Ľutujem tiež, že doteraz nedošlo k utuženiu našich stykov s Rumunskom, lebo tento štát, jak pred druhou svetovou vojnou, tak i hneď po nej, podal nám dôkazy svojho úprimného priateľstva, za ktoré sme mu veľmi vďační.

Slová pána ministra o našich vzťahoch k Vatikánu sú úprimné, ale len naznačujú to, čo by bolo treba aj jasnejšie vysloviť. Je samozrejmé, že vítame zpätné normalizovanie vzťahov s Vatikánom, avšak nemôžeme pri tom nepoukázať na skutočnosť, že za tejto svetovej vojny sme nemali s ním nie našou vinou diplomatických stykov, naproti tomu ale že vo Vatikáne sedel zástupca tak zv. Slovenského štátu, ba že tento i dnes sa ešte na pôde Vatikánu zdržuje. Tento fakt nemálo pomohol Tisovmu režimu v jeho skazonosnej práci a má svoj nepriaznivý vliv i dnes. Očakávame preto na Slovensku, že Vatikán nielen že prihliadne k určitým závažným potrebám nášho štátu, ale že zreviduje celú svoju politiku voči Československej republike a podá nám dôkazy svojho úprimného záujmu o nás aj tým, že odstráni niektorých vysokých funkcionárov cirkevných s ich miest, tých, ktorí sa tak zkompromitovali spoluprácou s diktátorským nacistickým režimom. (Potlesk.)

V prejave pána ministra zahraničia postrádame stať o Španielsku asi preto, že s týmto štátom nateraz nemáme diplomatických stykov. Nech mi je dovolené preto vyzdvihnúť práve tento fakt, že s Francovým Španielskom nemáme diplomatické styky a v súvise s ním vysloviť naše uznanie vláde i pánu ministrovi zahraničia za to, že Francovu ponuku o výmenu diplomatických zástupcov zodpovedali jedine správnym spôsobom, totiž že na ňu vôbec nedali odpoveď. Veríme, že dni tejto poslednej fašistickej vlády v Europe sú spočítané, a je nám len ľúto, že západné demokracie, ktorých reálny zákrok by bol stačil už dávno k zlikvidovaniu tohoto pozostatku barbarstva, sa obmezujú len na protesty a predlžujú tak utrpenie slávneho španielskeho národa.

Pri tejto príležitosti treba však pripomenúť aj to, že mnoho našich krajanov trpí ešte pod vládou fašizmu v Argentíne a že i s týmto problémom by sa mali vedúci našej zahraničnej politiky podrobnejšie zaoberať.

A nakoniec tejto state nech mi je dovolené prehovoriť ešte o našich stykoch s južným susedom Slovenska, s Maďarskom; o vývine týchto je naša verejnosť v poslednej dobe dostatočne informovaná.

V súvislosti s práve uzavretou dohodou o výmene obyvateľstva s Maďarskom uviedol tuná pán posl. Ducháček, že bola prijatá so sklamaním vo verejnosti českej i slovenskej. Je pravda, že táto dohoda neznamená vyriešenie otázky maďarského obyvateľstva na Slovensku, ako o tom ostatne jasne hovorí i protokol pripojený k tejto dohode. Isteže by naša verejnosť bola uvítala, keby otázka maďarskej menšiny bola bývala vyriešená na tých istých základoch a princípoch ako otázka menšiny nemeckej. Pán posl. Ducháček však iste vie, že Šrámkova vláda v zahraničí na rozdiel od otázky nemeckej menšiny otázku vysťahovania menšiny maďarskej vôbec nepostavila, respektive neurobila potrebné kroky pre spracovanie najmä západnej verejnej mienky a politických činiteľov, aby títo prijali vo veci maďarskej menšiny princíp transferu.

V dôsledku tohoto omeškania, keď sme chceli pristúpiť po oslobodení Slovenska k vyriešeniu tejto otázky odsunom aspoň tých najexponovanejších Maďarov, boli sme vyrozumení vládou Spojených štátov severoamerických, že táto sa nestotožňuje s princípom kolektívnej zodpovednosti maďarskej menšiny ani s opatreniami smerujúcimi proti nej. Ako je známe, vláda Spojených štátov o tomto svojom stanovisku informovala oficiálne aj vládu maďarskú a jej stanovisko bolo uverejnené v celej maďarskej tlači. Boly a sú tu však okrem stanoviska západných veľmocí a nepripravenosti riešenia otázky maďarskej menšiny už v zahraničí aj iné príčiny, pre ktoré postup volený pri vyriešení otázky maďarského obyvateľstva na Slovensku a nášho pomeru k Maďarsku vôbec bolo treba zvoliť iné metódy než v prípade Nemecka.

Práve uzavretá dohoda o repatriácii Slovákov a Čechov z Maďarska a odsune Maďarov z Československa je preto s našeho stanoviska historickým činom a tiež mimoriadnym úspechom našej cieľavedomej zahraničnej politiky a jej vedúcich. Očakávame od nej, že bude nielen začiatkom riešenia maďarskej menšinovej otázky a návratu našich roztratených bratov, ale že bude znamenať aj začiatok lepších susedských stykov s novorodiacou sa demokraciou Maďarska a tým bude aj uholným kameňom nového pevne založeného mieru v strednej Europe. Očakávam však tiež, že Maďarsko si bude vedieť oceniť tú skutočnosť, že hoci je porazeným štátom, naši zástupcovia v jednaní s ním usilovali sa byť veľkorysými a veľkomyseľnými a snažili sa mu takto poskytnúť príležitosť, aby lojálnou spoluprácou a poctivým prevádzaním ujednaní napravilo aspoň zlomok tých krívd, ktoré národ maďarský spáchal na národe slovenskom. Napriek týmto zlepšujúcim sa stykom medzi Československom a Maďarskom držím za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že zarážajú nás pokusy niektorých kruhov v Maďarsku, ktoré by chcely doterajšiu katastrofálnu polititku tohoto štátu zjednodušiť na odsúdenie Szalassyovho režimu, zamlčujúc takto fakt, že Szalassyho režim bol len logickým vyvrcholení, tej ideológie, ktorú začal Kossuth a rozvíjali ďalej Tiszo, Andrásy, Horthy a iní. Že nakoľko neobstojí robenie takýchto rozdielov, jasne vysvitá i z dokumentov norimberského procesu, ktoré dokazujú napr. i to, že Horthy sám, bez nátlaku, sa ponúkal Hitlerovi za nástroj agresie proti nám. Už i preto dúfame, že bude vyhovené požiadavke Juhoslávie a že vojnový zločinec Horthy bude tejto vydaný k stíhaniu. Maďari však nech si uvedomia, že na ceste k demokracii nestačí zameniť zástavy, ale treba aj obrodiť ducha.

V súvislosti s v vyriešením presťahovania Slovákov a Maďarov treba však venovať pozornosť aj ostatným našim bratom, ktorí sú roztrúsení po svete. Československo a menovite Slovensko má teraz za svojimi hranicami dve veľmi rôznorodé a rôznocenné emigrácie, a to tých, ktorí pred druhou svetovou vojnou zo sociálnych príčin hľadali možnosti obživy v iných štátoch, a tých, ktorí teraz z politických príčin opustili naše územie. Našim záujmom je, aby obe tieto emigrácie sa navrátily do svojej vlasti, i keď mienime ich tu doma rôzne privítať.

Budovanie národného štátu Čechov a Slovákov nemôže zaostať pri vysťahovaní Nemcov a Maďarov, ale musí pokračovať i ďalej. Československo musí sa starať o to, aby všetkým svojim občanom, ktorí sa nachádzajú v zahraničí, umožnilo návrat do vlasti a slušnú sociálnu existenciu. Preto je treba, aby vedúci našej zahraničnej politiky pokračovali ďalej na započatej ceste a aby cestou zastupiteľských úradov sa starali o našich krajanov v cudzích zemiach, a to či sa už títo domov vrátiť chcú, alebo z rôznych dôvodov sa domov vrátiť nemôžu. Máme tu na mysli predovšetkým našu veľkú menšinu v Spojených štátoch severoamerických, ktorá už po dva razy s veľkým vypätím síl pomohla nášmu odboju a obetavo pomáhala vždy v boji proti nepriateľom našich národov. A treba tiež pripomenúť malú síce, ale tým agilnejšiu našu menšinu v Kanade, ktorej účasť na obetiach ľudských a materiálnych spravila ju pre nás vzorom obetavosti a pravej lásky k materskej zemi.

Bolo by falošné, keby sme o tieto naše menšiny javili záujem len vtedy, keď od nich niečo žiadame alebo potrebujeme, a neudržali s nimi ten najužší kontakt i v dobách, keď sme na ich pomoc už nie odkázaní. Mnohí z Čechov a Slovákov, bývajúcich v Amerike, odišli tam ešte v mladosti, alebo sa tam aj narodili. Je preto samozrejmé, že ich vzťah k nám, ktorý vykonal tak veľké činy, je väčšinou len citový a nie je založený na dostatočnom poznaní nášho terajšieho života a na našich terajších túžbach. Myslíme preto, že veľkou úlohou nášho zahraničného zastupiteľstva musí byť tiež reálna a správna propaganda nášho nového štátu mezi krajanmi v cudzine, ich informovanie o skutočnom stave nášho života. I keď títo naši krajania azda z istej časti nemajú dnes správnu predstavu o mnohých veciach, ktoré sa u nás dejú, nemôže to byť ich vinou, ale je to predovšetkým vina naša, že sa nestaráme dostatočne o to, aby sme ich veľký záujem o nás dostatočne nasýtili. Preto vítame uistenie pána ministra zahraničia, že naše zastupiteľské úrady budú doplnené sociálnymi a kultúrnymi referentami, ktorých úlohou zaiste bude nie v poslednom rade udržovanie úzkeho kontaktu na poli sociálnom a kultúrnom s našimi krajanmi v cudzine.

Avšak ako som spomenul, je tu ešte druhá emigrácia, emigrácia politická, ktorá odišla od nás po druhej svetovej vojne. Máme bezpečné zprávy o tom, že táto emigrácia, ktorá sa väčšinou zdržuje v oblastiach, ktoré sú pod vojenskou správou západných mocnosti, vyvíja politickú činnosť, a že aká táto politická činnosť je, to vyplýva už z dôvodu, prečo táto emigrácia svoju vlasť opustila. Spoločným znakom tejto nám nepriateľskej propagandy je, že emigrácia pokúša sa nahovoriť západným mocnostiam, že svoju vlasť opustila nie preto, že by nesúhlasila s demokraciou a demokratickými poriadkami, ale len zo strachu pred Červenou armádou. Pre nás takéto výhovorky sú smiešne, lebo nám je jasné, že strach pred Červenou armádou je aj strachom pred demokraciou. Ale my vieme tiež, že táto emigrácia do posledného dychu verne slúžila nacistickému Nemecku, že osvojila si jeho teórie a jeho prax a že naše územie opustila len zo strachu pred spravodlivým trestom, ktorý by ju doma očakával. Naša verejnosť je presvedčená, že je našou povinnosťou k nám samým, k našim národom, ale aj k celému svetu, aby sme sa starali o to, aby táto naša emigrácia bola nútene reevakuovaná domov a tu postavená pred naše spravodlivé ľudové súdy. Na tomto poli bude potrebná tiež čo najúčinnejšia spolupráca nášho zahraničia už i čo do správneho informovania cudziny.

A teraz dovoľte mi, aby som prešiel na hodnotenie nášho postavenia v medzinárodnom svete, ktoré nám pán minister zahraničia tak výstižne predniesol. Je i našim presvedčením, že pevnosť našej pozície v medzinárodnom svete je pre nás mimoriadne dôležitá, už i preto, že malé národy môžu si dobyť dobré postavenie len reálnou prácou. Záleží nám na tom, aby sme v organizácii Spojených národov zastali čestné miesto a mohli na tomto fóru pozdvihnúť slovo, ktoré by bolo vypočuté. Tu musíme s poďakovaním kvitovať zprávu pána ministra a zistiť, že je to zo značnej časti aj jeho osobnou zásluhou, že dostáva sa nám v Organizácii Spojených národov takéhoto miesta. Za veľké uznanie našej statočnej práce a dobrej povesti možno považovať ten fakt, že Československo bolo zvolené najvyšším počtom hlasov do hospodárskej rady Spojených národov, ako aj to, že vyslanca Československa si vyvolil generálny sekretár Spojených národov za svojho zástupcu v právnom odbore. V týchto gestách medzinárodného sveta však chceme vidieť ešte viacej, chceme vidieť i to, že svet eskontuje tu náš hospodársky a sociálny pokrok, ktorý u nás behom krátkej doby od oslobodenia nastal, eskontuje našu snahu o vybudovanie sociálne spravodlivého a socialistického štátu. Je našou povinnosťou, aby sme sa po tomto s najväčším úsilím venovali i naďalej práci na medzinárodnom poli, menovite však práci na sociálnej a hospodárskej organizácii sveta.

Význam usporiadania svetového hospodárstva je pre nás ako pre exportný štát mimoriadne dôležitý, a preto je logické, že sa vybudovaniu tohoto musíme venovať s vedomím plnej závažnosti. Tu je správne upozornenie na chystajúcu sa konferenciu pre hospodársky obchod, ktorá má byť svolaná Hospodárskou radou. Keďže iniciátormi tejto sú Spojené štáty severoamerické, je pre nás potešiteľné, že tieto nás považovaly za tak významného činiteľa, že nás pozvaly aj na predporadu pätnástych štátov. Tým viac je však potrebné, aby už teraz bol venovaný zvýšený záujem výberu vhodných našich zástupcov v týchto konferenciach a aby sa na nich zúčastnili len skutoční odborníci a nie aj turisti. Je tiež treba vyvolať záujem domácej verejnosti na všetky nové funkčné medzinárodné organizácie, ako sú napr. organizácie vzniklé na základe brettonwoodských dohôd.

Je konečne potrebné, aby tieto medzinárodné organizácie, ktoré sú výslednicou nových teórií o medzinárodnej finančnej spolupráci, boly aj doma sledované odbornými kruhmi, ktoré po dlhú dobu nemaly možnosť podrobne sa zaoberať novými svetovými hospodárskymi prúdmi.

Toto všetko však nemá a nesmie znamenať tiež, že by sme mali prijať bez hodnotenia a kritiky všetky z medzinárodnej verejnosti nadhodené námety. Je pravda, že hlavným znakom nášho hospodárstva je, že sme exportným štátom, nesmieme však zabúdať aj na to, že sme štátom, ktorý poštátnil svoj veľký priemysel a ktorý ho chce vybudovať a dobudovať plánovite. Preto i v našich medzinárodných hospodárskych vzťahoch musíme pokračovať plánovite. Tu predovšetkým našou hlavnou starosťou musí byť, aby sme od provizória v hospodárskych vzťahoch k SSSR prešli k riadnym, plánovitým vzťahom. Veď obe plánové hospodárstva nájdu iste mnoho spoločných styčných bodov a nájdu cestu k vhodnému doplňovaniu sa. Vítali by sme preto srdečne, keby pri chystanej ceste pána ministra zahraničného obchodu dr Ripku do Moskvy došlo už k ujednaniu definitívnej a podrobnej smluvy v tomto odbore.

Náš záujem na rozvinutí hospodárskych stykov so Sväzom sovietskych soc. republík je tým väčší, že oba štáty chcú v budúcnosti používať v nebývalej miere našu veľkú vodnú dopravnú cestu, Dunaj. Slovensko, ktoré chceme v najbližšej dobe priemyselne dobudovať a ktoré leží na Dunaji, má preto na tomto rozvinutí eminentný záujem, lebo vodná cesta je najvhodnejšia na dováženie surovín, ktoré bude jeho priemysel predovšetkým potrebovať.

A keďže hovoríme o našom záujme na Dunaji, treba se zmieniť tiež o záujme, ktorý máme na režime, ktorý na tejto rieke bude panovať. Čudujeme sa niektorým zahraničným hlasom, ktoré hovoria o akejsi internacionalizácii Dunaja. Nechápeme tieto hlasy a sme nútení stavať se k nim kriticky, lebo pre nás je samozrejmým to, že exploitácia Dunaja patrí tým štátom, ktoré s ním susedia. Čo je potrebné, je to, aby sa podunajské štáty a menovite SSSR, Juhoslávia, Bulharsko a my čo najskôr dohodli o kooperácii a spoločnom využití Dunaja.

Naša chystaná úzka kooperácia so Sovietskym sväzom však nijako nemôže nám zmenšovať možnosti nášho čulého hospodárskeho styku s ostatnými zemiami. Veď bude len aktom dejinnej spravodlivosti, keď Československu bude umožnené zaujať aspoň časť toho trhu, ktorý ovládalo predtým Nemecko. Tak napr. je našou túhou, ale aj povinnosťou vytvoriť čo najskôr najužší hospodársky kontakt s balkánskymi zemami, s ktorými sa tak dobre doplňujeme.

Nie menej dôležité sú však pre nás i hospodárske styky so Západom, veď mnohý náš priemysel, ako napr. drevospracujúci nachádzal už pred válkou, a dúfame, že aj teraz po nej bude tam nachádzať svoje veľké odbytište. Naše obchodné styky so Západom mali by sme preto tiež čo najskôr rozvinúť, avšak pri tom musíme vychádzať zo zásady, že obchod je obchod, a preto musíme už vopred čo najdôraznejšie odmietnuť junktimovanie obchodných stykov s akýmikoľvek politickými zárukami. Československá republika už aj v minulosti bola známa tým, že vždy poctive plnila svoje finačné záväzky, ba plnila ich čiastočne aj v dobe okupácie, a preto myslíme, že ani teraz nemusí mať nikto obavy, že by nebola poctivým obchodným partnerom. Týmto je dané aj naše stanovisko na určité reakcie Západu na naše znárodnenie priemyslu. Sme presvedčení, že náš znárodnený priemysel, a tým náš štát sám, dáva väčšiu bezpečnosť pre obchodné styky, než ju poskytovaly predošlé súkromnokapitalistické naše firmy, a teda kto s nami bude obchodovať, bude mať takto už tie najbezpečnejšie záruky.

Keď končím takto stať o našich medzinárodných hospodárskych stykoch, chcel bych som spomenúť ešte jednu otázku, nepriamo s nimi súvisiacu, a to otázku reparácií. Tu by som chcel len s uspokojením kvitovať úspech našich zástupcov pri reparačných jednaniach, menovite veľký úspech dosiahnutý pri reparačných jednaniach v Paríži. Taktiež menovite Slovensko vezme so zadosťučinením na vedomie zprávu, že reparačná dohoda s Maďarskom má byť v krátkom čase podpísaná, už aj vzhľadom na veľké škody, ktoré Slovensku z brutálnej agresie horthyovskej vznikly. Tu však treba tiež zdôrazniť, že očakávame, že naša vláda bude plne trvať na reštitúcii majetkovej voči Maďarsku a že i v tomto smere podnikne čo najskôr energické kroky. (Predsedníctvo prevzal podpredseda Cvinček.)

A teraz v súhlase s výkladom pána ministra zahraničia chcel by som prejsť tiež na otázku úloh jeho ministerstva a ich plnenia. V tomto ohľade pokladáme za veľmi správne jeho stanovisko, že vyzdvihol povinnosti svojho ministerstva v úseku zpravodajskom ako zvlášť významné. Na illustráciu toho, nakoľko je tento úsek dôležitý, dovoľte mi, aby som tu citoval článok časopisu "Le Monde Illustré" zo dňa 19. januára 1946, ktorý sa mi nedávno dostal do ruky a ktorý znie:

"Ide o Slovensko, odkiaľ k nám prichádzajú zlé zprávy. Z príležitosti Vianoc v r. 1945 boli vraj kolaboranti a slovenskí SS-mani nielenže vypustení z väzenia, ale boly im navrátené aj tie movitosti, ktoré títo ukradli Židom počas nemeckého obsadenia. Ako je známo, z pôvodných 200.000 slovenských Židov ostáva sotva 10.000, čo však nezabránilo tomu, aby sa znovu nestali obeťami pogromov pod blahovoľným okom polície. Slovom, nacistický duch údajne sa obnovuje. Ale ostáva otázka, čo robí slávny pohyb odporu a slovenského povstania? Stačí si pripomenúť, že toto pozostávalo hlavne z 3.000 Francúzov, ktorých viedol francúzsky plukovník. Čo so týka Čechov, skutočných protinacistov, je pravda, že títo nezakročujú podľa istých zpráv len preto, lebo Slováci sa vyhrážajú, že budú požadovať ich pripojenie k Rusku?".

Celý obsah tejto zprávy je tak nesmyselný a tak hrubo ignorantský, že nebolo by ho treba ani dementovať ani sa s ním zaoberať, keby nepoukazoval na jeden pre nás dôležitý fakt, a to, že cudzina ani dnes nie je o nás dostatočne informovaná. Nepredpokladáme totiž, žeby podobné články menovite vo francúzskych časopisoch vyplývaly zo zlomyseľnosti, ale vidíme v nich len skutočnú neinformovanosť. Táto neinformovanosť musí každého z nás zarážať, veď tvrdíme si stále, že rok 1938 so slávnym Chamberlainovým výrokom se nemôže opakovať, že svet o nás už tento raz vie a že je už správne informovaný i o našom živote. Z horeuvedeného článku súdiac však musíme konštatovať, že svet o nás ani dnes nevie dosť a že treba hladať príčiny, prečo je o nás nesprávne informovaný. Jedna z príčin, ktorá by azda ležala na dlani, by mohla byť v tom, že naši zahraniční zástupcovia ešte ani dnes nekonajú dostatočne svoje povinnosti a neinformujú cudzinu dostatečne o nás. Ale myslím, že toto konštatovanie by nevystihlo pravú skutočnosť a že koreň takých zpráv väzí hlbšie. Keď v poslednej dobe prichádza k nám zo zahraničia mnoho diplomatov a novinárov, ktorí na mieste samom sa presvedčujú o stave vecí u nás, musíme pritom zistiť, že i títo podávajú často skreslené zprávy. Je isté, že tiež skreslenia si nevymýšľajú, ale že mnohé z nich pochádzajú od nás, od našich ľudí. Zistili sme to už z príležitosti študentského sjazdu v Prahe a zisťujeme to i pri iných príležitostiach.