Snem Slovenskej republiky 1942
I. volebné obdobie. 7. zasadanie.
534. Zpráva
ústavnoprávneho, národohospodárskeho a rozpočtového výboru
o vládnom návrhu zákona o povinnej zásobe štátnych pôžičiek a o viazanom rezervnom fonde (tlač 516).
Snemu Slovenskej republiky sa predkladá na odhlasovanie vládny návrh zakoná o povinnej zásobe štátnych pôžičiek a o viazanom rezervnom fonde, a to v úprave prevedenej na spoločnom zasadnutí ústavnoprávneho, národohospodárskeho a rozpočtového výboru dňa 12. a 13. mája 1942.
Cieľom tohto vládneho návrhu zákona je utvoriť predpoklady pre trvalé usporiadanie pomerov na kapitálovom trhu. Pri tvorení týchto predpokladov treba si predovšetkým uvedomiť, že slovenský kapitálový trh nie je tak silný, akým by sa mnohým zdal. Je síce pravda, že tvorba vkladov v peňažných ústavoch od roku 1939 sa značne zvýšila, avšak výška vykazovaných vkladov nedáva skutočný obraz uložených prostriedkov. Rozborom vkladov možno konštatovať, že značná časť vkladov sa vykazuje dvakrát, a to na vzájomných účtoch peňažných ústavov. Ani likvidita peňažných ústavov nedáva nám dostatok oprávnenia, žeby sme sa pri tvorení predpokladov usporiadania kapitálového trhu mohli spoľahnúť len na peňažné ústavy.
Príčina väzí najmä v tom, že
1. mnohé pohľadávky našich peňažných ústavov následkom odstúpenia častí nášho územia sa ocitly v cudzine a len ťažko a pomaly sa vymáhajú;
2. mnohé peňažné ústavy za bývalého režimu neboly vôbec alebo v dostatočnej miere sanované a preto len pomaly sa ozdravujú a že
3. súkromné hospodárstvo kladie na peňažné ústavy aj pri dnešných pomeroch značné úverové požiadavky.
Pri tvorení predpokladov usporiadania kapitálového trhu nemôžeme sa u nás spoľahnúť žiaľbohu ani na pochopenie širokých vrstiev nášho obyvateľstva ako je tomu v západných štátoch. Tam obyvateľstvo je naučené ukladať časť svojich voľných prostriedkov do ukladacích hodnôt štátnej a verejnej úverovej politiky, U nás toho možno dosiahnuť len postupne, plánovitou prevýchovou slovenského človeka.
Pri uvedených okolnostiach ostáva nám jediná možnosť opierať sa o také ustanovizne, ktoré sú sberňami značnejších kapitálov cudzích i vlastných. Takýmito sberňami sú okrem peňažných ústavov sociálne poisťujúce ústavy, súkromnoprávne poisťovne a iné útvary založené na kapitálovom podklade.
Okrem naznačeného cieľa návrh zákona sleduje súčasne aj určité národohospodárske ciele. Tieto pozostávajú v tom, že niektoré druhy podnikov utvorením osobitného rezervného fondu návrh hľadí zaistiť pred prípadnými budúcimi stratami.
Návrh zákona formou i obsahom má precedent v zákone č. 77/1938 Sb. z. a n., pokiaľ ide o povinnú zásobu štátnych pôžičiek, a vo vládnom nariadení č. 465/1920 Sb. z. a n., pokiaľ ide o osobitný rezervný fond.
Ide len o dve nové závažné zásady a to v tom smere, že okruh povinných subjektov sa rozširuje a že povinné kvóty sa zvyšujú.
Čo sa týka zvýšenia sadzieb, treba si uvedomiť, že už zákon č. 77/1938 Sb. z. a n, predvídal určité zvýšenie. Návrhom zákona toto predvídané zvýšenie sa kryje, alebo len málo sa od neho odchyľuje.
Predložený návrh zákona organicky zapadá aj do doterajších zákonných opatrení, dotýkajúcich sa usporiadania kapitálového trhu.
Slovenská republika nedopustila ani najmenšie poškodenie vlastníkov štátnych papierov býv. republiky Československej a podľa zákona č. 22/1942 Sl. z. zhodnotila tieto papiere v plnej miere výmenou za plnohodnotné štátne papiere slovenské.
V záujme udržania zdravého kurzového vývoja a likvidnosti štátnych cenných papierov utvoril zákon č. 257/1941 Sl. z. intervenčnú inštitúciu. Touto je Slovenská hypotečná a komunálna banka, ktorá na podklade povinných vkladov určitých subjektov a štátneho vkladu má sa starať, aby sa trh štátnych pôžičiek hospodársky zdravo rozvíjal.
Prostriedky tejto inštitúcie sú obmedzené a nestačily by na zdolanie úlohy jej sverenej, najmä keby sa nezabránilo tomu, aby sa značná časť štátnych cenných papierov náladové alebo náhodilé dostala na trh. Netreba zdôrazniť, že náladové alebo náhodile na predaj hodené väčšie množstvo štátnych cenných papierov mohlo by poklesom kurzu zapríčiniť veľké národohospodárske škody, otriasť dôverou v štátne cenné papiere a ohroziť stálosť meny. Z uvedených dôvodov ukazuje sa potrebné štátne cenné papiere zväčša umiestiť v pevných rukách.
Už sú, alebo v tomto roku budú vydané tieto štátne cenné papiere;
1. Konverzná pôžička na výmenu býv. č. -sl. štátnych cenných
papierov cca................. Ks l. 400, 000, 000. —
2. Pôžička hospodárskej obrody........... Ks 358, 000. 000. —
3. Exportné pokladničné poukážky.......... Ks 300, 000. 000. —
4. Investičné pokladničné poukážky.......... Ks 200, 000. 000. —
5. Branné pokladničné poukážky........... Ks 300, 000. 000 —
6. Administratívne pokladničné poukážky........ Ks 200, 000. 000. —
7. 41/2 % investičná pôžička.............. Ks 500, 000. 000. —
Dovedna... Ks 3. 258, 000. 000. —
Podľa návrhu zákona predpokladá sa takéto umiestenie štátnych cenných papierov v roku 1942:
1. Peňažné ústavy za predpokladu, že silnejšie peňažné ústavy si ponechajú tú časť zásoby štátnych cenných papierov,
ktorá prevyšuje predpísanú kvótu.......... Ks 1. 100, 000. 000. —
2. Sociálne poisťujúce ústavy............ Ks 375, 000. 000. —
3. Súkromnoprávne poistovne............ Ks 230, 000. 000. —
4. Osobitný rezervný fond, ak by sa tohto roku zriadil u všetkých podnikov v predpísanej výške......... Ks 300, 000. 000. —
5. Komposesoráty a urbariáty............ Ks 7, 000. 000. —
6. Penzijné fondy. Iné sociálne zariadenia ako aj iné právnické
osoby ako nadácie, obce, župy, komory, spolky atď..... Ks 350, 000. 000. —
Dovedna... Ks 2. 362, 000. 000 — Rekapitulácia.
Emitované Štátne cenné papiere......... Ks 3. 258, 000. 000. —
Pevne umiestnené.............. Ks 2. 362, 000. 000. —
Fluktujúci materiál obnáša Ks 896, 000. 000. —, o čo sa musí starať intervenčná Inštitúcia, Slovenská hypotečná a komunálna banka, ktorá do konca roku 1942 dostane na tento ciel cca Ks 200, 000. 000. —.
Z tohto prehľadu je zrejmé, že pri zaokrytí výdavkov štátu úverovými operáciami treba rozhodne počítať s obmedzenosťou slovenského kapitálového trhu.
Čo sa štruktúry návrhu zákona a jeho obsahu týka, treba uviesť toto:
Návrh zákona sa člení na 5 hláv.
Hlava prvá obsahuje ustanovenia o povinnej zásobe štátnych pôžičiek, hlava druhá o osobitnom rezervnom fonde, hlava tretia obsahuje všeobecné ustanovenia, hlava štvrtá vymedzuje dozor nad plnením povinností zákonom uložených a hlava piata má trestné, prechodné a záverečné ustanovenia.
K jednotlivým paragrafom:
Paragrafy l až 14 výbory prijaly v znení vládneho návrhu až na niektoré štylistické zmeny. Pri rokovaní o § l sa nad hodilo, či by pri peňažných ústavoch nebolo možné započítať do povinnej zásoby určitú kvótu fondových dlhopisov vzhľadom na to, že na úrokovanie a umorovanie týchto dlhopisov prispieva Pomocnému fondu peňažných ústavov aj Štátna pokladnica. Po uvážení veci výbory dospelý k názoru, že toto nemožno pripustiť, keďže fondové dlhopisy boly poskytnuté na úhradu strát len určitým peňažným ústavom. Zrovnoprávniť ich s hľadiska tohto zákona s ostatnými štátnymi obligáciami znamenalo by poskytnúť výhodu práve tým peňažným ústavom, ktoré musely byť sanované z verejných prostriedkov. Ak by niektoré peňažné ústavy následkom priveľkej zásoby štátnych fondových dlhopisov dostaly sa do ťažkostí, bude treba hľadať odpomoc inou cestou predovšetkým premenou štátnych fondových dlhopisov na hotové prostriedky.
Vládny návrh zákona v hlave prvej obsahoval diel piaty, ktorý predpisoval všetkým základinám a účelovým fondom, aby určitú čiastku svojho majetku ukladaly do štátnych cenných papierov. Avšak už návrh sám Vyňal z povinnosti najväčšie fondy a základiny, a to Náboženský fond, Študijnú základinu atď. Okrem toho bola povinnosť ostatných základín, ukladať prebytočné prostriedky v štátnych cenných papieroch podmienená mnohými okolnosťami, ktoré by sa boly musely jednotlivé zisťovať pri každom povinnostnom subjekte. Pri tomto stave vecí boly by sa ustanovenia zákona vzťahovaly len na malé základiny a fondy, u ktorých číselný efekt by bol nepatrný a evidencia a kontrola bola by značne zaťažila administratívu, Výbory preto vynechaly sem sa vzťahujúce ustanovenia.
Hlavu druhú výbory podstatne zmenily oproti vládnemu návrhu, a to v týchto smeroch:
1. Viazaný rezervný fond je premenovaný na "osobitný rezervný fond".
2. Vládny návrh zákona nie celkom jasne konštruoval dotovanie osobitného rezervného fondu nákupom potrebného množstva štátnych pôžičiek alebo použitím vlastnej už jestvujúcej zásoby štátnych pôžičiek a pokiaľ by vlastné rezervné fondy podniku boly už umiestené v ťažko realizovateľných hodnotách a nebol by tu dostatok vlastnej zásoby štátnych pôžičiek, použitím zisku aspoň v takej čiastke, aká sa použije na zúrokovanie základného kapitálu.
Výbory po bedlivej úvahe dospelý k názoru, že pri osobitnom rezervnom fonde treba presne rozoznávať tri skutočnosti:
a) formálne zriadenie fondu,
b) dotovanie fondu a
c) uloženie osobitného rezervného fondu.
Fond je zriadený usnesením príslušného orgánu spoločnosti, zpravidla valnéno shromaždenia spoločníkov a zmenou stanov alebo spoločenskej smluvy (§ 16).
Pre dotovanie osobitného rezervného fondu prichádza prirodzene do úvahy predovšetkým osobitný rezervný fond, zriadený už podľa vl. nar. č. 465/1920 Sb. z. a n., krytie tohto fondu treba v pôvodných hodnotách preniesť do nového fondu (§ 17 ods. 1).
Ak niet osobitného rezervného fondu zriadeného podľa vi. nar. č. 465/1920 Sb. z. a n., ale sú tu iné bilančné vykázané rezervy alebo zásobné istiny, bude treba tieto použiť na dotovanie nového rezervného fondu, pravda, môže sa to stať len v tej výške, v akej je tento fond krytý štátnymi cennými papiermi (§17 ods. 2). Ďalšie dotovanie môže podnik vykonať bez ohrozenia svojej mobility len z každoročného čistého zisku. Je síce pravda, že niektoré tangované podniky sú natoľko mobilné, že by mohly bez ohrozenia svojej mobility potrebnú časť svojej hotovosti uvoľniť na nákup štátnych pôžičiek, na druhej strane však budú tu i podniky, ktoré by si musely na to vypožičať. Preto výbory bez ohrozenia mobility najdôležitejších našich podnikov nemohly toto hľadisko akceptovať, pričom hľadely i na to, že predpísaním okamžitého dotovania osobitného rezervného fondu by sa porušila bilančné technická zásada, že pravé rezervy — a osobitný rezervný fond je priamo klasickou formou takejto rezervy — možno tvoriť len z čistého zisku. Z tohto dôvodu priklonily sa k názoru, aby na ďalšie dotovanie osobitného rezervného fondu, ak by naznačené spôsoby dotácie nestačily, počínajúc obchodným rokom 1941 používal sa čistý zisk podniku aspoň takou sumou, aká sa určí na zúrokovanie základného kapitálu, a to do toho času, kým tento fond nedosiahne predpísanú výšku. Pritom výbory si uvedomily, že takéto dotácie z čistého zisku podliehajú zdaneniu zvláštnou daňou zárobkovou.
Osobitný rezervný fond musí sa uložiť v štátnych pôžičkách, odovzdaných do depozitu Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky (§ 22).
3. Vládny návrh zákona kontemploval použitie osobitného rezervného fondu len na úhradu strát po vyčerpaní všetkých ostatných rezervných fondov a pravých rezerv podniku, ak nekrytá strata zasahuje u podnikov zásadne podrobených zvláštnej dani zárobkovej aspoň 10% základného kapitálu a u podnikov verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti aspoň 25% majetkového vkladu.
Výbory, uvážiac tú okolnosť, že osobitný rezervný fond je vytvorený práve pre úhradu strát, došly k názoru, že niet dôvodu, aby tento fond zostal nepoužitý, hoci podnik vykazuje stratu, ktorú už nemôže z iných rezerv hradiť.
Navrhnutá 15% kvóta osobitného rezervného fondu je so zreteľom na to, že u niektorých podnikov nebolo predtým vôbec takejto povinnosti, značne vysoká a odčerpáva prevádzkové prostriedky podniku do nemobilných aktív. Výbory hľadaly preto cestu, akoby bolo možno dovoliť podnikom, aby s určitou čiastkou osobitného rezervného fondu mohly disponovať. Pri tejto otázke bolo si treba uvedomiť, že disponovanie nesmie porušiť charakter osobitného rezervného fondu ako fondu viazaného, ďalej, že toto disponovanie treba obmedziť na určité ciele. Výbory riešily túto otázku tak, že zákon dovoľuje, aby podnik mohol 1/3 osobitného fondu, keď tento už dosiahol predpísanú výšku, disponovať z depozitu Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky, a to len na skladanie záruk (vádií a kaucií) voči štátu a len za seba. Pri povolení použitia 1/3 osobitného rezervného fondu na skladanie záruk za záväzky voči štátu, výbory vychádzaly z predpokladu, že k realizácii takto složenej záruky pravdepodobne dôjde len v ojedinelých prípadoch, a to len vtedy, keď sú tu aj ináč predpoklady pre uvolnenie osobitného rezervného fondu.
Slovu "disponovať" rozumejú výbory tak, že majiteľ osobitného rezervného fondu nebude si môcť vybrať jednu tretinu Štátnych obligácií uložených v Slovenskej hypotečnej a komunálnej banke ako krytie fondu, ale bude môcť dať tejto banke len príkaz, aby ich použila na záruku voči štátu. Štátna finančná správa sa z dôvodov praktičnosti iste uspokojí s tým, že Slovenská hypotečná a komunálna banka ponechá papiere u seba, ale ich bude viazať na udaný účel v prospech štátu. Výbory očakávajú, že Ministerstvo financií vydá po dohode so Slovenskou, hypotečnou a komunálnou bankou podrobné smernice o prevádzaní tohto ustanovenia a sú presvedčené, že takýmto riešením v ďalekosiahlej miere vyhovely požiadavke, aby podniky, najmä priemyselné, nemalý priveľkú časť svojich aktív immobilizovanú. Na druhej strane však zachovalý 15% výšku osobitného rezervného fondu, ktorý v tejto výške pokladajú tiež za bezpodmienečne potrebný a zachovalý plne aj jeho ráz ako viazaného rezervného fondu. Treba ešte podotknúť, že je samozrejmé, že keby štátne cenné papiere dané z osobitného rezervného fondu ako záruka prepadly v prospech štátu, nastáva pre podnik povinnosť prepadnuté papiere hneď nahradiť novými. Keby rezervný fond bol použitý na úhradu strát, bude ho musieť povinnostný subjekt dotovať zasa na úkor každoročného zisku.
4. Vládny návrh zákona obsahoval určité výnimky pre menšie družstvá, a to v tom smysle, že povinnosť zriadiť osobitný rezervný fond má nastať pri družstvách úverných len, ak ich podielová istina dosiahne Ks 20, 000, pri iných však Ks 50. 000. Takéto riešenie bolo by malo za následok, že väčšina dedinských potravných družstiev organizovaných v NUPODe bola by vyňatá z povinnosti zriadiť osobitný rezervný fond, naproti tomu robotnícke potravné družstvá organizované centralisticky so sieťou filiálok miesto samostatných družstiev boly by postihnuté všetky. Povinným zriadením osobitného rezervného fondu bola by väčšia časť prevádzkových prostriedkov týchto družstiev odčerpaná v časoch, keď ich najviac potrebujú v dôsledku zvýšenia cien potravných článkov a pri platení hotovými. V záujme nerušeného zásobovania obyvateľstva výbory došlý k názoru, že treba vyňať všetky potravné družstvá", ktoré obchodujú len s členmi, a to tým viac, lebo ani súkromné veľkoobchody, ktoré nepodliehajú zvláštnej dani zárobkovej, nemajú povinnosť zriadiť osobitný rezervný fond.
Pokiaľ ide o komposesoráty a urbariáty, výbory prijaly vládny návrh s tou zmenou, že aj tieto subjekty môžu disponovať 1/3 osobitného rezervného fondu na skladanie záruk voči štátu za seba.
Ustanovenia vládneho návrhu o možnosti povoľovať úľavy výbory vypustily vzhľadom na značné úľavy, poskytnuté výbormi pri splnení povinností a s ohľadom na situáciu na kapitálovom trhu.
V Bratislave 13. mája 1942.
Dr. Eugen Filkorn v. r., Dr. Jozef Fundárek v. r.,
predseda. zpravodajca ústavnoprávneho výboru.
Teodor Turček v. r., Ján Hollý v. r.,
zpravodajca národohospodárskeho výboru. zpravodajca rozpočtového výboru.
Zákon
zo dňa 1942
o povinnej zásobe štátnych pôžičiek a o osobitnom rezervnom fonde.
Snem Slovenskej republiky usniesol sa na tomto zákone:
HLAVA PRVÁ. O povinnej zásobe štátnych pôžičiek.
DIEL PRVÝ. Výklad niektorých pojmov.
§ 1.
Štátnymi pôžičkami, ktoré treba podľa ustanovení tohto zákona držať vo vlastnej zásobe (na vlastný účet), treba rozumieť len dlhopisy vnútorného štátneho dlhu emisného a neemisného alebo štátne pokladničné poukážky. Dodávateľské pokladničné poukážky, vydané podľa vládneho nariadenia č. 118/1939 Sl. z. nemožno započítať do povinnej zásoby.
§ 2.
Ak v jednotlivých ustanoveniach sa neurčí inak, treba rozumieť vkladmi:
a) vklady na vkladné (sporitelničné) knižky (listy) a
b) vklady na pokladničné poukážky,
DIEL DRUHÝ. Peňažné ústavy.
§ 3.
Účastinné banky, ako aj tuzemské filiálky zahraničných účastinných bánk sú povinné mať vo vlastnej zásobe štátne pôžičky, ktorých celková hodnota činí aspoň 22% úhrnného stavu vkladov.
§ 4.
Úverné družstvo každého druhu, ako aj sväzy (ústredia) družstiev, ktoré prevádzajú úverné obchody, sú povinné mať vo vlastnej zásobe štátne pôžičky, ktorých celková hodnota činí aspoň 22% úhrnného stavu vkladov. Ak však úhrnný stav vkladov úverného družstva neprevyšuje Ks
HLAVA PRVÁ. O povinnej zásobe štátnych pôžičiek.
DIEL PRVÝ. Výklad niektorých pojmov.
§ 1.
Štátnymi pôžičkami, ktoré treba podľa ustanovení tohto zákona držať vo vlastnej zásobe (na vlastný účet), treba rozumieť len dlhopisy vnútorného štátneho dlhu emisného a neemisného alebo štátne pokladničné poukážky. Dodávateľské pokladničné poukážky, vydané podľa vládneho nariadenia č. 118/1939 Sl. z. nemožno započítať do povinnej zásoby.
§ 2.
Ak v jednotlivých ustanoveniach sa neurčí inak, treba rozumieť vkladmi:
a) vklady na vkladné (sporiteľničné) knižky (listy) a
b) vklady na pokladničné poukážky,
DIEL DRUHÝ. Peňažné ústavy.
§ 3.
Účastinné banky, ako aj tuzemské filiálky zahraničných účastinných bánk sú povinné mať vo vlastnej zásobe štátne pôžičky, ktorých celková hodnota činí aspoň 22% úhrnného stavu vkladov.
§ 4.
Úverné družstvo každého druhu, ako aj sväzy (ústredia) družstiev, ktoré prevádzajú úverné obchody, sú povinné mať vo vlastnej zásobe štátne pôžičky, ktorých celková hodnota činí aspoň 22% úhrnného stavu vkladov. Ak však úhrnný stav vkladov úverného družstva neprevyšuje Ks
1, 000. 000. —, snižuje sa výška povinnej zásoby na 15%.
§ 5.
Sporiteľne, zriadené podľa zákona č. 302/1920 Sb. z, a n., sú povinné mať vo vlastnej zásobe štátne pôžičky, ktorých celková hodnota činí aspoň 35% úhrnného stavu vkladov.
§ 6.
Slovenská hypotečná a komunálna banka je povinná mať vo vlastnej zásobe štátne pôžičky, ktorých celková hodnota činí aspoň 35% úhrnného stavu vkladov. Do tohto stavu sa nezapočítava zásoba štátnych" pôžičiek nakúpených po výšku povinných vkladov podľa zákona č. 257/1941 Sl. z.
§ 7.
Poštová sporiteľňa je povinná mat vo vlastnej zásobe štátne pôžičky, ktorých celková hodnota činí aspoň 60% úhrnného stavu vkladov na vkladné knižky a 30% úhrnného stavu vkladov na šekových a bežných účtoch, nepočítajúc v to vklady štátu, sväzkov územnej samosprávy, peňažných ústavov, verejnoprávnych sociálne poisťujúcich ústavov a súkromnoprávnych poisťovní.
§ 8.
(1) Povinnosť podľa §§ 3 až 7 nastane po prvý raz podľa úhrnného stavu vkladov — vpočítane pripísaných úrokov — k 31. decembru 1941 a peňažné ústavy ju majú splniť najneskoršie do konca roku 1942 tak, že prípadne chýbajúcu zásobu štátnych pôžičiek doplnia nákupom na povinnú výšku. Kým sa tak nestane, nesmie sa jestvujúca zásoba štátnych pôžičiek scudzením snížiť.
(2) V ďalších rokoch peňažné ústavy zistia ku koncu súvažného roku jednak stav vkladov — vpočítane pripísaných úrokov — jednak celkovú menovitú hodnotu štátnych pôžičiek vlastnej zásoby. Ak z porovnania úhrnného stavu vkladov a celkovej menovitej hodnoty vlastnej zásoby
štátnych pôžičiek sa zistí, že táto zásob nedosahovala, ku koncu roku povinnú výšku, peňažné ústavy sú povinné ju najneskoršie do konca nasledujúceho kalendárneho štvrťroka — po prvý raz do 31. marca 1943 — doplniť nákupom aspoň takého množstva štátnych pôžičiek, ktorého menovitá hodnota — vpočítane celkovej menovitej hodnoty jestvujúcej zásoby štátnych pôžičiek — dosahuje povinnú výšku,
§ 9.
Pri splnení povinností podľa §§ 3 až 7 vezme sa za základ pri štátnych dlhopisoch menovitá hodnota dlhopisov so 4 1/2% zúrokovaním, pri dlhopisoch s iným zúrokovaním prepočíta sa menovitá hodnota úmerne k tejto úrokovej sadzbe. Pri štátnych pokladničných poukážkách vezme sa za základ vždy menovitá hodnota. Pri dlhopisoch neemisného štátneho dlhu je smerodajná skutočná výška pôžičkovej sumy.
§ 10.
Štátne pôžičky, patriace do povinnej zásoby, možno počas súvažného roku (§ 8 ods. 2) bez doplnenia inými kusmi tej istej hodnoty (§ 9) scudziť len s povolením Ministerstva financií, a to len v prípade, ak počas súvažného roku úhrnný stav vkladov poklesol aspoň o 10%, najviac však o množstvo, ktorého hodnota (§ 9) zodpovedá pomerne ubudlým vkladom. Týmto ustanovením sa nevylučuje voľné disponovanie štátnymi pôžičkami, patriacimi do povinnej zásoby (danie do lornibardu, požičanie na skladanie vádií, kaucií a pod. ), ak to nemá za následok stratu vlastníctva k ním.
DIEL TRETÍ.
Verejnoprávne sociálne poisťujúce ústavy, fondy a iné sociálne zariadenia.
§ 11.
(1) Verejnoprávni nositelia dlhodobého poistenia sú povinní uložiť v štátnych pôžičkách aspoň 75% voľného prírastku svojho majetku trvalé uložiteľného za roky 1942 a nasledujúce. Do tejto kvóty započítajú sa sumy použité na splnenie povinností, uložených podľa § 180 ods, 3 zákona č. 221/1924 Sb. z. a n., prípadne § 162 ods. 2 zákona č. 26/1929 Sb. z. a n. v znení právnych predpisov tieto zákony meniacich a doplňujúcich.
(2) Voľným prírastkom rozumie sa suma, o ktorú stav majetku trvalé uložiteľného podľa ročných účtov je ku koncu roku vyšší oproti stavu z počiatku toho istého roku.
(3) Povinnosť podľa ods. l treba splniť primeranými nákupmi v príslušnom roku. Splnenie tejto povinnosti treba preukázať Ministerstvu financií súčasne s predložením ročných účtov na schválenie Ministerstvu vnútra.
(4) Celkovú hodnotu zásoby štátnych pôžičiek, ktorú nositelia poistenia uvedení v ods, l mali k 31. decembru 1941, možno v rokoch 1942 a nasledujúcich bez povinnosti doplnenia snížiť scudzením alebo splatením iba s povolením Ministerstva financií. Toto povolenie udelí Ministerstvo financií po dohode s Ministerstvom vnútra.
§12.
(1) Nositelia povinného nemocenského poistenia sú povinní za roky 1942 a nasledujúce uložiť v štátnych pôžičkách aspoň 40% tej časti svojho pohotového majetku, ktorá presahuje výšku výdavkov za posledné tri mesiace uplynulého kalendárneho roku.
(2) Čo treba rozumieť pohotovým majetkom, určujú smernice, ktoré vydá Ministerstvo vnútra po dohode s Ministerstvom financií.
(3) Povinnosť podľa ods, l treba splniť primeranými nákupmi v príslušnom roku. Splnenie tejto povinnosti treba preukázať Ministerstvu financií súčasne s predložením ročných účtov na schválenie Ministerstvu vnútra: Ustanovenie § 11 ods. 4 platí obdobne.
§13.
(1) Všetky sociálne fondy, zriadené u zamestnávateľov, ktorých zamestnanci sú
vyňatí z poistnej povinností, taktiež príplatkové ústavy, ako aj všetky penzijné fondy a iné sociálne zariadenia, na ktoré sa vzťahuje čl. L. zákona č. 54/1932 Sb. z. a n., sú povinné uložiť v štátnych pôžičkách aspoň 70% voľného prírastku svojho majetku trvalé uložiteľného za roky 1942 a nasledujúce.
(2) Ak je však výlučnou úlohou fondov a sociálnych zariadení, uvedených v ods. l, poskytovať podporu v prípade nemoci, platia pre ne obdobne ustanovenia § 12.
(3) Iné sociálne zariadenia (penzijné a podporné fondy), ktoré nespadajú pod ustanovenie ods. l, sú povinné uložiť v štátnych pôžičkách z voľného prírastku svojho majetku trvalé uložiteľného za roky 1942 a nasledujúce, ak majú samostatnú subjektivitu, 50%, inak — 25%.
(4) V prípadoch uvedených v ods. l až 3 treba do prírastku majetku trvalé uložiteľného zahrnúť tiež všetky dary, venovania, prídely a pod.
(5) Voľným prírastkom rozumie sa suma, o ktorú stav majetku trvalé uložiteľného podľa ročných účtov je ku koncu roku vyšší oproti stavu z počiatku toho istého roku.
(6) Povinnosť podľa ods. l treba splniť v príslušnom roku. Splnenie tejto povinnosti treba preukázať Ministerstvu financií súčasne s predložením ročných účtov na schválenie príslušnému orgánu.
(7) Celkovú hodnotu zásoby štátnych pôžičiek, ktorú sociálne fondy a iné sociálne zariadenia uvedené v ods. l až 3 maly k 31. decembru 1941, možno v rokoch 1942 a nasledujúcich bez povinnosti doplnenia snížiť scudzením alebo splatením iba s povolením Ministerstva financií. Toto povolenie udelí Ministerstvo financií po dohode 6 Ministerstvom vnútra.
DIEL ŠTVRTÝ. Súkromnoprávne poisťovne,
§ 14.
(1) Súkromnoprávne poisťovne, prevádzajúce na území Slovenskej republiky životné poistenie sú povinné ukladať v štát-