Po oslobodení týchto území Červenou armádou pokúsili sa Poliaci toto vziať do svojej správy, ale narazili na taký živelný odpor obyvateľstva, ktorý vyvrcholil v otvorený boj na život a na smrť. Obyvateľstvo zvolilo si národné výbory a na udržanie poriadku vlastnú milíciu. V tej dobe, nikým neznásilňované, malo možnosť prejaviť svoju vôľu národnej a štátnej príslušnosti. Prejavu vôle obyvateľstva boli svedkami aj zástupcovia IV. ukrajinskej fronty, ktorí toto územie navštívili, aby sa presvedčili o príčinách bojov, které viedlo obyvateľstvo proti novým pokusom Poliakov vziať toto územie do svojej správy.

V záujme dobrého susedského nažívania medzi nami a Poľskom, rozhodla naša vláda obnoviť predmníchovské hranice a do konečného vyriešenia hraničných otázok medzi Československom a Poľskom odovzdala toto územie dňa 20. mája 1945 do správy Poľsku. Hoci pri odovzdávaní týchto území zástupcovia Poľska sa zaviazali, že nebudú prenasledovať tamojšie obyvateľstvo pre príslušnosť k slovenskej národnosti, dohodu bohužiaľ Poliaci nedodržali a začali tamojšie obyvateľstvo perzekvovať pre otvorené priznávanie sa k slovenskej národnosti, o čom konečne svedčí aj interpelácia nedávno podaná v tomto parlamente.

Aj s iných strán dochádzajú takéto hlasy. Tak napríklad Slováci v Spojených štátoch severoamerických, menovite tí, ktorí pochádzajú z týchto sporných obcí a ktorí tam zanechali svojich príbuzných, utvorili komitéty, cestou ktorých apelujú na Slovenskú národnú radu a na československé kompetentné úrady, primlúvajúc sa za pripojenie týchto obcí do Československej republiky. Aj tu stojí naše zahraničné ministerstvo pred úlohou, ktorá spadá do rámca jednaní československo-poľských. Myslím, že by malo byť vzájomnou zásadou, teda i poľskou, vytvárať medzi Poľskom a Československom politiku priateľského ovzdušia a dobrého susedstva, a že by teda aj poľskí činitelia mali ísť tejto požiadavke s pochopením v ústrety. Pána ministra zahraničných vecí v tej súvislostí žiadame, aby dôkladne sledoval, ako sa so Slovákmi v dotyčných obciach zaobchodí, a aby - ak nájde v tomto smere nedostatky - zjednal nápravu.

S potešením vzali sme iste všetci na vedomie, že pán štátny tajomník dr Vlado Clementis podpísal dňa 27. februára t. r. s Maďarskom dohodu, podľa ktorej už započala činnosť, spojená s čiastočnou výmenou Maďarov z Československa a Slovákov z Maďarska. Tým však ešte nepokladáme otázku maďarskej menšiny za vybavenú. Dohodou treba tento problém doriešiť tak, aby aj zvyšujúci počet Maďarov mohol byť z republiky pokojne odsunutý. S uspokojením preto berieme na vedomie, že obe vlády prizvukovaly pri jednaniach svoje rozhodnutie vyriešiť túto otázku ďalšími dohodami. Nebude azda od veci, keď v tejto súvislosti pripomenieme našim zahranične-politickým činiteľom, že je naliehave potrebné uviesť do poriadku tiež povinnosti Maďarska voči Československu, pokiaľ ide o platenie reparácií.

Vychádzajúc z princípu, že zahraničná politika má sledovať dobrý a priateľský pomer so susedmi, radi sme počuli z úst pána ministra, že republika obnovuje všetky dobré predmníchovské styky s Rakúskom a že ako člen slovanskej rodiny prirodzene pestuje naša republika úzku a bratskú spoluprácu s ostatnými slovanskými národmi a štátmi. Tak menovite teda aj s Juhosláviou a s Bulharskom.

Nám, ktorí sa zúčastňujeme tejto parlamentnej debaty, nie je zvlášť potrebné pripomínať nároky republiky voči porazenému Nemecku. Z reči pána ministra vysvitá, že táto otázka je predmetom neprestajnej bdelosti a starostlivosti správcov našej zahraničnej politiky. Ako Slovák však musím pripomenúť, že aj my na Slovensku máme menšinový problém nemecký a musím žiadať pána ministra, aby mal v náležitej patrnosti aj odsun Nemcov zo Slovenska. Nesmieme zabúdať, že tak ako Nemci v Čechách a na Morave ohrozili záujmy národa a republiky, aj nemecká menšina na Slovensku - hoci bola ďaleko v nepatrnejšom počte než v Čechách - kalila naše vnútropolitické pomery a dala sa do služieb nemeckého nacizmu. Karmazín na Slovensku bol obdobou Henleina v Čechách. Vo svojej úradnej činnosti za prvej republiky mal som možnosť dokonale vidieť do rozvratnej činnosti Nemcov na Slovensku. Budujeme národný štát Čechov a Slovákov. Teda tak, ako očisťujeme národný život od Nemcov v Čechách, očisťujme ho aj na Slovensku. (Potlesk.)

Pán minister pochvalne sa vyjadril o medzinárodnom význame banskobystrického povstania. My mu za to srdečne ďakujeme. Nech mi je však dovolené s tohoto miesta k jeho slovám pridať trochu viac. Predovšetkým to nebolo povstanie len bystrické, ale povstanie celého slovenského národa. (Potlesk. - Predsedníctvo prevzala podpredsedníčka Hodinová-Spurná.)

Na Slovensko a tým aj na Slovákov zvykli sa ľudia dívať vonku v zahraničí až do povstania s akousi nedôverou, zvlášť preto, že často aj vo vlastných kruhoch našich československých sa paušálne a nerozmyslene hovorilo: Slováci zradili! Proti takýmto rečiam a príhanám bolo sa vonku v zahraničí treba oháňať nejednomu z nás. Takéto reči vyvolávaly dojem, že kdesi-čosi sú akési snahy stotožniť slovenský národ so zradou bratislavských quislingovcov a plodily všetky možné kombinácie. Ale tej pravde, ktorú sme sa snažili hájiť aj v cudzine, že totiž slovenský národ nezradil ako celok, prišlo na pomoc rozhodnutie národa samého, keď sa odhodlal vziať na obranu svojej slobody, demokracie a nezávislosti do rúk zbrane a keď sa spontánne postavil na stranu spojencov, podávajúc tak dôkaz, že je národom vyspelým, fašizmus a nacizmus od kosti nenávidiacim a hodným svojej slobody a nezávislosti. Všade v zahraničí Slováci dvíhali vtedy povedome čelo. So slovenského štítu spadla každá príhana, ktorú naši neprajníci naň uvrhli. Slováci tak, povedľa dôkazu o svojej národnej vyspelosti, jasne prehovorili svetu, že chcú žiť jedine v Československej republike v nerozlučnom a trvalom spojení s bratmi Čechmi. (Potlesk.)

Skutočnosť táto mala pred medzinárodnou verejnosťou nesmierny význam. Nielen pre Slovákov samých, ale pre celú našu zahraničnú politiku a akciu, lebo tak znova bolo podané svedectvo, že Slováci nie zo svojej vôle sa odtrhli od bratrov Čechov, ale násilím, proti ktorému v povstaní pozdvihli svoje zbrane.

Nech mi pán minister zahraničných vecí odpustí, že v súvislosti s týmto musím poukázať na nedostatky, aké prejavila naša zahraničná informačná služba v Spojených štátoch amerických práve v tej slávnej chvíli slovenského národného povstania, keď mala byť táto služba v najväčšej pohotovosti. Bola až príliš skúpa na zprávy o povstaní, menovite pokiaľ ide o programovú náplň povstania. V tom smere nechávala dlho všetkých krajanov v Amerike v omyloch. Domnievam sa, že nebolo účelné zatajovať ani tú časť programového vyhlásenia revolučnej Slovenskej národnej rady, v ktorej sa hovorí o slovenskej národnej svojbytnosti. Ba naopak, jej vyzdvihnutie mohlo len vzbudiť v zahraničí dôveru k odboju a dôveru v tú skutočnosť, že republika sa nebojí priamo pozrieť do očí ani tým pálčivým otázkam, ktoré voľakedy prinášaly disharmóniu medzi Slovákmi a Čechmi. Bolo by bývalo teda žiadúce a odboju v zahraničí prospešné, keby v tomto smere bola bývala naša informačná služba dokonalejšia a keby aj pred medzinárodnou verejnosťou bola zhodnotila slovenské národné povstanie tak, ako ono vskutku zasluhuje.

K slovenskému národnému povstaniu pojí sa aj prvý medzinárodný priamy styk s územím republiky a to jak s východným spojencom - Sovietskym sväzom, tak aj so spojencami západnými - Angliou a Amerikou. Na územie okupovanom povstalcami dostávajú sa jak ruskí, tak aj americkí vojenskí činitelia. Je našou povinnosťou, aby sme si pri tejto príležitosti spomenuli na všetkých tých hrdinov, ktorí prišli na pomoc našim povstaleckým jednotkám ako z Ruska, tak aj z amerických vojenských špeciálnych jednotiek, najmä na americkú missiu, ktorej všetci členovia svoju ochotnú pomoc zaplatili životmi pod vražednou rukou germánskou. Večná im buď pamäť!

A ešte jedna vec pokiaľ ide o Slovensko v súvislosti so zahraničným odbojom nesmie byť zabudnutá. Faktom je, že cez Slovensko utekala do zahraničia veľká časť českej politickej emigrácie. Slováci pritom pomáhali vďačne, často aj s nasadením životov. Mnohí z dnešných vedúcich našich československých činiteľov mohli by o tom podať pravdivé svedectvo. Aj s naším zahraničným odbojom Slovensko zostalo v neustálom kontakte, podávajúc mu cenné zprávy nielen o pomeroch doma, ale aj významné zprávy o činnosti nepriateľa. Tvorili sme teda jak náš zahraničný, tak domáci odboj spoločne, Česi a Slováci. A keď hovorím menom demokratickej strany, nech mi je dovolené pritom konštatovať, že hoci je ona stranou mladou, sdružuje v radoch svojich iste mnoho tých odhodlaných československých vlastencov, ktorí jak v domácej, tak v zahraničnej odbojovej činnosti priniesli svoj dobrý podiel na oslobodení našej vlasti.

Záverom vo svojich poznámkach chcem nadviazať na slová pána ministra, ktoré - hovoriac o tradícii našej zahraničnej politiky - povedal takto:

"V medzinárodnom vývoji hľadeli sme sa zapojiť vždy na stranu tých vlád a štátov, ktoré usilovaly, hájily a bojovaly o právo, spravodlivosť, demokraciu a o sociálny vzostup národov ako celku a človeka ako jednotlivca."

To je tradícia masarykovská a tradícia, ktorá stala sa vlastnou Slovákom a Čechom a ktorá musí dominovať jak v našom vnútropolitickom, tak v zahranične-politickom živote. Sme štát malý; keď upustíme od zásad práva a spravodlivosti, demokracie a sociálneho vzostupu, pôjdeme do záhuby. Malé štáty nie fyzickou, ale mravnou silou vybojovávajú svoju pravdu a svoje právo.

Ešte viac! Na štíte našej politiky vnútornej i zahraničnej musia sa skvieť zásady humanity. Sme Slovania; to však nestačí, len byť Slovanmi, a biť sa v prsia a dovolávať sa slovanskej spolupatričnosti a rodiny. Byť Slovanom znamená uvedomovať si všetky tie úlohy, ktoré na nás v spoločnosti ostatných národov čakajú. Chcem povedať, že Kollárovo "Voláš-li Slovan, ať se ti ozve člověk" musí preniknúť do celého nášho bytia a žitia a musí priniesť svetu hlboké mravné hodnoty.

Namiesto násilia - právo, namiesto krivdy - spravodlivosť a namiesto diktatúry, proti ktorej bojoval celý svet - demokracia.

Zásady, ktorými sa naša zahraničná politika spravovala a má sa spravovať aj v budúcnosti, ako ich pán minister vyslovil vo svojej reči, demokratická strana schvaľuje, s expozé pána ministra sa stotožňuje, bude hlasovať za jeho prijatie a pánu ministrovi zahraničných vecí vyslovuje plnú dôveru. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. dr Ivan Horváth. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. dr Horváth: Dámy a pánovia!

Keď v mene komunistickej strany Slovenska mám prehovoriť k expozé pána ministra zahraničia, dovoľte mi predovšetkým, aby som vďačne spomenul tie slová zhodnotenia, ktoré našiel pán minister pre slovenské národné povstanie a jeho význam v boji o znovunadobudnutie našej štátnej samostatnosti. Z týchto vidieť, že bojový rozmach slovenského národa bol udalosťou, ktorá mala a bude mať vždy prvoradý význam nielen pre našu vnútornú politiku, ale že jeho význam pre našu zahraničnú politiku a pre medzinárodné postavenie štátu bol nie menší. Toto konštatovanie musíme prijať s radosťou, lebo ono nám najvypuklejšie dokazuje, že slovenský národ vedel včas položiť svoje slovo na váhy dejín.

Z tejto príležitosti chcel by som zároveň vyzdvihnúť, že tento význam nášho národného povstania nebol náhodný, ale len logicky vyplýval z celého smýšľania národa a jeho podzemného vedenia, jeho jasnej linie v domácej i zahraničnej politike. Najlepším dôkazom tohoto je vianočné memorandum ilegálnej Slovenskej národnej rady z r. 1943, zaslané pánu prezidentovi republiky do Londýna, v ktorom sa hovorí:

1. Želáme si, aby národ slovenský a český, ako najpríbuznejšie slovanské národy utváraly ďalšie svoje osudy v novej Československej republike, v spoločnom to štáte Slovákov a Čechov na podklade princípu rovný s rovným.

2. Želáme si úzku spoluprácu so všetkými slovanskými štátmi a národmi, menovite so Sovietskym sväzom, v ktorom vidíme záštitu slobodného života a všestranného rozmachu malých národov a slovanských zvlášť.

3. Budúca Československá republika má viesť svoju zahraničnú politiku v duchu týchto zásad a preto sama na poli zahranične-politickom a vojenskom opre sa o Sovietsky sväz.

S radosťou konštatujeme, že jasná linia Slovenskej národnej rady je šťastne vtelená i do zásad československej zahraničnej politiky a preto možno len súhlasiť so slovami pána ministra, že náš spojenecký sväzok so Sväzom sovietskych socialistických republík je založený na úprimnej a pravej vôli a láske oboch národov, ktoré tvoria Československú republiku.

Preto i keď je zjavné, že hoci druhá svetová vojna je už skoro rok za nami, predsa svet zmieta sa doteraz v neistote a ani zďaleka sa nepriblížil ešte k pomerom, ktoré by sme mohli nazvať normálnymi, predsa s kľudom hľadíme na tento stav a pokojne očakávame ďalší vývin, lebo naše pevné o úprimné spojenectvo s najväčším slovanským štátom dodáva pocit nebývalej istoty a pevnosti.

Z tohoto zorného uhlu môžeme sa s rozvahou zapojovať do medzinárodného denia, v ktorom dnes menovite tri veľké demokracie usilujú sa o riešenie ťažkých povojnových problémov. Je pre nás tiež samozrejmé, že na tejto práci sa chceme zúčastniť i my a niesť tiež primeranú zodpovednosť za jej výsledky, tým viacej, že vidíme, že v novej medzinárodnej organizácii sú úprimne hájené zásady práva a spravodlivosti. Veď svetové porozumenie a mier môžu byť založené len na spoločnej práci veľmocí i menších štátov len tak, keď každému bude umožnené, aby prispel svojím kladom.

Možnosť úspešnej práce na medzinárodnom poli je však tiež podmienená dobrými vzťahmi k jednotlivým štátom. V súhlase s expozé p. ministra nech mi je dovolené prejsť na ich zhodnotenie.

Každý z nás musí so zadosťučinením vziať na vedomie zistenie p. ministra, že naše spojenectvo so Sväzom sov. soc. republík je podložené opravdivou a hlbokou láskou všetkého nášho ľudu k sovietskemu národu a tiež aj vďačnosťou za to, že Červená armáda rozhodujúcim spôsobom prispela k nášmu oslobodeniu. Som presvedčený, že tieto slová kryjú sa s mienkou všetkých našich politických strán. Verné spojenectvo s SSSR a užšie somknutie sa so slovanskými štátmi sú a musia byť imperatívnou liniou našej zahraničnej politiky, lebo táto vyviera z priania všetkého nášho ľudu. K tejto otázke ináč zaujme komunistická strana Slovenska ešte zvlášť stanovisko v tejto debate.

Súhlasíme však s pánom ministrom i v tom, že táto zásada našej zahraničnej politiky neznamená, že by sme chceli zanedbávať naše tradičné dobré styky so západom, ale naopak, našim úsilím musí byť tieto nielen udržovať na predvojnovej výške, ale i naďalej prehlbovať o rozvinúť ich k pravému vzájomnému poznaniu a priateľstvu. Tak menovite záleží nám predovšetkým na priateľských vzťahoch k veľkej Británii a Spojeným štátom severoamerickým, k obom týmto veľkým demokraciam, ktorých vojnové úsilie a obete boly tiež úsilím a obeťami za naše oslobodenie. Práve tak záleží nám na prehĺbení našich vzťahov aj k iným štátom, ktorých pravé priateľstvo sme spoznali za druhej svetovej vojny, ako je napr. Kanada, ktorej okamžitá hospodárska pomoc nášmu obnovenému štátu je prejavom úprimného a nami zvlášť oceňovaného priateľstva.

Slová p. ministra o Francii naznačujú, že i v styku s touto veľkou republikou nachádzame znova závažné momenty, ktoré nás sbližujú. Naše úzke styky s Francúzskom boly založené na dobrej tradícii. I keď vieme, že v medzinárodnej politike tradícia neprichádza do úvahy, v prvom rade sme predsa presvedčení, že naše spoločné záujmy voči Nemecku a nie v poslednom rade podobné složenie našich vlád, ako aj totožné snahy týchto, sblížia nás znovu k starému priateľstvu, tým viacej, že aj Francia je viazaná spojeneckou smluvou so Sväzom sovietskych socialistických republík a tak sa zaraďuje tiež do koncepcie vyjadrenej touto smluvou, do koncepcie, ktorá je tiež naša. Je tiež samozrejmé, že úsilie oboch štátov, Československa i Francie, smerovalo predovšetkým k utúženiu kultúrnych, vedeckých a umeleckých stykov, lebo na tomto poli sme niesli najťažšie dočasné odlúčenie.

Naše styky so slovanskými štátmi chceme rozvinúť v najbratskejšie, a s radosťou môžeme konštatovať, že i na strane Titovej Juhoslávie nachádzame podobnú snahu. Je len poľutovaniahodné, že od nového demokratického Poľska nás stále delia nevyriešené otázky, napriek tomu, že vidieť, že našou snahou bolo a je vytvoriť nielen dobrý susedský pomer s ním, ale aj rozvinúť ho hlbšie. Skutočne len slovom "poľutovaniahodné" možno označiť tie neoficiálne zprávy, ktoré prichádzajú k nám z Poľska a hovoria o akýchsi teritoriálnych nárokoch na Tešínsku, zprávy pre nás celkom nesrozumiteľné a neprijateľné. Naproti tomu je škoda, že poľská vláda neuvážila dostatočne fakt, že plebiscit vykonaný v obciach Oravy a Spiša, patriacich k Poľsku, plebiscit vykonaný pod dozorom neutrálnej mocnosti, vyznel manifestačne v náš prospech, a zarmucujú nás tiež zprávy, ktoré z týchto krajov prichádzajú a hovoria o trýznení, ba i vraždení dobrého slovenského ľudu. Sme však presvedčení, že udalosti na hornej Orave a Spiši sa dejú proti intenciám poľskej vlády a že táto otázka, ako aj všetky ostatné, budú medzi nami vyriešené v duchu opravdového slovanského bratstva.