Zde je nutno především zdůraznit, že předpokladem vzájemného vztahu je důvěra, jež byla v minulých letech zbytečně a někdy podstatně narušována. Hlavně v prvních letech republiky jsme to byli hlavně my Češi, kteří jsme často postrádali této základní vlastnosti dobrého a bratrského spolužití. Nevím, do jaké míry je nám tato vlastnost vůbec dána, ale velmi vážně jsem o ní zapochyboval hned při prvním sejití sněmovny 28. října m. r., které mělo přece jednoznačně vyznít v plnou krásu nového oproštěného setkání obou národů - a dopadlo vinou kohosi tak trochu jinak.

Dovolte mi konečně, abych jako socialista řekl, že bezpečnost jednoty státu a opravdové bratrství Čechů a Slováků může býti založeno jen na stejné výši životního standardu u nás i tam. Uvědomme si, že nepomáháme takto Slovensku, nedáváme mu dary, ale že společně se Slováky budujeme silný, zdravý, jednotný stát, stejně námi všemi milovaný. (Potlesk.)

Místopředseda Tymeš (zvoní): Dávám slovo dalšímu řečníku, kterým je p. posl. dr Kočvara.

Posl. dr Kočvara: Ústavne-právny výbor Dočasného Národného shromaždenia bol svedkom zjavu, ktorý za normálnych okolností bolo by ťažko pochopiť, poťažne zladiť s myšlienkou jednotnosti a nedeliteľnosti štátu, taktiež so zásadou ústavnej zodpovednosti správcu toho ktorého rezortu štátnej správy. Stalo sa totiž, že dňa 9. januára t. r. podával tomuto výboru svoje expozé minister vnútra a dňa 15. januára t. r. povereník vnútra na Slovensku o tom samom predmete, to je o legislativnych prípravách zákonov v jednotlivých právnych úsekoch. Tento neobvyklý zjav v dejinách parlamentných vlád vysvetlený je pasusom expozé pána ministra vnútra o chystanom návrhu ústavného zákona o dočasnej úprave výkonu štátnych mocí v ČSR, v ktorom hovorí: "Nesmíme si tajiti, že dvojí souběžná akce proti okupaci a nacistickému náporu na náš stát - totiž zahraniční akce vedená od prvních let okupace a slovenské povstání z r. 1944 vytvořily u nás situaci, jež s hlediska ústavněprávního vyžaduje zladění. Jednota státu a právního řádu nepřipouští pojmově, aby byly tu dvojí ústavní podklady, dvojí výchozí normy, z nichž by se právní řád československý i dále ještě vyvozoval. Jest potřebí, aby myšlenka našeho státu na jedné straně a nová politická situace, vytvořená uznáním svébytnosti slovenského národa a jeho podílení se na moci zákonodárné i výkonné na druhé straně, došly jasného vyjádření v společné ústavní normě československé, byť zatím jen formou nejstručnější.

Tím ovšem nebude nic ubráno na významu historickým skutečnostem, jež tak jasně dokumentovaly světu vůli obou národů žíti navždy spojeni ve svobodné společné vlasti jako rovný s rovným."

Sem sa vzťahujúca stať exposé pána povereníka hovorí, že východiskom všetkej legislatívnej práce je úprava ústavoprávnych pomerov, ktoré musia byť riešené s hľadiska tých základných princípov, ktoré tvorily ideologickú bázu slovenského národného povstania a národného odboja domáceho i zahraničného. Dľa týchto princípov a ideálov ľudovej demokracie v duchu košického vládneho programu je potrebné predovšetkým postaviť na celkom nové základy vzájomné pomery národa českého a slovenského. V tomto smere úsilie všetkých, ktorým záleží na zdravom a spravodlivom vývoji, ako i na pevnej a jednotnej republike, je jednoznačné a solidárne.

Dodajme ešte k tomu prejav pána predsedu vlády k čs. novinárom z konca januára, ktorý podľa ZASu bol tohoto znenia:

"K otázke vzniku nových politických strán na Slovensku predseda vlády podotkol, že v tejto veci sa na Slovensku uplatnily domáce prúdy pre vznik jednej alebo dvoch politických strán, v ktorých by mohli nájsť svoje miesto tí voličia, čo nechcú voliť ani jednu zo strán už jestvujúcich. Je to vec Slovákov, do ktorej nebudeme zasahovať a podobne by sme sa veľmi rozhodne postavili proti tomu, aby sa niekto - dľa Času udajne "cudzí" - miešal do našich pomerov v českých krajinách. Vláda trvá na princípe rovnoprávnosti národa českého a slovenského v smysle košického vládneho programu a v smysle dohody z júna minulého roku. Na tomto základe budeme ďalej budovať v duchu skutočnej úzkej spolupráce Čechov a Slovákov a vnútornej jednoty nášho spoločného štátu. Táto jednota v nastávajúcich mesiacoch tohto roku bude ešte viac upevnená vymedzením právomoci jednotlivých ústavných činiteľov." (Předsednictví převzal místopředseda Petr.)

Chcel by som sa domnievať, že všetky tieto programy a prejavy nemajú znamenať zavrhnutie všetkých tých ideí, ktorými sme sa Slováci a Češi od nášho národného prebudenia vzájomne posilňovali, ktorými sme sa aspoň my Slováci zachránili od istej národnej smrti, ktorými bolo vybojované naše národné oslobodenie z maďarskej poroby, na ktorých sme po 20 rokov budovali náš spoločný život kultúrny a štátny, v ktorom sme my Slováci dosiahli takého rozmachu v každom smere, ktorý nemá obdoby v celej histórii ľudstva.

Ak sme si Slováci a Češi považovali všetky studnice našej kultúry navzájom za vlastné, domnievam sa, že nám to nebolo na škodu, ale len na osoh. Nechoďme ďaleko do minulosti, nazrime len do konca minulého a začiatku tohoto storočia. V poslednej štvrti XIX. storočia, v dobách úžasného maďarského útlaku začala sa pestovať u nás politická pasivita so spoliehaním na ruskú pomoc. Nebyť Masaryka a ním inšpirovaného a vyvolaného kultúrneho ruchu, neboly by bývaly splnené osobné a psychologické predpoklady nášho spoločného odboja počas prvej svetovej vojny a tým aj vybojovania a založenia našej republiky. (Potlesk.) Každý nepredpojatý človek musí uznať, že jedinou záchranou pred zhynutím národa bola československá vzájomnosť a na jej predpokladoch vybudovaná Československá republika a že len táto republika, hoci budovaná na princípe československej jednoty, umožnila Slovákom za 20 rokov taký vzostup, ktorému podobného dejiny žiadneho národa nepoznajú.

Vieme, aké pokusy sa robily na rozleptanie tejto československej jednoty. Spomeňme si len na tézu t. zv. tajnej klauzule Martinskej deklarácie o spoločnom štáte na výpoveď a s tým súvisiace "vacuum juris". Toto nás doviedlo k 6. októbru 1938 a 14. marcu 1939. Treba si nám položiť otázku, či by okyptenie republiky a potom jej rozčesnutie bolo bývalo tak snadné, keby sa nebol vyvinul bratovražedný boj a keby ako výsledok tohoto boja neboly bývaly vytvorené štátoprávne, poťažne administratívne orgány, ktoré umožnily bleskurýchle odhlasovanie slovenskej "samostatnosti a suverenity". Nechcem tvrdiť, že na vytvorení tejto situácie mali vinu len Slováci. Bola vina aj na strane českej, zvlášť pri výkone vládnej moci po stránke osobnej a hospodárskej.

Nezabúdajme však na jedno: Koľkokrát vykročili Slováci na vlastných nohách, vždy im hrozila záhuba; koľkokrát boli na okraji tejto záhuby, vrátili sa k československosti a tak sa zachránili. Keď roku 1875 starý Tisza bol vyhlásil: "Slovenského národa niet", Hurban, najvytrvalejší obránca Štúrom formulovanej národnej myšlienky slovenskej odvetil čisto českým vydaním "Nitry" a okázalou púťou do Prahy. Podľa Hodžu vtedy Hurban celkom vážne "chcel vpraviť slovenské oje nazpäť do českoslovenčiny, ale už bolo neskoro".

Po tomto nasledovalo pestovanie československej vzájomnosti. v r. 1918 zachránili sme sa jedine v československom súručenstve. Toto súručenstvo sme v marci 1939 opustili a zase sme boli na okraji záhuby. Predstavme si len náš osud roku 1945, keby prevažná väčšina národa nebola sa vzoprela slovenskej štátnosti.

Po Slovensku rozšírené je presvedčenie, že keby niekomu napadlo ohrožovať slovenskú národnú a kultúrnu podstatu v ktorejkoľvek jej složke a prejave, slovenská vitalita, od prvého štátneho prevratu toľko zosilnená, odrazila by každý takýto pokus. Dnes na Slovensku každému by bolo smiešné agitačné heslo z prvých rokov ČSR: Češi nám berú reč, lebo takýto pokus stroskotal by na samotnom fakte slovenskej žurnalistiky, slovenskej spisby vedeckej i beletristickej, vôbec na slovesnej kultúre slovenskej bez akejkoľvek protiakcie a stroskotá na prostej vôli Slovákov vyjadrovať svoje myšlenky po slovensky.

Keď teda nebola ohrozená reč slovenská ako najcharakteristickejší znak slovenskosti, spytujú sa mnohí, v čom boli Slováci ohrožovaní z českej strany v spoločnom štáte, ktorý je to úsek slovenského života, ktorý treba brániť?

Odpoveď vzhľadom na minulosť je jednoznačná: je to úsek hospodársky po osobnej i vecnej stránke. Keď nebudú sa môcť opakovať veci z prvej ČSR, že výkonná moc štátu nenašla spoľahlivých Slovákov ani na miesta školnícke, výhybkárske a pod., ďalej, že české firmy z Moravy mohly lacnejšie dovážať piesok do Žiliny a drevo na Oravu ako firmy slovenské, nebude nikoho, kto by prejavoval obavu o budúcnosť Slovákov a Slovenska v rámci skutočne jednotnej a nedeliteľnej ČSR. V akom tempe boly tieto vady odstraňované za prvej republiky, v takom mizol i československý antagonizmus, prejavovaný nie z dôvodov národnej odlišnosti slovenskej, ale z dôvodov uplatňovania existenčných postulátov slovenských.

Slováci sa teda o svoju osobitnú národnú existenciu už neobávajú, lebo videli, že hoci ich princípu etnickej samobytnosti bola nanútená i štátna forma, ináč najvyššieho společenského výtvaru, o ktorý každý národ usiluje, predsa tento vývoj zaviedol ich takmer na okraj záhuby. Slovenský štát mohol vzniknúť len za cenu zrady najbližšieho brata a spoločnej domoviny a mohol existovať len veľmi krátku, prechodnú dobu za cenu amputovania značného národného územia, s ním státisicov svojich súkmeňovcov a zrieknutia sa všetkých atribútov demokratického, humánneho a tak i šťastného života. Slovák musel byť a bol svedkom i toho, že ani na tomto okyptenom území nebol pánom svojich vecí, že do národného tela boly mu nasadené cudzie buňky, ktorých poslaním bolo rozkladať, rozdrobovať národný organizmus v prvom rade výchovou týchto buniek vo zvláštnych školách, v cudzej ideológii a so zameraním národu nepriateľským, že i na tomto okyptenom území mohol konať len to a tak, čo a ako mu to jeho t. zv. ochranca, v skutočnosti však záhubca diktoval. I keď hmotne sa mu vlivom vojnovej konjunktúry viedlo celkom obstojne, ovšem len prechodne na veľmi krátku dobu, a okrem toho kým žil z minulých prebytkov, dokázal pravdivosť biblického výroku: Ne jen chlebem živ budeš - a preto v príhodnej chvíli vzoprel sa svojmu vlastnému štátu i so zbraňou v ruke s pevným odhodlaním obnoviť si svoj československý štát na demokratických základoch tak, ako si ho budoval a zlepšoval z kroka na krok, z roka na rok po dobu 20 rokov. Pritom nekládol si nijakých zvláštnych podmienok, šlo mu hlavne a v prvom rade o premoženie nepriateľa, spoločného celému demokratickému svetu, o svoje oslobodenie zpod jeho "ochrany", a všetko ostatné považoval za druhoradé. Toto ostatné mienil si vyriešiť po svojom oslobodení v obnovenej republike, na demokratických základoch a demokratickými prostriedkami.

Treba len ľutovať, že posiaľ nebola nám daná možnosť, aby sme prejavili svoju vôľu a svoj názor o tom, ako si predstavujeme riešenie "tohto ostatného". V odboji a v povstaní mal národ možnosť prejaviť svoju vôľu len v jednom smere: v smere vyhnania okupantov z vlasti a povalenia domácich vlád, ktoré boly v službách a pod ochranou týchto votrelcov. Tento prejav, najmä na slovenskej strane bol tak všeobecný, jednoznačný, nesmlúvavý, grandiózny a obeti plný, že o vôli slovenského národa žiť s bratských národom českým pod jednou strechou, na spoločnej ústavnej základni nemôže byť vôbec žiadnej pochybnosti. Táto vôľa je tu aj dnes, a to práve tak pevná, jasná a nesmlúvavá, ako za doby okupácie, ba snáď ešte vo zvýšenej miere. Rôzne zjavy, ktoré by sa zdaly podvracať túto tézu, nesmú nás mýliť. Ja som presvedčený, že rôzne tie demonštrácie, letákové a krížikové akcie nesmerujú proti čekoslovenskej vlasti ako takej, ale proti rozličným povojnovým ťažkostiam, omylom a chybám vo výkone vládnej moci na Slovensku, proti prekrucovaniu faktov, proti častým a krikľavým prehmatom t. zv. ľudových orgánov verejnej správy. S týmito zjavmi sa stretávame preto, že nebolo posiaľ národu umožnené aby prejavil svoju vôľu nielen v smere vyhnania okupantov a povalenia prisluhovačských vlád, ale aj v tom smere, ako si predstavuje usporiadanie ústavoprávnych pomerov, ako pozerá na výkon moci vládnej a sudcovskej vo svojej staronovej vlasti.

Keď zotrváme na stanovisku, aké zaujal p. predseda vlády vo svojom prejave k novinárom a český Národný front, v smysle ktorého nie je prípustné, aby demokratická strana rozšírila svoju organizačnú činnosť aj na české zeme, prejav politickej vôle národa pri voľbách nebude jasný, poťažne úplný, alebo bude z časti negatívny. Uvážme politické danosti nie so strannícko-politického, ale so štátne-politického hľadiska. Štátny záujem vyžaduje, aby politické strany neboly nositeľkami len regionálnej vôle národa. Každá politická strana má celoštátny program. Je to vlastne jej poslaním, aby pamätala na spôsob usporiadania verejných vecí v merítku celoštátnom. Sú určité zásadné veci politické, ktoré musia jednako platiť ako na východe, tak na západe štátu. S tohoto hľadiska je veľmi smutné, že sme sa z 20ročného politického vývoja republiky, politických bojov v nej svádzaných, z nešťastia, ktoré nás stihlo nielen z dôvodov medzinárodných, ale do značnej miery i vnútropolitických, tuším, ničomu nenaučili. Za prvej republiky bolo to politické vedenie značnej časti Slovákov, ktoré pestovalo a v nemalej miere u svojich prívržencov i vypestovalo politický a štátoprávny separatizmus do tej miery, že keď už v dobe Runcimanovej návštevy prašťaly všetky základy republiky, svojimi sťažnostiami u neho pomáhali rúcať svoj vlastný štát, nehovoriac o vyložených zradcoch, vlúdivších sa do ich radov, ktorí spolupracovali s nacistami na tomto zradnom diele. Prečo došlo v bývalej ľudovej strane k takýmto koncom? Preto, lebo impulz k odštiepeniu od ľudovej strany dali výslovní nepriatelia národa a štátu, poťažne politickí zaslepenci, ktorí odstredivé snahy stále živili a napomáhali, a tak sa stalo, že úplne izolovaní od Čechov, teda elementov, ktoré by boly mohly pôsobiť na utváranie politiky strany s hľadiska celoštátneho, hnali sa za preludom hesla "za Boha a národ" bez ohľadu na čokoľvek a kohokoľvek a doviedli to až k 14. marcu 1939 a k všetkému tomu, čo potom nasledovalo a hlavne čo by bolo nasledovalo, nebyť tých na slovenskej strane, ktorí už za prvej republiky nielen hlásali, ale aj uskutočňovali myšlienku štátnej jednoty československej, lebo vedia, že bez nej Slovákom, ale ani Čechom žiadne ruže nekvitnú a kvitnúť nebudú.

Teraz je pomer obrátený. Slováci, poťažne dobrá ich polovica, poučení z chýb minulosti, chcú pestovať štátnu jednotu vytvorením celoštátnych politických inštrumentov, t. j. politických strán, a je to český Národný front, ktorý Slovákom v tomto bráni. Mimo strannícko-politické boly tu uvážené všetky momenty s tým súvisiace? Myslím, že nie! Nebol uvážený najmä psychologický moment vyplývajúci z početného stavu Slovákov. Predstavme si len, aký psychologický reflex bolo by vzbudilo u Slovákov vedomie, že oni, nie celá tretina štátneho národa, dali podnet k odstráneniu politickej rozháranosti a že z ich iniciatívy a prípadne aj za ich vedenia tvoria sa inštrumenty výstavby spoločného a bohdá šťastného domova. Lebo s tohoto psychologického hľadiska nie je jedno či iniciatíva k zakladaniu slovenských filiálok predvojnových českých, vlastne československých strán vychádza z Čiech od Čechov a či tvorenie úplne novej, nielen názvom, ale i programom a politikou československej strany malo svoj iniciatívny pôvod na Slovensku. Uvážil pán predseda vlády dosah svojich slov, keď povedal: "Je to vec Slovákov - t. j. tvorenie nových politických strán - do ktorej nebudeme zasahovať, a podobne by sme sa veľmi rozhodne postavili proti tomu, aby sa niekto - dokonca údajne cudzí - miešal do našich pomerov v českých krajinách".

Tento prejav predsedu politickej strany, ktorá i pred vojnou bola československou a ňou zostala i dnes, nakoľko nemá to len v názve, ale svoju organizačnú sieť rozprestrela už aj na Slovensko, trebárs pod inou firmou, nás sklamal, lebo my Slováci cítime sa doma práve tak v Prahe ako v Bratislave (Potlesk.), nám práve tak leží na srdci osud západných končín republiky ako východných, my sme občanmi nie Slovenska, ale Československa a ako československí štátní občania osobujeme si právo miešať sa nielen do pomerov Slovenska, ale celého Československa. To nech vezme každý láskave na vedomie a nech nestavá prekážky k tomu, aby sa o tomto našom postoji mohlo vysloviť aj voličstvo v českých zemiach. Tých niekoľko tisíc hlasov, ktoré by demokratická strana v českých zemiach získala a české strany stratily - ačkoľvek nie je isté, že ich dostanú - nevyváži stratu, ktorú utrpí štátna myšlienka. Nie je ešte neskoro, aby uvedené momenty boly znovu uvážené a sem sa vzťahujúce usnesenie Národného frontu revidované.

Obidve exposé zmieňujú sa na prvom mieste o stálych voličských soznamoch, poťažne o legislatívnej príprave k ich sostaveniu. Je to logické, lebo stále voličské soznamy sú fundamentom praktickej politickej činnosti i na poli zákonodarnom, i v obore štátnej moci výkonnej. Nesmieme totiž zabudnúť, že občan demokratického štátu má v určitom zákonom stanovenom období len jeden jediný raz príležitosť a možnosť účinne prejaviť svoj názor na politiku každého druhu, t. j. na každú verejnú činnosť svojich zákonodarcov a vládnych činiteľov, a to vtedy, keď vkladá volebný lístok do urny. V období medzi dvoma voľbami má už len možnosť viac - menej trpne prizerať k činnosti svojich mandatárov. Ktorýkoľvek občan demokratického štátu môže účinne prejaviť svoju politickú vôľu, t. j. zúčastniť sa voľby či už do zákonodarného lebo zastupiteľského sboru, len a jedine v tom prípade, keď je zapísaný do stáleho voličského soznamu. Bez tohoto zápisu, i keď má akékoľvek vysoké postavenie, akékoľvek zásluhy, voľby sa zúčastniť nemôže.

O stálych voličských soznamoch bude prevedená podrobná rozprava pri rokovaní o osnove, ktorá už bola predložená. Nakoľko pán minister, tak i pán povereník dotkli sa vo svojich exposé zásad, na ktorých má zákon o stálych voličských soznamoch spočívať, dovolím si i ja prejaviť svoj názor na tieto zásady, obsažené jednako vo výnose Ministerstva vnútra zo dňa 8. októbra 1945, jednak vo výnose Povereníctva vnútra zo dňa 15. novembra 1945.