Slavná sněmovno! Roku 1920 dali jsme souhlas k dělení Těšínska, abychom ukázali Polákům svou dobrou vůli. Po prvé po 600 letech byla tato celistvá země rozdělena. Domnívali jsme se tehdy, že si touto obětí vykoupíme trvalou polskou vděčnost a polské přátelství. Bohužel, nedočkali jsme se ani jednoho, ani druhého, naopak dočkali jsme se polského útoku roku 1938. Je dobře, že celý náš národ, ale i naši polští sousedé slyšeli z úst československého zahraničního ministra, že vláda republiky Československé v takovéto politice rozdávání státního československého území nikdy pokračovat nebude. (Potlesk.)

Podpredseda Cvinček: Ako ďalší rečník sa prihlásil k slovu p. posl. Novomeský.

Posl. Novomeský: Slávne Národné shromaždenie, panie a pánovia!

Hoci ide dnes o prvú rozpravu o medzinárodnom položení obnoveného Československa, nemusíme pristupovať v tomto sbore, v tejto téme bez ponaučení a výstrah, bez skúseností a bez tradície. Medzi múrmi tejto siene odznela nie jedna debata o tom, akú má robiť zahraničnú politiku malý štát, ako je Československá republika; zápisnice sborov predchodiacich tomuto shromaždeniu obsahujú nie jednu radu, aký pomer má mať štát, rozložený na takom exponovanom mieste, ako je položené Československo voči rozličným zahranične-politickým udalostiam. Pre zahraničnú politiku obnoveného Československa rozhodujúce musia byť predovšetkým skúsenosti prvej a konečne i druhej okyptenej republiky. Každý zodpovedný správca československej zahraničnej politiky pri rozhodovaní o akejkoľvek významnej a významnejšej otázke, upravujúcej naše vzťahy na medzinárodnom poli, neustále sa musí dávať poučovať faktami, ktoré v r. 1938 viedly k zániku prvej republiky a v r. 1939 k dočasnému, no veľmi trpkému zotročeniu národov Československa.

Čo odkazujú osudné skúsenosti prvej i druhej republiky zahraničnej politike obnoveného Československa? Predovšetkým tú základnú tézu, že bezpečnosť národov tejto republiky a naša štátna existencia nie sú osamelé otázky, nie sú dielčím problémom, nezávislým na príhodách a na vývoji v ostatnej Europe, ak nechcem priamo povedať, že v ostatnom svete. Naše hranice sú na pobreží oceánov, obklopujúcich tento kontinent, lebo podmienky našej bezpečnosti i nášho vnútorného vývoja sú veľmi závislé na tom, čo sa kdekoľvek za tými moriami deje. Politika československá dostala v samotných svojich počiatkoch dobré ponaučenie, keď jej prvý najvyšší správca prikázal, že musí byť europská. Bola však vždy verná tomuto príkazu?

Pridržiavala sa vždy bezpodmienečne týchto ponaučení? Nedávne zasadnutie tohoto shromaždenia mimoriadnu pozornosť venovalo udalostiam vo Španielsku, ba všetky složky Dočasného Národného shromaždenia jednomyseľne prijaly deklaráciu proti existencii posledného zvyšku fašizmu na kontinente, reprezentovanému španielskym diktátorom, ktorú z najvyššej tribúny v tejto miestnosti proklamoval sám predseda tohoto slávneho sboru. Chcem povedať, že to bolo veľmi správne podujatie, a to s hľadiska ľudského, potom so stanoviska solidarity antifašistických bojovníkov, ale i s hľadiska československého, so štátneho hľadiska zahranične-politického. Konečne ďaleké Španielsko za občianskej vojny bolo dlaňou prvého Československa, z ktorej sa dala vyčítať naša blízka budúcnosť. Porážka Španielskej republiky bola predzvesťou československej poroby. Za Pyrenejami vyhrával Hitler s Mussolinim bitvu o Rakúsko, Československo, Albániu, ako zase dobytím Prahy a vzdaním sa Bratislavy vyhral nemecký nacizmus bitvu o Paríž a ostatné západoeuropské metropole.

Ale je treba sa priznať, panie a pánovia, v tej slávnostnej jednomyseľnosti, v tejto sieni znela tá československá proklamácia za Španielsku republiku trochu neobvykle. Veď tieto múry pamätajú nie jednu žiadosť, vyslovovanú v mene osudu a bezpečnosti národov republiky, aby parlament povedal jasné slovo o veci tak významnej, ako je teraz existencia španielskej demokracie, ba dokonca i vo veci samotnej španielskej demokracie, keď ešte viedla svoj slávny zápas na život a na smrť proti sprísahaniu medzinárodného fašizmu. Ale vtedy od predsedníckeho stolca mohlo sa čakať nanajvýš odmietnutie takejto žiadosti, v nejakom prípade vyjadrenie solidarity s bojujúcimi, alebo prejav pohoršenia nad výčinmi despotie. A členovia i složky parlamentu angažujúce sa pre veci tak vzdialené, ako je teraz, povedzme, osud španielskej demokracie, stíhaní boli posmechom a skutočným i predstieraným pohoršením, že spojujú otázky našich národov s háklivými otázkami medzinárodnými.

Po tom všetkom, čo sme prežili, je treba hlasne povedať, že je to práve tento postup, ktorý si má prevziať naša politika z minulosti a je to postoj pohodlného prezierania udalostí za našimi štátnymi hranicami, pestovaný menovite kapacitami druhej republiky, ktorý nikdy viac nemá mať miesta v našej zahraničnej politike. Sme vďační ministrovi Masarykovi, že túto tézu našej zahraničnej politiky jasne vyslovil, keď povedal, že svoj osud spojovali sme s osudom medzinárodnej demokracie, slobody a pokroku a toto stanovisko určuje základnú líniu našej zahraničnej politiky pre budúcnosť. Ilustrovanie opravdovosti tohoto predsavzatia ako aj podstatnú zmenu, ktorá nás odlišuje od zašlej opatrnosti v pomere k demokracii, slobode a k pokroku na medzinárodnom poli, možno vidieť tiež v spomínanom manifestačnom priznaní sa tohoto domu proti fašistickému Španielsku. Ide o to, aby sme vedeli byť vždy takíto priamočarí a jednoznační. Aj vtedy, keby ostatný svet nebol v pomere k poslednej bašte fašizmu tak jednotne odmietavý, ako je. Lebo nezabúdajme na to, o čom nás naša skúsenosť poučila. Keď sa opúšťa myšlenka slobody, demokracie, pokroku kdekoľvek vo svete, sami seba sme opustili. (Potlesk.) Nedajme si nikdy radiť v tomto smere, že sa nemáme miešať do vecí, po ktorých nás nič nie je, pretože je nás po nich mnoho, že nemáme hasiť čo nás nepáli, lebo nám už raz dom zhorel a zhorel po fundament, a to od ohňa, ktorý vznikol ďaleko, veľmi ďaleko: v Mandžusku, v Abesínii a vo Španielsku.

V debate, ktorá už odznela o prejave ministra zahraničných vecí, rád by som pripojil niekoľko poznámok o zjavoch, ktoré sú, myslím, najviac nové po tejto vojne. Dve skutočnosti dejinného významu, náležite ešte neocenené, sú predovšetkým kladným prínosom nedávno skončenej druhej svetovej vojny. Prvá skutočnosť je tá, že v samotnom vývoji a priebehu tejto vojny odohrávala sa v europských národoch i prenikavá spoločenská revolúcia, tu intenzívnejšie a krvavejšie, tam menej búrlivo, no všade podľa klasických formulí revolučného práva. Nič náhodného, nič neorganického a nič vnútorného, alebo vpašovaného nebolo v tom, ak v rámci tejto vojny proti agresivite osy, najmä však priebehu oslobodzovacieho zápasu takmer všetkých národov Europy, proti nacisticko-fašistickej tyranii prekonával sa a ešte stále sa prekonáva aj prevratný proces spoločenský v jednotlivých národoch nášho kontinentu. Veď nemecký nacizmus na svojej dynamickej púti za svetovládou prestupoval hranice ríše predovšetkým v mene záchrany, v mene ochrany a upevnenia slábnucej moci kapitalistickej oligarchie v jednotlivých národoch a štátoch, a len ako poplatok za túto službu si vyberal od svojich chránencov otrocký súhlas s porobou ich národov a štátov. A tí Nenemci u nás a v ostatnej Europe, ktorí sa stali satelitmi nemeckého nacizmu pri všetkej jeho zoologickej teórii a praxi voči menejcenným Negermánom, oceňovali na hakenkrajcu jeho triedne, nesociálne a protisocialistické poslanie. Klasickou ilustráciou tohoto faktu je úvaha onoho agrárneho veľmoža, ktorý pri osudnom rozhodovaní o národoch republiky v r. 1938 s tisíckoronáškou v ruke odporúčal prijať pokorujúce podmienky Hitlerove, pretože, ako sám povedal, pod Hitlerom tá tisíckoronáška ostane tisíckoronáškou, ale nevie, čím bude pri Stalinovi. A preto odmietal, čo národ žiadal, požiadať sovietsku pomoc na ochranu a obranu národnej bezpečnosti a štátnej nezávislosti. Patrí už k ironickej hre osudu, že nacizmus, ktorému dal prednosť pred sovietskou pomocou pri obrane československej nezávislosti a svrchovanosti, neušetril jeho život. Nech je však útechou jeho smutnej pamiatky, že pod vražednou mocou nacizmu ozaj nezahynul ako majiteľ tisíckoronášiek, ale ako Čech, ako český človek, ako príslušník slovanského kmeňa "stepnej" a "bahennej" fajty, ako nás zatriedila rasistická pseudoveda... Do tej miery, do akej majetné vrstvy jednotlivých národov hľadaly a nachodily ochranu svojich triednych a stavovských záujmov u nacizmu a fašizmu, boly oslobodzovacie zápasy týchto národov súčasne aj revolúciami triedne spoločenskými. Sociálne-revolučná črta národne oslobodzovacích bojov z tejto vojny je prostou konzekvenciou faktu, ktorý s nacizmom uzavrely kapitalistické reakcie v jednotlivých národoch, či už hanblivou tak, že "podľahly nátlaku", alebo s brutálnou otvorenosťou, no vždy v dobrej viere, že ich úzke triedne a majetnícke záujmy budú nacizmom uchránené.

Po prvej svetovej vojne videli sme práve tieto vrstvy sdružovať sa okolo národných zástav. Zámožná buržoázia, kapitalisti a veľkostatkári určovali tón nacionálnych prejavov. Pre túto spoločnosť i vtedy to bola figliarska hra; vtedy ukrývala do neurčitého pochopu národného interesu svoj užší záujem o moc, najmä o moc majetku. A darila sa jej táto schovávanka. Vynútila si uznanie, že v národnom záujme je treba pardonovať jej záujmy majetkové, triedne.

Keď potom na prielome v r. 1938 až 1939 bez všetkých škrupulí obetovala v prospech svojho majetkového záujmu záujem národný, ľud podvihol ňou pohodené národné zástavy, víťazne ich preniesol búrlivou oslobodzovacou vojnou proti nacizmu a je len pochopiteľné a dôsledné, ak očakáva, že ich opätovné víťazné vztýčenie nie je len znamením triumfu nad otrokárskym nacizmom, ale aj nad vrstvami a jednotlivcami, ktorí sa mu zo zištných príčin zapísali, a to aj v tom prípade, keby dnes, keď sa na horizonte vyjasnieva, opätovne sa priorientovali a pokúšali sa hoci aj novým ústami a akoukoľvek rečou prihovárať za nedotknuteľnosť svojich majetkových práv.

To, o čom tu hovoríme, nie je slovenské špecifikum. Je základnou črtou vývoja u všetkých národov, predovšetkým u tých, ktoré vypätím vlastných síl prispeli k porážke nacistického a fašistického otroctva a k svojmu oslobodeniu. Ba, z niekoľkomesačného odstupu od konca vojny tak možno povedať, že rozvíjajúca sa sila sociálnych a socialistických úsilí je úmerná intenzite, akou ten ktorý národ sa aktívne zúčastnil protifašistického zápasu o svoju nacionálnu záchovu. Pomerne hladký prechod bratskej nezávislej federatívnej Juhoslávie k typu moderného ľudového štátu je zrejme v priamej súvislosti s dĺžkou, šírkou a odhodlanou účasťou ľudových más na protinacistickej a protifašistickej oslobodzovacej vojne národov Juhoslávie. A naopak zase: v Maďarsku môže mariť reakcia nesporne vážne snahy o politickú i spoločenskú demokratizáciu krajiny, predovšetkým preto, lebo sa tam nevedely vzchopiť sily, ktoré by bránily maďarskú národnú nezávislosť pred úkladmi nacizmu, ba ani len kapituláciu nevedely uskutočniť, a to ani vo chvíli, keď bolo nad slnko jasnejšie, že zločinné imperialistické dobrodružstvo nemá výhľady na úspech.

I dnešné a zajtrajšie sociálne a socializačné úsilia našej ľudovej demokracie vyplývajú priamo zo šesťročnej vojnovej bitvy Slovákov i Čechov o národné bytie. Sú tesne sviazane s oslobodzovacím zápasom národov republiky. Nevedno si vôbec predstaviť, že by sa bol napríklad slovenský ľud sdružil okolo zástav nášho národného povstania, - ktorého význam pre pozíciu obnovovanej republiky v medzinárodnom svete veľmi pekne ocenil s tohoto miesta minister Masaryk - keby nie výhľadu, že víťazstvo nad nacizmom a jeho prisluhovačmi znamená súčasne i úspešné započatie podstatných a prenikavých reforiem sociálnych a socializačných. (Predsedníctvo prevzal podpredseda Tymeš.)

Pokladám si za povinnosť dôraznejšie sa zapodievať touto sociálne-revolučnou črtou národne oslobodzovacích pohybov za hranicami i u nás, najmä z dvoch príčin: 1. aby bolo jasné, že tieto úsilia majú svoje domáce korene, ktoré pramenia z našich potrieb, dospela k nim naša spoločnosť a nejde teda o náhodilý zjav, spôsobený tým, že armády socialistického štátu na svojom slávnom pochode za porážaným nepriateľom prešly i našimi územiami a dostaly sa do styku s miestnymi ľuďmi. Je nesporné, že sovietske víťazstvo upevnilo všetky socializačné úsilia, vytvorilo pre ne priaznivú atmosféru, a my za to nikdy nebudeme môcť byť dosť vďační obetavosti národov Sovietskeho sväzu, s ktorou víťazstvo nad nacizmom vykúpily. Ale sama snaha a najmä potreba veľkorysého riešenia sociálnych problémov tu bola dávno, dávno pred tým, kým Červená armáda sa púšťala na pochod na západ.

Za druhé je treba dôraznejšie poukázať na súčasný sociálny charakter našich zápasov o národnú nezávislosť a na úzku sviazanosť oboch tendencií preto, aby náhodilé zjavy v medzinárodnom svete, zdanlivo priaznivé pre taký úmysel nikoho nezlákaly k pokusu oddelovať od seba obe snaženia, aby si nikto nenamýšľal, že protisocialistické polemiky niekde v zahraničí môžu byť vhodnou oporou pre priame zmarenie alebo tiché odšvindlovanie socializačného diela, načatého zápasmi o naše národné oslobodenie a našu štátnu nezávislosť. I tu platí veta, že národy a štáty žijú tými ideami, z ktorých sa zrodily. Náš národný život a jestvovanie nášho štátu sú po tejto vojne priamo podmienené tomu, aby vychádzaly a opieraly sa o ľudové sily, ktoré ich vzkriesily, a o ich predstavy o usporiadaní spoločenských vecí, ktoré ich viedly k zápasom o slobodu národa a obnovu štátu.

Druhým veľkým kladným prínosom tejto vojny, ktorý udá smer budúcemu vývoju, je zformovanie slovanského sveta a priebojný úspech slovanskej myšlienky, myšlienky spolupatričnosti a spolupráce slovanských národov. Myšlienka táto nie je pre nás tiež nová alebo cudzia. Slováci ju pestovali najintenzívnejšie. Pestovala sa u nás hlavne preto, lebo malý národ na exponovanom zemepisnom mieste neprestajne ohrožovaný najviac pociťoval potrebu prítulnosti k veľkému príbuzenstvu. Počas tejto vojny včas dozrela slovanská myšlienka v neodškriepiteľný mocenský fakt. Pred 100 rokmi ešte len básnici pestovali túto ideu, myslitelia uvažovali o nej, rojčiví vzdelanci sa ňou zapodievali. V tomto storočí dozrela táto myšlienka úplne. Ak ešte pred ¹/₄ storočím mnohí vo svete nechápavo alebo aj nepriateľsky posudzovali priebeh veľkej ruskej socialistickej revolúcie, najskoršie za tejto vojny si uvedomili, že to bol veľký obrodný a očistný proces najmocnejšieho a najživotaschopnejšieho slovanského národa, ktorý vtedy v ohni svojej veľkej revolúcie dozrieval tiež na najskoršiu funkciu záchrancu a na funkciu hlavy Slovanstva.

Nevyhnutnosť slovanskej spolupráce najjasnejšie načrtol pre všetkých Slovanov Adolf Hitler, ktorý svojmu hnutiu a nemeckému národu uložil ako hlavnú úlohu porazenie, porobenie a v záujme širšieho nemeckého "lebensraumu" vykynoženie slovanských národov. Až po vytýčení tohoto programu, tak jednoznačne nepriateľského pre slovanské národy, mohly byť medzi Slovanmi tendencie, ktoré bez ohľadu na kmeňovú príslušnosť, národné šťastie, záchovu alebo istotu mohly vyhľadávať v iných štátopolitických kombináciach a v iných ideových orientáciach než je konštrukcia slovanskej súdržnosti a spolupráce. V odchylke od dôslednej slovanskej politiky nemusela sa ešte vidieť hneď na prvý pohľad katastrofa a nešťastie pre ten ktorý slovanský národ, ale len do toho dňa, kým zbožnený náčelník nepoužil vyzbrojenie Nemcov a nevyhlásil vyhladenie a podmanenie menejcenného Slovanstva za smysel desných počínaní nacizmu. Od toho dňa však pre nijaký slovanský národ nemohla byť cesta iná, než cesta spoločná s ostatnými Slovanmi, a to aj vtedy, keď momentálne nevynikala naliehavosť tejto cesty. To, čo my Slováci vyčítame tým, ktorí donedávna robili politiku v mene nášho národa a v mene slovenskej štátnosti, je práve nedostatočný smysel, ba odpor voči tomuto bezpodmienečnému príkazu politického postupu každého slovanského národa, teda i nášho národa.

Zhruba však možno povedať, že v priebehu vojny slovanské národy pochopily, čo im história prikazuje, i keď to nepochopili alebo nechceli pochopiť niektorí samozvaní predstavitelia týchto národov alebo niektoré neveľké spoločenské složky v nich. Netreba osobitne poukazovať na to, ako ten ktorý slovanský národ prejavil pochopenie tohto historického príkazu. Výsledkom tohto pochopenia je, že dnes, po druhej svetovej vojne, je Slovanstvo v Europe solídnym mocenským činiteľom. Nie je to už len básnický sen, filozofická predstava, alebo politické úsilie, ale vojenskopolitický faktor reprezentovaný víťaznou Červenou armádou, víťaznou Titovou armádou, víťaznou československou armádou, ktorého vynikajúcou složkou po vyskúšaných sboroch zahraničného odboja sú slovenskí povstaleckí vojaci a partizáni. (Potlesk.) Toto je už dnes Slovanstvo. Vyrástlo a dožilo sa obrany proti najmocnejšiemu ohrozeniu Slovanstva, aké kedy dejiny poznaly. A je predurčené splniť vynikajúcu i pozitívnu úlohu v prospech svoj i v prospech ľudstva. My dnes stojíme na prahu éry, v ktorej Slovanstvo túto svoju úlohu má plniť a plniť bude. Ešte ho nevidíme v tejto chvíli sošikované, usporiadané v plnej paráde a v plnom poriadku. Krajiny slovanských národov najviac boly vojnou postihnuté a najviac utrpely vnútorným vývojom k dnešnému svojmu postaveniu. Nestoja tu v takom pomernom lesku ako národy a štáty iné, pre ktoré vojna znamenala v podstate iba úsilie zbaviť sa vzmáhajúceho sa konkurenta. Ale toto nesmie nikoho u nás mýliť. Naša cesta, to je jediná možná cesta; je daná možnosťami, ktoré Slovanstvo v nadchádzajúcej historickej epoche očakávajú, bez ohľadu na to, v akej situácii v tomto povojnovom momente sa slovanské národy nachodia.

Prvým ovocím prenikavého víťazstva slovanskej myšlienky pre nás, pre našu domácnosť je možnosť, že republiku môžeme obnovovať ako slovanský štát národný. Vysťahovávanie Nemcov a práve začatá akcia smerujúca k výmene maďarského obyvateľstva z južného Slovenska za slovanské obyvateľstvo z Maďarska sú predovšetkým priamym dôsledkom víťazstva slovanskej idey a možnosť pre uskutočnenie tohto historického aktu nám dáva okolnosť, že pri tomto počínaní môžeme počítať s podporou celého slovanského sveta, menovite s priazňou jeho jadra, slovanských národov Sovietskeho sväzu. Zdôrazniť treba, vážení, že pri tejto akcii nejde o úsilie podobné tomu, ktoré voči slovanským národom uplatňovali po jedno dejinné obdobie Nemci a Maďari. Nejde o preloženie povestných germanizačných a maďarizačných úsilí do slovanskej relácie. Češi i Slováci a Československá republika dokázali po celú jednu významnú etapu medzi dvoma svetovými vojnami, že chcú žiť v pokoji pri rešpektovaní všetkých práv i Nemcov a Maďarov, ktorí sa do Československa dostali. Naproti tomu Nemci a Maďari dokázali, že o takéto pokojné súžitie nestoja. Dokázali, že pre nich národný útlak, porobenie Čechov a z maďarskej strany ovládnutie Slovákov je vždy len otázkou historickej príležitosti, vždy len otázka vhodnej možnosti danej politickou konšteláciou. Tento dôkaz rozhodol o tom, že po tejto vojne sa nezačína riešiť otázka maďarská a nemecká u nás ako problém menšinový ako po vojne minulej, ale tak, že my sa usilujeme vybudovať náš národný štát, aby sme umožnili - v našej relácii - Maďarom vybudovať si národný štát tiež. (Potlesk.)