Často počujeme výtky na údajné "mierne" rozsudky ľudových súdov. Pokiaľ tieto výtky smerujú proti odborným sudcom, sú a priori neopodstatnené z toho dôvodu, lebo ako som už uviedol, živel odborný sudcovský oproti živlu laickému, ľudovému, je v nepatrnej menšine. Zrejmé je, že jediný predseda senátu Národného súdu nemôže prehlasovať 6 prísediacich, poťažne, že jediný predseda senátu okresného ľudového súdu nemôže pozmeniť vôľu a hlasovanie svojich 4 prísediacich. Vo všeobecnosti zdôrazňujem, že čiste podľa znenia rozsudku a prípadne podľa toho, čo niekto z nezaručených zpráv o obvinenom počuje, nemožno ešte primeranosť a spravodlivosť trestu alebo oprávnenosť oslobodzujúceho rozsudku objektívne kritizovať. K tomu, aby niekto skutočne nestranne a správne mohol posúdiť predmetné otázky, musel by do podrobnosti poznať výsledky celého prevedeného dokazovania a obsah všetkých dôkazných spisov. Dôležité je tiež podľa skutočných výsledkov trestného pokračovania vedieť, či prípadné zlé a trestuhodné skutky obvineného neboly zmiernené jeho dobrými a osožnými skutkami a napokon je veľmi dôležité si uvedomiť aj to, že nestačí o obvinenom niečo tvrdiť, ale že toto tvrdenie musí byť pred súdom aj náležite dokázané, keďže súdenie bez náležitých dôkazov viedlo by k takému udavačstvu a nehatenej pomstychtivosti, ktoré by úplne otrávilo naše občianske spolužitie.

Taktiež odznelo už viac námietok v tom smere, že judikovanie ľudových súdov je nejednotné, že jeden ľudový súd vynáša veľmi prísne, druhý však veľmi mierne tresty. Odpomôcť tomuto zjavu je podľa zákona nemožné, keďže dávanie rozkazov alebo úprav v otázke samotného súdenia so zreteľom na úplnú neodvislosť súdov sa zásadne nepripúšťa. Sudcovia sú tiež ľudia, jeden z nich je prísnejší, druhý však miernejší. Ak v jednom senáte sa náhodou sídu samí prísni, výsledkom sú tresty vo všeobecnosti prísne, ak sa zase v senáte sídu sudcovia mierni výsledkom je opačný extrém. S takouto nejednosťou stretávame sa často aj v judikovaní riadnych trestných súdov, avšak príkrosť tohto úkazu je tu značne zmiernená možnosťou použitia riadnych opravných prostriedkov.

Došlé úradné zprávy nasvedčujú tomu, že rozsudky ľudových súdov vo všeobecnosti až na malé výnimky nie sú v rozpore ani so zákonom. ani s právnym cítením. V mnohých prípadoch boly už vynesené i vykonané tresty smrti a tiež priemer ukladaných trestov na slobode dožaduje žiadúcu výšku. Pomerne neveľký počet trestných prípadov v niektorých okresoch Slovenska treba hľadať v prvom r de v skutočnosti. že oklieštené územie Slovenska, totiž územie t. zv. Slovenského štátu, vlastne až do septembra 1944 nebolo nemeckou alebo inou fašistickou armádou vojensky okupované a tak najkrutejšie a najčastejšie násilnosti, spojené práve priamo s vojenskou okupáciou. Slovensko až pomerne neskoro skúsilo. Príčinu zmiernenia zákonného trestu smrti v prevažnej väčšine prípadov treba hľadať v tom, že mnohí skutoční vinníci bývalého politického režimu po svojom previnení prejavili snahu navrátiť sa na správnu cestu národných povinností a buď faktickým napomáhaním nášho národného odboja alebo účinnou ochranou slovenských národných záujmov oproti fašistickým okupantom sa snažili aspoň čiastočne zmenšiť svoju trestnú zodpovednosť za previnenia proti národu spáchané.

S radosťou som zistil, že sudcovia, úradníci verejnej obžaloby, ako aj kancelárski úradníci justičnej služby vo všeobecnosti svedomite a horlive vykonávajú svoje funkcie u ľudových súdov, hoci mnohí z nich pre nedostatok justičného personálu nemohli byť zbavení ani sudcovských, poťažne úradných povinností, vyžadovaných od nich v rámci výkonu riadneho súdnictva. Za toto zvýšené napätie síl patrí im naše uznanie a vďaka. Taktiež prináleží vďaka ostatným funkcionárom a prísediacim, činným v rámci ľudového súdnictva, ktorí svedomitým výkonom svojich povinností preukazujú vzácnu službu národu.

Prejavujem nádej, že naše ľudové súdy aj napriek určitým menším chybám a nedostatkom poslúžia nielen mravnej očiste nášho verejného života, ale aj zvýšenej politickej opatrnosti národa pre budúcnosť proti zhubným ideologickým smerom a podvratným politickým tendenciám.

Toto je úloha, ktorú musí ľudové súdnictvo na Slovensku ukončiť. Nech je medzi nami všetkými jasné, že kým táto úloha nebude splnená, kým očistný a obrodný proces v našom národnom živote nebude prevedený do dôsledkov, kým všetky ideologické zbytky fašizmu, diktatúry a násilia nebudú odstránené a kým konečne nebudú prísne a spravodlive potrestaní všetci praví vinníci bývalého režimu, ktorých ešte doteraz nestihol spravodlivý trest, nebudeme môcť pristúpiť k pokojnému budovaniu nového života, lebo by na ňom stále ležal tieň možného národného nešťastia. Zdôrazňujem to tým viac, že sa našli ľudia, ktorí len z čirej veľkodušnosti oslobodeného ľudu ostali na slobode alebo s využitím osobných spojení ušli doteraz spravodlivému trestu a ktorí napriek tomu zneužili tejto veľkodušnosti k podvratnej činnosti proti politickým či hospodárskym základom našej novej demokracie. Keď som pred ³/₄ rokom uvádzal v Slovenskej národnej rade osnovu nariadenia o ľudovom súdnictve, zdôraznil som veľký morálny a politický význam tejto akcie pre náš ľud. Nemôžem ani dnes neupozorniť na tento význam ľudového súdnictva, lebo keby jeho revolučná politická línia mala byť zatlačená do pozadia, nemohly by ľudové súdy nech už by spočívaly na akýchkoľvek organizačných základoch splniť svoju úlohu. A zaiste si všetci úprimne želáme, aby naše ľudové súdy vo znamení spravodlivosti čo nejrýchlejšie ukončily toto svoje zákonné poslanie a po úspešnom skončení vytýčeného účelu odovzdaly svoje miesto riadnym orgánom výkonu sudcovskej právomoci.

Slávne Národné shromaždenie, veľmi dôležitými a veľmi bolestnými stránkami justičného rezortu i na Slovensku sú organizačné a personálne problémy justičnej správy. Tieto problémy dotýkajú sa sice priamo justičnej správy a táto je postavená pred úlohu navrhovať ich vyriešenie sú však v podstate hlbším problémom nášho štátneho života, dotýkajú sa základných záujmov štátu a s tohoto hľadiska javia sa ešte vážnejšími a dôležitejšími.

Nedostatky povahy personálnej sú na Slovensku ešte väčšie a ťaživejšie ako v zemiach českých. Ani Slovensko, oklieštené v r. 1938 o južné územia, nemalo dostatok sudcov a konceptných síl, takže súdy na Slovensku po r. 1938 neboly nikdy plne obsadené. Prvou príčinou toho bola politika bývalej t. zv. slovenskej vlády, ktorá vyhnala zo Slovenska takmer všetkých sudcov českej národnosti, druhou, nie menej závažnou príčinou bolo, že rezort justície po stránke materiálneho honorovania vždy bol prehliadaný, takže nábor sudcovského dorastu do justičnej služby bol minimálny a po kvalitnej stránke nevyhovujúci.

Za takéhoto stavu vecí prevzala justičná správa na Slovensku riadenie vecí po oslobodení. Personálny nedostatok, najmä pokiaľ sa týka sudcov, sa značne zväčšil. Bolo treba obsadiť aj súdy na prinavrátenom území, čo pri už bez toho značnom nedostatku sudcov bolo problémom skutočne vážnym. Organizačne boly južné kraje začlenené do nášho právneho poriadku nariadením SNR z 26. februára 1945, č. 3/1945 Sb. nar. SNR. Jednotlivé súdy však nemohly ihneď započať svoju činnosť jednak pre nedostatok sudcovského personálu, jednak pre následky, spôsobené vojnovými operáciemi, ktoré vtedy boly na Slovensku práve v plnom prúde. Postupne sa však podarilo obnoviť činnosť a výkon súdnictva u všetkých týchto súdov, i keď musíme priznať, že u niektorých len v zmenšenom rozsahu, lebo prechodne musia byť spravované susednými súdmi alebo dokonca obsadené sudcami dočasne prevzatými zo služieb predtým maďarských. Týmto spôsobom však nechceli sme rozmnožovať rady sudcov, a zo sudcov, ktorí vykonávali službu na Maďarmi okupovanom území a ktorí sa po oslobodení prihlásili do služieb Československej republiky, bola z dôvodu politického a národnostného prevzatá ani nie jedna tretina.

Justičná správa na Slovensku chcela celkovému nedostatku sudcov odpomôcť aj náborom advokátov do sudcovských služieb. Túto otázku riešila nariadením SNR č. 82/1945 Sb. nar. SNR o prijímaní advokátov, prípadne aj verejných notárov do súdnych služieb. Lež ani táto akcia nepriniesla viditeľného zlepšenia, lebo počet prihlásených bol veľmi nepatrný a mnohí z prihlásených nezodpovedali s hľadiska odbornej kvalifikácie a politickej či národnej spoľahlivosti.

Počet právnického dorastu, hlásiaceho sa do súdnych služieb, je tiež nedostačujúci. I keď na Slovensku mohol vychádzať z vysokej školy vždy nový a nový právnický dorast, nie je na Slovensku príliv nových sudcovských síl oveľa väčší ako v zemiach českých. Mladý právnický dorast nie je priťahovaný do služieb súdnictva, ale obracia sa buď k iným odvetviam štátnej

správy alebo do služieb súkromných. Príčiny tohoto nezáujmu o súdnu službu sú na bielom dni.

Aby som poukázal na personálne nedostatky súdnictva na Slovensku, uvádzam len niekoľko čísiel. Podľa systemizácie z konca r. 1938 vyžadovalo se na celom Slovensku celkom 817 sudcovských a konceptných síl. V justičnej službe teraz je však len 405 takýchto sudcovských a konceptných síl, počítajúc v to aj sudcovských čakateľov, takže nedostatok sa javí viac než 51 %.

Treba zdôrazniť skutočnosť, na ktorú poukázal aj pán minister spravodlivosti, že tento nedostatok sudcovských síl je zapríčinený v prvom rade nedostatočným materiálnym hodnotením sudcovských služieb. Bude jednou z prvých úloh našej novej demokracie, aby spravodlive ocenila tieto služby. Od toho predovšetkým závisí obsadenie našich súdov potrebným počtom kvalifikovaných a kvalitných síl a tým i celková úroveň nášho súdnictva.

Sudcovský stav na Slovensku za bývalej éry t. zv. Slovenského štátu nespreneveril sa vo veľkej väčšine štátnej myšlienke československej, idei demokracie a práva, nedal sa do vleku prisluhovačských služieb Nemcov, kde ho chceli zatiahnuť predstavitelia bývalého režimu. Naopak, mnoho sudcov bolo zapojených od začiatku do podzemného hnutia. Snahy fašistických predstaviteľov moci o prísne potrestanie podzemnej činnosti a akcií namierených proti fašistickému režimu marili sudcovia i verejní žalobcovia navrhovaním resp. ukladaním nápadne nízkych trestov, ba ak to len trochu bolo možné i oslobodením. Tí, ktorí prešli politickým prenasledovaním, majú v živej pamäti, že bratislavský krajský súd a štátne zastupiteľstvo, ale i iné súdy a úrady verejnej obžaloby kde len mohly, chránily podzemných pracovníkov pred gestapom a Ústredňou štátnej bezpečnosti. Známy je prípad, že sudcovia bývalého Najvyššieho súdu boli zaistení a držaní v zaisťovacom tábore, keď nevyniesli rozsudok proti pôvodcom Národného povstanie podľa priania bývalej vládnej moci. A známe je, že bratislavská vláda, aby si vynútila tento rozsudok, musela zriadiť revizný súd, ktorý bol výsmechom všetkého práva a spravodlivosti a príkladom politickej justície. Mnohí sudcovia zúčastnili sa aktívne povstania, prekonali ťažkú skúšku partizánskych bojov a dokonca polozili svoje životy v boji, alebo dokonca v nemeckých koncentračných táboroch. Považujem za potrebné aj na toto upozorniť, keď hovorím o osobných problémoch našej justičnej správy, aby táto činnosť bola tiež spravodlive priznaná a ocenená.

Chcel by som sa dotknúť aj v expozé pána ministra spravodlivosti nadhodenej otázky o bezpečnosti a istote právneho poriadku. Nemôže byť sporu o tom, že prvoradým úkolom zákonodarného sboru musí byť vytvorenie takého právneho poriadku republiky, ktorý vyhovuje revolučným, politickým, hospodárskym i sociálnym zmenám dnešnej doby. Je neodôvodnené pričítať sudcovi za vinu, že jeho rozhodnutia nenesú pečať týchto nových zásad, keď ani zákonodarná činnosť nestačí tu vždy držať krok s novým politickým prúdením. Veď sudcovská právotvorná činnosť je len sekundárna, netvorí nové všeobecné normy, len aplikuje platné právne normy, vytvorené príslušným zákonodarným činiteľom. Do vyriešenia týchto problémov povahy legislatívnej je aj otázka reforiem v organizácii súdnictva problematickou. Potrebnú právnu istotu nedosiahneme totiž opatreniami v organizácii súdnictva, ale len a jedine tým, že náš právny poriadok postavíme na pevný a trvalý základ. Súhlasím s pánom ministrom spravodlivosti, že organizácia bude odvislá od vyriešenia týchto primárnych otázok, predovšetkým od základného štátneho zákona, novej ústavnej listiny Československej republiky. Bude úlohou ústavodarného shromaždenia i na tomto poli postaviť také ústavné základy nášho súdnictva, aby toto bolo vzorom dokonalého prisluhovania spravodlivosti bez akýchkoľvek, menovite politických vplyvov a zásahov do justície, ktorými sa tak smutne preslávily diktátorské fašistické režimy. Otázka sudcovskej neodvislosti ako samozrejmej zásady demokratického štátu ako to pán minister zdôraznil nesmie byť pre nikoho predmetom diskúsie, ale musí si jej byť každý občan vedomý. Práve tak si musia byť tohto základného demokratického postulátu vedomé orgány administratívnej moci a tejto zásade musia sa podriadiť bezpodmienečne aj všetky politicko-strannicke záujmy. Len tak môže byť sudca dobrým strážcom zákona a spravodlivosti, ako je to jedine dôstojné demokratického právneho štátu, aký skutočne všetci chceme z Československej republiky mať, lebo si iste všetci úprimne prajeme, aby sa o našej republike doma i v zahraničí oprávnene hovorilo, že tu skutočne je spravodlivosť základom štátu. (Potlesk.).

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná (zvoní): Dalším řečníkem je pí. posl. dr Pátková. Uděluji jí slovo.

Posl. dr Pátková: Paní předsedkyně, paní a pánové poslanci!

Pan ministr spravedlnosti zmínil se ve svém výkladu o některých organisačních a personálních problémech justiční správy a zvláště o otázce soudcovské. Sám označil tyto problémy za velmi bolestivou stránku svého resortu. Je proto nutno, abychom těmto citlivým partiím páně ministrova exposé věnovali náležitou pozornost, poněvadž je to v zájmu nejširší naší veřejnosti.

Především je dlužno zdůrazniti skutečnost, že resort pana ministra spravedlnosti, na rozdíl od všech resortů ostatních, vyznačuje se naprosto nedostatečným vybavením personálním. Zatím co všude jinde je nařízeno zastavení přijímání nových sil a velmi vážně se uvažuje o propouštění přebytečných zaměstnanců, v resortu ministra spravedlnosti jsou brány otevřeny a musí se ještě velmi vážně přemýšleti o tom, jak vyřešiti otázku přijímání nových sil, které dnes ani do široka otevřená brána justiční služby neláká.

Je přímo katastrofální nedostatek soudců a soudních zaměstnanců. Soudců schází 50 % a kancelářských úředníků 33 % proti stavu v r. 1938. Situace je proto velmi kritická. U mnohých soudů, kde bylo dříve 5 i více soudců, je nyní soudce jeden nebo dva na přiklad ve Slaném, v Roudnici, na Kladně jinde 3 v Berouně, na Zbraslavi a pod. Také stav pražských soudů je velmi neutěšený, a to dosud nejsou ještě obsazeny všechny soudy v pohraničí.

V souvislosti s nedostatečným obsazením soudů pokládám za nutné zmíniti se i o případu kladenského soudce, který byl již předmětem kritiky s této parlamentní tribuny. Jsem totiž toho názoru. že by nedošlo k vydání kontumačního konečného usnesení proti národnímu výboru a jeho jednotlivým členům, kdyby tento soudce měl možnost poraditi se dříve s několika kolegy anebo přednostou soudu, jehož autorita by odpovídala významu kladenského okresu.

Paní poslankyně Škrlantová zajisté potvrdí, že rekursní soud v Praze vyhověl stížnosti a napadené usnesení zrušil. Čili právu a spravedlnosti se přece dostalo průchodu, byť teprve v cestě instanční. Ale ještě i v jiném směru je tento případ pozoruhodný. Je to totiž případ ojedinělý, který se stal předmětem parlamentního jednání a při tom snad ani nebyl takového zásadního významu. Ale když už se začalo debatovat tady i jinde a v tisku o našich soudcích, o jejich činnosti a jejich nezávislosti, pokládám za nutné říci o tom také několik slov.

Ministr spravedlnosti ve svém výkladu uvedl, že soudcovský stav v době okupace dostál jako celek plně své národní a vlastenecké povinnosti. Česká justice jediná uhájila českou úřední řeč a při výkonu soudnictví stála neohroženě na půdě zákona, i když okupanti ji nutili, aby se nevázala na paragrafy a soudila podle nacistického veřejného mínění.

Pokládám za svoji povinnost uvésti malý příklad veliké soudcovské neohroženosti z doby, kdy u nás vládlo gestapo. Myslím, že tento případ stojí za to, aby byl řečen s parlamentní tribuny. Pořádala se první sbírka zimních věcí pro německou armádu. Byla chráněna zvláštním vládním nařízením, které hrozilo jediným trestem, trestem smrti tomu. kdo by porušil jakýmkoliv způsobem tuto sbírku.

V jednom pražském činžáku si domovnice vzala z této sbírky vlněné punčochy a nahradila je jinými. Její manžel ji udal, protože věděl, že to je nejjistější cesta, jak se zbaviti ženy i alimentů. Trest smrti byl jediný trest, který se dal očekávat. Obžalovaná se octla před českým trestním senátem. Poněvadž v té době mohl soud použíti ještě mimořádného zmirňovacího práva, dostala obžalovaná 20 let a v odůvodnění rozsudku bylo uvedeno, že neodcizila nic ze sbírky, nýbrž pouze vyměnila punčochy za jiné. Již to byla odvaha v době, kdy německé úřady čekaly napjatě na exemplární potrestání vinnice našim českým soudem. Nejvyšší soud v Brně zrušil tento rozsudek. a vrátil novému senátu k novému rozhodnutí a k novému potrestáni. Obžalovaná se octla před senátem soudního rady dr Petrův. Bylo mu naznačováno z vysokých německých míst, jaký rozsudek si přeje třetí říše. Jednací síň byla tehdy přeplněna žurnalisty a pozorovateli. Jaký byl vydán rozsudek? Tento senát zprostil obžalovanou s odůvodněním, že sbírku nijak nepoškodila a že je možné, že do sbírky dala své punčochy, které pravděpodobně mohly býti ještě lepší, že dala lepší za horší. Rozsudek tento byl nejvyšším soudem ještě jednou zrušen, ale senát rady Černíka rozhodl stejně statečně jako senát předchozí. žádný z těchto soudců nic nedbal na to, že se jim dostávalo rad, aby ženu odsoudili a sebe nevydávali v nebezpečí. Odpověď všech byla stejná: Držíme se litery zákona a jsme nadáni soudcovskou nezávislosti. Neposloucháme proto žádných příkazů, třebas s nejvyšších míst. život té ženy byl zachráněn odvahou některých československých soudců, kteří nám tím dali nejlepší důkaz o tom, jak oni chápou zásadu své nezávislosti. (Potlesk.)