Snem Slovenskej republiky 1941
I. volebné obdobie. 7. zasadanie.
545. Zpráva
ústavnoprávneho výboru
o vládnom návrhu zákona o organizácii súdov, úradov verejnej obžaloby
a súdnej správy (tlač 507).
Terajšia organizácia súdov, úradov verejnej obžaloby a súdnej správy vôbec spočíva na starých, zväčša rakúskych predpisoch. Najdôležitejšie z nich sú: zákon č. 216/18% r. z., ministerské nariadenie č. 10/1853 r. z., cisársky patent č. 81/1853 r. z. (tzv. súdna inštrukcia). Na základe týchto a iných väčšinou ešte starších zákonov sa potom vydávaly vykonávajúce nariadenia, dvorské dekréty, najvyššie rozhodnutia, ktoré všetky ani nebývalý uverejňované v ríšskom zákonníku, ani v iných, podobných sbierkach, ale boly niekedy doručované priamo súdu, ktorého sa týkaly. Bolo teda veľmi sťažené sledovať všetky organizačné predpisy a mnohé z nich nie sú toho času ani postupné.
Platnosť týchto predpisov bola zákonmi č. 270/1920 Sb. z. a n. a č. 103/1926 Sb. z. a n. rozšírená i na Slovensko.
Už zo skutočnosti, práve spomenutej, vyplýva požiadavka novej úpravy organizácie súdov a úradov verejnej obžaloby svojským slovenským právom, ako je to v základnej línii našej legislatívnej politiky. Ale sú tu i ďalšie dôvody, ktoré hovoria za kodifikáciu tohto úseku práva,
Predpoklady, pri ktorých vznikaly spomenuté organizačné predpisy, boly celkom iné, aké sú dnes. Staré predpisy rátaly najmä s rozľahlosťou vtedajšieho štátneho útvaru a vytvorily v záujme uľahčenia súdnej administratívy samostatné súdne obvody, so samostatnou administratívnou pôsobnosťou. I zemepisná štruktúra bývalej Česko-Slovenkej republiky, jej rozsiahla poloha, ospravedlňovala existenciu starých organizačných predpisov súdnych. Boly preto vytvorené štyri úplne samostatné súdne obvody, hlavné súdy, so samostatnou súdnou administratívou. Táto organizačná štruktúra shodovala sa i so zriadením politickým, reprezentovaným krajinami. Ministerstvo spravedlnosti v Prahe pritom vykonávalo kontrolnú správu.
Územnými zmenami, nastalými v rokoch 1936 a 1939, sa štátne územie zmenšilo natoľko, že bol vytvorený len jeden hlavný súd v Braitslave, ktorý vykonáva súdnu správu na celom Slovensku. Novozriadené Ministerstvo pravosúdia vykonáva na tom istom území ústrednú správu. Keď sa potom stala aktuálnou otázka zjednodkiSenóa štátnej správy, bolo zrejmé, že bude treba sústrediť všetku súdnu správu na jedinom mieste, ako sa to už obdobne stalo aj na Ministerstve financií (zrušením Generálneho finančného riaditeľstva), a na Ministerstve dopravy a verejných prác (zrušením Riaditeľstva pôšt, resp. Riaditeľstva železníc). Žiadalo sa teda vylúčiť i v justičnom rezorte jeden z dvoch úradov, ktorých pôsobnosť i čo do obsahu i čo do
územného obvodu sa takmer rovnala a môže byť vykonávaná bez ťažkostí jedným úradom.
Návrh organizačného zákona rieši otázku túto tak, že výkon súdnej správy
sústreďuje na Ministerstvo pravosúdia a podriadeným súdom ponecháva len taký
úsek súdnej správy, ktorý je potrebný, aby súdy samy mohly udržať riadny chod
súdnej služby. Realizuje sa tak požiadavka zjednodušenia a zlacnenia súdnej správy.
Ministerstvo pravosúdia chcelo pôvodne riešiť otázku sústredenia súdnej správy osobitným zákonom, Snem Slovenskej republiky však — najmä so zreteľom na okolnosti, na ktoré sa už poukázalo — trval na tom, aby sa mu predložila osnova kompletného organizačného zákona. Tento postup náš právny poriadok v ďalšom jeho úseku zjednoduší a učiní prehľadným.
Ďalším cieľom tohto zákona je splniť dávne požiadavky sudcov, ktoré sa týkajú predovšetkým spravodlivého zhodnotenia zodpovednej sudcovskej služby po stránke hmotnej a potom zaistenia trvanlivosti služobného miesta a sudcovskej nezávislosti. Otázku prvú rieši úvodový zákon, ktorý sa má vydať k organizačnému zákonu, — to preto, lebo i platné pomery sudcov sú upravené všeobecným platným zákonom č. 103/1926 — kdežto problém ďalšieho zabezpečenia sudcovskej nezávislosti rieši sa v tomto zákone. Paragraf 68 Ústavy síce predpisuje, že sudca je na svoje miesto ustanovený trvalé, avšak starý organizačný zákon dovoľuje prideľovať sudcu dočasne na iné služobné miesto. Dočasným pridelením sudcu na iný súd, než na ktorom je ustanovený, mohol sa v praxi obchádzať predpis Ústavy o nepresaditeľnosti sudcov.
Osnova organizačného zákona eliminuje túto možnosť tým, že dovoľuje prideliť sudcu na iný súd len s jeho súhlasom a len na čas nevyhnutnej potreby, najviac však na 6 mesiacov (§ 40 ods. 2 osnovy). Aby sa umožnilo docieliť súhlasu sudcu s pridelením, ustanovuje osnova, že 1. sudca nesmie utrpieť pridelením ujmu na svojich požitkoch, 2. patrí mu činovné miesta, kde službu koná, ak je toto vyššie, ako jeho doterajšie činovné a 3. má nárok na diéty vo výške, ktorá sa určí osobitnými predpismi.
Okrem spomenutých už vedúcich zásad súdnej organizácie, uskutočňuje osnova i mnohé reformy podradnejšieho významu alebo účelnejšie upravuje veci upravené už doterajšími predpismi. Spomenúť sa žiada najmä, že zavádza sa znova inštitúcia súdnych notárov miesto doterajších sudcov druhej skupiny. Súdny notár bude mať samostatnú sudcovskú pôsobnosť vo veciach nesporových, exekučných a súdnej pomoci. Ustanovizeň sudcov druhej skupiny (takzvaných obvodných sudcov) odporuje našej Ústave, lebo títo sudcovia sú volne preložiteľní.
Úradníci Ministerstva pravosúdia bolí dosiaľ funkčne i platove na tom rovnako ako úradníci ostatných ministerstiev. Ak akceptujeme zásadu, že súdnictvo i po stránke administratívnej majú spravovať sudcovia, to jest osoby so sudcovskou kvalifikáciou, musíme prijať i dôsledok vyplývajúci z tejto zásady, že potom takíto úradníci musia byť na tom služobne rovnako, ako sudcovia, ktorí prisluhujú spravodlivosť, t. j. musia byť rovnako honorovaní, ale musia podliehať aj rovnakým obmedzeniam (zákaz vedľajšieho zamestnania a pod. ) ako sudcovia. Osnova preto vyrieka, že pre služobné, platové a iné pomery tých konceptných úradníkov, ktorí majú sudcovskú kvalifikáciu, platia obdobné ustanovenia o štátnych zástupcoch, ktorí sú na roveň postavení sudcom (§ 10). Úradné tituly týchto úradníkov Ministerstva pravosúdia ostávajú nezmenené. Okrem nich bude môcť mať Ministerstvo aj iných konceptných úradníkov, ako napríklad technických úradníkov pre úpravu pozemkovej držby atď. Právne pomery týchto úradníkov Ministerstva pravosúdia budú tie isté, ako na ostatných rezortoch.
Ústavnoprávny výbor prerokoval vládny návrh zákona v zasadnutiach, ktoré boly v dňoch 27. a 28. mája a 2. a 9. júna 1942.
Výbor si položil predovšetkým otázku, či Slovenská republika iná zotrvať pri doterajších organizačných základoch súdnictva, to jest pri trojinštančnom postupe vo veciach občianskych i trestných a 4 typoch súdov (okresný súd, krajský súd, hlavný súd a Najvyšší súd) a či sa táto organizačná štruktúra nemá zjednodušiť vynechaním jedného fóra, konkrétne: hlavného súdu. Výbor si uvedomil, že túto otázku možno
riešiť len súčasne so zavedením nového občianskeho a trestného súdneho poriadku, lebo oba tieto procesy sú založené na terajšej typizácii súdov. Odhliadnuc však od tejto skutočnosti je výbor toho názoru, že súčasné pomery nie sú vhodné na uskutočnenie tak ďalekosiahle) organizačnej reformy súdov. Nie sú tu potrebné predpoklady vecné, ale najmä nie osobné. Preto ponechal výbor v súlade s vládnou osnovou aj inštitúciu hlavného súdu.
Okrem sústavnejšieho usporiadania matérie a celkovej úpravy po stránke štylárnej i jazykovej vykonal ústavnoprávny výbor i mnohé zmeny vecné. Najdôležitejšie z nich sú:
Paragraf 5, Pôvodný návrh dovoľoval, aby minister pravosúdia mohol dať svojím zmocnencom prehliadnuť všetky súdy, teda i Najvyšší súd. Vychádzajúc zo zásady, žeby takouto prehliadkou utrpela autorita Najvyššieho súdu, pozmenil výbor tento paragraf tak, že Najvyšší súd môže prehliadnuť len minister pravosúdia sám.
Paragrafy 28 až 36, Výbor uvažoval aj o otázke počtu členov rozhodujúcich senátov Najvyššieho súdu. Táto otázka totiž nie je rovnako riešená na Najvyššom súde a Najvyššom správnom súde. Kým ústavný zákon číslo 120/1940 Sl. z. o Najvyššom správnom súde v § 12 určuje, že tento súd rozhoduje v senátoch složených z predsedu a dvoch členov, Najvyšší súd rozhodoval dosiaľ a aj podlá návrhu má rozhodovať v senátoch složených z predsedu a štyroch členov.
Ústavnoprávny výbor po vypočutí snemových odborníkov prijal riešenie vládneho návrhu. Vychádzal pritom z týchto hľadísk:
Odhliadnuc od! toho, že Najvyšší súd rozhoduje o veciach väčšieho významu a o spletitých otázkach právnych, padá tu na váhu skutočnosť, že slovenské právo súkromné nie je dosiaľ kodifikované. Zisťovať a interpretovať platné obyčajové právo je vážnou a zodpovednou úlohou Najvyššieho súdu, ktorý v tomto smere nielen rozhoduje s konečnou platnosťou v konkrétnych právnych veciach, ale svojou judikatúrou právo vlastne tvorí a dáva smer rozhodovaniu súdov nižších stolíc. Práve preto je potrebné, aby sa o túto zodpovednosť a prácu delili viacerí, skúsení juristi, konkrétne rečeno, viacerí členovia rozhodujúcich senátov. Len tak možno bezpečne zvládnuť rozličné právne otázky, kontrolovať ich riešenie, z čoho potom vyplynie potrebná spoľahlivosť a istota v riešení.
Zrušením päťčlenných senátov na Najvyššom súde nedosiahlo by sa nejakej vážnejšej finančnej úspory, ktorá by vyvážila výhody plynúce z judikovania päťčlenných senátov. Pravda, ústavnoprávny výbor je si vedomý anomálie, ktorá tu bude, keď Najvyšší súd bude mať päťčlenné, Najvyšší správny sud však len trojčlenné senáty. Táto anomália dá sa odstrániť len tak, že aj na Najvyššom správnom súde sa zavedú päťčlenné senáty.
Paragraf 61 ústavnoprávny výbor pozmenil tak, že vedením pozemkových kníh má sa poveriť kancelársky úradník s úplným stredoškolským vzdelaním. Výbor tu vychádzal z dôležitostí inštitúcie pozemkových kníh a z dôležitosti jednotlivých zápisov v týchto knihách. Od prevádzania tohto opatrenia očakáva, že správne vedenie pozemkových kníh bude lepšie zabezpečené a tým stúpne i dôvera v tieto knihy.
Paragraf 65. Exekúciu civilných rozsudkov vykonávajú toho času kancelárski úradníci a zriadenci. Táto úprava sa síce nepomerne lepšie dokázala ako ustanovizeň smluvných exekútorov, na ktorých máme, najmä my, Slováci, smutné spomienky, ale predsa len nevyhovuje jednak preto, že súdni zriadenci nemajú často pre tuto zodpovednú službu dostatočný stupeň vzdelania a potom, že kancelárski úradníci poverení výkonom exekúcie často zanedbávajú svoje ostatné úradné povinnosti. Ústavnoprávny výbor pozmenil predo vládnu osnovu tak, že predovšetkým vypustil ustanovizeň smluvných exekútorov, ale dáva vláde možnosť zaviesť nariadením inštitúciu osobitných exekútorov a zase ministrovi pravosúdia možnosť predpísať pre zriadencov, poverených výkonom exekúcie, určitý stupeň Školského vzdelania a osobitnú skúšku prípadne aj iné podmienky.
Predtým, ako by som menom ústavnoprávneho výboru odporúčal osnovu slávnemu Snemu na prijatie, nech mi je dovolené tlmočil aj želanie, aby vláda Slovenskej republiky čím skôr predložila Snemu návrh zákona o disciplinárnej zodpovednosti sudcov a vydala nový spravovací súdny poriadok.
V Bratislave 9. júna 1942.
Dr. Karol Mederly v. r.,
predsedá.
Dr. Jozef Fundárek v, r.,
zpravodajca.
Zákon
zo dňa..............______................. 1942
o organizácii súdov, úradov verejnej obžaloby a súdnej správy.
Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto zákone:
ČASŤ PRVÁ. Ústredná justičná správa.
§ 1.
(1) Súdy, úrady verejnej obžaloby a justičné ústavy podliehajú vo veciach súdnej správy všeobecnému dozoru ministra pravosúdia,
(2) Spôsob vykonávania konceptnej a kancelárskej služby ako aj inej práce na Ministerstve pravosúdia upravuje minister pravosúdia,
§ 2.
Osobitné predpisy upravujú vykonávanie správy a dozoru nad justičnými ústavmi.
§ 3.
(1) Zamestnancov pre všetky odbory justičnej správy prijíma, do služby minister pravosúdia. Jemu prislúcha i právo menovať a ustanovovali všetkých justičných zamestnancov a podával návrhy v prípadoch, v ktorých toto právo; patrí vláde alebo prezidentovi republiky.
(2) Ministerstvo pravosúdia môže si kedykoľvek vo veciach justičnej správy vyžiadať mienku súdov alebo úradov verejnej obžaloby, ktoré sú povinné jeho dožiadaniu vyhovieť. Vo veciach osobných podávajú mienku osobné senáty.
§ 4.
(1) Minister pravosúdia dozerá (§ l ods. 1), aby súdy a úrady verejnej obžaloby správne a svedomite plnily svoje povinnosti, úradnú prácu správne a včas vykonávaly, aby odstraňovaly zistené vady; a podávaly o tom hlásenie príslušným nadriadeným miestam.
(2) Dozoru (ods. 1) podliehajú všetky osoby, ktoré sú na súdoch alebo úradoch verejnej obžaloby zamestnáme,
§ 5.
(1) Ministrovi pravosúdia náleží všeobecný, dozor nad vykonávaním agendy,
na všetkých súdoch a úradoch verejnej
obžaloby a priamy služobný dozor na
hlavné súdy, krajské súdy, generálne
štátne zastupiteľstvo, hlavné štátne zastupiteľstvá a štátne zastupiteľstvá.
(2) Minister pravosúdia môže všetky súdy a úrady verejnej obžaloby kedykoľvek prehliadnuť, alebo — okrem Najvyš-
šieho súdu — dať ich prehliadnuť svojimi
zmocnencami ako dozornými orgánmi. Prá-
va a povinnosti zmocnencov upraví minister
pravosúdia.
(3) Súdy, úrady verejnej obžaloby a ich zamestnanci sú povinní zachovával
príkazy dozorných vrchností a ich orgá-
nov a na ich žiadosť podať im vysvetle-
nie alebo zprávu o všetkých úradných
prácach,
§6.
Priamy služobný dozor zahrnuje najmä právo:
a) preskúmavať činnosť súdu alebo
úradu verejnej obžaloby na základe vy-
žiadaných spisov, alebo vyžiadanej zprá-
vy o stave pokračovania v jednotlivých
veciach alebo ich prehliadkou na mieste,
b) vyčítať prieťahy, nesprávnosti a ne-
poriadky v úradovaní, alebo dávať pouče-
nia všeobecnej povahy,
c) dávať príkazy na odstránenie zi-
stených závad, najmä určovať lehotu, v - ktorej sa majú zanedbané práce vykonať.
§7.
Dozor nad sudcovskou činnosťou musí
sa diať tak, aby nebola dotknutá samo-
statnosť a neodvislosť sudcovského roz-
hodovania.
§8
Poukazné právo v platových veciach
a vo všetkých ostatných veciach justičnej
správy patrí ministrovi pravosúdia. Výkonom tohto práva môže minister pravosúdia poveriť konceptných úradníkov Ministerstva pravosúdia alebo iné orgány justičnej správy,
§ 9.
Účtovníctvo justičnej správy obstará* va učtáreň Ministerstva pravosúdia,
§ 10,
(1) O služobných, platových a iných pomeroch tých konceptných pragmatikálnych úradníkov na Ministerstve pravosúdia, ktorí majú spôsobilosť na sudcovský úrad, platia predpisy o služobných, platových a iných pomeroch konceptných pragmatikálnych úradníkov úradov verejnej obžaloby (§ 53 zák. č. 103/1926 Sb. z. a n. ).
(2) Služobné a platové pomery iných konceptných pragmatikálnych úradníkov, ako aj účtovníckych a kancelárskych úradníkov, kancelárskych pomocných síl a zriardencov upravujú osobitné predpisy.
ČASŤ DRUHÁ. Súdna organizácia.
DIEL PRVÝ.
Všeobecné ustanovenia.
§ 11.
Súdna moc prislúcha štátnym súdom a osobitným súdom.
§ 12.
Štátne súdy sú:
a) okresné súdy, krajské súdy, hlavné súdy a Najvyšší súd, ktoré vykonávajú súdnu moc v občianskych a trestných veciach,
b) výnimočné súdy (§ 65 Ústavy), ktoré, možno zriadiť len pre pokračovanie v trestných veciach, len v prípadoch zákonom vopred určených a len na čas obmedzený.
§ 13.
Osobitné súdy vykonávajú súdnu moc v občianskych právnych veciach podlá osobitných zákonov.
§ 14.
Pôsobnosť a príslušnosť štátnych súdov určujú osobitné zákony.
§ 15.
Sídla a obvody súdov určuje zákon. Sídlo a obvod súdu má sa podľa možnosti shodovať so sídlom a obvodom patričného úradu verejnej správy vnútornej.
§ 16.
Zmena súdneho obvodu nemá vplyv na dokončenie občianskych vecí, v ktorých už bol úvod sporu a na dokončenie trestných vecí, v ktorých už nadobudlo právoplatnosť usnesenie nariaďujúce danie pod obžalobu alebo bolo určené Mávne pojednávanie. Ináč treba postúpiť vec súdu príslušnému po územnej zmene.
DIEL DRUHÝ. Súdy.
Hlava prvá. Okresné súdy.
§ 17.
Súdnu moc na okresných súdoch vykonáva predseda okresného súdu a potrebný počet sudcov (samosudcov).
§ 18.
(1) Sudcovia okresného súdu v sídle krajského súdu tvoria so sudcami krajského súdu jednotný sbor krajského súdu. Sudcov a iných zamestnancov prideľuje na okresný súd v sídle krajského, súdu predseda, tohto súdu a podáva o tom zprávu Ministerstvu pravosúdia.
(2) Vedením okresného súdu v sídle krajského súdu poverí minister pravosúdia niektorého člena sudcovského sboru krajského súdu na návrh predsedu tohto súdu. Kým poverený vykonáva túto funkciu, patrí mu okrem úradného titulu aj titul "a predseda okresného súdu".
§ 19.
(1) Predsedovi okresného súdu náleží okrem výkonu súdnej moci spravia súdu a priamy služobný dozor nad sudcami a inými zamestnancami súdu. Predseda súg
du prideľuje jednotlivým oddeleniam súdu samosudcov a iných zamestnancov.
O Ak je predseda súdu hatený vo vykonávaní správy súdu, zastupuje ho sudca určený na to rozvrhom práce; ak by bol aj tento hatený, zastupuje predsedu súdu služobne najstarší sudca.
(3) Predseda súdu sa stará, aby sudcovia a ostatní zamestnanci okresného súdu (postupovali v úradnej činnosti pokiaľ možno jednotne a aby sa včas oboznámili 6 novými predpismi.
§ 20.
(1) Minister pravosúdia môže nariadiť, aby pre uľahčenie styku občianstva so súdom konal okresný súd mimo svojho sídla pravidelné súdne dni.
(2) Kde a kedy sa budú konať pravidelné súdne dni, oznámi sa včas vyhláškou na súdnej návestnej doske okresného súdu a súčasne tiež spôsobom v mieste obvyklým vo všetkých obciach súdneho obvodu,
(3) Spravovací súdny poriadok ustanovuje, ktoré úkony možno vykonávať na súdnych dňoch.
(4) Úkony vykonané na súdnych dňoch majú ten istý účinok, ako by boly vykonané v sídle okresného súdu.
Hlava druhá.
Krajské súdy.
§ 21.
(1) Krajské súdy sú obsadené predsedom krajského súdu a potrebným počtom sudcov menovaných na miesta členov tohto súdu.
(2) Predseda krajského súdu vykonáva
správu krajského súdu a priamy služobný
dozor nad sudcami a inými zamestnancami
súdu. Prideľuje jednotlivým oddeleniam
sudcov a iných zamestnancov.
(3) Predsedu krajského súdu zastupuje a vo veciach správy mu vypomáha jeho zástupca určený rozvrhom práce. Ak zástupca nie je určený alebo ak je hatený, zastupuje predsedu krajského súdu služobne najstarší sudca.
§ 22.
H Na krajských súdoch vykonávajú súdnu moc senáty a samosudcovia.
(3) Vyšetrujúceho sudcu ustanovuje predseda krajského súdu zo sudcov služobne starších, pôsobiacich na krajskom súde.
(3) Senáty treba zriadiť osobitne pre občianske a trestné veci (rozhodujúce senáty), pre osobné vecí (osobný senát) a pre disciplinárne veci nesudcovských úradníkov a zriadencov obvodu krajského súdu.
(4) Rozhodujúci senát sa skladá z predsedu a dvoch členov. Členovia senátu môžu byť výnimočne i dvaja okresní sudcovia,
(5) Disciplinárny senát sa skladá z predsedu a dvoch členov.
(6) Kým predseda rozhodujúceho senátu nie je ustanovený, poverí minister pravosúdia na návrh predsedu krajského súdu niektorého súdneho radcu vykonávaním tejto funkcie.
§ 23.
(1) Osobný senát sa skladá z predsedu a štyroch členov. Predsedom je predseda krajského súdu alebo jeho zástupca, O tom, ktorí sudcovia majú byť členmi osobného senátu, rozhodujú všetci sudcovia krajského súdu — i pridelení — v plenárnom senáte.
(2) Úlohou osobného senátu je spolupôsobiť pri obsadzovaní služobných miest všetkých sudcov a iných zamestnancov v obvode krajského súdu, ako aj v ostatných veciach, v ktorých je osobitnými predpismi spoluúčasť senátu upravená, alebo v ktorých si predseda krajského súdu vyžiada jeho posudok alebo návrh,
(3) Osobný senát má činnosť poradnú a predseda krajského súdu nie je jeho posudkom alebo návrhom viazaný. Rozdielne návrhy osobného senátu a predsedu krajského súdu sa musia náležite odôvodniť a predložiť spolu s vecou, ktorej sa týkajú.
§ 24.
(1) V plenárnom senáte (§ 23 ods. 1) usnáša sa krajský súd okrem prípadov uvedených v iných predpisoch, najmä:
a) o posudkoch vo veciach zákonodarstva alebo justičnej správy na požiadanie Ministerstva pravosúdia,
b) o návrhoch na zmenu ústrojnosti alebo obsadenia krajského súdu, alebo súdov jemu podriadených, ako aj o návrhoch na zmenu služobných predpisov pre súdy alebo pre ich orgány,
c) o pokynoch, ktoré sa majú vydať podriadeným súdom, aby sa vykonaly zákony alebo nariadenia, a o poučeniach všeobecnej povahy.
(2) V plenárnom senáte predsedá predseda krajského súdu alebo jeho zástupca a môže sa platne usnášať v prítomnosti troch štvrtín ostatných sudcov.
§ 25.
Ustanovenia § 19 ods. l a 3 platia aj o predsedovi krajského súdu.
Hlava tretia.
Hlavné súdy.
§ 26.
(1) Hlavné súdy sú obsadené predsedom hlavného súdu a potrebným počtom sudcov, menovaných na miesta členov tohto súdu.
(2) Predseda hlavného súdu vykonáva správu hlavného súdu a priamy služobný dozor nad sudcami a inými zamestnancami súdu. Prideľuje jednotlivým oddeleniam sudcov a iných zamestnancov.
(3) Predsedu hlavného súdu zastupuje a vo veciach správy mu vypomáha jeho zástupca určený rozvrhom práce. Ak by tento bol hatený, zastupuje predsedu hlavného súdu služobne najstarší senátny predseda hlavného súdu, ak len minister pravosúdia nenariadil inak,
§ 27.
(1) Na hlavných súdoch vykonávajú súdnu moc senáty.
(2) Senáty treba zriadiť osobitne pre občianske a trestné veci rozhodujúce senáty), pre osobné veci, pre disciplinárne veci sudcov a pomocných sudcovských úradníkov a pre zamestnancov hlavného súdu.
(3) Rozhodujúce senáty sa skladajú z predsedu a dvoch členov. Členmi senátu môžu byť výnimočne i súdni radcovia.
(4) Ustanovenia §§ 22 ods. 6, 23 a 24 platia aj pre hlavné súdy.
Hlava štvrtá.
Najvyšší súd.
§ 28.
Najvyšší súd je pre celé územie Slovenskej republiky. Jeho sídlom je Bratislava,
§ 29.
(1) Riadnymi členmi Najvyššieho súdu sú: prvý predseda, druhý predseda, senátni predsedovia a radcovia Najvyššieho súdu.
(2) Minister pravosúdia môže na návrh prvého predsedu Najvyššieho súdu prideliť senátnych predsedov sborových súdov alebo hlavných súdnych radcov na výpomocnú službu Najvyššiemu súdu len s ich súhlasom na čas nevyhnutnej potreby, najviac na šesť mesiacov. Takto pridelení sudcovia sú plnoprávnymi členmi senátov, vynímajúc personálne a disciplinárne senáty.
(3) Ak sa pridelia na návrh prvého predsedu Najvyššiemu súdu i súdni radcovia alebo okresní sudcovia, vykonávajú práce v sekretariáte Najvyššieho súdu.
§ 30.
(1) Prvého predsedu Najvyššieho súdu zastupuje a vo veciach správy mu vypomáha druhý predseda; ak by ho nebolo alebo by bol hatený, zastupuje prvého predsedu služobne najstarší senátny predseda Najvyššieho súdu.
(2) Prvý predseda oznamuje svoju dovolenku na zotavenie alebo dlhšiu neprítomnosť v úrade ministrovi pravosúdia.