korešpondenciu, týkajúcu sa dozornej činnosti, najmä návrhy, podané poručenskému súdu, organizáciám dobrovoľnej starostlivosti o mládež a iným úradom. Po skončení verejného dozoru nad osobou, podliehajúcou verejnej ochrane, odovzdá všetky spisy, vzťahujúce sa na dotyčnú osobu, do uschovania príslušnému poručenskému súdu. Ak prejde takáto osoba do obvodu iného verejného poručníka, odovzdá všetky spisy na ňu sa vzťahujúce doteraz príslušnému poručenskému súdu, ktorý ich zašle príslušnému poručenskému súdu, aby ich odovzdal verejnému poručníkovi, do obvodu ktorého sa dotyčná osoba presťahovala;
13. je povinný hockedy predložiť kataster (§ 5, ods. 1) na požiadanie poručenskému súdu na nahliadnutie a preskúmanie. Poručník a opatrovník pripoja zprávu, ktorú sú povinní podľa § 96 zák. čl. XX/1877 podať súdu, ku katastru verejného poručníka, alebo vyslovia súhlas so zápisom v katastri verejného poručníka a ho spolupodpíšu;
14. má sa presvedčiť, či sirotskí otcovia (§ 11) a ochranní dozorcovia (§ 14) vykonávajú náležité svoje povinnosti, a ak zistí v tomto ohľade nedostatok, postarať sa o vhodnú nápravu. Závažnejšie prípady oznámi poručenskému súdu s prípadným návrhom, aby sirotský otec alebo ochranný dozorca bol pozbavený funkcie;
15. svoláva podľa potreby sirotských otcov a ochranných dozorcov svojho obvodu na občasné porady, aby s nimi porokoval a dohodol sa o prostriedkoch, ktoré by zlepšily a zdokonalily starostlivosť o osoby, odkázané na verejnú ochranu.