Rozpočtom ustálené a kontrolované hospodárenie štátu umožňovalo za doby odluky slovenskej časti obyvateľstvu štátu žiť pomerne slobodnejšie, čo v relácii k vojnovým pomerom ostatných štátov Europy dávalo možnosť obyvateľstvu na Slovensku žiť v pomernom blahobyte. Do určitej miery možnosť samostatného štátneho hospodárenia miernila nemecký tlak a snahu vykorisťovať zdroje národného majetku.

Po vypuknutí slovenského národného povstania odhodili Nemci masku svojich skutočných úmyslov i na Slovensku a ukázali tak svoju pravú tvár, keď začali na Slovensku bezohľadne koristiť súkromný i národný majetok a z čoho nemohli mať priamy osoh, vo svojej bezuzdnej nenávisti a zúrivosti ničili. Pre túto svoju nenávistnú činnosť na Slovensku mali Nemci od povstania až do oslobodenia dostatok času. Najväčšie škody utrpelo Slovensko pri frontovom ústupe Nemcov, keď sa už ničilo všetko systematicky.

Kalvária slovenského národa, ktorá sa začala jednak slávnym slovenským národným povstaním, keď Slovensko strácalo najlepších synov národa, jednak vojnovými udalosťami postupujúceho frontu materiálnym ničením, býva často skreslovaná neopodstatneným výhodnejším postavením Slovenska v čase šesťročnej odluky. Toto nám treba konštatovať práve pri prejednávaní štátneho rozpočtu, lebo mnoho ráz nesprávnymi informáciami tlače bývajú vznášané pochybnosti o odôvodnení potrieb a požiadaviek Slovenska pre dotácie z verejných prostriedkov.

Koľko zabudnutých dedín je na Slovensku, kde obyvateľstvo vo svojej príslovečnej skromnosti, dakedy azda aj chybou verejných činiteľov pozabudlo pripomenúť svoje martýrium a hrdinstvo. Je našou morálnou povinnosťou upozorniť a tlmočiť vládnym miestam volanie týchto zabudnutých ľudí o pomoc, aby verejnosť mala čím skôr možnosť vidieť spokojnosť a úsmev na tvárach detí našich zničených krajov východného a stredného Slovenska. Veď pamätajme, že z tohoto utrpenia slovenského národa prýštila iskerná vôľa nášho ľudu vyhnať okupantov a obnoviť spolužitie v spoločnom štáte s najbližšími bratmi Čechmi ako rovný s rovným.

Tieto obete a úsilie slovenského národa boly uznané celým kultúrnym svetom a zhodnotené prv spomenutými dohodami a legitimovaly nároky a práva na spravovanie svojich vecí v obnovenom štáte Čechov a Slovákov.

V smysle spomenutých dohôd decentralizačná snaha bola s pochopením prijatá bratmi Čechmi a nachádza teraz odzrkadlenie a zvýraznenie v prejednávanom rozpočte.

Uplatnenie slovenských záujmov v štátnom živote republiky nemá a nesmie vyústiť v nedorozumenia, naopak musí utúžiť ako na strane slovenskej, tak i na strane českej uprimnú vôľu budovať silný a šťastný spoločný štát a pripraviť tak lepšiu budúcnosť novým pokoleniam našich bratských národov, tak ťažko skúšaných udalosťami z minulých rokov a príkoriami spôsobenými odvekými spoločnými nepriateľmi.

Musíme so všetkým úsilím hľadať úprimné pojítka a veľkoryse preklenúť malicherné prekážky, ktoré nás v minulosti domnelé stavaly proti sebe pri usporiadaní spoločného života.

Boli sme často v minulosti svedkami toho, že mnohokrát pre vzájomné nepochopenie a prípadný rakušiacky byrokratizmus nevedeli sme vyriešiť hoci len malicherné problémy, a naši spoloční nepriatelia vedeli veľmi dobre využiť tieto naše slabosti a najrafinovanejším spôsobom vedeli rozsievať nedôveru medzi nás a tým zámerne pripravovali vyumelkované dôvody pre rozbitie nášho spolužitia.

Pri výstavbe Slovenska treba sa nám usilovať o to, aby životná úroveň tejto časti štátu sa priblížila a vyrovnávala so životnou úrovňou obyvateľstva v českých zemiach, čo by len prispelo ku konsolidácii pomerov v republike.

Štátny rozpočet je len súhrnom tisícov našich spoločných plánov, vyjadrených číslicami, ale v konečnom dôsledku má smerovať k jednému veľkému a spoločnému cieľu, k šťastiu našich dvoch bratských národov. V tomto sa musí zračiť naša najväčšia snaha.

Životnú náplň ľudstva už od dávnoveku v jednotlivých rodinách národov určujú spoločné snaženia docieliť čo najväčší stupeň dobra a blahobytu. Ak toto máme dosiahnuť, musí sa dostať nášmu rozpočtu životná náplň, ktorú však sú morálne zaviazaní dodať všetci občania pri výkone svojej každodennej drobnej práce a ktorá má byť zameraná podľa starorímskeho hesla: "Blaho republiky nech je najvyšším zákonom".

Niet pochybnosti o tom, že po ukončenej vojne ideme s vedomím plnej zodpovednosti znova budovať hospodárstvo republiky,- a to za podmienok ťažších, ako kedykoľvek predtým. Znárodnenie kľúčového priemyslu, peňažníctva a poisťovníctva previedli sme v jeho najkritickejšom štádiu. Priemysel, ktorý bol zčasti zničený vojnovými udalosťami a zväčša preorientovaný na vojnovú produkciu, treba nám bárs aj za ťažkých obetí znova preorientovať na produkciu mierovú. Peňažníctvo a poisťovníctvo, najmä české, bolo vojnou postihnuté najviac, lebo bolo prinútené svoje finančné prebytky investovať do ríšsko-nemeckých vojnových dlhopisov, které sa teraz staly zdrapom papieru. Keďže sme previedli znárodnenie týchto podnikov a ústavov za týchto okolností, nebudeme môcť rátať s tým, že by vedely v najbližšom čase priniesť bilančné zvyšky do štátnej pokladnice.

Vracajúc sa k posudku rozpočtu, uvedomujeme si ťažkosti, s ktorými zápasíme a ktoré postupnou konsolidáciou pomerov musíme vyrovnať. Tu mám na mysli značný schodok v štátnom rozpočte.

Prv než prikročím k skúmaniu predpokladov k úhrade rozpočtového schodku, dovoľte mi trocha sa zaoberať tvorbou kapitálu, ktorý by bol nateraz najžiaducnejší a ktorý by sa mohol použiť na vyrovnanie tohto schodku. Pri úvahe o kapitále nám treba rozlišovať kapitál reálny a kapitál finančný. Keď hovoríme o tvorbe kapitálu, máme predovšetkým na mysli tvorbu finančného kapitálu, ktorý nám vzniká úsporami, a to či už úsporami dobrovoľnými, alebo úsporami nútenými. Hospodárstvo vo svojom renovovacom procese bez tvorby finančného kapitálu sa nemôže obísť, lebo tento je prvým krokom k tomu, aby sme mohli prevádzať nové investície, t. j. tvoriť nový kapitál reálny. Je však možné, že kalkuláciu predajných cien môžeme stanoviť tak, že do seba zahrnuje už čiastku na obnovu investícií, ktorá je vyššia než sama amortizačná kvóta, takže sa v podnikoch utvára osobitný fond, z ktorého môžu byť prevádzané nové investície.

Druhou takou možnosťou je, že dobrovoľné úspory, které sa nachodia v peňažných ústavoch, si podniky vypožičajú a potom do ceny zakalkulujú sumy, potrebné na ich úrok a umorovanie. Tieto dve metódy nám objasňujú aj tvrdenie, že pre nové investície netreba úspor, pričom sa však zamlčujú úspory dobrovoľné a sú na mysli úspory nútené, vzniklé z vyšších predajných cien. Treba nám však mať na zreteli, že nové investície vyžadujú tvorbu nového finančného kapitálu.

Tvorba nového finančného kapitálu prichodí nám do úvahy v bezprostrednej súvislosti so štátnym rozpočtom, najmä pokiaľ ide o financovanie deficitu štátneho rozpočtu. Náš štátny rozpočet končí deficitom väčším ako 26 miliárd Kčs a úhradu tejto sumy bude potrebne nájsť úverovými operáciami. Tieto úverové operácie môžu sa prevádzať tým spôsobom, že sa na kapitálovom trhu umiestnia štátne dlhodobé úpisy, alebo že tieto prostriedky bude musieť dať k dispizícii ceduľový ústav. Je len samozrejmé, že pri dnešnom obehu asi 35 miliárd forma umiestenia štátnych papierov v takomto rozsahu u Národnej banky mala by patrne za následok pri odbúraní zariadenia riadneho hospodárstva inflačné vplyvy. Stojíme preto pred dilemou, akou formou treba štátny rozpočet financovať. Je nad všetku pochybnosť, že k bezvadnej forme bude potrebne značné množstvo kapitálu, ktorý je tu už nota bene k dispozícii, a to v silnej tezaurácii. Treba nám urobiť všetko, aby tezaurované sumy prišly do peňažných ústavov a utvorily tak kapitálový rezervár, z ktorého by bolo možno kryť deficit v štátnom rozpočte.

Zo spomenutej sumy obeživa 35 miliárd Kčs možno dnes odhadnúť výšku tezaurovaných peňazí, na 10-15 miliárd Kčs, čo znamená, že potreba efektívnych prostriedkov pre naše hospodárstvo činí v dnešnom čase 20-25 miliárd Kčs.

Suma nových úsporných vkladov k 1. II. 1946 činila na vkladných knižkách 1 miliardu a na bežných účtoch 8 miliárd, spolu teda nedosahuje ani výšku odhadu tezaurovaného obeživa.

Zvlášť si treba pri tejto príležitosti uvedomiť, že tezaurovaný, ladom ležiaci kapitál nielen že neprináša osohu hospodárskej obnove štátu, ale naopak je mu veľkým nebezpečenstvom, keby bol špekulačne použitý. Týmto spôsobom by vedel menovej i hospodárskej politike štátu zasadiť veľmi citeľné rany.

Je preto potrebné, aby sa vládne kruhy celým svojím vplyvom zasadily o čo najskoršie prejednanie osnovy zákona o dávke z prírastku na majetku a tým vytvorily predpoklad na získanie dôvery širokých más k tvorbe nového finančného kapitálu.

Rozpočtový schodok vo výške viac ako 26 miliárd sa ešte zvýši o finančný kapitál nateraz blokovaný menovou viazanosťou v sume 250 miliárd Kčs, ktorú nám možno napokon snížiť len o vyrobené dávky, keďže iných zdrojov, plynúcich z nepriateľského majetku a reparácií, nebude plne použité, len k sanácii meny, ale ráta s nimi už aj náš mimoriadny rozpočet.

Skutočnosť vysokého zadľženia štátu dáva podnet k úvahe ako snížiť bremeno úrokovania štátneho dlhu, a neskôr zaistiť aj jeho úmor.

Je nemysliteľné, aby pri terajších výnosových pomeroch štátnych príjmov štát platil tak vysoký úrok, ktorý bol stanovený v liberalistických pomerech a v čase vojnovej konjunktúry.

Pri tejto úvahe vynoruje sa však problém, ako snížiť úrokomer bez toho, aby potrebné sníženie nemalo nepriaznivý reflex na výnosové pomery v našich sociálnych ústavoch, fondoch a zariadeniach, ktoré boly nútené zákonnými predpismi ukladať väčšiu časť svojich voľných prostriedkov do štátnych cenných papierov. Sníženie výnosnosti majetkových hodnôt malo by za následok sníženie možností týchto ústavov dostáť plne svojim povinnostiam. Je totiž obava, že pri podstatnejšom snížení úrokovania štátneho dlhu neobišli by sa tieto ústavy bez zvyšovania sociálnych príspevkov. To by zase v skutočnosti znamenalo sníženie reálnej hodnoty mzdy, ktoré sme konečne už raz previedli, a to zvýšením dôchodkovej dane, kde sme v plnej miere nerešpektovali zdvihnutie hospodárskych čísel a kde sme daneprostú hranicu neprispôsobili ani len časom predvojnovým, a to len s ohľadu na štátne financie. Zvýšenie sociálnych príspevkov bolo by politicky neúnosné už aj preto, lebo v záujme zvýšenia reálnej hodnoty mzdy pracujúcich vrstiev siahli v štátoch západnej Europy k sníženiu daní a v SSSR k sníženiu cien spotrebných statkov, pričom obe tieto opatrenia sledujú ten istý cieľ: snížiť životné náklady pracujúcich vrstiev a teda zvýšiť reálnu hodnotu mzdy.

Aj keď budeme prinútení do čias, kým privedieme naše hospodárstvo k plnému rozkvetu, ako sa ľudové vraví: "uťahovať opasok", treba nám už dnes v každom smere pripravovať pôdu k zvyšovaniu hmotnej a kultúrnej úrovne pracujúcich más, pripravovať zosílenie našej hospodárskej nezávislosti, a toho docielime len zvyšovaním reálnej hodnoty platov a miezd. Je nám jasné, že práve od tejto je odvislý aj dôchodok našich roľníkov, remeselníkov a ostatných slobodných povolaní a s ním úzko súvisí aj tvorba nových finančných zdrojov, prepotrebných k plánovaniu celého nášho hospodárskeho života.

Dovoľte mi však niekoľkými slovami zopakovať to, čo som už predniesol pri otváraní rozpočtovej debaty po materiálnej stránke nášho hospodárstva a o jej odraze na rozpočet. Uviedol som doslovne, že dnes je už notoricky známe, že priemer produktivity u nás ani zďaleka nedosahuje produktivity z r. 1938 a že v mnohých prípadoch z rozličných príčin dosahuje len necelých 50 %. Keďže takýto výkon meriame na hlavu zamestnanca, znamenalo by to teda zhruba, že stopercentného výkonu z r. 1938 dosiahneme iba dvojnásobným počtom zamestnancov, pričom je, pravda, každý zamestnanec platený za plný výkon, takže nominálne dostáva plat z r. 1938 s ohľadom na svoj výkon. Ale práve s ohľadom na polovičný výkon máme bežný reálny produkt asi polovičný oproti r. 1938, takže, ak berieme v úvahu rozdiel vo vzostupe cien a miezd, rysujú sa nám jasne príčiny dnešnej drahoty a cesty k jej vyliečeniu.

Táto situácia má však i svoj reflex v štátnom rozpočte, a to predovšetkým pochybnosť k personálnym vydaniam, súvisiacim s počtom zamestnancov. Som vzdialený toho, aby som mohol tvrdiť, že by náš administratívny a pracovný aparát nepracoval s dostatočným vypätím, nech je mi však dovolené vysloviť vážne pochybnosti o účelnosti jeho práce v niektorých smeroch. Táto neúčelnosť v mnohých smeroch súvisí s neúčelnosťou ostatnej administratívy, ktorá je v českých zemiach pozostatkom po preorganizovanosti okupantského režimu, vynútenej strachom zo sabotáže.

Podľa slov pána ministra financií zamestnáva naša administratíva asi o 70.000 zamestnancov viac oproti predvojnovej republike, pričom územie republiky bolo zmenšené a Zakarpatskú Ukrajinu a je predpoklad, že i počet obyvateľov republiky sa podstatne sníži. Apelujem na naše smerodajné kruhy, aby hľadely našu národnú revolúciu sociálnu, politickú a hospodársku dokončiť i s revolúciou administratívnou, a to energickým zásahom a zmenšením všetkých zbytočných administratívnych zariadení, sväzov, skupín a pod., ktorých opravdová potreba nie je naliehavá a ktoré nám na jednej strane zdražujú distribučné náklady a na druhej strane citeľne zaťažujú administratívny aparát zbytočnou agendou, k vybavovaniu ktorej je štátna správa nútená udržiavať nadbytočný počet zamestnancov. Spomenutým zásahom by sme mohli docieliť jednak sníženie výdavkov na strane rozpočtu, a preradením administratívnych síl priamo v produktívnu prácu bolo by nám pomnožené zvýšiť národný produkt.

Plne si uvedomujeme, aké ohromné a v histórii jedinečné úlohy preberá na seba prvá vláda oslobodenej republiky jednak vybudovaním, resp. prebudovaním našej predimenzovanej a, dnes môžme otvorene povedať, zbyrokratizovanej administratívy, jednak preberaním priemyslu, bánk a poisťovníctva v ich neutešenom stave. K týmto úlohám pridružuje sa okrem iných organizačných záležitostí republiky aj preťažujúca práca s odsunom nežičlivcov. Myslím, že hovorím nielen menom klub poslancov komunistickej strany Slovenska, ale aj menom všetkých tu prítomných členov Dočasného Národného shromaždenia, keď zdôrazňujem, že nahromadené úlohy bude môcť vláda úspešne zdolať len zjednodušením našej administratívy. Toto by prispelo k rýchlejšiemu splneniu jednotlivých úloh a isteže za ďaleko nižších rozpočtových nákladov.

Nateraz máme historicky jedinečnú príležitosť pri odsune Nemcov a Maďarov, aby sme v administratíve uvoľnené sily využili účelnejšie k produktívnej práci, a to hlavne v krajoch pohraničných, ktoré budú môcť absorbovať všetkých súcich pracovníkov a arganizátorov a začleniť ich do výstavby štátu.

Nesmieme sa pri tejto príležitosti báť povedať, že počet sekcií na rôznych ministerstvách a povereníctvach je veľmi zaťažujúci a neúnosný.

Rovnako sa treba zaoberať reštrikciou ministerstiev ako aj vyriešením ich kompetencie. Nakoľko si neželáme, aby raz došlo k nezamestnanosti a chronickým schodkom v štátnom hospodárení, je potrebné, aby sme si trúfali túto problematiku riešiť a vyriešiť ihneď.

Technickej stránke rozpočtu v jeho predostretej štruktúre ťažko možno vyčítať podstatné závady. Treba konštatovať, že bol sostavený za ťažkých podmienok, lebo nebolo možne v ňom aplikovať predvojnové predpoklady a hlavne v českých zemiach nebolo po ruke dostatočných podkladov, podľa ktorých by bolo možné zhodnotiť možnosti jestvujúceho hospodárskeho potenciálu.

Tu si musíme uvážiť aj tú skutočnosť, že sme previedli naše hospodárstvo zo sústavy viac-menej súkromnokapitalistickej do sústavy, o ktorej nemôžme dnes povedať, že by bola plne socialistická, ale je kombináciou sústavy socialistickej, korporatívnej a súkromnopodnikateľskej, teda sústava miešaná.

Za odôvodnenú považujem výtku pána posl. doc. dr Maiwalda, že Ministerstvo financií predložilo tento rozpočet s kusými vysvetlivkami a bez dôkladnejšieho rozboru, ako aj výtku pána posl. Štetku, že nepojíme nijakú položku príjmovú, ktorú možno očakávať z poštátnených podnikov a ústavov, keďže naproti tomu Povereníctvo financií na Slovensku zaradilo už z toho titulu určitú príjmovú položku. Nevylučujem, pravda, možnosť, že znárodnený priemysel bude potrebovať skoro všetky bilančné zvyšky pre vlastné investície, ako som sa o tom už skôr zmienil.

No rovnako treba nám prejaviť radosť nad tým, že sme medzi prvými zo štátov v Europe, ktoré boly okupované Nemeckom a ktoré začínajú hospodáriť na podklade rozpočtu. Táto skutočnosť je dôkazom toho, že prechádzame z improvizácie do plánovitého hospodárenia. Rozpočtom teda vnášame poriadok a prehľad do nášho štátneho hospodárskeho bytia.