Snem Slovenskej republiky 1941

l. volebné obdobie.                                            5. zasadanie.

420. Zpráva

ústavnoprávneho výboru

o vládnom návrhu zákona o vojenskom trestnom poriadku (tlač 361).

Ústavnoprávny výbor rokoval o vládnom návrhu zákona na ôsmich zasadnutiach v čase od 9. septembra do 1. októbra 1941.

Naliehavá potreba uzákonenia nového vojenského trestného poriadku je odôvodnená v prvom rade novou organizáciou vojenského súdnictva.

Nová organizácia vojenského súdnictva sa zakladá na vládnom nariadení č. 87/1939 Sl. z., vydanom podľa § 4 zákona č. 1/1939 Sl. z. o samostatnom Slovenskom štáte.

Vydanie tohto vládneho nariadenia nestrpelo odklad, lebo po 14. marci 1939 pre nedostatok vojenského sudcovského personálu a z dôvodov úsporných celé vojenské súdnictvo bolo treba preorganízovať, podstatne zjednodušiť, a pre celkovú novelizáciu vojenského trestného súdneho poriadku — so zreteľom na to, že vojenská justícia, ako nepostrádateľná súčasť slovenskej armády bezodkladne musela započať svoju funkciu — nebolo času. Vládne nariadenie č. 87/1939 Sl. z. vymedzilo preto len základné zásady novej organizácie vojenského súdnictva, kým celé prispôsobenie jednotlivých ustanovení platného vojenského trestného poriadku nahradilo sa na prechodný čas — t. j. až do uzákonenia nového vojenského trestného poriadku — všeobecnými formuláciami § 7, ods. l a 2 citovaného vládneho nariadenia.

Nový trestný poriadok vojenský bol teda predovšetkým potrebný preto, aby sa všetky procesné ustanovenia trestného súdnictva vojenského prispôsobily spomenutej pozmenenej organizácií trestného súdnictva vojenského.

Ďalším závažným dôvodom pre celkovú novelizáciu vojenského trestného poriadku je skutočnosť, že podľa terajšieho stavu celá nová organizácia vojenského súdnictva spočíva na vládnom nariadení, hoci ustanovenia § 24, písm g) a § 65 Ústavy Slovenskej republiky normatívnu úpravu organizácie súdov, ich pôsobnosti a príslušnosti, ako aj súdneho procesu výslovne vyhradzujú zákonu.

S ohľadom na to, že vládne nariadenie č. 87/1939 Sl. z. bolo vydané ešte pred uzákonením Ústavy, je nesporné, že terajšia nová organizácia vojenského súdnictva nepostrádala síce svoj legálny právny základ, avšak so zreteľom na spomenuté požiadavky Ústavy je pre budúcnosť iste žiadúce poskytnúť vojenskému súdnictvu ako potrebnej a dôležitej složke výkonu súdnej moci taký právny základ,

aký ustanovila pre tento cieľ naša Ústava, — najmä ak sa teraz k tomu naskytá vhodná a vítaná príležitosť uzákonením nového vojenského trestného poriadku. Nakoľko doteraz platný vojenský trestný poriadok vo svojich základných rysoch — odhliadnuc od niektorých výnimiek — v praxi sa osvedčil, podržuje osnova v prevažnej miere základné zásady i systematiku platného procesu, avšak odchyľuje sa od nich všade tam, kde to nová organizácia trestného súdnictva vojenského, ako aj praktická potreba náležité odôvodňujú. Všetky tieto odchýlky sú, pravda, usmerňované všeobecnými zásadami trestného práva, zákonnými ustanoveniami platného právneho poriadku, vývojom trestného zákonodarstva v iných štátoch a požiadavkami právnej ekvity.

Ústavnoprávny výbor v podstate súhlasí s vedúcimi zásadami í systematickým rozvrhom osnovy a víta osnovu ako dielo odborne, dôkladne a starostlivé pripravené.

Jednotlivé ustanovenia vládneho návrhu podrobil výbor týmto zmenám: Ustanovenia § l, ods. l o vyslovení princípu procesnej legality prijal výbor bez zmeny s najväčším uspokojením a súhlasom.

V § 2 sa vyzdvihlo, že o disciplinárnom vybavení vecí podľa tohto paragrafu má rozhodovať príslušný veliteľ, prípadne príslušný vojenský prokurátor. Ďalej sa v tomto paragrafe jasnejšou formuláciou zdôraznilo, že možnosť disciplinárneho vybavenia trestnej veci je časové obmedzená u vojenského veliteľstva podaním trestného oznámenia a že ani vojenský prokurátor nemôže už postúpiť trestnú vec na disciplinárne potrestanie, ak pre dotyčný delikt podal obžalobný spis.

Ustanovenie § 6, ods. 2 — ako norma hmotneprávnej povahy — sa vylúčilo zo zákona a vyhradilo uvodzovaciemu zákonu.

V § 9, ods. l, písm. g) sa obmedzil personálny okruh osôb, podriadených vojenskej trestnej právomoci, na takých zbehov, ktorí v čase úteku podliehali vojenskej trestnej právomoci a ktorí utiekli z činnej služby.

Trestná právomoc vojenských súdov v smysle § 10 sa rozšírila aj na trestné činy, ktoré spáchali v službe alebo v súvislosti so službou u vojenskej správy aktívni občianski zamestnanci vojenskej správy okrem príležitostných robotníkov. Pre ostatné delikty podliehajú uvedené osoby nezmenené trestnej právomoci občianskych súdov a nevzťahujú sa samozrejme na ne ustanovenia vojenských trestných zákonov o stavovsko-vojenských trestných činoch, lebo subjektom týchto môže byť len osoba vojenského stavu. Toto rozšírenie právomoci vojenských súdov je dôležitým záujmom vojenskej správy z dôvodov služobných a disciplinárnych a je v úplnom súlade aj s právnym citom.

V § 14 bolo treba zrejme rozlišovať medzi

1. osobným oslobodením (aké poskytuje napr. § 39 Ústavy prezidentovi republiky) a medzi

2. exteritorialitou, zakladajúcou sa na medzinárodných smluvách, prípadne na zásadách alebo zvyklostiach medzinárodného práva.

Novým znením tohto paragrafu sa zrejme vyjadrilo, že nový zákon sa nedotýka takýchto výnimiek, nakoľko sa zakladajú na osobitných normách alebo na princípoch medzinárodného práva.

Zásadnú zmenu uskutočnil výbor v § 18, ods. 3. Podľa pôvodného ustanovenia osnovy mal totiž súdiť o trestných veciach, prikázaných do pôsobnosti senátu vojenského súdu, čisté odborný trojčlenný senát, skladajúci sa z troch justičných dôstojníkov, avšak podľa formulácie, prijatej ústavnoprávnym výborom, senát vojenského súdu, rozhodujúci na hlavnom pojednávaní, sa skladá len z dvoch odborných (sudcovských) členov, tretí člen senátu je vždy dôstojník zbraní. Túto zásadnú zmenu prijal výbor na základe návrhu referenta Ministerstva národnej obrany so zreteľom na doterajší právny stav, podľa ktorého sa rozhodujúci senát vojenského súdu skladal z dvoch odborných členov a z dvoch laických prísediacich a so zreteľom na skutočnú praktickú potrebu. Treba tu totiž uvážiť, že pred vojenským súdom často ide o trestanie čisté vojenských (stavovských) deliktov, že s trestnými činmi súdne stíhateľnými často sa sbiehajú aj vojenské disciplinárne poklesky a správne posudzovanie takýchto previnení vyžaduje stály kontakt s vojenskou službou, dokonalú praktickú znalosť vojenských služobných pomerov, ba čo viac spolunažívanie s vojenským prostredím, v ktorom boly práve uvedené vojenské poklesky spáchané, takže so zreteľom na tieto požiadavky účasť dôstojníka zbraní v rozhodujúcom senáte vojenského súdu zaiste účinne poslúži všestrannému a dôkladnému objasneniu skutkového stavu, ako aj priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Doterajší stav, podľa ktorého vedľa dvoch sudcov odborníkov zasadali v senáte dvaja laickí prísediaci, nevyhovoval intenciám nového zákona, lebo so zreteľom na spomenuté motívy odôvodňujúce účasť laického živlu v senáte vojenského súdu postačí v senáte aj účasť jedného laického prísediaceho, avšak väčším počtom odborných, sudcovských členov senátu pregnantne sa zachová sudcovský ráz senátu. Predmetné riešenie znamená aj značnú personálnu úsporu a odstraňuje diskrepanciu, ktorá sa pred touto zmenou prejavovala v tom, že složenie rozhodujúceho senátu poľných súdov následkom účasti laického prísediaceho bolo iné, ako složenie senátu vojenského súdu, hoci táto nesrovnalosť teoreticky nebola náležité odôvodená. Zdôrazňuje sa však, že účasť laického prísediaceho v senáte vojenského súdu je obmedzená len na hlavné pojednávanie (počítajúc do toho aj meritórne rozhodovanie na hlavnom pojednávaní), takže okrem prejednania veci a rozhodovania na hlavnom pojednávaní vybavuje všetky ostatné sudcovské úkony — nakoľko tieto nepatria do pôsobnosti samosudcu — rýdze odborný trojčlenný senát, skladajúci sa z troch justičných dôstojníkov,

V § 24, ods. l boly prijaté za základné kritériá na vymedzenie príslušností:

1. miesto vykonávania služby,

2, pobyt obvineného.

Uvedené dve kritériá sú alternatívne stanovené. Doterajšie ustanovenie nevyhovovalo preto, lebo v mnohých prípadoch nejde o "prichytenie" páchateľa pri čine a je aj uväznenie vinníka zbytočné.

Ustanovenie § 27 sa doplnilo novým odsekom, v ktorom sa cieľom vylúčenia prieťahov zdôraznilo, že sa proti usneseniam o vylúčení určitej trestnej vecí z pokračovania opravný prostriedok nepripúšťa.

V § 39, ods. 2 namiesto označenia "za osobu, ktorá podlieha dozoru poručenského súdu" bol prijatý výraz,, za osobu nesvojprávnu", ktorý jasnejšie vyjadruje pôvodnú a v podstate nezmenenú myšlienku osnovy.

V § 41 z okruhu osôb, spôsobilých zastávať funkciu obhajcu, vynechala sa kategória univerzitných profesorov so zreteľom na to, že obhajovanie pred vojenskými súdmi vyžaduje stálejší kontakt s trestným súdnictvom vojenským a prípady takejto obhajoby aj podľa doterajšieho stavu boly veľmi zriedkavé.

Ustanovenia § 42 o vylučujúcich dôvodoch obhajoby boly obmedzené — v súlade s doterajším právnym stavom — na osobu ustanoveného obhajcu, takže dôvody, vypočítané v tomto paragrafe nijako neobmedzujú vôľu a dispozičné právo obvineného čo do voľby svojho zvoleného obhajcu.

V § 45, ods. 2 sa zdôraznilo, že ustanovený obhajca len vo svojom bydlisku, prípadne v mieste výkonu svojej služby je povinný prevziať obhajobu.

V § 59, ods. 3 sa použilo také štylizovanie, ktoré zrejme naznačuje, že k vylučujúcim dôvodom, uvedeným v §§ 54 a 55 má sa vždy prihliadnuť aj z úradnej povinnosti, teda nielen na základe námietok.

V § 65, ods. 3 so zreteľom na vyššie spomenutú zmenu, týkajúcu sa uloženia rozhodujúceho senátu vojenského súdu, stalo sa žiadúcim vysloviť poradie, v akom hlasujú sudcovskí členovia senátu a prísediaci dôstojník zbraní. So zreteľom na doterajší právny stav bolo tu určené, že sa v senáte hlasuje podľa hodností, a to nižší pred vyšším, avšak laickí prísediaci pred sudcami z povolania.

V novom ustanovení § 66, ods. 2 sa vyslovilo, že o vyhlásenie rozhodnutí — ak len zákon neurčuje inak — možno požiadať vojenského prokurátora, vojenský alebo občiansky súd. a, ak sa má vyhlásiť rozhodnutie vojenskej osobe v činnej službe, aj príslušné nadriadené veliteľstvo.

Ustanovenia § 68, ods. 2 sa výstižnejšie formulovaly a cieľom jasnejšieho prehľadu rozčlenily do dvoch odsekov, v podstate zostaly však nezmenené. — Ods. 3 (teraz už ods. 4) tohto paragrafu sa prispôsobil skutočnej praktickej potrebe. Upustiac od kritéria prijímania poštových zásielok, vyslovil tú všeobecne platnú a pre prax celkom dostačujúcu zásadu, že ak sa určitá lehota končí v nedelu, v štátom uznaný sviatok, alebo pamätný deň, nezapočíta sa tento deň do lehoty. Celý ods. 4 tohto paragrafu bol vyhradený uvodzovaciemu zákonu, lebo ustanovenia tohto odseku sú pre vlastnú oblasť tohto zákona postrádateľné.

V § 70 sa na vylúčenie pochybností zdôraznilo, že ustanovenia osobitných zákonov, upravujúce spôsob a miesto podania návrhu na stíhanie, zostávajú týmto zákonom nedotknuté.

V § 71, ods. l sa osobitne vyslovilo, že predbežné úkony, vykonávané v smysle tohto ustanovenia príslušným vojenským veliteľstvom, zapadajú do rámca stopovania. Poznamenáva sa, že ustanovenia §§ 2 a 3 platia paralelne s ustanoveniami § 71, takže príslušné veliteľstvo len vtedy podá trestné oznámenie vojenskému prokurátorovi na zavedenie stíhania, ak za podmienok § 2 nedôjde k disciplinárnemu ukončeniu dotyčnej vecí; pre také trestné činy, ktoré sa stíhajú len na návrh oprávneného, podáva však trestné oznámenie len vtedy, ak takýto návrh oprávnená osoba skutočne podala. Nedostatok v zákonnej lehote podaného návrhu oprávnenej osoby na stíhanie vinníka je u deliktov, stíhaných len na návrh, základným materiálnym i procesným predpokladom trestného stíhania.

Ustanovenia § 73 boly úplne prepracované tak, aby jasne vyjadrily, aké práva patria vojenským súdom, vojenským prokurátorom a veliteľstvám pri výsluchu svedkov a znalcov, ako aj pri výkone zabavenia, domovej a osobnej prehliadky za stopovania alebo vyšetrovania. Je pritom zrejmé, že vojenským veliteľstvám so zreteľom na ich procesnú funkciu nebolo možno pri uvedených úkonoch poskytnúť represívnu právomoc vojenského prokurátora alebo súdu. Pre úspešné plnenie uvedených úkonov vojenskými veliteľstvami postačia totiž proti vojenským osobám v prípade protiprávneho marenia prostriedky disciplinárnej právomoci, o ktoré môže pokračujúce veliteľstvo — v prípade, že nie je samo oprávnené na disciplinárne zakročenie — požiadať kompetentné veliteľstva. V tých zriedkavých prípadoch, v ktorých sa v záujme stopovania alebo jednotlivého vyšetrujúceho úkonu, vykonávaného vojenským veliteľstvom, prejaví opodstatnená potreba represívneho zákroku proti osobám občianskeho stavu, môže sa pokračujúce veliteľstvo dovolať súčinnosti vojenského prokurátora, občianskeho súdu alebo bezpečnostných úradov, ktorých procesné oprávnenia sú v danom smere vždy dostatočnou zárukou úspešného výkonu uvedených úkonov.

V novom ustanovení § 74, ods. 5 sa na ujasnenie vyslovila, že občianske súdy, bezpečnostné úrady alebo orgány vykonávajú predbežné stopovacie úkony, uvedené v predošlých odsekoch tohto paragrafu, vždy podľa svojich vlastných predpisov.

Ustanovenie § 82, ods. l sa doplnilo novou vetou, ktorou sa vylúčila sťažnosť proti usneseniu vojenského prokurátora o odstúpení určitej trestnej veci na disciplinárne vybavenie v smysle § 2. Toto doplnenie úzko súvisí s novým ustanovením § 83, ods. 3 a je odôvodnené snahou čo najviac zjednodušiť trestné pokračovanie.

V novom ustanovení § 83, ods. 3 sa cieľom zamedzenia prieťahov vyslovilo, že sa proti usneseniu vojenského prokurátora o postúpení veci nepripúšťa sťažnosť,

V § 85, ods. l na žiadúce odbremenenie agendy okresných súdov sa vyslovilo, že príslušný vojenský prokurátor, vykonávajúci vyšetrovanie, len v takých prípadoch môže požiadať okresný súd o vyšetrovací úkon, ak v mieste, kde sa má

dotyčný úkon vykonať, alebo v jeho blízkosti niet vojenského prokurátora. V novom ustanovení ods. 2 sa vyslovilo, že okresný súd, ktorý vojenský prokurátor požiada o jednotlivé vyšetrovacie úkony, vykonáva takéto úkony podľa príslušných ustanovení občianskeho trestného poriadku.

Novou štylizáciou § 87, ods. 4 sa zdôraznilo, že pre jednotlivé vyšetrovacie úkony sú smerodajné — okrem ustanovení tohto dielu o základných ustanoveniach vyšetrovania — príslušné ustanovenia dielov XI. až XVI. tohto zákona. Týmto sa jasne naznačila úzka súvislosť dielu X., obsahujúceho všeobecné normy pre vyšetrovanie, s citovanými ďalšími dielmi zákona, ustanovujúcimi špeciálne postup, spôsob a podmienky jednotlivých vyšetrovacích úkonov.

Z úkonov vypočítaných v § 91, ods. l vynechali sa "prehliadka domu a zabavenie", lebo predbežné upovedomenie poškodeného, obhajcu a najmä obvineného o vyšetrovacích úkonoch v mnohých prípadoch by zmarilo ich úspech.

K § 94: Ustanovenia ods. l tohto paragrafu, pojednávajúce o takzvanej konfinácii, ponechal výbor nedotknuté, naproti tomu sa úplne prepracovali ďalšie odseky tohto paragrafu, lebo poriadkové procesné oprávnenia, ktoré poskytovaly pôvodné ustanovenia tohto paragrafu vojenskému prokurátorovi a vojenskému súdu, nepovažoval výbor za dostačujúce. Vedúcou zásadou bolo tu presne vymedziť:

1. aké represívne opatrenia patria veliteľsťvám a aké vojenskému prokurátorovi prípadne súdu proti osobám, ktoré za prípravného pokračovania neposlúchnu ich rozkazy, dané v záujme pokračovania, alebo ktoré sa pri stopovacích alebo vyšetrovacích úkonoch previnia neprístojným chovaním;

2. aké represívne opatrenia možno v danom smere použiť proti osobám, podliehajúcim vojenskej disciplinárnej právomoci a aké proti iným osobám.

So zreteľom na to, že funkciu vojenských prokurátorov a vojenských sudcov vykonávajú justiční dôstojníci s právnickým vzdelaním a so sudcovskou kvalifikáciou, sú procesné oprávnenia vojenského prokurátora a súdu aj v oblasti predmetných poriadkových opatrení značne širšie, ako oprávnenia vojenských veliteľstiev,

Základnou zmenou oproti doterajšiemu stavu je, že v prípade rušenia poriadku, alebo neposlúchnutia rozkazov, ktorými sa má zaistiť úspech pokračovania alebo udržať poriadok pri jednotlivých stopovacích alebo vyšetrovacích úkonoch, môže uložiť vojenský prokurátor prípadne súd tak osobám, podliehajúcim vojenskej disciplinárnej právomoci, ako aj iným osobám peňažný trest do výšky Ks 500, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti premeniť na väzenie do päť dní. — Represívnym opatrením proti obhajcovi a právnemu zástupcovi poškodeného je v uvedených prípadoch uloženie peňažnej pokuty do Ks 1000, ktorú nemožno premeniť v trest na slobode.

Výkon trestu ako aj vymáhanie pokuty vo všetkých prípadoch, ak ide o potrestanie osôb nepodliehajúcich vojenskej disciplinárnej právomoci, patrí do pôsobnosti občianskych súdov.

Možnosť použitia uvedených poriadkových trestov respektíve pokút je bezpochyby eminentným záujmom úspešného a nerušeného výkonu trestného súdnictva vojenského a so zreteľom na presne vymedzené zákonné podmienky týchto zákrokov nemožno v nich vidieť nijaké ohrozovanie právnej istoty. Vylúčenie náhradného trestu na slobode pri peňažných pokutách uložených obhajcovi a právnemu zástupcovi poškodeného je náležité odôvodnené dôležitosťou procesnej funkcie týchto osôb, zastavanej v záujme obvineného, resp. poškodeného ako aj ich osobitnou disciplinárnou zodpovednosťou.

Cieľom väčšej garancie nerušeného výkonu stopovacích alebo vyšetrovacích úkonov môže pokračujúce veliteľstvo, ako aj vojenský prokurátor alebo súd osoby, podliehajúce vojenskej disciplinárnej právomoci, ktoré sa pri stopovacích resp. vyšetrovacích úkonoch uvedeným spôsobom previnia, oznámiť na patričné disciplinárne zakročenie príslušnému vojenskému veliteľstvu. U vojenského prokúra-