Všechno naše úsilí, všechna zákonná opatření musí směřovat k tomu, aby žena bez obtíží a bez tak velkých obětí, jaké přinášela dosud, mohla sloučit poslání matky s posláním pracující ženy. Vyvineme nejvyšší úsilí, aby žena, osvobozená od denní šedivé práce a vyčerpávající práce v domácnosti, hospodářsky a sociálně nezávislá a politicky samosprávná, našla nejlepší cestu ke kultuře a k vyšším cílům života.

Ženy musí míti právo na volný čas, aby měly možnost účastnit se veřejného života a tím i řízení státu. Ženy musí být politicky činné a prosazovat nejen svá práva, ale i práva svých rodin a tím i práva celého národa, musí mít účast ve všech orgánech státní moci, v národních výborech, až k účasti ve vládě. Musí býti zastoupeny v národních soudech i v odborných a zájmových organisacích.

S touto otázkou těsně souvisí zaopatření žen a rodin vojáků, kteří konají vojenskou službu. Je nezbytné, aby byly urychleně vyplaceny vyživovací příspěvky, neboť jen tak budou tyto rodiny zbaveny tisíce sociálních starostí. Jen tak se mohou ženy vojáků věnovat všem svým zvýšeným povinnostem, které zastávají za své narukovavší muže. Musíme dbát, aby vojíni, kteří konají vojenskou povinnost, nebyli ve svém zaměstnání nijak zkracováni, ať již jsou to dělníci, rolníci, veřejní nebo soukromí zaměstnanci nebo živnostníci.

Urychlené sjednocení všech předpisů a nařízení, které řeší sociální záležitosti příslušníků naší armády, je nezbytné. Usilujeme o to, aby sociální otázky všech příslušníků našeho národa a jejich rodin, hlavně příslušníků pracujícího lidu, byly řešeny spravedlivě v duchu lidové demokracie. (Potlesk)

Předseda (zvoní): Uděluji slovo panu posl. Ušiakovi.

Posl. Ušiak: Slávna snemovňa!

Štát nebýva vždy v situácii tak dobrej a výhodnej, aby bez ťažkostí mohol udržať v rovnováhe svoj rozpočet. Na stránkach výdavkov množia sa rubriky veľmi nutných a naliehavých výdajov, zatiaľ čo rubriky na stránke príjmov sa rodia veľmi ťažko. Každý sektor verejného života reklamuje svoje požiadavky pádnymi a silnými argumentmi. Každá časť štátneho ústroja sa bije o svoje miesto na slučí. Rozhodovanie o rozpočte stáva sa bojom jednotlivých častí štátneho aparátu o väčší podiel na bohatstve, ktorý môže poskytnúť štátna pokladnica.

Záleží na tom, ktorý sektor má aké zbrane k dispozícii. Niektoré ministerstvá sú vďaka tradícii na tom dobre. Je akousi vžitou a prijatou zásadou, že na niektorých úsekoch štátneho života sa nešetrí a šetriť nesmie. Život a skúsenosti nás naučili, že je výhodnejšie a lepšie nešetriť napr. na armáde, na administratíve a pod., lebo šetrenie v týchto sektoroch sa obyčajne kruté vypomstí. Štát sa stáva menej schopným obrany a výkonnosť jeho úradníctva klesá, prípadne počne sa vzmáhať korupcia. Rezorty, nemajúce takéto výlučné postavenie, sa musia namáhavo a vytrvale dožadovať svojho podielu. Aký tento podiel bude, o tom rozhoduje a má rozhodovať dôležitosť, potreba a naliehavosť tej ktorej časti štátneho aparátu. Na niektorých rezortoch sa šetrí, hlavne na tých, na ktorých sa hneď, alebo v krátkej dobe, neukážu zhubné účinky tohoto šetrenia. Tak Tisov štát šetril na školstve, hlavne na učiteľoch, Slovenský štát degradoval učiteľa na úroveň, alebo lepšie pod úroveň nekvalifikovaného robotníka.

Výsledok sa pravda ukázal, nebolo učiteľského dorastu, učiteľské akadémie ostali prázdne, mladí učitelia utekali do iných zamestnaní, hromadne sa nechali aktivovať do armády, vstupovali k žandárstvu, do úradov a vystupovali zo štátnych služieb. Následok toho bol veľký pokles úrovne slovenskej školy. Teda ani na školstve sa neoplatí šetriť. Výhoda je tu len tá, že sa to ukáže až po dvoch, troch rokoch. Zvyklo sa šetriť na zdravotníctve, na sociálnej starostlivosti, na odpočivných a zaopatrovacích platoch a na iných sektoroch, hlavne na tých, kde odpor nebol tak veľký a kde sa škody dostavovaly neskoršie a neboly tak hneď hmatateľné. Chcem tu prehovoriť o týchto sektoroch nášho verejného života v súvislosti s rozpočtom.

Zdravotníctvo sa má starať o zdravie národa, o jeho udržovanie a upevňovanie, nielen o liečení nemocí. Aby tejto svojej úlohe mohlo urobiť zadosť, musí byť širokou a bohaté rozvetvenou sieťou po celom území nášho štátu, musí zasahovať všade, i do tej poslednej dedinky, i do najzapadlejšieho kúta našej vlasti. Je treba rozmnožiť počet našich nemocníc, a zmeniť ich tvárnosť, aby naozaj vyzeraly ako stánky zdravia, liečebné ústavy. Treba ich vysťahovať zo starých, tmavých a pochmúrnych múrov a nasťahovať do moderných, krásnych slnečných palácov. Mnohé naše nemocnice aj po stránke zariadenia sú veľmi zle vybavené, postrádajú často aj najzákladnejšie pomôcky. Vzorom takéhoto stavu je naša slovenská klinika v Bratislave. Práve pred nedávnom prebehly slovenskou tlačou správy o neudržateľných pomeroch v našej reprezentatívnej nemocnici v štátnej nemocnici v Bratislave. Jej budovy boly postavené r. 1857. Od tej doby sa na budove nič nezmenilo ak nepočítame početné milióny zbytočne vynaložené na neúčelné opravy. Obrovské sumy sa investovaly na opravu a prestavbu nemocničných budov, keby sa bolo ešte niekoľko miliónov pridalo, mohla stáť nová, krásna, moderná budova, nášho reprezentatívneho liečebného ústavu. Za 25 rokov sa vynaložilo 18 mil. na opravy. Nemocnica nevyhovuje ani rozsahom. Od r. 1919 sa počet pacientov päťnásobne zväčšil. Denne musia byť odmietané desiatky pacientov pre nedostatok miesta. Šetrenie na nemocnici ani tu sa neoplatilo, lebo milióny rok po roku plynuly do starej budovy, ktorá ich pohltila a predsa ostala starou. Jej úplné likvidovanie a naliehavosť postaviť budovu celkom novu sú tak aktuálne, alebo aktuálnejšie ako pred 25 rokami, kým nás budova nestála ani jeden milión. Na nemocnici sa teda nešetrilo, ale plytvalo sa na ňu. O tom nás zvlášť presvedčujú tieto čísla: za rok 1944 činily výdavky nemocnice 36,879.175 Kčs. Nemocnica má dnes 1.900 posteli, počet zamestnancov je 871, ich plat činí ročne 23,946.119.80 Kčs. Pri budúcom stave by sa počet postelí zvýšil o 1.500 a počet zamestnancov by bol 348, ich plat by činil 6,965.000 Kčs. Pri takomto stave a hospodárení by sa úhrada na nové budovy za 20 rokov amortizovala - a náš lekársky dorast by študoval v takom duševnom ovzduší, ktoré by ho k práci a štúdiu nadchýnalo a nie ako dnes v pivničných klinikách, ktoré nemôžu pôsobiť iným dojmom ako deprimujúcim.

Naše pomery v zdravotníctve sú preto také, že ruka štátu k tomuto rezortu nebola dosť štedrá a to ani v tých rokoch, keď nebolo nutné tak úzkostlivo prehliadať rubriky výdavkov ako je tomu dnes. Iste boly povolené značné sumy pre účely ďaleko menej dôležité ako sú nemocnice, ako je starostlivosť o zdravie národa. I pri značnej starosti o to, ako naplníme štátnu pokladnicu, nesmieme otázku tak dôležitú posunovať stále na menej a menej významné miesto. Každý z nás si uvedomuje hodnotu zdravia národa a nutnosť venovať mu sústavnú a dôkladnú pozornosť, ale keďže zhubné následky zanedbávania tejto starostlivosti neprejavia sa ihneď hmatateľne a hlásia sa tu aj iné výdaje, obyčajne sa uhne s cesty. Uhne sa s uistením, že to len pre tento raz, na budúce že si zdravotníctvo na svoje musí prísť. Stane sa tak raz, druhý raz a nakoniec je z toho temer systém. Naliehavosť nápravy každý uznáva, ale veci sa s miesta ťažko, hýbu, lebo sú výdaje iné a často sa povie, že dôležitejšie a nevyhnutnejšie štát pokrokový a štát ľudový musí starostlivosť o zdravie svojich občanov pokladať za problém prvoradý a veľmi dôležitý.

Ak sú neuspokojivé naše pomery v sektore zdravotníctva po stránke vecnej, nie je tomu lepšie ani po stránke osobnej, platovej. Nejde o praktických lekárov, ktorí obyčajne zarábajú slušne. Ide o lekársky dorast a o výchovu vedeckých pracovníkov, ide o tých, ktorí sa venujú alebo chcú venovať vede, objavom, práci na nových metódach liečenia, ide o tých, ktorých úsilím sa veda a svet dostáva dopredu. A práve voči týmto sa dosiaľ postupovalo horšie ako macošsky.

Ako vstupuje mladý lekár do života? Po skončení štúdia vstupuje do nemocnice, kde má svoje, väčšinou teoretické znalosti doplniť a prehĺbiť praxou pod dozorom osvedčených odborníkov. Čím dlhšie sa v nemocnici zdrží, tým sa jeho vedomosti viac rozšíria a upevnia. Mladý lekár nadobude zručnosti, rutiny a sebavedomia. Ak z takto pracujúceho mladého muža sa má stať lekár, je nutné, aby v nemocnici ostal väčší počet rokov. Len rokami prace a štúdia sa stane z neho dokonalý lekár a odborník. Kto si však môže dovoliť ostať v nemocnici roky a roky, keď mu táto nemocnica temer neplatí, lebo obnos 400 Kčs, ktorý nemocnica poskytuje v začiatkoch takémuto mladému lekárovi okrem bytu a stravy, nemôžeme nazvať platom. Takto sú platení mladí lekári, ktorí prešli dlhoročným štúdiom a získali titul doktora. Keď niektorý z nich má hodne šťastia, stane sa po čase sekundárnym lekárom, a vtedy okrem bytu a stravy dostáva 1.100 Kčs mesačne, asistent na klinike 1.700 Kčs mesačne. Koľko mladých lekárov si môže dovoliť pracovať roky v nemocnici takmer zadarmo? V nemocniciach a na klinikách môžu ostať len synkovia bohatých rodičov, ktorí sú vstave ich vydržiavať roky v nemocniciach, aby získali dokonalú prax do života, prípadne aby ostali na klinike a postúpili v tam panujúcej hierarchií medzi vyvolených.

Ohromná väčšina mladých lekárov odchádza však do života po krátkom pobyte v nemocnici, po roku, po niekoľkých mesiacoch, prípadne po 2 rokoch. Rodičia sú dlhým štúdiom vyčerpaní a ťažko čakajú, kedy prestanú tie nekonečné výdavky, prípadne čakajú teraz sami pomoc. V mnohých prípadoch sa štúdiom zadĺžili a tu treba splácať dlh, ktorý sa zo 400 ani 1.700 Kčs platu splatiť nedá. Je nutné nemocnicu opustiť, a to práve vtedy, keď lekárska veda a prax sa stáva mladým mužom vlastnou, keď do jej hĺbky počali vnikať, keď si uvedomovali a cítili, čo je to lekárske umenie, keď prekračovali určitú hranicu, za ktorou sa človek stáva lekárom. Vtedy prve treba prestať s učením a začať pracovať. Nútia k tomu vonkajšie okolnosti, nedostatok u rodičov, dlhy, založenie rodiny, nutnosť zarábať. A mladý lekár - ešte nie celkom lekár - odchádza na vidiek, do okr. mesta a lieči. Nie je tajnosťou, že títo lekári narobia pri svojom liečení aj mnoho škôd. A tu ten systém šetrenia na platoch mladých praktizujúcich lekároch sa pomstí. Mladý lekár sa učí na svojich chybách, roky nesú jeho metódy pečať neistoty, a len vlastnou pilnosťou, húževnatosťou, vytrvalosťou a stálym štúdiom sa z týchto ľudí stávajú dobrí lekári. Netreba zabudnúť, že z mnohých sa nestanú dobrí lekári nikdy. Ich praxou sa tiahnú omyly a chyby, mnohokrát tragické. Je nutné dať lekárskemu dorastu pracujúcemu v nemocniciach čas, aby sa mohol venovať špecializácii. Odborných lekárov je tak málo, že ani nie so zvlášť komplikovanými prípadmi je nutné ísť celé stovky kilometrov k odbornému lekárovi. Čím je tento stav zavinený? Nie tým, že by sa lekári špecializovať nechceli, že by sa o odbor nezaujímali, ale tým, že nebolo dosť kapitálovo silných jedincov, ktorí by boli mohli bezplatne sedieť v nemocnici a študovať odbor, príp. aby boli mohli určitý odbor ísť študovať do zahraničia. Skutočne bola vždy štátna pokladňa tak prázdna a bola vyčerpaná vždy tak dôležitými výdajmi, že sa nenašla úhrada na uľahčenie štúdia snaživým a nadaným lekárom? Nenašla sa v nej nikdy úhrada na slušné honorovanie tzv. externých, sekundárnych lekárov a asistentov na klinike? Nemal štát nikdy toľko peňazí, aby sa postaral o riadne vystrojenie a vyzbrojenie svojej prvej zdravotnej polície? Čo je dôležité, keď nie zdravie národa? O aký dorast sa štát má starať, ak nie o ten, z ktorého vyrastajú tí, čo majú národ brániť pred nemocami?

S najväčšími ťažkosťami sa stretajú tí, ktorí chcú ostať na klinike a prípadne venovať sa vede, získať dokonalú špecializáciu. Na klinike panuje hierarchia, stálych miest je veľmi málo, stupnicu predstavuje asistent, docent, profesor. Zo spodnej triedy len vtedy sa možno dostať hore, keď sa horné miesto uprázdni odchodom alebo smrťou. Len systemizované miesta sú platené, a to miesta nižšie veľmi slabo, takže na nich nemožno zakladať existenciu. Kto chce ostať na ústave mimo systemizované miesto, musí pracovať úplne zadarmo. Tento nehybný, reakčný a v skutočnosti protiľudový a protidemokraticky systém núti mladých lekárov živoriť a čakať roky a roky. Tých, ktorí sa kapitálovo nevedia udržať, vyháňa z kliniky, vyháňa ich od žriedla vedy a vzostupu. Hlbší pohľad do tohoto systému ani nehovorí, že by naozaj štátna pokladnica bola v tak zlom položení, žeby nemohla slušne zaplatiť asistentom, sekundárnym lekárom, že by nemohla rozšíriť počet všetkých miest, ale hovorí nám skôr o tom, že tento systém je dômyselné takto vybudovaný, umele a tvrdošijne udržovaný, aby všetci nepohodlní konkurenti, najmä tí z vrstiev sociálne slabších, sa snažili čim skôr z kliniky odisť a nechať voľné pole pánskym synkom, ktorí sú pre vysoké miesta a pre kariéru určení. Doterajší systém je tak dômyselný, že sa stávajú prípady, že lekár, ak sa chce určitému odboru venovať a niet na ústave voľného miesta, musí pracovať úplne zadarmo ako volontér. Človek, ktorý chce naozaj s láskou a nadšením pracovať a stať sa majstrom a znalcom určitej disciplíny, miesto odmeny a zvláštneho vyzdvihnutia je trestaný tým, že za svoju prácu, námahu a obetavosť nedostáva zaplatené. Lepší systém na to, ako znechucovať a odradzovať ľudí od vedeckej práce a ako zdržovať pokrok na tomto poli, ani nemohol byť vymyslený.

Znám lekára, ktorý cez všetky ťažkosti chce sa venovať tomu, k čomu cíti lásku i náklonnosť, chce sa venovať plastickej chirurgii. Keďže nepatril k tým vyvoleným, ktorých môžu vydržiavať na klinike z domu, ktorí si môžu dovoliť na klinike zdarma pracovať, musel tento ústav zavčasu opustiť a venovať sa praxi. Keď si v praxi nadobudol čiastku, odišiel znovu na kliniku a tam pracoval za 400 Kčs mesačne až do doby, kým ušetrený kapitál trval a kým nebol znovu nútený dať sa na praktické lekárstvo. V boji však neustal a po rokoch odišiel druhýkrát, aby znovu na klinike pracoval za mesačných 400 Kčs. Teraz odchádza na svoj u plastickú chirurgiu, odchádza z praxe tretíkrát lenže tento raz to má trochu horšie. Kým predtým ako externý lekár dostával mesačne 400 Kčs, teraz bude pracovať úplne zadarmo, lebo na patričnom ústave niet miesta a môže pracovať len ako volontér. Aj to mal hodne šťastia a snáď aj protekcie, že ho prijali a dovolia mu pracovať od rána do noci, bez platu, bez honoráru, z lásky k vede. Poznamenávam, že tu ide o plastického chirurga, o špecialistu, akého na Slovensku vôbec nemáme. Dosiaľ sú v tomto ohľade pomery také, že s každým prípadom tohoto druhu sa musí ísť buď do Prahy, alebo do Maďarska - do Budapešti. Ide teda o veľkú službu národu.

Vedecký pracovník by mal byť prvým predmetom úzkostlivej starostlivosti štátu. Malo by sa mu všemožne vychádzať v ústrety, aby nebol podlamovaný jeho rozlet, aby nemusel zápasiť s ťažkosťami, ktoré mu uberajú nadšenia. Sprístupniť vedeckým pracovníkom nielen všetky domáce vysoké učilištia a všetky zdroje vedy, z ktorých môžu čerpať doma, ale otvoriť im cestu do zahraničia, aby videli výsledky svetového zápolenia a sa ho mohli zúčastniť. Dnes do zahraničia môžu ísť len naozaj bohatí jedinci, alebo tí, ktorí na tento účel dlhé roky šetrili. Je však správne sa spoliehať len na týchto idealistov? Bude vždy dostatočný počet ľudí, ktorí obetujú nielen svoje osobné pohodlie, ale obyčajne vôbec svoj súkromný život vede a pokroku? Je spravodlivé, ľudské a demokratické žiadať takúto obeť od ľudí, ktorí pre ľudstvo a pre jeho blaho najviac pracujú? A žiadať ju za podmienok, keď ich druhovia, a to druhovia menej pilní, menej pracovití, zarábajú sumy mnohokrát veľmi vysoké a zarábajú ich práve na základe výsledkov práce týchto idealistov? Je nutné, aby si každý štát, ktorý si robí nárok na pomenovanie demokratický a pokrokový, osvojil v tomto smere prax Sovietskeho sväzu, kde vedecká práca je štátom vysoko honorovaná a všemožne podporovaná. Sovietsky sväz venuje ročne milióny a milióny na vedeckú prácu v podobe cien za vedecké výsledky, rozvíja svoje vedecké ústavy a dáva možnosť nadaným a snaživým ľudom, aby sa vedeckej práce a zápolenia zúčastňovali. Výsledky tejto kultúrnej politiky dosiahol Sovietsky sväz na každom poli, v nemalej miere aj na poli vojenskom.

Na Slovensku nemáme vôbec v odbore lekárstva výskumného vedeckého ústavu V Čechách s veľkými obeťami a energiou podobný ústav vytvorili, ale je tam tak málo miest a sú tak bedlivé strážené, že slovenskému vedátorovi je tam prístup nemožný. Stav je pochopiteľný a nemôže sa nikto pohoršovať; ústav nestačí ani pre zeme české. Vedecké pokusy sú nákladné. Tak bohatých jednotlivcov a mecénov, aby podobné veci mohli robiť zo svojich prostriedkov, nemáme. Na tak šťastné náhody, ako je nahromadenie majetku, dostatok dobrej vôle tento majetok obetovať a osobné predpoklady pre vedeckú prácu u jednej osoby, spoliehať nemôžeme. Našej vede musíme pomôcť štátnymi prostriedkami.

Inou otázkou je tzv. verejné zdravotníctvo, o ktoré sa starajú, alebo lepšie, majú starať štátni obvodní lekári. Majú dozerať nad čistotou, nad pitnou vodou, zdarma liečiť chorých, robiť prehliadky školskej mládeže a ešte mnoho iných funkcií vykonávať a zdravotnými opatreniami vôbec predchádzať chorobám. Čo vidíme však v praxi? Že lekári sa touto prácou veľmi málo zaoberajú, nemajú na podobné veci času, venujú sa súkromnej praxi, čo im ani veľmi zazlievať nemôžeme, lebo z niečoho žiť musia a za prácu pre verejné zdravotníctvo sa temer vôbec neplatí. Múdri strádalovia počítali asi s tým, že lekár si súkromnou praxou zarobí potrebnú čiastku a preto že môže spomínané povinnosti, ktoré vyžadujú práce a času dosť a dosť, vykonávať za odmenu 800 Kčs mesačne. Navrhovatelia tejto odmeny uvažovali, že lekár si zarába súkromnou praxou, ale lekár prvé za to sa venuje súkromnej praxi, na tejto si dá záležať a o verejnú funkciu sa zaujíma veľmi málo, nemá na ňu temer nikdy času. Školské deti za celý rok nemá času prísť pozrieť a za posledné tri dni v školskom roku ponavštevuje všetky mu patriace školy, aby svojej úradnej povinnosti urobil zadosť. Je možné, keby títo lekári vôbec za verejné zdravotníctvo nemali platené a bolo by im zdôraznené, že ich povinnosťou k národu a štátu je bezplatne tieto funkcie vykonávať, že by ich vykonávali lepšie a svedomitejšie ako teraz, lebo by si boli vedomí, že národu a štátu niečo dávajú a snáď, by to robili aj s láskou, ale takto ich stále prenasleduje vedomie, že ich práca nie je vôbec zaplatená. Možno povedať, že úspora, ktorú štát získal na plate týchto lekárov, je veľmi pochybná a problematická.