Uvediem druhý príklad zo služobného práva štátnych a verejných zamestnancov. Platí tu v tomto odvetví plno rôznych služobných pragmatik, disciplinárnych poriadkov, služobných pravidiel, inštrukcií a pod., hoci v podstate všetky sú budované na tých samých zásadách a všetky skoro rovnako vymedzujú práva a povinnosti štátnych a verejných zamestnancov. To, čo som povedal o roztrieštenosti a nejednotnosti služobného a penzijného práva štátnych zamestnancov, platí i o mnohých iných právnych odboroch, v ktorých práve tak isto je roztrieštený a spletitý platný právny stav. Lež to, čo je rečené o recipovanom stave, platí aj - hoc nie v takej miere - i o práve československom, tvorenom už v oblasti československého právneho poriadku, kde neprehľadnosť a nejasnosť je zaviňovaná tým, že za základnou normou nasleduje ako za matkou celý kŕdeľ noviel. Unifikáciu práva predstavujem si vydaním jednotných noriem, platných pre celú štátnu oblasť tak, aby priliehavo organicky a novému životu primerane naväzovaly na platný právny stav, založený starými normami, pričom by sa v nich plne uplatnily reformné snahy, diktované životom. Konštatujem, že do rámca aspoň parciálnych unifikačných snáh zapadá pripravovaná osnova o rozšírení platnosti platových predpisov štátnych a verejných zamestnancov na Slovensku.

V tomto rámci unifikačných predpisov treba tiež uvítať a pozdraviť osnovu ministerstva vnútra o jednotnej a celoštátnej právnej úprave Národnej bezpečnosti. O význame tohto jednotného organizovania Sboru národnej bezpečnosti zmienil som sa už vo výbore vnútornej bezpečnosti pri debate o zpráve, ktorú tam podal pán minister. Chcem tu len zdôrazniť, že jednota, nedeliteľnosť a pevnosť štátu je nemysliteľná ak práve ochrana jeho bezpečnosti a bezpečnosti jeho občanov nebude spočívať na jednotnom základe a nebude naplnená jednotným duchom. Je žiadúce urýchlené prejednanie tejto osnovy, lebo si od nej sľubujeme zároveň dokonalejšiu úpravu, než je tá, ktorú máme na Slovensku dnes a ktorá - ako to ani inak nešlo - musela byť robená podľa postulátu naliehavosti a nie podľa postulátu dôkladnosti a odbornosti.

Tento veľký unifikačný program treba aj organizačne podložiť. Mali sme ministerstvo unifikácie zákonov. Z aspektu viac rokov môžeme povedať, že sa neosvedčilo a svoju úlohu nezvládlo. Preto ani nefiguruje medzi ministerstvami, zriadenými ústavným dekrétom prezidenta republiky čís. 1 z r. 1945 Sb. Naproti tomu by som však doporučoval zriadenie stálych unifikačných komisií v rámci jednotlivých rezortov, aby pokračovaly v unifikačných prácach, dohotovených do r. 1938, a to menovite v siedmych odboroch: v práve občianskom, obchodnom, občianskom súdnom poriadku, v obore zákonodarstva sociálno-politického, práva štátneho a administratívneho, práva finančného a konečne práva trestného. Bolo by hriechom nenadviazať na elaboráty pripravené už do r. 1938 a neuzákoniť ich po preskúmaní a prispôsobení novým pomerom. Pôjde o to, aby ruka v ruke so snahou o novú zákonnú úpravu, vyplývajúcu z nášho nového národného a sociálneho programu, šla i snaha o unifikáciu právneho poriadku. Potreba unifikácie javí sa i po stránke organizácie štátnej správy. (Predsedníctvo prevzal podpredseda Cvinček.)

Tu znova musím argumentovať tvrdením, že jednotnosť republiky nevyhnuteľne vyžaduje, aby organizácia štátnej správy vo všetkých krajinách bola jednotná. Konštatujem s poľutovaním, že v terajšej úprave - i keď je dočasná - aj keď vieme, že musí byť novými ústavnými predpismi položená na nový a pevný základ - niet tejto jednotnosti. Stačí poukázať v tomto smere na organizáciu národných výborov. Kým v Čechách a na Morave vo vertikálnom článkovaní národných výborov je i zemský národný výbor, na Slovensku tohto článku niet. Instančne je síce nahradený povereníctvami, no ich podstata i právna povaha je iná. Zodpovedajúci článok chýba zase v českých zemiach. A považujeme za nutné, aby sa pri novom budovaní administratívy našiel jednotný základ. Každá slovenská inštitúcia musí mať svoj primeraný protiklad v českých zemiach, inak by sa nám takéto inštitúcie javily ako privilegované separatistické orgány, ktoré my Slováci nechceme, lebo by neposlúžily jednotnosti štátu a nás Slovákov by snižovaly na autonomný celok z postavenia rovnocenného konštitutívneho elementu nášho jednotného štátu. (Potlesk.) Táto otázka je ovšem všeobecnou problematikou nášho nového ústavného usporiadania a bude vyžadovať veľa dobrej vôle a porozumenia zo slovenskej, ale i českej strany.

V relácii týchto otázok vynoruje sa i otázka jednotného usporiadania inštančného postupu. Právny základ pre takúto úpravu máme v ustanovení § 2 zákona č. 286/1924 Sb. z. a n., o úsporných opatreniach vo verejnej správe, v ktorom sa stanoví, že organizáciu verejnej správy treba zrevidovať a vybudovať vo všetkých stupňoch a odvetviach s jednotného hľadiska a účelne a že správne pokračovanie má byť tiež zjednodušené a jednotne upravené. Vládne nariadenie č. 8/1928 Sb., upravujúce administratívne pokračovanie vo veciach spadajúcich do pôsobnosti politických úradov, normovalo dvojinštančný postup, ktorý sa plne osvedčil. Lež v iných odboroch právnych máme viacinštančný postup, a zase v niektorých len jednoinštančný. Žiada sa, aby tieto rozdielnosti legislatívne boly prevedené na jednotný právny základ. Pritom v prípadoch, v ktorých ústredné úrady rozhodujú v prvej a poslednej inštancii, teda ako jediná inštancia, postuluje sa potreba pripustiť proti rozhodnutiu ústredného úradu námietky za tým účelom, aby skutkový stav rozhodovanej veci bol úplne vyčerpaný, čím by sa zvýšilo objektívne rozhodovanie a zamedzilo by sa mnohým sporom pred Najvyšším správnym súdom, konštruovaným zpravidla na neúplnom zistení skutkovej podstaty pri jednoinštančnom rozhodovaní. S tým v spojitosti je potrebné jasnými normami vymedziť kompetenciu ústredných úradov, a zvlášť medzi ministerstvami a povereníctvami navzájom.

Pri otázke zjednodušenia administratívneho pokračovania dovoľujem si aspoň v základných rysoch poukázať na platný právny stav. Už som sa zmienil, že administratívny proces je upravený vládnym nariadením č. 8/1928 Sb. z. a. Lež toto nariadenie vzťahuje sa len na pokračovanie vo veciach, spadajúcich do pôsobnosti politických úradov, ktorými boly okresné úrady, štátne-policajné úrady, zemské úrady a ministerstvo vnútra. Pre pokračovanie vo veciach, v ktorých toto vládne nariadenie č. 8/1928 Sb. z. a n. neplatí, platia - ak pokračovanie nie je upravené procesnou normou pre tento odbor - všeobecné zásady administratívneho pokračovania. Lež všeobecné zásady administratívneho pokračovania, ktoré sa vytvorily vlastne judikatúrou Najvyššieho správneho súdu, sú doslovne kodifikované v nariadení č. 8/1928 Sb. z. a n. Jednako však - hoci určitá procesná zásada je kodifikovaná v spomenutom nariadení - v prípadoch, na ktoré toto vládne nariadenie neplatí, nemožno sa dovolávať tohto nariadenia a možno podľa platného právneho stavu zásadu v tomto nariadení normovanú citovať a použiť len ako všeobecnú zásadu. Je to anachronizmus, ktorý priamo volá po odstránení. Vec by mohla byť tak riešená, čo je naliehave žiadúce, aby platnosť vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. bola rozšírená na pokračovanie pred všetkými administratívnymi úradmi, ktoré nemajú pokračovanie upravené osobitnými precesnými normami. Veľmi by poslúžilo a na istejší základ by sa postavilo i rozhodovanie pred miestnymi národnými výbormi, keby platnosť vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. bola rozšírená i na pokračovanie vo veciach spadajúcich do pôsobnosti miestnych národných výborov. V rámci týchto legislatívnych opatrení žiadalo by sa zrušiť zák. čl. XX/1901 a jeho vykonávajúce nariadenie č. 4600 ako aj lehotný zákon platný v českých zemiach, lebo práve existenčnosť týchto noriem narobila najviac zmätku v praxi i judikatúre pri aplikácii procesuálnych ustanovení.

Naša verejná správa bola postavená na nový právny základ zavedením národných výborov. Táto inštitúcia je výrazom ľudovosti demokracie a vznikla z poznania platnej základnej zásady, formulovanej v § 1 platnej ústavnej listiny, že ľud je jediným zdrojom všetkej štátnej moci v Československej republike. Ľud má priamu účasť na rozhodovaní, čo sa prejavuje nielen voľbou a odvolaním členov národných výborov, ale i priamou kontrolou. Je teda inštitúciou národných výborov myšlienka demokracie prevedená do všetkých dôsledkov. Treba plne súhlasiť s pánom ministrom vnútra, že táto inštitúcia sa osvedčila v našom administratívnom a politickom živote. O národných výboroch sú mnohé kritiky vecné i nevecné, dôvodné i bezdôvodné. Zvlášť intenzívnej ostrosti sú kritiky národných výborov na Slovensku. Konštatujem, že na Slovensku táto inštitúcia najmä zpočiatku nebola zvlášť obľúbená. Je známe, že do mnohých národných výborov dostali sa ľudia bez mravných kvalít, pochybných charakterov a širokého svedomia. Prišli tam i ľudia so zaťaženou minulosťou, a tiež takí, ktorí nerozlišujú hranicu medzi súkromným a verejným vlastníctvom. Takíto ľudia svojím nezodpovedným chovaním a jednaním kompromitovali národné výbory v očiach širokého ľudu. Lež jednako podobné výtky a kritiky netýkajú sa v podstate samej inštitúcie, ale len ľudí. Veď i najdokonalejšie organizovaná a premyslená inštitúcia zlyhá v rukách zlých ľudí a naopak, často sa osvedčí inštitúcia zrejme nedokonalá, keď je v rukách dobrých ľudí. Treba si pri takýchto kritikách zvlášť uvedomiť, že národnými výbormi je povolávané občianstvo k politickej samostatnosti a k iniciatíve. Táto skutočnosť vynucuje si na druhej strane politickú kázeň a pocit zodpovednosti každého jednotlivého občana. Občan bez odborných znalostí, bez administratívnej praxe, môže byť veľmi platným a užitočným členom národného výboru, ale nemôže byť ním taký občan, ktorý nemá mravnej kvality, mravné stanovisko. Avšak z nepriaznivých kritik o národných výboroch, ktoré v podstate sú len volaním po poctivých ľuďoch, treba vyvodiť bez meškania všetky dôsledky radikálnym vylúčením tam nepatriacich ľudí, bez ohľadu na ich politickú príslušnosť a bez ohľadu i na prípadné ich politické zásluhy. V ľudovej demokracii každý občan si musí uvedomiť, že je zodpovedný za svoje jednanie a že nemôže byť podľa nášho chápania spravodlivosti pardonovaný od trestných alebo iných sankcií pri porušení svojich povinností len pre politickú príslušnosť alebo zásluhy.

Pri národných výboroch podľa doterajších skúseností ukazuje sa v záujme objektívnej a spravodlivej rozhodovacej činnosti národných výborov potreba pribrania odborníkov-právnikov k spolurozhodovaniu v administratívnych veciach, kde ide o otázky vyžadujúce odborných alebo právnych znalostí. Je neudržateľný naďalej stav, aby právnici, ktorí sú najpovolanejšími odborníkmi pri aplikovaní práva na konkrétne skutkové podstaty, boli trvale vylúčení z rozhodovania administratívnych otázok.

S radosťou sme počuli expozé p. ministra vnútra, že sa uvažuje o vhodnej forme, v akej sa má uskutočniť táto syntéza laického a odborného živlu.

Doporučoval by som, aby náš ľud bol poučovaný o demokratickom význame národných výborov a aby bol tak vychovávaný k väčšej politickej vyspelosti a zrelosti. Aby národné výbory mohly uspokojivo a plne konať úlohy im uložené, je žiadúce, aby si zachovaly charakter skutočne demokratických orgánov štátnej administratívy. Stáva sa dnes, a to je tiež jednou z hlavných príčin ostrých kritík, že celá činnosť mnohých národných výborov vyčerpáva sa temer výlučne v úsiliach a v akciách čiste stranícko-politických, pričom sa úplne zanedbáva vlastný ich odbor pôsobnosti. To je však zase až do určitej miery problémom ľudí, ktorý problém prestane, keď do národných výborov budú kandidovaní a volení ľudia, ktorým blaho ľudu a štátu bude najvyšším zákonom.

Historickým problémom našej republiky je odsun menšín, s nášho slovenského stanoviska odsun Maďarov. Vec nemeckého odsunu je už v duchu postupimských usnesení vyriešená a v tejto súvislosti by sme chceli len upozorniť, aby so slovenskými Nemcami bolo naložené tak isto v čase čo najskoršom. To, že ich je u nás menej, nerobí otázku ich odsunu o nič menej pálčivou.

Problém odsunu Maďarov mal byť vlastne vyriešený už v r. 1918 pri štátnom prevrate. Bohužiaľ sa tak nestalo. Volili sme cestu veľkorysej menšinovej politiky s najďalekosiahlejšími právami menšinovými. Táto naša snaha nebola pochopená a tie menšiny, z nich predovšetkým i maďarská na Slovensku, ktoré sme zahrnuli všemožnými právami a najďalekosiahlejším hospodárskym i kultúrnym blahobytom, postavily sa proti nám a pripravily našim národom temer národnú katastrofu.

Preto nemožno pokračovať v tejto menšinovej politike, ktorú nám znemožnili Maďari sami, a niet iného východiska ako výmena obyvateľstva. Jej postup si predstavujeme takto: 1. Bezpodmienečne a bez akýchkoľvek výhrad rázu osobného alebo majetkového musia byť odsunutí Maďari, ktorí sa exponovali pri rozbití republiky a za fašistický režim. 2. Budú odsunutí tí, ktorí sa dobrovoľne prihlásia, pri plnom rešpektovaní ich osobných a majetkových nárokov. 3. Prevádzanie nútenej výmeny Maďarov zo Slovenska za Slovákov z Maďarska na podklade zjednanej medzištátnej dohody.

Všetky tieto tri etapy odsunu chceme previesť na prísnom právnom základe, ľudsky, s najlepšími možnými podmienkami, bez akejkoľvek zášti k maďarskému ľudu. "Vždy, keď zvoláš Slovan, nech sa ti ozve človek", volal k nám náš veľký československý básnik Ján Kollár. Nebudeme preto tisícročný útisk, bezohľadné odnárodňovanie a perzekúcie, brutálne zachádzanie so Slovákmi, Černovú a Šurany, neľudské zachádzanie so slovenskými i českými kolonistami za poslednej okupácie, odplácať podobnými metódami pri výmene obyvateľstva, ku ktorej pristupujeme my ako štát víťazný a Maďarsko ako štát porazený. Chceme pri tomto veľkom historickom čine raz navždy zabudnúť na krivdy Maďarmi nášmu národu v minulosti spôsobené a úprimne hľadať cestu priateľstva k demokratickým silám Maďarska, lebo vieme, že je to v záujme oboch národov i v záujme pokoja na tomto exponovanom mieste strednej Europy.

V súvislosti s touto otázkou žiada sa však povedať i niekoľko slov do vlastných radov. Je túžbou všetkých Slovákov vyriešiť túto otázku raz prevždy. V máloktorej otázke je presvedčenie slovenského ľudu tak jasné, nekompromisné a dôsledné. Varujeme preto politické strany, aby taktizovaním nesnažily sa získavať si priazeň maďarského živlu na Slovensku. Pre seba by tým nezískaly nič a svojmu národu a republike by chovaly nových nepriateľov. Vítame preto nad iné slová pána ministra, že Nemci a Maďari u nás nebudú voliť a to aj v prípade tých, ktorí dostanú štátne občianstvo. Nesmieme pripustiť, aby ktokoľvek mohol s nimi paktovať a dávať im tak do ruky zbraň proti republike. Maďari a Nemci, ktorí u nás zostanú v tejto forme, nech si uvedomia, že tu zostávajú z čírej veľkodušnosti víťazného československého ľudu, že však slovo do vedenia vecí jeho národného štátu mať nebudú.

Veľmi dôležitou je zamýšľaná nová jednotná celoštátna úprava československého štátneho občianstva. Ako i pán minister vnútra správne konštatoval, platná úprava československého štátneho občianstva je nedokonalá a roztrieštená. V právnej oblasti Slovenska platia o štátnom občianstve zákonné články I/1879, IV/1886 a zákony 236/1920 a 152/1926 Sb. z. a n. Každý z týchto zákonných predpisov normuje si samostatné skutkové podstaty pre nadobúdanie štátneho občianstva bez toho, že by organicky naväzoval na predchádzajúcu zákonnú úpravu. Následkom toho podľa dnes platnej právnej úpravy na Slovensku viaže sa nadobúdanie československého štátneho občianstva na mnohé rôzne momenty, a to jednak na domovské právo, bydlisko, miesto narodenia, jednak na pomer zamestnanecký, na opciu a na priznanie. Uhorské právo stavia štátne občianstvo do úzkeho a pojmove nerozlučného spojenia s otázkou domovskej príslušnosti, československé právo zase spojuje štátne občianstvo s inými momentami, zakladajúcimi právny nárok na štátne občianstvo. Ministerstvo vnútra urobí kus veľmi dobrej práce, keď predloží ústavodarnému Národnému shromaždeniu osnovu o jednotnej úprave československého štátneho občianstva, ktorá túto otázku bude riešiť výlučne len pod zorným uhlom Československej republiky. Pri prácach na osnove bolo by na mieste uvážiť, či nie je prežitkom spojovať štátne občianstvo s domovským právom a či by nemaly byť pojaté do nového zákona oné práva občianske, ktorých uplatňovanie je podmienené práve štátnym občianstvom.