Nechť tedy "salus rei publicae suprema lex esto!" (Potlesk.)

Podpredseda Gottier: Ďalšie slovo udeľujem pánu posl. dr Krajinovi.

Posl. dr Krajina: Slavná sněmovno!

Na základě jednomyslného usnesení klubu čs. strany nár. socialistické činím jeho jménem toto prohlášení:

K výkladu p. ministra Václava Noska, který byl přednesen dne 31. ledna t. r. v plenu Prozatímního Národního shromáždění, mají zástupci čs. strany nár. socialistické mnoho co říci, a to velmi vážného. Prohlašují, že věří v nejlepší vůli p. ministra spravovat významný resort tak, jak je to v zájmu Československé republiky. Věří, že i on uznává, že žádný z ministerských resortů nemá být v žádném svém úseku jednostranně obsazen a jednostranně prováděn.

Máme, bohužel, mnoho dokladů zejména o tom, že v různých odvětvích bezpečnostní a zpravodajské služby nejsou poměry takové, jaké pokládáme v demokratickém státě za nutné a samozřejmé, ba vůbec za možné. (Výkřiky.)

Abychom přednášením těchto dokladů v plenu sněmovny nedali lidem zlé vůle příležitost zneužít jich k nějakým počinům, neslučitelným s cílevědomým sledováním zájmů národa a republiky, a abychom dokázali, že nám jde jen a jen o nápravu poměrů nepřípustných, zdržíme se debaty o prohlášení p. ministra vnitra v plenu, žádáme o odklad hlasování o něm a předložíme příslušný materiál vládě k podrobnému přezkoumání a zjednání nápravy. Ježto věříme v dobrou vůli pana ministra vnitra, očekáváme jistě právem, že se přičiní o zjednání nápravy rychlé a radikální a učiní tím nepotřebným, abychom věc musili přednášeti před veřejností. Na základě tohoto usnesení čs. strany národně-socialistické vzdávají se vědomě slova všichni ohlášení řečníci, a to poslanci dr Krajina, Langr, Hora, dr Hřebík, dr Hobza, Caňkář, Weiland, dr Horáková, Kobylka, prof. dr Klecanda a dr Burian. (Výkřiky poslanců komunistických stran. - Hluk.)

Podpredseda Gottier (zvoní): Ďalším rečníkom je p. posl. Jilemnický. Udelujem mu slovo. (Hluk trvá. - Místopředseda Gottier zvoní.)

Posl. Jilemnický (uvítaný potleskem): Vážené Národné shromaždenie!

K expozé pána ministra vnútra Noska chcel by som - najmä na okraj boja proti reakcii - pričiniť tieto poznámky:

Minulého týždňa dozvedeli sme sa z bratislavskej prednášky spisovateľa Adolfa Hoffmeistra, ako živo reagovala americká verejnosť na články najväčších denníkov prinášajúcich na sklonku leta 1944 podrobné zprávy o slovenskom národnom povstaní. Jeho konštatovanie podčiarklo a nevdojak zdôraznilo fakt, že svet, rozdelený vtedy krvavým frontom na dve strany, na stranu pokroku a boja za slobodu proti strane fašistického otroctva a reakcie, vo svojej lepšej časti uvedomoval si politický i vojenský význam slovenského národného povstania a náležite ho oceňoval.

Pre potvrdenie významu tohoto povstania mohli by sme sa však obrátiť najmä všade tam, kde sa šikovaly sily, dôsledne obhajujúce demokratická práva, predovšetkým právo každého národa na samourčenie a slobodu.

Bolo by preto chybou domnievať sa, že táto udalosť mala význam a dotýkala sa len slovenského národa. Bolo by veľkým politickým hriechom, vedome podceňovať význam, aký malo slovenské národné povstanie pre obnovenie Československej republiky, podceňovať ho práve spôsobom, aký si osvojily určité reakčné živly v našom štáte, že totiž odmietajú oprávnené a zaslúžené požiadavky slovenského národa a nebezpečne podrývajú tak sľubne sa rozvíjajúci dobrý pomer medzi oboma našimi národmi.

Treba konštatovať jedno:

Ešte nikdy nedopäl sa slovenský národ vo svojej historii takej výšky, takej politickej a mravnej jednoty, takového bojového odhodlania, ako počas svojho celonárodného povstania až do skončenia vojny.

A preto tiež ešte nikdy vo svojej historii nemal slovenský národ možnosť uplatňovať svoje právo na samobytnosť a rovnoprávnosť so všetkými z toho plynúcimi dôsledkami tak dôrazne, ako práve dnes, keď sa môže opierať o fakt tak závažného významu, ako je povstanie.

Hlasy, ktoré sa nedávno začaly ozývať predovšetkým v určitej časti českej tlače, viď "Svobodné noviny" alebo "Lidová demokracie", až priveľmi ohrozily to, na čom každému úprimne pokrokovému občanovi nášho štátu záleží: aby sme totiž na základe dokonalého pochopenia potrieb každého národa zvlášť a celoštátnych záujmov vcelku vedeli vybudovať pevnú republiku, ktorá by sa už nikdy nemohla stať hračkou domácich i cudzích reakčných síl, lež naopak: ozajstným domovom našich radostne pracujúcich a štastne žijúcich národov.

Hlasy, ktoré nezodpovedne narušovaly tento dobrý pomer Čechov a Slovákov, hlasy, ktoré - zneužívajúc neinformovanosti určitej časti českej verejnosti o slovenských problémoch - pokúsily sa vyvolať nálady voči slovenskému národu nepriateľské, boly nedávno po zásluhe odsúdené a zahriaknuté. Treba však i naďalej bedliť nad tým, aby sa neprejavily v inej forme a neohrožovaly jednotu, budovanú s obojstranným poctivým úsilím.

Ostražitosť s našej strany, so strany všetkých, ktorým leží osud nášho spoločného štátu a pracujúceho ľudu na srdci, nesmie ochabnúť preto, lebo nespia ani zvyšky reakcie, zahalenej a prikrášlenej podľa potreby a účelu.

Táto moja poznámka bola namierená do tých českých kruhov, ktoré - podceňujúc význam slovenského národného povstania a všetkých z neho plynúcich dôsledkov - ani z ďaleka nemajú na mysli to, čo predstierajú.

Dovoľte mi teraz, aby som sa vrátil k otázke boja proti reakcii na Slovensku. Chcel by som hneď na počiatku vyzdvihnúť fakt, že slovenský ľud, predovšetkým v tých krajoch, kde prešiel povstaním a aktívnym bojom proti nemeckým okupantom a slovenským fašistom, vtisol si hlboko do srdca odkaz národného povstania. (Potlesk.) Slovenský ľud povstávajúc v r. 1944 a berúc zbraň do svojich rúk mal na mysli jedno: aby sa zbavil násilníckych okupantov, aby sa zbavil vlády, ktorá ho oklamala, a aby si vybojoval takú správu svojich vecí a také podmienky, ktoré by mu zaručovaly samostatný národný a spravodlivý sociálny život. Chcel lepšie žiť, chcel mať zabezpečenú pokojnú prácu a zaslúžený chlieb.

Z týchto pohnútok vysoko vyzdvihol bojovú zástavu demokracie, ktorú - i keď si uvedomoval výstražné príklady a kazy z minulosti - vždy si predstavoval ako ozajstnú vládu ľudu. Slovenský ľud spontánne a odhodlane bojoval za slobodné Slovensko v rámci Československej republiky a za demokraciu s novým, dôslednejším a spravodlivejším obsahom, za demokraciu, ktorá by splňovala jeho túžby a očakávania a ku ktorej by mohol naozaj priľnúť.

Ak toto bol smysel boja slovenského národa, vtedy je nám jasné, prečo slovenský robotník, roľník a pokrokový inteligent túži po skutečnej očiste verejného života, prečo je za dôsledný boj proti reakcii a prečo s obavami sleduje, aby nebol nevdojak prehajdákaný alebo vedome zašantročený odkaz národného povstania.

Netreba sa ani veľmi čudovať, že niektorí poctiví ľudia prežívajú určité sklamanie.

Nespokojný je robotník, ktorý bol najviac prenasledovaný fašizmom a trpel vojnou, tak ako trpel za každej vojny. Vidí niekdajších za fašistický režim oduševnených úradníkov sedieť na svojich starých miestach; tých, ktorí ho až do konca vojny súdili a trestali v mene fašistických zákonov, vidí dnes súdiť a trestať v mene ľudovo-demokratickej republiky, tých, ktorí kedysi boli exponovaní v hospodárstve, usmernenom na potreby vojny, pre ktorú zo ziskuchtivosti nadšene pracovali - tých dnes vidí beztrestne sa pohybovať a dokonce aj "budovať" základy nášho nového hospodárskeho života.

Vieme sa celkom dobre vžiť do duševného rozpoloženia jednoduchého pracujúceho človeka, či už robotníka alebo roľníka, ktorý vtedy, keď išlo o česť a slobodu národa, neváhal zanechať svoju postať, opustiť rodičov, súrodencov, ženu, deti, vziať zbraň a vystavovať sa najväčšiemu nebezpečenstvu, strádaniu, biede a neistote: Sú prípady, že takýto neznámy síce, no jednako zaslúžilý bojovník vráti sa domov do vyrabovaného príbytku, nedostane sa mu dostatočnej náhrady a pomoci a niekedy ani takej práce, ktorá by mu prislúchala. On však, dovolávajúc sa svojich práv po úradoch, vidí, že tam sedia veľmi mnohí úradníci zo starého režimu, ktorí nič neriskovali, v teple sedeli, fašizmus vyznávali, dobre sa mali a pevne veria, že sú aj teraz nepostrádateľní. A dokonca veria, že môžu uplatňovať svoje staré zvyklosti, byrokratické, protiľudové spôsoby i reakčné presvedčenie. Zpočiatku obrátili kabát, teraz vyčkávajú.

Vieme si dobre predstaviť pocity drobného roľníka, ktorému sa vojna prehnala cez jeho polia, ktorému okupanti vyrabovali gazdovstvo, zapálili dom, zaminovali polia, pocity roľníka, ktorý tiež bojoval, zapojil sa do povstania, zásoboval partizánov v horách - keď teraz vidí, že naďalej a bez škody po dedinách sedia exponenti bývalého režimu a že bohvie z akých príčin sa neparcelujú obrovské úrodné table pána veľkostatkára. Drobný slovenský roľník bojoval a bol presvedčený, že sa dôsledne a urýchlene prevedie pozemková reforma, že pôda veľkostatkárov, maďarských a nemeckých grófov, ktorí boli stĺpmi nenávideného fašizmu a každej reakcie, dostane sa do slovenských rúk. Teraz však vidí, že parcelácia kríve na všetky štyri a odkladá sa z najrozmanitejších príčin. No, ani jedna z týchto príčin, ktorými operuje a obhajuje sa kompetentný úrad proti výtkam, že neprevádza dosť radikálne a nekompromisne parceláciu veľkostatkov, neobstojí v očiach drobného slovenského roľníka, ktorý sa vedel obetovať a za národné požiadavky bojovať až po samožertvu.

Tak napr. bývalý gróf Forgács: jeho veľkostatok v Haliči pri Lučenci nemôže byť rozparcelovaný jednoducho preto, lebo pán gróf, až dosiaľ bitý Maďar, akýmsi zázračným riadením osudu sa zrazu stal na slovo vzatým Belgičanom. Čujete predsa to krásne, pravé belgické méno: Forgács!

A je tu pán Július Thonet z Veľkých Uheriec. Toho zas niektorí páni advokáti, ktorí dozaista neboli aktívnymi účastníkmi slovenského národného povstania, obhajujú a jeho majetky zachraňujú tvrdením, že pán veľkostatkár Thonet pochádza z rodiny, ktorá má rakúsku štátnu príslušnosť. Z celkovej výmery veľkostatku chcú na výživu pána Thoneta zachrániť 50 ha, tak isto ďalších 50 ha na výživu jeho ženy Hildegardy, roz. Leidenforstovej.

Vidno, že títo páni fiškáli ešte aj dnes v našej ľudovo-demokratickej republike uznávajú rasové rozdiely a pre príslušníkov nadradenej nemeckej rasy reklamujú väčší životný priestor. A ovšem, zvyšok celkovej výmery veľkostatku zachraňujú tvrdením, že je pod ochranou akejsi švajčiarskej spoločnosti a prináleží rakúskemu štátnemu občanovi.

Slovenský drobný roľník nijako nemôže porozumieť tomu, prečo veľkostatky grófa Erdödyho neboly dosiaľ nielen rozparcelované, no ani skonfiškované! Tieto veľkostatky boly zaintabulované v apríli roku 1945, teda tesne pred koncom vojny a pred príchodom Červenej armády na meno ing. Papáneka, kúpno-predajné smluvy boly však vyhotovené a datované rokom 1943. Oddelenie pozemkovej reformy v tomto prípade mlčí, veľkostatky ani nekonfiškuje, ani neparceluje - veď akože by mohlo siahnuť na majetky Slováka-Papáneka! - no slovenský roľník a slovenský bíreš je zrejme rozčarovaný a vidí v tom akési pánske huncútstvo.

Napokon do galerie týchto ubohých chránencov chcel by som zavesiť obrázok bývalého baróna Leonardiho. Je oblečený do uniformy nemeckého dôstojníka a na jeho hrudi sa hompáľa najvyššie vyznamenanie, rytiersky kríž. Neviem, či práve toto vyznamenanie nie je tou šťastnou príčinou, pre ktorú Leonardiho veľkostatok v Nitranskej Šarfii nebol dosiaľ rozparcelovaný, hoci skonfiškovaný bol už 4. augusta 1945? Alebo je pán barón ešte aj dnes pod tajnou ochranou bývalého prezidenta Tisu, s ktorým ho môžeme vidieť v priateľskom rozhovore na inom známom obrázku? Ktohovie... (Ukazuje obrázok.)

Kapitulácia pred zámerne kúpeným cudzím štátnym občianstvom, fiškálska obhajoba a napomáhanie boháčov, ktorí boli stĺpmi nemeckého fašizmu, podozrivé prepisy majetku alebo nekonečné odďaľovanie parcelácie skonfiškovaných už veľkostatkov, to všetko budí v roľníkovi nedôveru a on sa plným právom pýta, kto má záujem na tom, aby sa pôda nedostala do rúk slovenského roľníka, a kto vlastne kryje cudzích veľkostatkárov. Kto by sa čudoval, keby počul roľníka hovoriť o zrade na národnom povstaní?

Je to hra veľmi nebezpečná. Je to hra, ktorej nebezpečie a nevhodnosť poznajú napokon sami hráči. Neklamať ľud, musí byť devízou každého, komu boly sverené dôležité úkoly v správe nášho ľudovodemokratického štátu. Neklamať a nesklamať!

Poučenie o nebezpečnosti takejto hry poskytuje nám nedávna minulosť. Nemám tu na mysli len dvadsaťročie prvej Československej republiky, ktorá cez mnohé klady jednako nevedela uspokojiť pospolitý ľud, predovšetkým v oblasti hospodárskych a sociálnych požiadaviek, podľahla reakcii a napokon sa rozpadla. Myslím skorej na to sklamanie, ktoré prežil slovenský ľud za tisovsko-tukovskej éry. Dal sa z veľkej časti zlákať heslom: "Za Boha a národ!" - a napokon, bez toho, že by bol uspokojený vo svojich požiadavkách, bol zapriahnutý do káry fašizmu a hnaný do vojny, ktorá je proti všetkým božským i ľudským zákonom a prikázaniam. Slovenský pracujúci človek, drobný roľník, má rád svoju strechu nad hlavou, svoj domov, kraj, ľudí, s ktorými žije. V tom stotožňuje si abstraktné pojmy vlasti a národa, ktoré do nekonečnosti omáľali jeho samozvaní vodcovia. Nakoniec bol hnaný do vojny, ktorá ničila i strechu nad hlavou, i domovy, celé kraje a desaťtisíce ľudí.