Dovolí mi, slávna snemovňa, aby som sa dotkol týchto dvoch výnosov najprv po stránke štátne-politickej. Ktokoľvek, i zodpovední činitelia vládni a politickí, a kdekoľvek hovoria alebo píšu o našom štáte, zdôrazňujú, že to musí byť štát jednotný a nedeliteľný. Zdá sa však, že sa vraciame do dôb stavby babylonskej veže lebo hoci používame jedných a tých samých výrazov a termínov, dávame im rôzný smysl. Slovom, v oblasti politiky začíname si nerozumieť. Je síce pravda, že jednota neznamená a nemá znamenať uniformitu, sú však veci, o ktorých sa musíme jednoznačne a nedvojsmyseľne osvedčiť biblickou lakóniou: áno - áno, nie - nie. Do tejto sféry, t. j. štátnej jednoty, patrí i najzákladnejšie právo občana demokratického štátu, právo volebné. Nie je mysliteľné, aby v jednotnom a nedeliteľnom štáte volebné právo bolo upravené rozdielne. A podľa predstavy niektorých zodpovedných činiteľov táto rozdielnosť tu je, a vidieť snahu, aby aj zostala.

Položme si najprv otázku: má ministr vnútra Československej republiky vôbec nejakú kompetenciu na Slovensku? Jestli áno, tak by sa ona musela prejaviť v prvom rade v ozaj celoštátnej otázke, v stvorení predpodkladov výkonu volebného práva, t. j. príprava stálych voličských soznamov. Podľa môjho skromného názoru výnos ministerstva vnútra mal mať platnosť celoštátnu, a z jeho štylizácie, nakoľko hovorí medzi iným aj o obciach s obyvateľstvom slovenským, vyplýva, že túto intenciu aj mal. Ale tejto celoštátnej platnosti nemá. Bratislavské Povereníctvo vnútra vydalo si svoj zvláštny výnos. Porovnajme tieto dva výnosy a všimneme si ich rozdielov.

Obidva výnosy sa shodujú, pokiaľ ide o formálny postup pri sostavovaní stálych voličských soznamov: hlavnú pôsobnosť volebných komisií prenášajú na národné výbory a čo do pozitívnych podmienok zápisu občana do voličského soznamu rôznia sa len v tom, že kým v českých zemiach stačí byť demokraticky spoľahlivým občanom, zatiaľ na Slovensku musíme byť ľudovo-demokraticky spoľahlivým. Avšak čo do negatívnych podmienok zápisu, t. j. pokiaľ ide o to, kto je vylúčený zo zápisu, rozdiel medzi oboma výnosmi je podstatný a základný. Výnos ministra vnútra pridržiava sa zákona č. 663/1919 Sb. o stálych voličských soznamoch, kým výnos povereníka vylučuje zo zápisu 17 kategórií občanov. Nakoľko bude vec podrobená jednaniu pri rokovaní o vládnom návrhu zákona o stálych voličských soznamoch, dotknem sa z tých 17 kategórií len dvoch, a to kategórie občanov nachádzajúcich sa v pracovných táboroch a občanov, proti ktorým sa vedie pokračovanie podľa nariadenia č. 33/ 1945 Sb. n. S. N. R.

Pokiaľ ide o formálnu časť noriem, majú byť volebné a reklamačné komisie, poť. ich pôsobnosť nahradená miestnymi, poť. okresnými národnými výbormi. Účelom týchto komisií bolo zaručiť podľa možnosti bezvadný podklad volebného aktu, a tak i čistý a spravodlivý priebeh volieb. Z tohoto dôvodu obsahoval zákon kogentné ustanovenia, že v komisiach musia byť zástupcovia dľa možnosti všetkých politických strán, ktorých úlohou bolo dohliadať na to, aby do voličských soznamov zapísané boly len tie osoby, ktoré vyhovujú podmienkam výlučne v zákone určeným, poť. aby neboly pojaté do nich osoby, ktoré zákon z voličských soznamov vylučuje. Proti složeniu komisie prípustná bola sťažnosť, čím bola zaručená objektivita pri jej sostavovaní, lebo zástupcovia jednotlivých politických strán kontrolovali jeden druhého v tejto svojej činnosti. Táto objektivita pri dnešnom složení národných výborov nie je zaručená. Nikto nemôže tvrdiť, že dnešné složenie všetkých národných výborov odpovedá politickému smýšľaniu občianstva, nemožno to tvrdiť nielen o tých, ktoré nie sú konštituované na základe volieb, ale ani o tých, ktoré už vyšly z t. zv. "volieb". Treba totiž poznať organizačné možnosti politických strán po prechode frontu v bojovom pásme a z toho vyplývajúce spôsoby tvorenia národných výborov. Čo to dalo práce, chodenia, presvedčovania, uisťovania, kým Demokratická strana dostala povolenie a papier k vydávaniu svojho obdenníka "Demokrat" v Košiciach. Nemala aut, nemala benzínu, nemala povolenia k organizačným cestám. Miestne organizácie Demokratickej strany mohly vzniknúť len tam, kde iniciatívni jednotlivci dostali povolenie k svolaniu a k založeniu organizácie. Keď sa prívrženci Demokratickej strany, ktorí mali za sebou podzemnú odbojnú činnosť od októbra 1938, hlásili u národných výborov už utvorených k spolupráci, boli povýšeným poučovaním o povinnostiach k národu odmietaní osobami, ktoré so slovenským národom podľa pôvodu, výchovy a činnosti maly máločo spoločného. A na složení týchto národných výborov sa v prevažnej väčšine nič nezmenilo. Je tiež známou vecou, že v niektorých národných výboroch sedia aj ľudia, ktorí figurujú aj v trestných registroch pre delikty, spáchané nie práve z pohnútok čistých a čestných. Všetky tieto okolnosti hovoria proti tomu, aby sostavovanie stálych voličských soznamov sverené bolo národným výborom prv, než by samé vyšly zo všeobecných, rovných a tajných volieb, lebo za daných okolností o objektívnom pokračovaní týchto orgánov verejnej správy nemôže byť ani reči. Musíme preto trvať na zásade, že sostaviť stále voličské soznamy pre voľby do ústavodarného Národného shromaždenia a národných výborov, povolané sú miestné volebné komise, složené rovnomerne zo zástupcov politických strán.

K osobným predpokladom k zápisu do stálych voličských soznamov žiada sa uviesť tiež niekoľko poznámok. Treba úplne súhlasiť s p. ministrom, keď hovorí, že je nemysliteľné, aby sa volieb mohly zúčastniť osoby, ktoré sa prokazatelne prehrešily proti svojej vlasti a svojmu národu. Podľa citovaného výnosu môžu byť písaní tí občania ČSR, ktorí, medzi iným sú národne, štátne a ľudovodemokraticky spoľahliví a dovŕšili 18. rok svojho veku. Je len samozrejmé, že najvážnejšie občianske právo, t. j. právo volebné možno sveriť len osobám, ktoré sú národne, štátne a demokraticky spoľahlivé, lebo chceme mať štát národný a demokratický, akým bude len v tom prípade, keď zákonodarná a výkonná moc v ňom bude sverená len takýmto občanom, poťažne keď len takýto občania budú rozhodovať o tom, kto má tieto moci vykonávať. Ak by však aj do nového zákona mala prísť štylizácia výnosu, orgán povolaný k sostaveniu stálych voličských soznamov musel by o každom jednotlivom občanovi rozhodovať, či je v uvedených smeroch spoľahlivý. Aby sa tak mohlo stať, musely by byť určené pozitívne kritéria tejto spoľahlivosti, čo je nemožné. Tieto kritéria môžu byť určené len v negatívnom smere a teda argumentáciou a contrário zistíme, že kto nie je nespoľahlivý, je spoľahlivý. Stačí však v zákone zistiť, kto a prečo nemôže byť zapísaný a kto teda do tejto kategórie nespadá, je spoľahlivý a preto musí byť zapísaný. Teda v pozitívnom smere klásť podmienkou zápisu spoľahlivosť je nielen právnicky nemožné, ale i politicky nebezpečné, lebo takéto normovanie svádzalo by k šikanám odhliadnuc od toho, že bez objektívnych znakov nikto, ani členovia národných výborov nemôžu rozhodovať. Pojem "ľudovodemokratická" spoľahlivosť je ešte nejasný, neurčitý a preto v zákonnej terminológii nepoužiteľný. S povďakom treba konštatovať, že predložená osnova zákona vyhovuje už týmto námietkam.

Veková hranica k aktívnemu volebnému právu mala by byť dľa výnosu snížená z 21. na 18. rok veku. Nevieme dôvodu. Dôvod vyspelosti to nemôže byť, lebo v 18. roku svojho veku je človek vlastne ešte nie plne rozumove vyspelý, je bez rozhľadu, vedomostí, úsudku, nehovoriac vôbec o životných skúsenostiach, i keby prípadne už mal vo vrecku vysvedčenie dospelosti. Život beztak sa rúti ohromnou rýchlosťou, prenechajme mládeži trošku tej bezstarostnosti, neangažujme ju do verejných vecí, sotva opustila školské lavice. Keby sme snížili vekovú hranicu tuná, bolo by treba tak učiniť i v iných právnych sektoroch, ako plnoletosť, svojprávnosť, branná povinnosť a pod.

Pokiaľ ide o pracovné tábory, treba si uvedomiť, že podľa nariadenia SNR č. 105 z r. 1945 môže Povereníctvo vnútra bez súdneho rozsudku zaradiť do pracovného tábora okrem iných prípadov aj osoby, ktoré svojou činnosťou ohrožujú výstavbu štátu v duchu ľudovo-demokratickom, verejnú bezpečnosť, verejný pokoj a verejný poriadok, verejné zásobovanie, alebo úmyseľne prekážajú rekonštrukcii hospodárskych zariadení, ako aj osoby, ktoré prejavujú smýšľanie štátu nepriateľské, alebo na takéto smýšľanie iné osoby povzbudzujú, ktoré sa stále vyhýbajú práci, atď. Pojmová šírka, nepresnosť, a doterajšia neujasnenosť niektorých termínov je takého rázu, že Povereníctvo vnútra poťažne jeho príslušný orgán je tu absolútnym pánom nad osobnou slobodou každého občana na Slovensku beztoho, že by tento mal zákonom zaručenú možnosť obrany a obhajoby proti insinuáciam, krivým obvineniam, pomstychtivému udavačstvu a podobne. O toto nariadenie svádzaly sa i v právnom výbore i v pláne SNR tuhé boje najmä pre návrh, aby prikazovanie do týchto táborov bolo sverené trojčlennej komísii ako tomu bolo i v zákone č. 150 z r. 1944 Sl. z. Zvíťazil úradný návrh povereníctva vnútra a teraz toto povereníctvo opiera sa o toto nariadenie i pri sostavovaní stálych voličských soznamov. Nemôže byť sporu o tom, že zbavovať ľudí osobnej slobody bez právoplatného súdneho rozhodnutia je nedemokratické, tuho zaváňa fašistickými metódami a preto takéto metódy vnášať i do základov volieb je v demokratickej spoločnosti neprípustné. Odhlasovanie tohoto nariadenia dá sa čiastočne ospravedlniť nekonsolidovanosťou pomerov v akých sme žili, keď povereníctvo začalo na návrhu pracovať a ktorými pomerami aj odôvodňovalo nútnosť tohto nariadenia. Dnes však, keď sme už zrušili i brannú pohotovosť štátu, nepotrebujeme pri voľbách operovať takýmito fašistickými kreáciami. V českých zemiach vystačili bez pracovných táborov, tam majú podľa dekrétu č. 126 z r. 1945 len nútené pracovné oddiely pre odsúdencov ľudovými súdmi.

Nebude sporu o tom, že kto bol uznaný vinným ľudovým súdom podľa nariadenia č. 43 z r. 1945, nemôže mať volebného práva. Treba však odmietnuť názor, že toto právo musí byť odňaté každému, proti komu sa vedie trestné pokračovanie pred ľudovým súdom. Pojem je příliš široký. Možno a treba ho vykladať tak, že trestné pokračovanie už je zavedené proti tomu koho národná bezpečnosť predvolala k výsluchu na akékoľvek udanie pre údajný delikt, normovaný nariadením č. 33/1945 alebo i bez udania. Týmto spôsobom mohol by byť kde kto zbavený volebného práva, bez každého právneho podkladu. Nezbýva než trvať na odmietnutí tejto podmienky, iba ak by šlo o nejakého význačného funkcionára býv. režimu a jeho inštitúcii, na ktorého však možno aplikovať iné vylučujúce dôvody.

S hľadiska viny treba posudzovať aj volebné právo osôb, ktoré boly nositeľmi určitých funkcií a hodností v sdruženiach, podnikoch a inštitúciách v dobe neslobody, teda t. zv. kolaborantov v najširšom slova smysle. Známe sú prípady, že jednotlivci, zúčastnivší sa aktívne odboja, prijímali funkcie sua sponte alebo z poverenia činiteľov odboja len za tým účelom, aby odboju prospeli, a to alebo ochranou jednotlivcov, alebo získavaním zpráv, alebo hospodárskymi zásahmi, alebo akýmkoľvek spôsobom. Treba ovšem veľmi pozorne rozlišovať medzi týmito jednotlivcami a medzi takými, ktorí sa dali do služieb režimu, poťažne nepriateľa z presvedčenia alebo zo ziskuchtivosti, vyhrievajúc sa na úslní počiatočných germánskych úspechov a len neskôr, keď sa karta obrátila, obrátili aj oni a shľadávali pred seba alibi, kde a ako sa dalo. Iste je treba veľkého bystrozraku k rozlišovaniu takýchto prípadov, a práve preto je potrebné, aby sme zriadením orgánov, pripustením opravných prostriedkov umožnili každému, aby sa očistil a dokázal svoju nevinu. V každom prípade však musíme i na poli politického previnenia trvať na zásade: in dubio pre reo, t. j. v prípade pochybnosti rozhodnúť v prospech obvineného, pokiaľ ide o aktívne volebné právo. Pri pasívnom volebnom práve akceptoval by som mnohé z vylučovacích dôvodov, uvedených vo výnose povereníctva.

I v demokracii alebo práve v demokracii musíme klásť váhu aj na prvok mravný. Kto chce byť zástupcom národa v jeho zákonodarnom alebo zastupiteľskom sbore, v jeho vláde a iných správnych orgánoch, nesmie mať poškvrnený svoj národný a mravný štít ani len podozrením, že v kritických chvíľach bol by schopný spojiť sa s nepriateľmi národa, poťažne s nimi spolupracovať. (Potlesk.) Pokiaľ ide o tých, ktorí si tú spoluprácu ešte zavčasu rozmysleli, postavil by som problematiku takto: Keď zahladzuje účasť na odboji v neskoršom jeho štádiu, po prípade účasť na národnom povstaní vinu kolaborácie? Aj keď áno, do akého stupňa? Čo je kolaboranstvo? Neberme to s hľadiska právneho, ale s hľadiska národnepolitického a etického. Vyriešiť túto otázku musíme si už i preto, lebo prívrženci smeru Tisovho posielajú zo zahraničia pamätné spisy, z ktorých ospravedlňujú svoj postup od r. 1938 a my k ich vývodom stanovisko zaujať musíme. Tenorom týchto pamätných spisov je: My nie sme za nič zodpovední, my sme zachraňovali v októbri 1938 a v m 1939, čo sa zachrániť dalo.

Problém nie je tak jednoduchý. Keď ideme na koreň veci, musíme sa rozpamätať na heslo: "I za cenu republiky". Z prameňov a dokladov už teraz nám známych vieme a z trestných procesov, ktoré budú zavedené s nacistickými delikventami a ich pomáhačmi, ešte určitejšie sa dozvieme, že nezostalo len pri hesle, ale že bola vyvíjaná úmyseľná a zámerná činnosť na rozbitie republiky, v niektorých prípadoch v presvedčení, že to poslúži slovenskému národu, v iných prípadoch bez tohoto presvedčenia.

Nám súčasníkom netreba vysvetlovať, ako boly zabezpečené záujmy slovenského národa v Slovenskom štáte pod záštitou nacistického rajchu a kde by sa bol národ dostal v prípade víťazstva nacizmu. My nemusíme argumenťovať osudom pobaltských Slovanov. Nám naši ochráncovia tu celkom zreteľne rysovali i našu budúcnosť. Nemalo by byť a nesmie byť medzi nami sporu o tom, kde zariadiť tých, ktorí 14. marec a všetko to, čo s ním súviselo a čo po ňom následovalo, vedome a úmyseľne pripravovali a uskutočnili. (Potlesk.) V ich prípade nemožno hovoriť o zachraňovaní ale o rozbíjaní. Týchto ľudí bude môcť zachrániť pred odpykaním zaslúženého trestu len amnestia v dobe, keď národu a štátu nebudú môcť byť už nebezpeční. V tejto otázke nemôže a nesmie byť žiadneho smlúvania. Toto však nie sú kolaboranti, to sú priami páchatelia.

l u kalaborantov spravodlivosť vyžaduje, aby sme rozlišovali najmä časove. Kto z odporcov, opísaných rozbíjačov v počiatkoch národného nešťastia v októbri 1938, teda v dobe, keď opustení všetkými spojencami boli sme ponechaní sami na seba v okyptenej republike, v hraniciach, ktoré nám mali byť garantované, nedíval sa na veci so založenými rukami, ale pomáhal usporiadovať národný život v zmenšenej vlasti v nádeji a presvedčení, že na nás spáchaná krivda bude časom odčinená, nemôže byť nazvaný kolaborantom. Kolaborantom je, kto po 14. marci napomáhal okupantom (Potlesk.) a votrelcom v akomkoľvek smere, akýmkoľvek spôsobom, svojimi verejnými prejavmi vychovával národ v ideách nacistických a za nacizmus, lebo stal sa, i keď v každom prípade nie kriminálne, tak aspoň mravne zodpovedným za všetky tie kriminálne a mravne ohavnosti, ktorých sa nacizmus dopustil a pre ktoré ho celý svet odsúdil. Neskoršie zapojenie sa do odboja, prípadne do povstania, môže byť poľahčujúcou okoľnosťou natoľko, že vyslovením viny trest uložený ani nebude, avšak neexkulpuje. Neexkulpuje preto, lebo nemožno v mnohých prípadoch bezpečne zistiť, či tento najskorší obrat nebol len následkom zmeny vojnovej a svetovopolitickej situácie, teda konjunkturálny.

Zo zásadných dôvodov musíme však trvať na tom, že jedine súd je povolaný rozhodovať o tom, kto je zradcom, kto rozbíjačom a kto kolaborantom, a len rozsudok súdu - až na veľmi nepatrné výnimky - môže byť jediným preukazom vylúčenia zo zápisu do voličského soznamu.

Hovoriac o ústavodarnom Národnom shromaždení zmienil sa p. minister aj o tom, že v rámci revízie našej ústavy aj "liberalistická konstrukce ústavní ochrany občanských práv a svobod, převzatá do naší ústavy z duchovního dědictví velké revoluce francouzské, dojde svého doplnění a korektívu z ideové náplně, jež lidstvu přinesla Velká revoluce ruská, a hlavně pak ze změn, jež přinesla naše národní revoluce".

Áno, musíme si byť a sme si vedomí toho, že myšlienkové prúdy tej ktorej doby majú svoj odraz aj v súdobom zákonodarstve, a zaiste je každému jasné, že októbrová revolúcia ruská znamená priamo medzník na myšlienkovom, sociálnom, hospodárskom a zákonodarnom poli celého sveta. Začiatkom epochy socialisticko-kolektivistickej ustupuje pomaly epocha individualisticko-liberalistická. Avšak aj tu platí zákon vývoja, bez predkov niet potomkov. Éra individualisticko-liberalistická prinesla ľudstvu nesmierne dary. Oslobodila ho od ťaživého, putnajúceho stredovekého univerzalizmu a feudalizmu a obdarovala ho bratstvom, slobodou a rovnosťou.

V lúčoch tejto trojice nastal netušený rozvoj a vzostup na každom poli a stredobodom ľudského úsilia stal sa jednotlivec, jeho zájmy, jeho osobné šťastie, ktoré boly chránené i zákonodarstvom tejto éry. Kde ideály veľkej revolúcie francúzskej zapustily korene, šiel vývoj hladko a politické smery, chrániace slabších a slabých proti rozpívanosti silných, našly spôsob a možnosť tejto ochrany aj cestou zákonodarnou. Videli sme to jasne na vývoji našej republiky. Kde však vládnuce kasty nechcely nič vedieť o nových myšlienkových prúdoch a neústupne a kŕčovite liply na svojich výsadách, ako to bolo v cárskom Rusku, nemohlo dôjsť k inému než násilnému zlomu, ako sa stalo práve októbrovou revolúciou. Tu nebolo pozvoľného vývoja, pozvoľného prechodu, tu bol zlom, tu bolo smetené všetko staré, schátralé, nezdravé, bola učinená tabula rasa a začal sa budovať nový a lepší život priamo od základov. Toto budovateľské úsilie má ovšem svoj reflex na vývoj vecí celého sveta. Na nás v prvom rade, lebo sme jeho bezprostrednými susedmi.

U nás ovšem nie je treba robiť tabulu rasa, lebo náš vývoj, najmä od konca prvej svetovej vojny, bol celkom iný, hladký, pozvolný, organický. Zákonodarstvo našej republiky hneď od svojho počiatku začalo uskutočňovať rôzne sociálne reformy, lebo veď na moci zákonodarnej a výkonnej maly stále svoj podiel pracujúce vrstvy. Z tohoto vyplýva, že až budeme sostavovať našu novú ústavu, s kľudným svedomím budeme môcť prevziať do nej z prvej ústavy aj ochranu občianskych práv a slobôd, prispôsobených novým pomerom. I keď v hospodárskom živote prejímame a uskutočňujeme formy kolektivistické, predsa len musíme uznať, že tieto formy nie sú cieľom, ale len prostriedkom k blahu občanov, skladajúcich sa nie z beztvárnej masy, ale z ľudí obdarených rozumom a citom, a že cieľom musí byť šťastie a blahobyt týchto mysliacich a cítiacich jednotlivcov.

Pri výstavbe nášho štátu nesmieme tiež zabúdať na morálnu silu, ktorá riadi civilizovane ľudstvo už takmer 2000 rokov. Je to idea kresťanská. Ráčiš dovoliť, slavná snemovňa, aby som zakončil slovami politického vadcu anglického socializmu Attleho, adresovaným v novembri minulého roku americkému kongresu: "Najväčší úkol, ktorý nás očakáva, je presvedčiť ľudstvo, že jedinou záchranou civilizácie je prijať a uskutočňovať kresťanskú zásadu o láske k blížnemu, a to jak v stykoch medzinárodných, tak aj v živote národnom." (Potlesk.)