Dnes je tomu práve 27 rokov, čo sa Slováci v Turčianskom Sv. Martine sišli, aby manifestačne a spontánne vyslovili na základe sebeurčovacieho práva trvalé a večné politické spojenie s bratským národom českým (Potlesk.) v jednotnej, samostatnej i spoločnej republike Československej. Deklarácia slovenského národa, ktorá toto rozhodnutie vyslovila, navždy zostane historickým dokumentom československej súnáležitosti, bratstva a sjednotenia. Toto rozhodnutie bolo od tých čias nespočetnekrát slávnostne potvrdené nielen slovami, ale aj obeťami, plnými skutkami a rozhodnými činmi.

Nebudem sa tu zmieňovať o udalostiach, ktoré predcházaly pamätnému 30. októbru 1918, nebudem tu poukazovať ani na nezvratné skutočnosti o slovenskej príchylnosti k republike ako vlastnému a svojskému štátu v časovom období rokov 1918-1938, chcem však slávnostne vyhlásiť, že slovenský ľud ako celok nemal nič spoločného so zradou a úkladmi reakčných síl, predstavovaných celkom malou vrstvou slovenských ľudáckych kolaborantov, ktoré po Mníchove boly namierené voči republike a privodily spolu s inými okolnosťami postupný zánik republiky Československej. Náš ľud tieto činy nikdy nesankcionoval, s nimi sa nestotožnil, preto nenesie za ne ani politickú ani mravnú zodpovednosť. (Potlesk.) Naopak, slovenský ľud bez ohľadu na politickú príslušnosť, bez ohľadu na ideové a náboženské, potažne stavovské rozdiele zostal myšlienke československého štátneho spoločenstva verný (Potlesk.) a za toto svoje pevné presvedčenie prinášal i tie najväčšie mravné a hmotné obete.

Historia čsl. odboja na pôde Slovenska od 6. októbra 1938 až do víťazného ukončenia druhej svetovej vojny vydá svedectvo o tom, čo vykonal slovenský ľud vo službách myšlienky o obnovenie politickej samostatnosti československej. Slovenské národné povstanie z konca augusta minulého roku nepripúšťa žiadnych pochybností o skutočnom smýšlaní slovenského ľudu.

Tam prvýkrát bolo ústami celého osľobodeného slovenského národa, uprostred germánskeho vojenského tábora nahlas povedané "Nech žije Československá republika". (Potlesk.) Tam celý národ povstal, chytil sa zbrane a bez ohľadu na vojenské výhľady šiel sa biť, šiel masove na istú smrť za obnovu demokratickej republiky Československej. (Potlesk.) To neboly žiadne povrchné city, ani politická a vojenská vypočítavosť, to bolo hlboké mravné, národné a politické presvedčenie celého slovenského národa. (Potlesk.) Preto každý hreší proti týmto posvätným citom nášho národa, kto sa už či tu doma, alebo v zahraničí pokúša v akomkoľvek smyslu brať v pochybnosť a tým znehodnocovať vernosť československým ideálom a spoločne štátne-politickým záujmom. Nech je mi dovolené preto zdôrazniť, že medzi politickým a národným významom a smyslom 30. októbra 1918 a 29. augustom 1944 je hlboká vnútorná dejinná a logická súvislosť, ktorá vyjadruje smyseľ slovenských dejín v jeho pravej a nefalšovanej podstate.

Udalosti z rokov 1938 a 1939 majú pro československú prítomnosť a budúcnosť neobyčajne veľký a ďalekosiahly význam. Keď ich nepredpoiate a vecne posudzujeme, už či jednotlive, alebo v historickej súvislosti s tým, čo im predchádzalo a ich spôsobilo, dojdeme k poznatkom, ktoré politicky nemožno prezierať. Predovšetkým zjistíme, čo zostáva nezmeniteľnou pravdou a zaväzujúcim pojítkom i pre náš politický dnešok a čo je vývojom prekonané a preto nehodiace sa do našich politických pomerov.

Nezmeniteľným požiadavkom nášho nového života zostáva demokratické štátne zriadenie našej republiky. (Potlesk.) Ukázalo sa totiž, že ak kde na svete zlyhala demokracia, tak sa to nestalo preto, že je zlá demokracia, ale že boli zlí demokrati. (Potlesk.) Preto sme sa jednoznačne i v nových pomeroch priklonili k demokracii, v ktorej bude rozhodovať skutočná vôľa oslobodeného a rozume vedeného ľudu, v ktorej vláda bude sa tešiť dôvere najširších vrstiev ľudu, kde je ľud zdrojom všetkej moci a preto aj nositeľom všetkej zodpovednosti v štáte.

Z týchto príčin sme za čím skoršie prevedenie opravdove demokratických volieb (Potlesk.), ktoré pravoplatne rozhodnú o tom, kto a v akej miere je oprávnený zastupovať ľud a hovoriť v jeho mene. (Potlesk.) Rozhodnutiu slobodného českého a slovenského ľudu musí se z nás každý bez rozdielu a bezvýhradne podrobiť. (Potlesk.)

Predpokladom každého demokratického režimu sú politické strany. Nevrátili sme sa k predmníchovskému systému zbytočne veľkého počtu politických strán, ktorými sa nepotrebne trieštily sily národa a ktoré medzi sebou svádzaly urputné boje a zápasy. Politické strany, ktoré sú dobove prekonané alebo politicky nevhodné a kompromitované, sa u nás nesmú obnoviť a nebudú v žiadnej forme obnovené. (Potlesk.) Na miesto straníckej rivality a roztrieštenosti vidíme úzku spoluprácu politických strán v národných frontoch. Táto spolupráca doniesla už svoje ovocie a užitok pre všeobecné dobro. Nevidím preto príčin, prečo by nemala byť ďalej pestovaná a prehlbovaná.

Vláda republiky tiež vďačí za svoj pracovný úspech práve onomu duchu svornosti a spolupráce, ktorá spájala jej členov od prvého dňa vzniku až doteraz. Keď sa bližšie pozreme na zprávu o činnosti našej vlády, ale i na to, čo je v nej nie obsažené, musíme bez nadsázky povedať, že je to práca priamo obrovská, práca, akou sa máloktorý vládny sbor, máloktorý a málokde môže pochlúbiť.

Toto dielo zostane trvalo zachované v mysli nášho ľudu. Preto chcem vláde ako celku i jednotlivým jej členom vysloviť v mene demokratickej strany úprimnú vďačnosť za to mimoriadne vypätie síl a za pracovné úspechy, aké vykazuje. (Potlesk.) V tomto ohľade naša vláda môže byť vzorom a príkladom všetkým občanom republiky. Vláda republiky vychádzala vo svojej činnosti z jedine správneho poznatku a stanoviska, že totiž práca je jedinou oporou človeka i národa, menovite za takých výnimočne ťažkých a nepriaznivých čias, ako boly a sú časy, v ktorých žijeme.

Zahraničná politika československej vlády môže sa vykázať nespornými úspechy na poli utuženia a prehĺbenia stykov so spojeneckými a priateľskými štátmi a národmi. Celý rad veľvyslaneckých a vyslaneckých zastupiteľstiev cudzích mocností v Prahe a našich v cudzine je toho neklamným dôkazom. Naše sväzky voči SSSR ako najväčšej slovanskej veľmoci, s ktorou chceme žiť čo v najintimnejšom spojení, podobne i voči Veľkej Británii, Spojeným štátom severoamerickým a k Francúzsku, ktoré majú pre nás nie menší politický význam, boly - ako sa domnievam - posilnené a upevnené, čo je sľubným počiatkom našej obnovenej samostatnosti v tomto smere.

Ťažisko vládnej činnosti spočíva však na poli vnútornej politiky. Už samotná okolnosť, že sa československej vláde podarilo bez vážnejších otrasov a porúch obnoviť na území celého štátu, cez väčšinu ktorého prešla ničivá vojna so všetkými jej nepriaznivými a demoralizačnými účinkami, československú štátnu severenitu, že postavila na pevný organizačný základ našu novú československú armádu, že obnovila verejný poriadok a celkove zvládla verejnú bezpečnosť, zasluhuje si plného nášho ocenenia a uznania.

Tento môj zásadne kladný a uznalý postoj k pracovným výsledkom vlády mi nebráni, aby som nepoukázal na niektoré skutočnosti, dotýkajúce sa činnosti vlády, ktoré živo komentuje naša verejnosť a ktoré zostávajú ešte stále časovými problémami. Ide najmä o riešenie československého pomeru, o hospodársku problematiku a o zásobovanie a výživu.

Politické udalosti od Mníchova po vznik slovenského národného povstania daly podnet doma i za hranicami, aby sa v obnovenom štáte na novom ústavne-právnom podklade riešila otázka Slovenska. Ukázalo sa totiž, že sa neosvedčilo riešenie, ktoré sa volilo štátoprávnou a ústavnou úpravou vnútro-politických pomerov republiky po roce 1918. Zemepisná poloha republiky, odchylné kultúrne-hospodárske a sociálne pomery Slovenska si naliehave žiadaly koncedovať Slovensku určité možnosti samosprávneho vývoja s ohľadom na vlastný ľud, domáce tradície a na národné i regionálne záujmy Slovákov. Tieto faktá boly prezierané a naša politika prvých dvoch desaťročí republiky nevyvodila z nich správne dôsledky. Preto vznikly u nás odstredivé pohyby vo forme politického autonomizmu a separatizmu, ktoré nielen že boly vážnou prekážkou vnútro-politickej konsolidácie republiky, ale nakoniec značne prispely k pádu a rozvratu republiky. Za takýchto okolností republike a československej spolupráci teľom i dušou oddaným slovenským politickým pracovníkom za československého odboja nepozostávalo iné ako hľadať riešenie, ktoré by raz a navždy uspokojilo oprávnené požiadavky Slovenska a nebolo na ujmu ústavnej a politickej jednote republiky. (Potlesk.)

Stalo sa tak v revolučných aktoch predstaviteľov všetkých politických smerov a složiek na Slovensku. Výsledkom tohto novochápaného vývoja je vytvorenie Slovenskej národnej rady ako politickej reprezentantky Slovenska, vystrojenej zákonodarnou mocou v tých otázkach, ktoré nemajú celoštátny charakter, a vytvorenie Sboru povereníkov ako vládneho a výkonného orgánu pre oblasť Slovenska. S vďakou kvitujem, že pán prezident a vláda republiky vzali tento politický vývoj na Slovensku na vedomie, že ho lojálne rešpektujú a prisľúbili uznávať. Z dosavádnej činnosti týchto inštitúcií možno uzatvárať, že sa plne osvedčily ako zdravé a slovenským pomerom plne vyhovujúce ustanovizne.

Viem dobre, že s týmto vývojom mnohí nesúhlasia. Poukazuje sa menovite na to, že pravomoc hlavy štátu v niektorých a vlády prakticky skoro vo všetkých veciach je obmedzená na západnú polovicu republiky a že slovenskí členovia vlády za takýchto pomerov spravujú regionálne záležitosti celého národa. Na týchto výčitkách je mnoho oprávneného. Pokiaľ ide o pravomoc pána prezidenta republiky, Národný front slovenský sa už dávno usniesol, aby bol vydaný dekrét, ktorým by sa vrátily hlave štátu tie funkcie, čo vykonáva predsedníctvo Slovenskej národnej rady a čo mu náležia. Myslím, že iba permanentná zaujatosť vlády prerokovávaním dekrétov o poštátnení priemyselných podnikov, bánk a poistovní zabránila jej túto vec vybaviť. Teráz nezbýva iné, len aby to vybavil čím skôr tento zákonodarný sbor. Čo sa týka pravomoci na Slovensku, tu vina na terajšom anomálnom stave neobťažuje slovenských politických činiteľov. Počas rokovaní predsedníctva Slovenskej národnej rady s vládou republiky dňa 31. mája a 1. júna tohto roku so slovenskej strany bolo zreteľne povedané, že jednotnosť republiky si nevyhnutne vyžaduje, aby aj český národ mal rovnocenný a rovnoprávny orgán ako má Slovensko v Slovenskej národnej rade a že nad týmito inštitúciami má stáť prezident republiky, Národné shromaždenie republiky a československá vláda. Vtedy predstavitelia českých politických strán prisľúbili, že sa o veci poradia. Nemáme zpráv o tom, či sa vôbec a ako poradili. Vieme len to, že v českých zemiach niet Slovenskej národnej rade pravomocou zodpovedajúceho orgánu. V tejto súvislosti sa žiada, aby sa ceľkom jasne povedalo, že je v eminentnom záujme republiky a Slovenska, aby tam bola v domácich veciach osobitnými orgánmi vykonávaná tak zákonodárna, ako aj vládna a výkonná pravomoc, a že tieto postuláty ako výdobytky slovenského národného povstania musia dôjsť svojho uznania aj v novej československej ústave. (Potlesk.) V opačnom prípade by sme sa nenávratne dostali do predmníchovských pomerov slovenského autonomizmu a separatizmu v novej forme.

Tu sa u nás očakávala väčšia iniciatíva od českých odborných a politických kruhov. Vec totiž oproti stavu, vytvorenému v Banskej Bystrici, v Košiciach a pražskou dohodou z 2. júna t. r., nepokročila. Myslím, že sa s tým nedá ďalej otáľať a že bude potrebné započať vecnú diskusiu o tomto témate, aby ústavodarné Národné shromaždenie nemuselo sbierať materiál, ale prikročiť k formulácii nastolených už problémov. Slovenský problém nie je len administratívnym problémom, ktorý by bolo možné uspokojive riešiť krajinským zriadením a krajinským národným výborom. Toto zriadenie dobre poznáme ako nedostačujúce a nevyhovojúce. Preto Slovenská národná rada nemôže zo zásadných dôvodov ustúpiť slovenskému krajinskému Národnému výboru, ako je tomu obdobne v Čechách alebo na Morave. Bude na ústavodarnom Národnom shromaždení, aby našlo hranicu medzi jednotnosťou štátu a medzi regionálnymi pravomocami národných celkov, ktoré si ich budú vykonávať vlastnými orgánmi.

Československá vláda zaslúžene venovala mimoriadnu pozornosť hospodárskym problémom. Išlo najmä o otázky rekonštrukcie a obnovy dopravy a hospodárskeho života vôbec. Tu sa vykonalo pozoruhodné dielo, menovite čo sa týka legislatívnej činnosti. Československá vláda vo svojej pravomoci bola utrakvistický orgán. Vykonávala i zákonodarnú, i vládnu a výkonnú moc. Je jasné, že tento stav nemohol na trvalo v demokratickom štátnom zriadení zostať a že musel byť obnovený ústavný život, i keď len vo forme provizorného Národného shromaždenia. I to je pravda, že bremeno rekonštrukcie a obnovy na Slovensku, ktoré bolo nepomerne tažšie a horšie zasiahnuté vojnou ako české zeme, spočívalo na Slovenskej národnej rade a na Sboru povereníkov, a tak vláda sa mohla viac venovať úprave hospodárskych otázok budúcich čias ako riešeniu aktuálnych problémov.

Na poli dopravy železničnej, vodnej a vzdušnej čakajú nás ešte obrovské úlohy. Vlivom vojnových udalostí budeme zdržaní o niekoľko rokov v plánovitom budovaní komunikačnej siete a kým zrekonštrukujeme, čo bolo surovým a bezohľadným nepriateľom bezúčeľne zničené a poškodené, budeme musieť nedostatočne a skromne dopravovať osoby a náklady. Vzhľadom na zemepisnú polohu republiky má u nás dopravný problém o mnoho väčší strategicko-vojenský, hospodársky a organizačný význam ako kdekoľvek inde. Tomuto problému musia preto všetky vlády venovať celkom výnimečnú a starostlivú pozornosť. Investície do zlepšenia a do dobudovania dopravy sa štátu vyplatia, i keby hneď nevykazovaly v tom ktorom roku bilančné prebytky.

Veľkým a ťažkým problémom je i rekonštrukcia a obnova priemyselnej a poľnohospodárskej výroby. Tento problém je prvoradým a naliehavým problémom, ktorý neznesie odkladanie, ak nemáme byť vystavení hospodárskym poruchám, nedostatku denných potrieb, podvýžive, núdzi a hladu. Som presvedčený, že vláda v tomto ohľade urobila všetko a že ničoho neomeškala najmä dvojmesačnými veľmi intenzívnymi poštátňovacími prácami, ktoré i keď majú nesmierny význam, preca len čo do poradia naliehavosti idú za problémami rekonštrukcie, obnovy, výživy a zásobovania.

Rád by som sa trochu zastavil pri poštátňovacích prácach vlády. Konštatujem, že tu vláda vykonala nepomerne viac, ako si dala do svojho programu, že tento program obsahom i rozsahom ďaleko prekročila, takže dala ľudu nepomerne viac, ako mu sľúbila dať. (Potlesk.) Táto činnosť má evidentne svoje veľké výhody i nevýhody. Nespornou výhodou je, že sa urobily významné kroky vpred na ceste k socializácii a k znárodneniu výrobných prostriedkov, že vláda namiesto jednej fáze urobila naraz hneď niekoľko fáz. Takéto pracovné pojatie má však i svoju vadu. Ak by sa nám nemal prakticky tento grandiózny pokus zdariť, utrpíme nepomerne väčšiu stratu, ako keby sme boli bývali zdržanlivejší a opatrnejší. Toľkoto po stránke všeobecnej.

K veci samej demokratická strana mala určité pozmeňujúce návrhy, doplňky, výhrady a pripomienky. Neviedly ju pritom žiadne ohľady na kapitalistické vrstvy podnikateľské, lebo je stranou sociálneho pokroku a sociálnych reforiem, a preto aj hospodárskych reforiem. Neviedly ju nejaké zásadne negativistické hľadiská, vlastné reakčným politickým útvarom, za aké sa nikdy nepovažovala ani nechce považovať, lebo spolupracovala na formulácii vládneho programu, ten prijala a schválila. Viedly ju jedine a výhradne národohospodárske ohľady a hľadiská.

Znárodnenie celých odvetví priemyselnej výroby pokladali sme za tak dôležitú vec, že stálo za dókladnú úvahu. Išlo nám menovite o to, aby poštátňovanie nebolo jedinou formou znárodnenia. Poštátnenie je v niektorom ohľade jedine možnou a správnou formou znárodnenia. V inom ohľade ukazuje sa byť prijateľnejšou a výhodnejšou formou združstevnenie podnikania, poťažne majorita kapitálovej účasti v rukách štátu. Čím viac bude zainteresovaný súkromník na štátnom podniku, tým viac výhľadov máme na prosperitu podnikania. (Potlesk.) Súkromný záujem a súkromná iniciatíva musia zostať zachované i rešpektované aj v štátne podnikateľských zriadeniach, lebo sú zdrojom takých mravných síl, ktoré nemôžu zostať ľahostajnými nikomu. Poštátňovacie akcie budú mať iné dôsledky pre kraje priemyselne tak vyspelé, ako sú české zeme, a iné, povedzme, pre Slovensko, ktoré nemá ešte vyvinutú ani priemyselnú výrobu, ani bankovníctvo v pravom slova smysle. Okrem toho niektoré dekréty o poštátnení Slovenská národná rada nemohla preskúmať a zaujať k nim meritorné stanovisko. Preto si demokratická strana vyhradila právo učiniť ich predmetom nového rokovania v Národnom fronte a potom ich uskutočniť v takom rozsahu a v takej forme, ako si to budú vyžadovať hospodárske záujmy Slovenska.

Vieme, že vydanie poštátňovacích dekrétov nie je ešte všetko. Hlavnou vecou bude dosiahnuť cieľov, ktoré sme znárodnením sledovali. Pôjde o to, aby priemyselná výroba v rukách štátu vykazovala väčší poriadok, väčšiu dokonalosť, nižšie ceny výrobkov a hlavne tiež lepšiu a spravodlivejšiu úpravu sociálnych pomerov robotníctva a zamestnanectva. (Potlesk.) To je nie malá vec. Zo srdca si želáme, aby sme znárodnením týchto cieľov dosiahli a tak vyhrali aj toto veľkolepé úsilie o prebudovanie nášho hospodárskeho a sociálneho života. Myslím, že si dobre a všetci uvedomujeme, že ak by sa nám tento poštátňovací pokus nevydaril, utrpeli by sme najväčšiu porážku na poli mierovej výstavby republiky. Veríme v úspech nášho diela a doprajeme nášmu robotníctvu a zamestnanectvu, ktorého záujmy chrániť si vzala za svoj politický cieľ i demokratická strana, aby im znárodnenie prinieslo opravdové dobrodenie a zvýšenie životnej úrovne, na ktorú majú zaslúžený nárok. (Potlesk.) Znárodnením sa vláda našej republiky našim robotníkom zavďačila a nepochybujem o tom, že robotníctvo toto úsilie vlády náležite zhodnotí tým, že zvýši pracovný výkon a dokáže, že práca pre štát je prácou pre národ a pre seba.

Rovnakú starostlivosť ako nášmu robotníctvu treba však venovať aj československému roľníctvu, ktoré vojnou utrpelo miestami ešte väčšie škody a straty ako robotníctvo. Naše roľníctvo nachádza sa v ťažkom položení. Treba mu pomôcť a rýchlo pomôcť. Obnova poľnohospodárskej prvovýroby a to tak v živočišnom ako aj v obilnom sektore vyžiada si nepomerne dlhší čas, ako je tomu u priemyselnej výroby.

Najpálčivejšou otázkou roľníctva je nebývalá pasivita podnikania nielen u drobných a malých podnikov, ale aj u stredných a väčších. Ponad tento zjav nemôžem mlčky prechádzať. Roľníckej výrobe treba nám, ako je to len najskôr možné, vrátiť rentabilitu, ak nemá nastať hromadný útek ľudí z dedín do miest a celkový úpadok tohto pre nás nesmierne vážneho činiteľa.