Posl. inž. Gonda: Slávna snemovňa, panie a pánovia!

O rozpočte všeobecne aj čo sa týka prejednávaných kapitol prehovorili s rôzných hľadísk moji predrečníci. Dovoľte mi preto, aby som sa vo svojom prejave obmedzil na slovenské vysoké školstvo. Na riadne výdavky vysokých škôl slovenských je pamätané v riadnom rozpočte čiastkou 58 miliónov. Na jedného poslucháča pripadá podľa toho asi 8.000 Kčs riadnych výdavkov. Na obnovu a budovanie vysokých škôl je preliminované v mimoriadnom rozpočte okrúhle 6 mil. Kčs. Obe tieto čiastky sú pomerne nízke, musíme však uvážiť, že slovenské vysoké školstvo utrpelo prechodom frontu ťažké škody. Treba ho preto skôro znova organisovať a vybudovať, ale z technických dôvodov pravdepodobne nezvládli by sme väčší rozpočet. Personálnu krízu sme už prekonali, materiálová kríza však trvá. Táto je veľmi dobre patrná z jednotlivých položiek mimoriadneho rozpočtu. Šesť z osmi položiek má poznámku: na prípravné práce, na I. etapu, resp. na kúpu pozemkov. Celá Vysoká škola technická a väčšia čiastka univerzity sú umiestené len provizórne, v cudzích, nevhodných budovách. Preliminovaných 6 miliónov zvýši sa v budúcnosti na niekoľkonásobok. V budúcich rokoch možno preto očakávať stále rastúce výdavky mimoriadne, keď si budeme chcieť vybudovať svoje vysoké školstvo. Že tak budeme musieť urobiť a že budeme musieť sa venovať najmä technickému školstvu, je odôvodnené nastávajúcou industrializáciou Slovenska. Pokiaľ boly techniky rôznych odborov len v Prahe a v Brne, počet študujúcich Slovákov na nich bol pre Slovensko úplne nepostačujúci. Zriadením slovenskej techniky sa zvýšil podstatne záujem absolventov stredných škôl o technické študium, tento záujem však je bohužiaľ dosť jednostranný. Zememeračský a banícky odbor sú ešte stále málo navštevované. Z tohoto plynie záver: Technika na Slovensku je nám životne dôležitá, ale treba ju budovať plánovite a organizovane.

Odôvodnenosť existencie bratislavskej techniky vyplýva ešte markantnejšie z nasledovných čísiel. Zatiaľ čo v českých zemiach počet všetkých inžinierov dosahuje čísla 16.000, na Slovensku máme inžinierov len asi 1.600, teda 1/10. Podľa odhadov chýba nám len k zvládnutiu administratívno-technických prác v štátnych a verejných službách proti stavu z r. 1938 asi 800 inžinierov; v doprave to činí 240 stavebných a strojných inženierov, vo verejných prácach tiež asi 200 stavebných a strojných inžinierov, vo financiách asi 100 zememeračov a v pôdohospodárstve asi 160 lesných a poľnohospodárskych inžinierov. Keď odhadneme, a to veľmi nízko, aj počet chýbajúcich inžinierov v súkromných o podnikových službách rovnakým číslom, dostaneme úhrnom 1.600 chýbajúcich vedúcich technických pracovníkov. Pritom ešte nepočítame so zvýšenou potrebou technikov pre nastávajúcu industrializáciu, ale len porovnávame stav z r. 1938. Situácia však nie je v skutočnosti tak zlá, ako na prvý pohľad vyzerá.

Pri dobrej organizácii technickej práce, pri sústredení technickej agendy najmä v stavebníctve, krízu môžeme prekonať. Budeme však nútení rýchlo previesť príslušné opatrenia. Tieto budú sa týkať v prvom rade technikov už v praxi, a to lepšou a účelnejšou organizáciou ich práce, a v druhom rade organizácie výchovy na Vysokej škole technickej.

Toho času pracujú totiž všetky vysoké školy, a teda aj technika, asi s 30-40%nou účinnosťou. To znamená, že zo 100 zapísaných poslucháčov v prvom ročníku ukončí štúdia len 30 až 40. To sú dáta čerpané z dlhoročnej tradície pražských vysokých škôl. Na zahraničných školách je tento pomer lepší. V Sovietskom sväze dosahují školy účinnosti až 80%. Podľa toho aj rozpočet, vynaložený na udržovanie vysokých škôl, z časti ide nazmar A tiež náš budovateľský program nebude postupovať tak rýchle, ako by mal. Je treba preto štúdium na vysokých školách celoštátne a jednotne organizovať a zdokonaliť.

Na veci sa musí ale intenzívno a rýchlo pracovať, lebo technická výstavba Slovenska je priamo závislá na počte technikov. Treba tiež upraviť prezenčnú dobu vysokoškolákov, najmä technikov tak, aby bolo odčerpaných z pracovného procesu čo najmenej potrebných ľudí, a to na čo najkratšiu dobu.

Keď nebude technikov, spracovanie a vyčerpanie investičného rozpočtu bude iluzórne. Nestačí rozpočet urobiť, ale treba ho aj vyčerpať a teda splniť.

Ďalší vývoj slovenských vysokých škôl nebude pravdepodobne ukončený ani zriadením druhej poľnohospodárskej vysokej školy technickej v Košiciach. Treba pomýšľať aj na patričné rozšírenie univerzít zriadením druhej lekárskej fakulty tiež v Košiciach, alebo po prípade v Martine.

Aj na sociálne potreby vysokoškolského študentstva je pamätané v rozpočte príslušnými položkami. V Bratislave dobudováva sa veľký vysokoškolský internát v Horskom Parku pre 900 vysokoškolákov. Preliminujú sa tu 3 milióny na pokračovanie. Dokončenie bude nutné previesť až na rok. Dokončuje sa ďalej nákladom 2 miliónov vysokoškolský dievčenský internát na Wilsonovej ulici.

Z rozpočte nie sú priamo patrné ďalšie reformy, čo sa týka podporovania a sociálnych úľav vysokoškolákov. Naša snaha je umožniť každému, kto má schopnosti, tieto vypestovať a po skončení štúdií ich pre národ uplatniť. V tom bude nám iste veľmi na pomoci jednotná škola, umožňujúca väčší výber a teda väčší príliv schopných na vyššie štúdia. (Potlesk.)

Místopředseda Tymeš: Dále je k slovu přihlášen pan posl. dr Haviar. Dáváme mu slovo.

Posl. dr Haviar: Slávna snemovňa!

Dovoľte mi, aby som pripojil niekoľko poznámok k rozpočtu, špeciálne k jeho kapitole, pojednávajúcej o veciach zdravotných. Uznávame, že naše hospodárenie je po prestálej vojne značne rovrátené, že potrvá ešte dlhší čas, kým budeme mať možnosť prejsť k riadnemu vyrovnanému hospodárstvu. Chceli by sme sa však pokúsiť - hovorím ako lekár - presadiť u našej štátnej správy priaznivejšie nazieranie na veci, týkajúce sa zdravotných otázok. Sme presvedčení, že zdravotníctvu patrí nad iné čestnejšie miesto v rebríčku našej štátnej hierarchie a nie tak ako dosiaľ podľa abecedy na poslednom mieste. Radi by sme boli, keby sa nám podarilo presadiť názor, že veci a otázky zdravotnícke majú prednostné postavenie pred všetkými ostatnými odbormi.

Musíme vychádzať z jedného základného predpokladu, že sme totiž v prvom rade ľudia, že ako ľudia riadime osudy tejto zeme a že to najdrahšie a najvzácnejšie, čo nám príroda dala, je naše zdravie. Ono je prímum movens všetkých našich snáh, od jeho stavu je odvislé z väčšej časti aj naše duševné konanie. Je preto našou najprednejšou snahou starať sa o jeho uchovanie a udržanie. Lebo, dámy a pánovia, čo by nám bol platný všetok blahobyt, v ústrety ktorého - pevne dúfam - celý náš vývoj smeruje, keby sme si ničili alebo aspoň neopatrovali naše zdravie tak, ako to ono zasluhuje? Bohužiaľ od tohoto ideálu sme ešte hodne ďaleko, avšak výsledky, ktorých dúfame dosiahnuť, nám stoja za tento pokus. Je nepochopiteľné, že zdravotníctvo so samozrejmými vecami sa musí tak pracne prebíjať, presvedčovať druhých o ich účelnosti, keď vieme, že ono je snáď jediný odbor, ktorého činnosť je skoro na 100% altruistická, zamerená k službe bližnému, teda aj k službe tomu, ktorý eventuálne momentálne nejaví dosť porozumenia, nechcem hovoriť, že robí prekážky. Je si ťažko vysvetliť tento nedostatok porozumenia pre praktické medicínske otázky, s akým sa stretávame u niektorých zodpovedných laických činiteľov. Veď aj oni, keď sú v kritickej zdravotnej situácii, utiekajú sa o pomoc k nám a nikde inde. Vtedy sľubujú: Vybavíme vás všetkým, čo potrebujete, dáme vám autá, prostriedky, aby ste mohli vykonávať vašu ťažkú službu, usnadníme vám ju, dáme vám možnosti plne využiť vašich medicínskych poznatkov pre zdravie ľudu. Táto ochota a dobrá vôľa trvá však len dotiaľ, kým je im zle. Akonáhle sú zase zdraví, radi na všetko zabúdajú a už im je zase prednejšie všetko ostatné. Toto je stará skúsenosť, vyvierajúca z povahy našich ľudí. Avšak myslíme, že by sa daly tieto veci vhodnou výchovou a hlavne tým, že by zodpovední činitelia považovali otázky zdravia za niečo, o čom sa nediskutuje, odstrániť, zvlášť v dnešnej dobe, ktorá je ochotná začať stavať život na nových lepších základoch.

O postavení našich lekárov ako po materiálnej tak po kultúrnej stránke sa zmienil predo mnou kolega Ušiak, ktorý vyčerpal pekným spôsobom všetky naše ťažkosti a bolesti. Nebudem teda opakovať. Dovolím si len podotknúť, že dnes, keď na všetkých stranách dávame rôzne vyznamenania za hrdinstvo v práci, nikomu ani len nenapadlo, čo aspoň len vysloviť poďakovanie a uznanie tej neúmornej a pritom anonymnej práci lekárov, ktorú vykonávajú často s nasadením svojho vlastného života. Spomeniem len štátnu epidemickú pohotovosť v Košiciach, ktorú vedie mladý idealista, pracujúci za nepomysliteľne ťažkých a primitívnych pomerov, pričom sa mu podarilo aj s jeho spolupracovníkmi-zdravotníkmi zamedziť rozšíreniu epidémií na východnom Slovensku. Ak niekto zaslúži medailu za hrdinstvo v práci, je to v prvom rade on so svojimi spolupracovníkmi. A takýchto príkladov by bolo možno uviesť na desiatky. (Potlesk.)

Ak si vypočítame národný dôchodok na Slovensku na 35 miliárd a porovnáme sumu, preliminovanú na zdravotníctvo, vychádza nám, že je to len 0.7% z celkového národného dôchodku; teda sotva 1% z národného dôchodku venujú ľudia na zachovanie - a aby som užil moderného výrazu - na rekonštrukciu svojho zdravia a 99% ide na ostatné položky. Hoci teoreticky by bolo logické, keby tomu bolo naopak. Toto je tak, dámy a pánovia. Zdravie je poklad, existenciu ktorého, dokiaľ sme zdraví si však neuvedomujeme, akonáhle však nastane jeho porucha, sme ochotní dať nie 1%, ale celých 100%, aby sme si zachovali život. Toto však už vtedy nejde, lebo rozpočet je pevný a tak sme svedkami, že ľudia mnohokrát zbytočne umierajú, hoci my, lékari by sme mali možnosť ich zachrániť, keby nám k tomu boly poskytnuté prostriedky.

Toto sú zhruba dôvody, prečo sa snažíme a domáhame prednostného postavenia zdravotníctva. Zo všetkých týchto nedostatkov musíme však s vďakou kvitovať, že sa ako Ministerstvu zdravotníctva, tak i nášmu povereníctvu podarilo podstatne zvýšiť položky preliminované na zdravotníctvo, takže z celkového štátneho rozpočtu, nie teda z národného dôchodku, pripadá v Čechách na zdravotnícke ciele 3.45% a na Slovensku, ktoré bolo vojnou zvlášť po zdravotnej stránke nepomerne značne poškodené, je to 10.87%.

Toto však ani zďaleka nestačí, aby umožnilo navrát zdravia každému občanovi nášho štátu. Hovorím k vám, dámy a pánovia, ako výkonný lekár, ktorý je denne postavený pred ťažké problémy sociálne a zdravotné, musí pomôcť, aj keď k tomu nemá žiadnych možností a prostriedkov, a môžem vás ubezpečiť, že aj zväčšia pomôže. Pri každom takomto prípade má však pocit mocnej zatrpklosti a nemohúcnosti v snahe zjednať nápravu a to ho ešte viacej utvrdzuje v jeho túžbe hľadať všetky prostriedky k prevýchove ľudskej spoločnosti, aby viacej dbala, ale hlavne dala na svoje zdravie.

S otázkami zdravotníckymi úzko súvisí problém výživy národa. Vieme, že správnou výživou môžeme predísť mnohým chorobám, že môžeme udržať odolnosť organizmu proti rôznym nákazám. Avšak s ľútosťou musíme konštatovať, že do výživy nemáme možnosť tak zasahovať, ako by sme si to priali a ako by to bolo účelné a prospešné. Tak sa dostávame na dvojkolajnosť, kde výživa beží nezávisle bez ohľadu na otázky zdravia. Určitý krok k náprave se stal pri Povereníctve pre výživu a zásobovanie, ktoré od nedávna zve na všetky svoje vyživovacie porady lekárov a musíme kvitovať s vďakou, že sa občas riadi ich radami. Treba však presadiť, aby pri plánovaní výživy nerozhodovaly záujmy producentov, ktorý artikel je snadnejšie a lacnejšie vyrobiť, alebo vypestovať, resp. na ktorom sa dá snáď viacej zárobiť, než aby toto plánovanie bolo podriadené v prvom rade potrebám a záujmom nás, konzumujúcich; a tu opäť by sme si priali, aby bolo prihliadnuté k návrhom a mienkam zdravotníckych kruhov. Chceli by sme, aby zdravotníctvo malo možnosť spolurozhodovať koľko a čoho siať, prípadne dorábať, aké veci z plodín dorábať a ako dorábať. Vieme, že pri nesprávnom manipulovaní ničia sa v plodinách dôležité biologické látky, bez ktorých sú plodiny vlastne bezcenné. Tým sa dostávame k otázke kontroly výroby potravín a ich kvality. Tento úkol by malo prevziať len a len zdravotníctvo, lebo výživa nemá dnes pre túto službu ani potrebných zariadení ani odborníkov.

Pociťujeme zvlášť naliehavú potrebu vybudovať celoštátny ústav pre výživu a dietetiku, z ktorého by vychádzala praktická iniciatíva pre riešenie nadhodených otázok. Podotýkam, že taký ústav bol už v Bratislave zriadený na návrh Povereníctva pre zdravotníctvo, avšak bohužiaľ s regionálnou platnosťou pre Slovensko. Je však naším záujmom budovať základ nášho života jednotne a preto dávame na uváženie, či by Ministerstvo zdravotníctva nepovažovalo za vhodné zriadiť podobné ústavy aj v Čechách a na Morave, aby tak otázky výživy mohly byť riešené koordinovane a s väčším dôrazom.

Boli by sme radi, keby sme sa mohli s bratmi Čechmi predstihovať v kladení základov pre prebudovanie ochrany nášho zdravia. Za tým účelom potrebujeme moderného a pružného zákonodarstva, jednotného pre celé územie ČSR, ktoré bude pohotové udržiavať krok s obrovským rozmachom vied prírodných a lekárskych. My však dnes máme zväčša zákony zastaralé z doby, kedy naše liečebné prostriedky a možnosti boly ešte veľmi skromné. Naše zákony nielen že stratily kontakt s rozvojom vied lekárskych ale sú ešte aj rozdielne na Slovensku a v Čechách. Na Slovensku napr. máme zákon o povinnom očkovaní detí proti záškrtu, zatiaľ čo v Čechách sa tento zákon ešte len pripravuje, a hodne dlho pripravuje. To je len jeden z príkladov, ktorý hovorí za urýchlenú unifikáciu zdravotných zákonov.

Ďalej, prosím, je to otázka poštátnenia nemocníc. Slovensko je v tom šťastnom položení, že všetky nemocnice sú štátne, až na niektoré ústavy, patriace nositeľom sociálneho poistenia, zatiaľ čo v Čechách máte verejné nemocnice, zemské, krajské, okresné a azda aj obecné. Myslím, že by bolo správne vysloviť zásadu, že nemocnice majú byť štátne, aj keď by tento krok znamenal pre štátnu pokladnicu určité finančné zaťaženie. Poštátňovali sme priemysel, továrne, dokonca pivovary, ale nemocnice poštátniť, to zdá sa, nikomu nenapadlo, hoci to azda mohlo a malo byť na prvom mieste vyriešené.

Nášho kúpeľníctva sa dotknem len letmo a zásadne. Musí byť naším záujmom a hlavne záujmom štátnej finančnej správy, využíť našich minerálnych zdrojov čo najviac k získaniu cenných valút a devíz. Mali sme a máme v cudzine veľmi dobré meno po tejto stránke, chceme byť štátom, ktorý bude mať pekný zdroj príjmov z cudzineckého ruchu a preto využime vhodnou organizáciou aj nášho kúpeľníctva. Boli by sme radi, aby sa našlo riešenie, aby v prvom rade naši ľudia mohli dokonale využiť dobrodenia prírody, aby sme však tieto dary dali k dispozícii aj cudzine, ktorá nám za ne dobre zaplatí. - S touto otázkou súvisí aj otázka vybudovania našich kúpeľov. Má byť ona riešená taktiež celoštátne. Štát si má vyhradiť právo na ochranu minerálneho bohatstva, má riadiť a viesť výstavbu kúpeľov podľa jednotného plánu tak, aby sme nielen my boli uspokojení, ale aby si aj cudzina prišla na svoje. Nie je totiž dobre možné s ľudského hľadiska, aby sme odmietali niekomu možnosť získať svoje zdravie v našich kúpeľoch len pod tým titulom, že je cudzinec. Bol totiž vyslovený v súvislosti s otázkou národného poistenia názor, že všetky naše kúpele majú slúžiť výhradne a len poistencom a nikomu druhému. Ja by som si dovolil tento názor opraviť v hore uvedenom smysle.

Stojíme pred prejednávaním národného poistenia. Tu ovšem opäť ako lekár musím nástojiť na tom, že považujeme za účelné, a pre poistenca priaznivejšie, aby všetka liečebná starostlivosť a otázky zdravotnícke boly dané pod egidu Ministerstva zdravotníctva, lebo toto je jedine povolané vyriešiť celý ten konglomerát otázok, ktoré sa v praktickom živote vyskytnú. Časť sociálna tohto poistenia nech je ponechaná Ministerstvu sociálnej starostlivosti.