tora a vojenského súdu je táto možnosť alternatívne spojená s možnosťou uloženia označeného peňažného trestu.

V § 96, písm. b) [podľa nového zaradenia § 99, písm. b)] sa vyslovilo; že základom vyšetrovania môže byt len taký návrh oprávnenej osoby na stíhanie, ktorý bol v zákonnej lehote podaný.

Ustanovenia § 103, ods. i, druhej a tretej vety boly zaradené z dôvodu prehľadnosti a obsahovej súvislosti do § 106 ako osobitné odseky a v § 106 v záujme právnej istoty aj osobitne sa vyslovila zásada, že "obvineného neslobodno nútiť, aby na otázky vypočúvajúceho orgánu odpovedal".

Ustanovenia § 104 boly cieľom uľahčenia a jednotnosti praxe doplnené presným výpočtom osobných údajov, ktoré sa majú pri vypočutí obvineného zistiť.

Ustanovenia § 120 boly preštylizované tak, aby jasne vyjadrily rozdiel, záležiaci v tom, že v prípadoch písm. a) je uvalenie vyšetrovacej väzby obligatórne, kým v prípadoch uvedených pod písm. b) len fakultatívne.

V § 121, ods. l so zreteľom na zmenu prevedenú v § 211 sa zreteľne rozhraničila pôsobnosť v otázke nariadenia vyšetrovacej väzby, a to tak, že vyšetrovaciu väzbu nariaďuje až do podania obžalobného spisu vojenský prokurátor, po podaní obžalobného spisu až do nariadenia hlavného pojednávania predseda rozhodujúceho senátu prípadne samosudca a po nariadení hlavného pojednávania rozhodujúcí súd.

Ustanovenie § 127, ods. 2 sa primerane prispôsobilo zmenám, prevedeným v § 121, ods. l a v § 211.

K § 130, Podobne ako v ustanoveniach § 94, tak aj v ustanoveniach § 130, ods. l rozšíril ústavnoprávny výbor procesné oprávnenia vojenského prokurátora a súdu. Ústavnoprávny výbor bol aj tu vedený snahou poskytnúť trestnému súdnictvu vojenskému všetky žiadúce zákonné možnosti na úspešné a rýchle pokračovanie, najmä aj represívnymi prostriedkami proti neposlušnosti svedkov, ktorých výpoveď je na objasnenie skutkového stavu potrebná, avšak svedeckej povinnosti sa vyhýbajú a tým úspešnému trestnému pokračovaniu zabraňujú alebo prekážajú.

Zásadnou zmenou proti doterajšiemu stavu je, že vojenský prokurátor prípadne súd môže potrestať každého svedka, ktorý sa na riadne predvolanie nedostaví alebo ktorý sa bez povalenia s miesta výsluchu vzdiali, peňažným trestom do Ks 500, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti premeniť v trest na slobode do päť dní. Ak ide o svedka, nepodliehajúceho vojenskej disciplinárnej právomoci, patrí výkon trestu do (pôsobnosti občianskeho súdu. U osôb podliehajúcich vojenskej disciplinárnej právomoci možno tiež dosiahnuť nápravu oznámením neposlušného svedka na príslušné disciplinárne zakročenie,

Výkon predvedenia svedka, nepodliehajúceho vojenskej disciplinárnej právomoci, bol vyhradený požiadanému občianskemu bezpečnostnému úradu.

K § 131, V súlade so zásadami, prijatými v §§ 94 a 130, aj v prípade nezákonného odopierania svedeckej výpovede alebo výkonu svedeckej prísahy bola poskytnutá vojenskému prokurátorovi prípadne vojenskému súdu možnosť na uloženie poriadkového trestu až do Ks 500, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti premeniť na väzenie do päť dní. Ak bol podľa tohto ustanovenia potrestaný svedok podliehajúci občianskej trestnej súdnej právomoci, patrí výkon trestu do pôsobnosti občianskeho súdu.

Ústavnoprávny výbor dospel k presvedčeniu, že v prípade odopretia svedeckej výpovede alebo složenia svedeckej prísahy v mnohých prípadoch nepostačí ani uloženie uvedeného poriadkového trestu a preto — vychádzajúc z platného právneho stavu v pokračovaní pred občianskymi trestnými súdmi — poskytol vojenskému prokurátorovi prípadne vojenskému súdu aj prísnejšie represívne prostriedky vo forme donucovacieho uväznenia svedka, ktoré sa však u svedkov podliehajúcich občianskej trestnej súdnej právomoci vyhradilo občianskym trestným súdom. Pre občianske trestné súdy, ktoré o takéto donucovacie uväznenie svedka požiada vojenský

prokurátor alebo vojenský súd, sú pre výkon tohto opatrenia smerodajné ustanovenia trestného poriadku. Donucovacie uväznenie svedkov, podliehajúcich právomoci vojenských súdov, je obmedzené v tom smere, že toto väznenie nesmie trvať dlhšie ako 6 mesiacov pri pokračovaní pre zločin a 3 mesiace pri pokračovaní pre prečin alebo priestupok. Väznenie sa má hneď zrušiť, len čo vyjde na javo, že výpoveď alebo prísaha dotyčného svedka je zbytočná, prípadne len čo sa týmto donucovacím prostriedkom, dosiahne účel.

V súlade s uvedenými zásadami bola poskytnutá možnosť vojenskému prokurátorovi i vojenskému súdu potrestať peňažným trestom aj takého svedka, ktorý síce neodoprie svedecké povinnosti, ale sa pri vypočúvaní chová neslušne, a to bez ohľadu nie to, či ide o osobu, podliehajúcu vojenskej disciplinárnej právomoci, alebo o osobu inú.

Ustanovenie § 134, ods. l, písm. b) sa doplnilo v tom smere, že ani takú osobu nemožno vypočuť ako svedka, ktorá sa vo verejnej funkcií dozvedela o určitej skutočnosti, ak by sa jej svedeckou výpoveďou porušilo služobné alebo úradné tajomstvo. V ods. 2 sa zdôraznilo, že členom vlády a predsedovi Najvyššieho účtovného kontrolného úradu aj po zániku ich funkcie udeľuje oslobodenie od povinnosti zachovať úradné tajomstvo sám prezident republiky.

Ustanovenia § 148 sa doplnily novým odsekom 3, podľa ktorého pre prípad vypočutia svedka pod prísahou podľa ods. 2 platia ustanovenia §§ 90 a 92. Obsah tohto nového ustanovenia plynie ináč už aj z §§ 90 a 92, majú sa teda ním vylúčiť len prípadné pochybnosti, práve tak ako paralelným ustanovením § 153, ods. 2.

V § 151, ods. 5 sa osobitne vyslovilo, že slávnostné vyhlásenie, ktoré vykoná svedok namiesto prísahy, má účinnosť i právne následky prísahy.

Oprávnenie podať námietky proti znalcovi podľa § 157, ods. l poskytlo sa aj poškodenému, lebo aj poškodený má záujem o vec a jeho právo podať námietky proti osobe znalcovej môže len poslúžiť objektívnemu a spoľahlivému zisteniu skutkového stavu.

Ustanovenia § 159 ostaly v podstate nezmenené, avšak pod citovanými ustanoveniami §§ 130 a 131 treba tu rozumieť už pozmenené znenie týchto paragrafov.

V § 160, ods. 7 práve tak ako v § 151, ods. 5 sa osobitne zdôraznilo, že slávnostné vyhlásenie znalca, ktoré vykoná namiesto prísahy, má účinnosť i následky prísahy.

Všeobecná zásada vyslovená v § 170, ods. l vyžadovala, aby bola vyjadrená v osobitnom paragrafe. Z tohto dôvodu ďalšie odseky 2 a 3 tohto paragrafu sa pričlenily k § 171, s ustanoveniami ktorého podľa svojej povahy a obsahu organicky súvisia.

V § 171, ods. l (podľa nového usporiadania § 171, ods. 3), písm. a) sa použila výstižnejšia formulácia "akosť úrazu sama osebe", ktorá zrejme naznačuje, že ide tu o prípady, ak samotná povaha úrazu — bez pridruženia sa iných príčin — vyvolala smrť poraneného.

V ustanoveniach § 177, ods. l a 2 novou presnejšou štylizáciou sa vystihlo, že v prípadoch ods. l ide o zisťovanie skutočností, vylučujúcich úplne pričitateľnosť páchateľa, kým v prípadoch ods. 2 o zisťovanie okolností, zmenšujúcich pričitateľnosť. Nové znenie ods. l jasne naznačuje, že skutočnosti vplývajúce na pričitateľnosť, ktoré sa majú znaleckým posudkom zistiť, môžu byť dvojakého druhu:

1. duševná choroba alebo bezvedomie v čase spáchania trestného činu,

2. duševná choroba alebo bezvedomie, nastalé po spáchaní trestného činu, pokiaľ tento stav trvá.

V § 178, ods. l a 3 škrtlo sa slovo "poštových", nakoľko môže tu ísť nielen o falšovanie poštových známok, ale aj o falšovanie známok iného druhu.

V § 184, ods, l bolo prijaté za zákonný dôvod zabavenia listov, telegramov a iných zásielok za ich dopravy už samotné dôvodné podozrenie, že osoba, ktorej je zásielka určená alebo od ktorej zásielka pochádza, spáchala zločin alebo taký

prečin, ktorý sa tresce trestom na slobode, naproti tomu upustilo sa tu od ďalších podmienok, ktoré sú už vlastne v uvedenej všeobecnej podmienke involvované.

V § 186, ods. l cieľom zvýšenej ochrany právnej istoty sa vyslovilo, že domovú prehliadku možno nariadiť proti obvinenému len vtedy, ak je dôvodne podozrivý zo zločinu alebo z takého prečinu, ktorý sa tresce trestom na slobode.

V ustanoveniach § 187, ods. 2 a 3 výstižnejšou štylizáciou sa poukázalo na ich organickú súvislosť s ustanovením ods. l, písm. a) tohto paragrafu.

V § 197, ods. 3 sa jasne rozdelila kompetencia čo do opatrení uvedených v predošlých odsekoch tohto paragrafu tým, že sa vyslovilo, že o týchto opatreniach rozhoduje do podania obžalobného spisu vojenský prokurátor, po podaní obžalobného spisu však súd.

V § 205, ods. 4 sa — podobne ako v §§ 151 a 160 — vyslovilo, že slávnostné vyhlásenie, vykonané namiesto prísahy, má účinnosť i následky prísahy.

Ustanovenia § 208, ods. 2 sa doplnily tým, že obžalobný spis má obsahovať aj návrh obžalobcov v tom smere, či má o veci rozhodovať samosudca alebo senát vojenského súdu [písm c)]. Ďalej bol [pod písm. e)] pojatý medzi náležitosti obžalobného spisu aj prípadný návrh obžalobcu na predĺženie väzby v takých prípadoch, ak obžalovaný v čase podania obžalobného spisu je vo väzbe.

Podľa nového znenia § 211, ods. l rozhodovanie o väzbe obžalovaného bezprostredne po podaní obžalobného spisu — cieľom zjednodušenia a urýchlenia — vyhradilo sa predsedovi rozhodujúceho senátu vojenského súdu. V pokračovaní pred samosudcom patri samozrejme toto rozhodovanie do pôsobnosti samosudcu.

V § 212, ods. 4 cieľom zvýšenej ochrany záujmov obžalovaného sa ustanovilo, že sa má obžalobný spis doručiť obžalovanému do vlastných rúk.

V diele XVIII. í XIX. zákona vynechala sa všade osobitná zmienka o procesných právach samosudcu, lebo samosudca podľa všeobecného ustanovenia § 18, ods. 2 vykonáva procesné oprávnenia predsedu i senátu.

V § 214, ods. 3 v záujme zvýšenej ochrany procesných záujmov obžalovaného sa vyslovilo, že v prípadoch, ak možno ikona ť hlavné pojednávanie aj v neprítomnosti obžalovaného, treba mu predvolanie s náležitým upozornením doručiť do vlastných rúk. Ustanovenia ods. 7 cieľom prehľadnosti sa rozdelily do dvoch samostatných odsekov, z ktorých jeden sa vzťahuje na oznámenie termínu hlavného pojednávania vojenskému prokurátorovi, druhý však na oznámenie tohto termínu poškodenému. Dôležitý rozdiel medzi vyrozumením týchto osôb záleží tu totiž v tom, že bez účasti vojenského prokurátora ako zástupcu obžaloby nemožno konať Mávne pojednávanie, kým neprítomnosť poškodeného neprekáža hlavnému pojednávaniu.

V § 216, ods. 2 sa novou vetou vyjadrila zásada, že pre úkony, vykonávané podľa ods. l tohto paragrafu, — v otázkach neupravených špeciálne ustanoveniami tohto paragrafu — sú smerodajné príslušné ustanovenia o vyšetrovaní.

V novom ustanovení § 218, ods. 4 sa vyslovilo, že predseda hlavného pojednávania prípadne samosudca môže vykonať v prípade nutnosti ohliadku, zabavenie, prehliadku domovú a osobnú aj v procesnom štádiu prípravy hlavného pojednávania.

V § 223 sa zdôraznilo, že sa proti usneseniu súdu o zastavení trestného pokračovania — ako konečnému rozhodnutiu — pripúšťa opravný prostriedok podľa Všeobecných ustanovení.

K § 232; V súlade so zásadami, ktoré prijal ústavnoprávny výbor v §§ 94, 130 a 131, aj ustanovenia § 232, ods. 2 a 3 boly prepracované a poskytlo sa predsedovi hlavného pojednávania oprávnenie, aby mohol potrestať všetkých poslucháčov, ktorí aj po jeho napomenutí rušia poriadok na hlavnom pojednávaní, ktorí sa dopustia

(hoci aj bez napomenutia) hrubého porušenia poriadku, alebo ktorí neposlúchnu jeho rozkazy na udržanie poriadku, peňažným trestom do Ks 500, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti premeniť na väzenie do päť dní. Ak ide o osobu nepodliehajúcu vojenskej disciplinárnej právomoci, patrí výkon tohto trestu do pôsobností občianskeho súdu. Ak sa uvedeným spôsobom previní poslucháč podliehajúci vojenskej disciplinárnej právomoci, môže predseda požiadať aj príslušné nadriadené veliteľstvo o disciplinárne zakročenie.

K § 233; Paralelne so zmenami, uskutočnenými v § 232, aj v nových ustanoveniach ods. 3 a 4 tohto paragrafu sa poskytlo predsedovi hlavného pojednávania oprávnenie, aby mohol potrestať obžalovaného, ďalej každého svedka, znalca, tlmočníka, tesnopisca, poškodeného alebo jeho zástupcu, ktorý napriek napomenutiu ruší poriadok, ktorý sa dopustí hrubého porušenia poriadku, alebo ktorý neposlúchne jeho rozkazy na udržanie poriadku, peňažným trestom do Ks 500, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti premeniť na väzenie. Ak sa takto previní osoba nepodliehajúca vojenskej disciplinárnej právomoci, patrí výkon trestu do pôsobnosti občianskeho súdu. Ak spácha uvedené neprístojnosti osoba podliehajúca vojenskej disciplinárnej právomoci, prislúcha predsedovi hlavného pojednávania alternatívne aj možnosť ďalšieho represívneho zákroku, ktorá záleží v tom, že môže požiadať príslušné nadriadené veliteľstvo vinníka o jeho disciplinárne potrestanie. Možnosť zostrenia väzby u takého obžalovaného, ktorý je vo väzbe, zostala nezmenená.

Zdôrazňuje sa, že vo všetkých prípadoch, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia §§ 94, 130, 131, 159, 232 a 233, možno proti vinníkovi zaviesť aj trestné stíhanie, ak jeho previnenie vyčerpáva súčasne aj skutkové znaky deliktu súdne stíhaného, avšak u deliktov stíhaných len, na návrh oprávneného je podmienkou trestného stíhania v zákonnej lehote podaný návrh oprávnenej osoby na stíhanie. Ak ide o trestný čin, spáchaný na hlavnom pojednávaní, treba sa v danom smere riadiť aj ustanoveniami §§ 283 a 284 o takzvaných incidenčných prípadoch.

K § 234; Ustanovenia ods. l podrobil ústavnoprávny výbor zmene v tom smere, že poskytol súdu možnosť potrestať peňažnou pokutou do Ks 1000 každého obhajcu — teda aj obhajcu podliehajúceho vojenskej disciplinárnej právomoci — ak tento po napomenutí znovu sa dopustí neprístojnosti (neslušného chovania alebo rušenia poriadku) na hlavnom pojednávaní. Ak obhajca nepodlieha vojenskej disciplinárnej právomoci, patrí vymáhanie pokuty príslušnému občianskemu súdu,

Ustanovenia ods. l a 3 tohto paragrafu boly rozšírené v celej ich šírke aj na právneho zástupcu poškodeného, a to so zreteľom na jeho procesnú funkciu a na podmienky vyžadované pre zastavanie tejto funkcie.

Zásada, vyslovená v § 235, ods. 2, v prvej vete, t. j. že právoplatné usnesenie vojenského súdu, ktorým sa obhajcovi ukladá povinnosť nahradiť trovy prerušením alebo odročením hlavného pojednávania spôsobené, je vykonateľnou verejnou listinou, sa vyhradila uvodzovaciemu zákonu, kde táto zásada dôjde výrazu vo všeobecnom ustanovení. Po tejto zmene sa ustanovenia ods. l a 2 tohto paragrafu slúčily.

V § 242, ods. 3 vynechalo sa ustanovenie, podľa ktorého v prípadoch, uvedených v tomto odseku, má sa poškodenému oznámiť, o čom sa pojednávalo za jeho neprítomnosti, a to so zreteľom na to, že zastupovanie obžaloby je výlučne v rukách vojenského prokurátora, vedľa ktorého má poškodený len subsidiárnu procesnú funkciu.

Ustanovenie § 244, ods. 2 sa rozšírilo tak, aby sa táto norma mohla použiť aj ohľadom takého svedka alebo znalca, ktorý sa s hlavného pojednávania bez povolenia predsedu vzdiali. Odchýlkou od pôvodného znenia sa ustanovilo, že rozhodujúci súd môže zaviazať na nahradenie trov zmareného hlavného pojednávania každého svedka alebo znalca, bez ohľadu na to, čí ide o vojenskú osobu v činnej službe alebo nie. Vymáhanie trov patrí v každom prípade do pôsobnosti okresného súdu,

príslušného podľa bydliska alebo pobytu zaviazaného, lebo povinnosť na nahradenie týchto trov má povahu civilnoprávneho záväzku. Uvodzovací zákon má vysloviť všeobecnú zásadu, podľa ktorej usnesenie vojenského súdu, ktorým sa ukladá záväzok nahradiť trovy hlavného pojednávania, má právnu povahu vykonateľnej verejnej listiny.

Ustanovenie § 245, ods. 2, v súlade s analogickými zmenami uskutočnenými v iných ustanoveniach, sa doplnilo v tom smere, že súd môže obhajcovi v prípade previnení, uvedených v tomto odseku, uložiť aj peňažnú pokutu do Ks 1000. Ak obhajca nepodlieha vojenskej disciplinárnej právomoci, patrí vymáhanie tejto pokuty do pôsobnosti okresného súdu. V súlade s ustanovením § 130, ods. 3 sa vyslovilo, že sa pokuta uložená obhajcovi má zrušiť v prípadoch, ak sa obhajca náležité ospravedlní. Ustanovenie ods. 3 je analogické s § 235 a s § 244, ods. 2.

V § 248, ods. l, písm, a) sa cieľom vylúčenia pochybností vyslovilo, že hlavné pojednávanie možno konať v neprítomnosti obžalovaného aj vtedy, ak bol vypočutý občianskym súdom o obsahu obžaloby. — V ods. 2 sa citovaním § 214, ods. l a 2 jasne naznačilo, aká zákonná lehota sa tu vyžaduje za podmienku.

Ustanovenia § 250, ods. 4 sa doplnily tak, že miesto a čas ohliadky treba oznámiť aj poškodenému, veď ohliadka vykonaná podľa týchto ustanovení je vlastne súčasťou hlavného pojednávania a náležitá procesná ochrana záujmov poškodeného vyžaduje, aby sa aj on mohol zúčastniť na ohliadke. Nakoľko však vedľa verejného prokurátora ako verejného obžalobcu má poškodený len pomocnú procesnú funkciu, opominutie tohto oznámenia voči poškodenému nie je dôvodom zmätočnosti. V nových ustanoveniach ods. 5 a 6 sa osobitne vyslovilo, že sa dokazovanie, vykonávané na hlavnom pojednávaní, môže rozprestrieť aj na výkon zabavenia, domovej alebo osobnej prehliadky, ktoré treba vykonať s primeraným použitím príslušných ustanovení o vyšetrovaní.

Ustanovenie § 251, ods. 3, poslednej vety sa prispôsobilo skutočnému zneniu §§ 149 a 150.

Znenie § 253, ods. l sa doplnilo tak, že í poškodený má právo dávať otázky vypočúvaným osobám, veď zpravidla i on má dôležitý záujem o zistenie pravého skutkového stavu a o meritórne rozhodovanie súdu.

V § 255, ods, 6 sa vyslovila dôležitá zásada, plynúca už ináč aj z ustanovení §§ 138 a 156, podľa ktorej na hlavnom pojednávaní neslobodno prečítať zápisnice o ničotných svedeckých výpovediach alebo o ničotných znaleckých posudkoch.

V § 259, ods. l sa vyslovilo, že obžalobca na hlavnom pojednávaní môže ustúpiť od obžaloby iba do začiatku tajnej porady o rozsudku (v pokračovaní pred samosudcom do začatia vyhlásenia rozsudku). Po tomto čase nie je už teda ustúpenie od obžaloby diskrecionálnym právom obžalobcovým. Predmetné doplnenie jasne naznačuje aj to, že za odvolacieho pokračovania nemôže obžalobca od obžaloby ustúpiť.

V § 261 sa jasnejšou formuláciou vyjadrilo, že ide tu o možnosť týchto opatrení:

1. obžalobca rozšíri na nový trestný čin obžalobu,

2. obžalobca rozšíri síce na nový trestný čin obžalobu, avšak súčasne s týmto rozšírením navrhne prerušenie alebo odročenie hlavného pojednávania na podanie nového obžalobného spisu.

V prvom prípade možno pojednávame a rozhodovanie rozšíriť aj na nový trestný čin, v druhom prípade však súd:

a) buď vyhovie návrhu na prerušenie alebo odročenie hlavného pojednávania,

b) buď vylúči pokračovanie o novom trestnom čine na osobitné stíhanie.

Ak v pokračovaní pred samosudcom zmena kvalifikácie trestného činu uvedeného v obžalobe má v zapätí, že rozhodovanie o veci patrí do pôsobnosti senátu, alebo ak nový trestný čin, na ktorý obžalobca rozšíril obžalobu, nepatrí do pôsobnosti samosudcu ale do pôsobnosti senátu, má obžalobca navrhnúť, aby samosudca postúpil vec senátu vojenského súdu na rozhodovanie, lebo by inak prekročil medze svojej zákonnej pôsobnosti.

Ustanovenie § 270, č. 2 sa doplnilo tak, aby bolo jasné, že sa má oslobodzujúci rozsudok vyniesť aj v takých prípadoch, ak návrh oprávneného potrebný na stíhanie bol síce podaný, avšak oneskorene, t, j. až po uplynutí zákonnej lehoty, určenej pre podanie tohto návrhu.

V § 271, písm. d) slovo "prezývka" sa nahradilo slovom "prímenie", ktoré v súvislosti s písm. c) jasne vyjadruje myšlienku. Kritériom "domovskej príslušnosti" v súlade s platným právnym stavom sa nahradilo kriterionom "štátneho občianstva". Podľa nového ustanovenia písm. h) enunciát oslobodzujúceho rozsudku má označiť aj to, na ktorom ustanovení § 270 sa oslobodenie zakladá. Následkom tohto doplnenia stalo sa zbytočným ustanovenie § 273, ods. 3.

Ustanovenia § 271 ods. 2 a § 272, ods. 3 boly pojaté do § 300, ods. l, písm. i) o formálnych dôvodoch zmätočnosti.

Ustanovenie § 275, ods. 4 sa doplnilo obsahom § 7 vládneho nariadenia č. 598/1919 Sb, z, a n. o podmienečnom odsúdení. V novom ods. 5 tohto paragrafu sa vyslovilo, že v takých prípadoch, ak sa odsudzujúci rozsudok oznamuje obžalovanému doručením, treba ho doručiť obžalovanému do vlastných rúk. Nové ustanovenie ods. 8 tohto paragrafu cieľom vylúčenia pochybnosti vyslovuje, že zákonnému zástupcovi obžalovaného, obhajcovi a poškodenému treba rozsudok doručiť len na žiadosť. Odvolacia lehota plynie pre tieto osoby vždy odo dňa vyhlásenia rozsudku na hlavnom pojednávaní.

V § 276, ods. l sa vynechaly slová "pod zmätočnosťou", lebo vyhotovenie zápisnice o hlavnom pojednávaní je síce potrebnou a dôležitou náležitosťou, avšak so zreteľom na výlučne formálnu povahu tejto náležitosti nebolo by dosť odôvodnené, aby nedostatok tejto rýdze formálnej náležitosti mal vzápätí zmätočnosť celého hlavného pojednávania a všetkých na hlavnom pojednávaní vykonaných procesných úkonov.

Ustanovenie § 277, ods. l sa doplnilo tým, že aj poškodený má právo žiadať protokolovanie niektorých okolností. V ods. 3 — v súlade s §§ 151, 160 a 205 — sa vyslovilo, že slávnostné vyhlásenie, ktoré vykoná tesnopisec namiesto prísahy, má účinnosť i následky prísahy.

V súvislosti s ustanoveniami § 285, v ktorých sa vylučuje sťažnosť proti medzitýmnym rozhodnutiam vyneseným za hlavného pojednávania, považoval výbor za potrebné aspoň vo výborovej zpráve zdôrazniť, že usnesenie súdu o zastavení trestného pokračovania a o postúpení veci kompetentnému fóru nemožno pokladať za medzitýmne rozhodnutie a preto proti týmto usneseniam pripúšťa sa sťažnosť podľa všeobecných ustanovení.

V novom ustanovení § 286, ods. 5 sa vyslovilo, že o sťažnostiach, podaných proti usneseniam predsedu rozhodujúceho senátu (predsedu hlavného pojednávania) vojenského súdu rozhoduje ako II. inštancia hlavný vojenský súd.

Ustanovenia § 287 boly prepracované tak, aby vylúčily každú pochybnosť o tom, kto a za akých podmienok môže podať opravný prostriedok, t, j. sťažnosť alebo odvolanie. Dôležitým doplnením tohto paragrafu je, že poškodený nemôže po-