Předseda (zvoní): Uděluji slovo dalšímu přihlášenému řečníku, panu posl. dr Zibrínovi.

Posl. dr Zibrín: Slávna snemovňa!

Pán minister financií 5. marca tu prečítal svoje expozé. Uplynuly tri týždne, 80 % rečníkov k tomu expozé podalo svoje návrhy, podalo svoje námietky, svoj súhlas a svoju kritiku, a my poslanci toto expozé po troch týždňoch ešte nemáme doručené v našej obligátnej tlači. Je to veľmi smutné, že tak málo starostlivosti sa venuje tak vážnej otázke, ako je v týchto ťažkých dobách finančné hospodárstvo nášho štátu. Práve preto, keď poslanec chce zaujať nejaké stanovisko v tomto labyrinte ťažkých otázok a čísiel, je odkázaný celé hodiny študovať, aby našiel to zblo pravdy, čo tam čaká a hľadá, lebo máme len tie čísla; a expozé pána ministra bolo dodané len starostlivosťou Ministerstva financií rozpočtovému výboru, kým nám poslancom, vzdor tomu, že v kancelárii predsedníctva tohoto snemu som proti tomuto protestoval, dodnes sa náprava nestala. Práve preto ráčte mi odpustiť, že budeme môcť len tak namátkou vybrať niekoľko zaujímavých otázok týkajúcich sa správy štátnych podnikov a tak som dľa možnosti, ako bolo mojím zvykom, vybral niekoľko vecí, ktoré zvlášť zaujímajú nás Slovákov. (Predsedníctvo prevzal podpredseda Cvinček.)

V § 2 pod titulom "Štátna mincovňa v Kremnici" máme uvedené, že táto mincovňa, ktorá nám bola zachovaná a ktorá je teraz malým štátnym podnikom, predsa celkom výnimočne od veľkých a početných podnikov donáša nám 15,988.000 Kčs čistého zisku. Je to potešiteľné, ale tým viac je neuveriteľné, že vo februári t. r. československý zlatnícky časopis hovorí, že v Příbrame sa má zriadiť nový učebný ústav a afinéria drahých kovov, v ktorom podniku bude štát zainteresovaný 51 % účasťou na kapitále a 49 % bude mať nejaká nová spoločnosť. Akciový kapitál má byť 6 mil. Kčs. Tento nový podnik by vlastne nebol ničím iným, ako čiastočne konkurenčným závodom, konkurenčným podnikom tejto starej, dobrej mincovne, ktorá cez 20 rokov republiky Československej plne vyhovovala. Táto zpráva raz vyvolala v tejto budove a na celom Slovensku veľkú búrku a veľkú nespokojenosť, keď jeden nehodný pán minister skúsil ju zašantročiť niekde inde zlovestnou rečou "keby sa niečo stalo". A môžete si to prelistovať v protokoloch z toho dňa a z nasledujúcich mesiacov, koľko nevôle takáto nerozmyslená veta, takáto myšlienka na všetkých stranách u každého Slováka a poctivého občana republiky Československej vyvolala; a pozrime sa, po toľkých rokoch opätovne nový strašiak ako by nič, že zase kremnická mincovňa má byť ohrozená iným spôsobom a opätovne z ústrednej štátnej správy.

Slávna snemovňa! Ja varujem pred niečím podobným. To by k ničomu dobrému neviedlo. Keď už nevystačuje v určitom smere tá naša kremnická mincovňa, na to je, aby sa zveľadila. Hovorí sa veľa, že je treba Slovensko trochu viac industrializovať. Nuž, prosím, načo to potom brať zo Slovenska preč, alebo stavať konkurenčné podniky? To je nezdravá politika; keď už máme základy takého závodu na Slovensku, tak radšej zveľaďujme ten závod a zdokonaľujme, než aby sme prikročili k tomu, že by sme ho šli okyptiť. (Potlesk.)

Podobný jeden prípad som našiel, keď som pozrel skupinu I. rozpočtu - vlastnú hospodársku správu - kde na strane 14 sú uvedené príjmy za predané tlačivá pri úprave meny a v inej súvislosti. Vážená snemovňa, tu je ústredný príjem, určený číslicou 450 mil. Kčs - iste úctyhodná suma. Ale hľadal som v pendantnom sozname tiež kap. 23 a) - všeobecná pokladničná správa - ako participuje Slovensko z tohoto príjmu, za koľko sa predalo tých tlačív na Slovensku a za koľko tu a ako sa to rezdelí. Žiaľbohu, zistil som, že Ministerstvo financií celý obnos, ktorý sa takto docielil, výlučne dalo k prospechu príjmu ústrednému, kdežto pre slovenskú pokladnicu, v prospech slovenských príjmov nič neodvádza.

V tomto ohľade vytýkam Ministerstvu financií vysoké poplatky za tlačivá vzhľadom na to, že tlačivá sú jednako drahé, či niekto prihlásil - ako u nás na Slovensku veľa chudákov - päťstokorunovú lebo tisíckorunovú čiastku, i tak platil 20korunový kolok ako ten multimilionár-kapitalista, ktorý na tom istom tlačive za ten istý poplatok prihlasoval svoje milióny. Je to, prosím, trochu neúmerné. V budúcnosti by bolo dobré, aby sa tieto kolkové poplatky alebo poplatky za tlačivá nejakým spôsobom prispôsobovaly, aby sa takto nesjednocovaly rovnaké výdaje na zahlásenie miliónov alebo na zahlásenie niekoľko stokorunových úspor.

Ďalej ešte niečo som hľadal, ale bohužiaľ nenašiel. Pán minister financií v rozpočtovom výbore predniesol a zúčtoval i naše hospodárenie v zahraničí. A veľmi pekné cifry boly nám tam v cudzích dobrých valutách uvedené, čo obetaví Česi a Slováci za nášho zahraničného odboja venovali v prospech odbojovej činnosti našej vlády. Tak napríklad s vďakou kvitoval, že České národné sdruženie venovalo na cieľ odboja 640.000 dolárov, že toto sdruženie zvlášť cestou Československej národnej rady prispelo ďalej 187.000 dolármi, že americkí Slováci poslali zo svojho lona 60.000 dolárov a konečne že české katolícke organizácie odviedly 50.000 dolárov. Spolu teda 937.000 dolárov. Ale, prosím, keď som skúsil hľadať v labyrinte nášho zahraničného hospodárstva, ako sa s týmito veľkými položkami v dobrej valute v zahraničí naložilo, ako to bolo vyúčtované, na čo sa to vlastne upotrebilo, hoci sme mali v zahraničí Najvyšší účetný kontrolný úrad - dokonca i dnes máme takéto úrady - prosím, o tom ani v tlačivách, ani v rozprave ani v ničom som nenašiel ani zmienky. Ja myslím, že stálo by to za to, keby ešte pred skončením tejto debaty prišiel pán minister financií a páni predstavitelia Najvyššieho účetného dvora a keby pred týmto slávnym Národným shromaždením nám povedali, ako toto bolo vyúčtované, kde sa tieto peniaze, prosím, podely.

Myslel som, že v expozé pána ministra konečne niečo nájdeme aj o tej našej menovej reforme, že sa konečne dopočujeme autenticky, čo to budeme s tými vkladmi mať, ako dlho to bude viazané, ako sa to dlho bude uvoľňovať atď. Začala sa táto menová reforma už pred niekoľkými mesiacmi, a jasne vidíme, že Ministerstvo financií predpokladalo celkom rýchlejší beh udalostí, hlavne nám to dokazuje teraz, keď dostávame tlačivá, kde prídeme k novým dávkam a kde stále sa nám opakujú termíny 15. november, teda, kde už vlastne bolo predpokladané, že celá táto naša menová reforma bude k 15. novembru prevediteľná. Mysleli sme, že pán minister nám niečo povie, prečo sa tak nestalo, a ja zvlášť musím apelovať na riešenie tejto otázky a na jasné vývody preto, lebo medzi vývojom na Slovensku a vývojom tu v Čechách v minulom 7ročí boly hospodársko-finančné diferencie, vývoj hospodársky v posledných rokoch bol iný v Čechách a iný na Slovensku, a je preto eminentným záujmom nielen slovenským, ale i celoštátnym, aby nemohly vzniknúť nepreukazateľné dohady, či Slovensko na menovú reformu doplatilo, alebo či na nej získalo. My nechceme ani jedno, ani druhé. My chceme čistú spravodlivosť. Je nutné mať obavy z demagogického zneužitia tvrdenia v oboch uvedených smeroch, čo by viedlo iste k utvoreniu atmosféry vzájomného upodozrievania. Tomuto nebezpečenstvu sa musí čeliť čistými a presnými účtami bez ohľadu na to, v čí prospech tieto účty vyznejú. Menová reforma počíta s toľkými neznámymi veličinami, že je skutočne ťažko dopredu zaručiť, ktorý blok z nej by vyšiel úspešnejšie. Slovensko riešilo prípravné úlohy pred slúčením meny ďaleko rigoróznejšie než české zeme. Definitívnej výmene platidiel predcházalo kolkovanie, pri ktorom prepadlo preklúzy 20 % obeživa. Pengö bolo vymenené kurzom 1:2 a nie starým kurzom 1:7. Ríšska marka bola vymenená obciam, ktoré sa vrátily Slovensku, kurzom 1 marka = 50 halierov a nie kurzom, ako to tu bývalo v českých zemiach, 1:10 korunám. Repatriantom sa tiež menily marky kurzom 1:1 a nie kurzom 1:10. To všetko bolo robené v záujme zdravej meny. Je dôležité, aby obidve časti štátu maly jednako intenzívny záujem na zdravej mene a nepredháňaly sa v ohľadoch pre svojich krajanov. Sú obavy, že takéto vadné pretekanie by bolo ku škode meny a ku škode štátu. Tendencie tohto druhu dajú sa cítiť už dnes v politike uvoľnenia viazaných vkladov podľa dekrétu prezidenta. Už samotná blízkosť Ministerstva financií svádza, aby postihnutí vkladatelia v Prahe vyvíjali úspešnejší nápor proti blokáži než osoby vzdialené najkompetentnejšiemu miestu. Keď bude sanácia prevádzaná v oddelených blokoch, prestane toto nebezpečenstvo a dostane skôr náplň ušľachtilého pretekania. Práve preto by sme čakali z týchto dôvodov a ďalších, ktoré sú všeobecne známe, že v tejto veci konečne nastane rýchlejšia náprava.

Práve preto, keďže práve nám bol rozdaný vládny návrh zákona, tlač 302 o dávke z majetkového prírastku a o dávke z majetku, s tohoto miesta beriem túto príležitosť a taktiež chcem poukázať na nejaké špeciálne pomery s týmto zákonom, lebo zase tu tá odlišnosť vývojová káže nám, aby sme všetko nerobili rovnako, aby sme všetko nešablonizovali. Keď kritizujeme túto osnovu, nestaviame sa proti nej, my ju vítame, my vieme, že je potrebná, ale žiadame, aby zvláštny hospodársky vývoj Slovenska bol aj v tomto ohľade bratý v úvahu, lebo zákonom o dávkach na ozdravenie meny majú sa zaviesť dva druhy dávok: dávka z majetkového prírastku a dávka z majetku. Dávka z majetkového prírastku postihuje prírastok na majetku, ktorý vznikol od 1. januára 1939 do 15. novembra 1945. Naproti tomu dávka z majetku má postihovať majetok podľa stavu a hodnoty k 15. novembru 1945.

Základ dávky z majetkového prírastku sa určuje tým spôsobom, že sa najskôr zistí, aké veci daňovník nadobudol v rozhodnom čase, t. j. od 1. januára 1939 až po 15. november 1945, a za akú cenu. K úhrnej kúpnej cene týchto vecí sa pripočíta, čo daňovník investoval do majetku, ktorý už mal v roku 1938, za tým cieľom, aby ho zlepšil. Spočítaním týchto dvoch cifier vznikne hrubý prírastok vecného majetku, ale to nie je ešte všetko. Do hrubého prírastku započíta sa ešte rozdiel medzi peniazmi, ktoré daňovník mal doma v hotovosti i na vkladoch v peňažnom ústave na začiatku r. 1939 a 15. novembra 1945. Napokon sa započíta do prírastku rozdiel v cene tovarov mŕtveho i živého inventáru, ktoré daňovník mal 1. januára 1939 a ktoré mal 15. novembra 1945. Od takto určeného hrubého prírastku odpočíta sa to, čo daňovník zo svojho majetku predal, ako aj to, čo z majetku stratil, napr. vojnou, a o čo sa majetok tento poškodil. Predaje sa odpočítajú sumou, ktorú pri predaji dostal. Iné úbytky a potom skutočné straty sa odpočítajú v tej bežnej hodnote, ktorú stratený majetok mal 1. januára 1939.

Základom druhej dávky, totiž dávky z majetku, bude bežná hodnota celého majetku i so sumou peňazí a vkladov, ktoré daňovník má dňa 15. novembra 1945.

Tieto zásady majú platiť rovnako na celom území republiky. Na prvý pohľad by sa videlo, že je to takto v poriadku. Bolo by to tak, keby ceny na Slovensku i v českých zemiach boly bývaly rovnaké v čase od 1. januára 1939 až 15. novembra 1945. Je však známe, že úradné ceny na Slovensku boly hodne vyššie ako v českých zemiach, a preto hodnota tej istej veci nadobudnutej na Slovensku napr. koncom r. 1943 bude o veľa vyššia ako hodnota tej istej veci v českých zemiach. Keď máme teraz na celom území republiky jednaké peniaze a čoskoro budeme mať aj jednotné ceny, bude Slovák z veci nadobudnutej v roku 1943 platiť o veľa viac dávky z majetkového prírastku ako Čech, lebo základom tejto dávky je suma, za ktorú si vec jeden i druhý kúpil. Aj tie veci, ktoré Slovensko kupovalo za vojny v Nemecku za tamojšie úradné ceny, boly pre Slovensko drahšie, lebo v českých zemiach platilo sa za marku menej ako na Slovensku. Je teda jasné, že Slovensko bude pomerne dávkou z majetkového prírastku zaťažené o mnoho viac ako české zeme, hoci budú na zemi celej republiky rovnaké sadzby. Ten istý nepomer bude i pri dávke z majetku. Celková cenová hladina bola totiž k 15. novembru 1945 na Slovensku vyššia ako v českých zemiach a preto bežná cena jedného a toho istého majetku k tomuto dňu je iná u nás a iná v Čechách. Veď len po 15. novembri 1945 začaly v Čechách ceny stúpať a prispôsobovať sa svetovej úrovni, kým u nás tento prispôsobovací postup trval už od jesene 1940.

Za toho stavu veci treba urobiť opatrenie, aby slovenské hospodárstvo nebolo zaťažené viac ako hospodárstvo českých zemí, kde je viazaných starých peňazí nepomerne viac ako u nás. Sú z tohoto len dve východiská: Buď sa musia pre Slovensko snížiť sadzby dávok, alebo, ak sadzby dávok majú zostať všade rovnaké, snížiť základy dávok na Slovensku o taký diel, o aký úradná cenová hladina bola na Slovensku vyššia ako v Čechách. S hľadiska jednoduchosti vyrubovania dávok by pomerné sníženie sadzby bolo výhodnejšie ako prepočítavanie slovenských cien na ceny české.

Slovensko má však v súvislosti s dávkami na riešenie ešte inú bolesť. Hoci úradné ceny v Čechách boly nižšie ako na Slovensku, bola slovenská koruna lepšie hospodársky podložená ako koruna česká, ktorej hospodárske podloženie Nemci z veľkej časti spotrebovali na vojnu. V Čechách vznikaly vojnové škody tým, že Nemci brali na vedenie vojny prácu i hodnoty vecné a dávali za ne nehodnotné peniaze. U nás však front zničil vecné hodnoty a nedostali sme za to dosiaľ ani nehodnotné peniaze. Aby sa tu zachovala aká-taká spravodlivosť, mala by štátna správa uhradiť vojnové škody spôsobené vlastnými vojnovými udalosťami na celom štátnom území formou viazaných vkladov, ktoré by sa potom použily na platenie dávok, a čo by z viazaných vkladov zvýšilo, muselo by sa zas ozdraviť rovnakou cestou, ako sa ozdravia ostatné viazané vklady.

Ďalšie nebezpečenstvo hrozí slovenskému hospodárstvu zo zaťaženia podnikov, ktoré za vojny investovaly do výrobných i do sociálnych podnikov a inštitúcií. Toto nebezpečenstvo môže postihnúť rovnako podniky znárodnené ako i tie, ktoré zostaly v súkromnom vlastníctve. Investície, ktoré tieto podniky vykonaly za vojny, majú totiž byť vyhlásené za vojnové zisky a ako také majú byť zdanené dávkou z prírastku na majetku. Majetok týchto podnikov vzrástol totiž o investície, ktoré si nadobudly alebo vybudovaly za vojny. Tieto investície boly značné, pretože boly umožnené tak veľkými daňovými výhodami, ktorými sa odčerpaly značné príjmy t. zv. Slovenského štátu. Keby podniky aj z týchto investícií maly zaplatiť dávku z prírastku na majetku, znamenalo by to, že by ich musely ešte raz zaplatiť. Keďže podniky dnes nijakých prebytkov nemajú, musely by si na dávku požičať. Takéto podniky by boly v úžasnej nevýhode proti tým, ktoré investovaly pred vojnou. Ich konkurenčná schopnosť by bola vážne podlomená, pretože by tu bolo dvojnásobné úrokové a amortizačné bremeno, ktoré by ich kalkuláciu zaťažilo tak, že by bolo nutné počítať s ochromením ich prevádzky. Pre Slovensko vznikly by takto veľké národohospodárske straty, ktoré by sme nenahradili ani za dlhý rad rokov. Preto nemožno súhlasiť s dávkou, ktorá by bola takto konštruovaná.

Ale dávka z majetkového prírastku zdá sa byť nespravodlivou aj v inom smere. Najviac totiž postihuje mladú generáciu, ktorá začala zarábať tesne pred vojnou alebo za vojny a odtrhovávaním od úst usporila si nejaký majetoček. I normálne úspory malého alebo stredného človeka, ak prekročily pomerne malú sumu, majú byť vyhlásené za vojnový zisk a zdanené dávkou z majetkového prírastku. Zatiaľ však i veľké majetkové prírastky, ktoré vznikly v rokoch predvojnových, i keď pôvodom ich vzniku boly priamo vojnové dodávky, nemajú byť touto daňou postihnuté. To znamená, že staršia generácia mohla si beztrestne nadobudnúť akýmkoľvek spôsobom a akýkoľvek veľký majetok, zatiaľ čo generácia mladšia musí časť svojich úspor odovzdávať i vtedy, keď ich nenashromaždila len a len napr. z mesačného platu úradníckeho alebo z robotníckej mzdy. Nesprávne a nespravodlivé by bolo takéto úspory nazvať vojnovým ziskom, a to platí rovnako pre české krajiny a i pre Slovensko.

Osnova postihuje vysokými až konfiškačnými sadzbami majetkový prírastok vzniklý od r. 1939 až po 1945, o ktorom zrejme predpokladám, že je prírastkom inflačným, pozostávajúcim skoro výlučne z peňažných nárokov - a miernejšími, hospodársky únosnejšími sadzbami majetok celkový, ktorý, pokiaľ ide o jeho vecnú časť, musel vzniknúť ešte v dobe predinflačnej. Tento teoretický predpoklad hodí sa snáď na pomery, ktoré sa vytvorily v českých zemiach v čase nemeckej okupácie, vôbec sa však nehodí na pomery slovenské, ako som to uviedol. Na Slovensku totiž až do konca r. 1943 nie je možné hovoriť o existencii nejakého prebytku kúpnej ceny peňazí, lebo pomerne malý, 150 % vzrast obehu peňazí bol plne absorbovaný zvýšenou hospodárskou aktivitou, ako aj zvýšením hospodárskych čísiel o 100 % oproti stavu z konca r. 1938. Až v r. 1944 pocítilo i Slovensko následky vojny, ktoré viedly k prudkému vzrastu obiehajúcich peňazí, do konca marca 1945 stúpol obeh na 7násobok stavu 31. marca 1939, s ktorým už nemôže držať krok oficiálna cenová hladina, ktorá stúpla len o 150 % oproti stavu koncom r. 1938. Až v r. 1944 stráca Slovensko možnosť premeniť všetky peňažné nároky na vecné statky a vzniká tu teda obdobne ako v českých krajinách prebytok kúpnej sily, ktorá už nenachádza na trhu umiestenie.

Ak teda dávka z majetkového prírastku má i na Slovensku dopadnúť len na finančný kapitál, musí sa obmedziť jej základ na prírastky, ktoré vznikly v r. 1944 a 1945. V opačnom prípade došlo by na Slovensku ku skutočnému ochudobneniu vo vecných hodnotách, kým v českých krajinách by daňovníci strácali len ilúziu, že si niekedy niečo kúpia za bezcenné papiere, ktorými ich Nemci platili.

Táto strata Slovenska, odhliadnuc od toho, že by bola u vecných hodnôt hospodársky naprosto neúnosná, mohla by mať aj nepríjemné politické dôsledky, lebo pri dnešnom rozsahu sanačných potrieb Slovenska, sanácia meny túto obeť od občanov vôbec nevyžaduje, takže by bolo zrejmé, že tu ide o obeť prinesenú skoro výlučne v záujme ozdravovania meny v českých krajinách. Hospodársky vývoj v r. 1939 až 1943 priniesol na Slovensku určité hospodárske zosilnenie, čím by sa čiastočne korigovala hospodárska zaostalosť Slovenska k českým krajinám. Dávka z majetkového prírastku v navrhovanej forme by anulovala takmer celé relatívne zlepšenie slovenského hospodárstva, takže by vo svojich dôsledkoch vrhla Slovensko zpät do takej miery hospodárskej zaostalosti v pomere k českým krajinám, ako to bolo pred rokom 1938. Majetkové dávky na Slovensku majú len v tom prípade smysel, ak sa občanom zákonom zaručí právny nárok na náhradu vojnových škôd, ktorý by sa realizoval priznaním viazaného vkladu vo výške úradne zistenej škody. Pri honorovaní týchto vkladov muselo by sa postupovať rovnako ako pri honorovaní všetkých ostatných viazaných vkladov v peňažných ústavoch. Potom by bolo logické, aby aj takto vzniklé vklady boly podrobené majetkovým dávkam a mohly slúžiť aj na zaplatenie dávok.