Dovolte, paní a pánové, abych své vývody dokončil připomínkou skoro historickou. Ústava naší republiky z r. 1920 je uvozena t. zv. preambulí, jež vzletnými slovy mluví o upevnění národa, o zavedení spravedlivých řádů, zajištění spokojeného rozvoje domoviny, o obecném blahu a požehnání svobody, o zákonech, jež mají být prováděny v duchu našich dějin, a končí přesvědčením, že se přičleníme do společnosti národů jako člen demokratický a pokrokový.

O vhodnosti této preambule s právního hlediska byla své doby živá diskuse. Nás dnes zajímá osud těchto politických idejí. Jistěže tehdy před čtvrt stoletím mluvila tato slova ze srdce mnohému poctivému demokratu a vlastenci. A přece nakonec tato slavnostní formule nepomohla ani jemu, ani republice. Předmnichovský režim se zhroutil. Zhroutil se v důsledku vnitřní nepravdy, v důsledku vlastního vnitřního rozporu. Neboť při kolébce tehdejší ústavy stála síla a moc reakční velkokapitalistické vrstvy, jímž měla být ústava jen zástěrkou, jež by zastřela rozpor mezi zájmem úzké velkokapitalistické vrstvy a mezi zájmem národa. Tento rozpor se projevil jasně v osudových letech 1938 a 1939, kdy vládnoucí velkokapitalistická vrstva otevřeně odhodila nejen prapor demokracie, ale i republiky. A národ musil toto trpké poznání vykoupit potoky krve, bídou a ponížením, jakých neznaly do těch dob jeho dějiny. A teprve když lid setřásl nejen cizácké jho, ale i jho vlastní reakce, naplňuje pravým životem všecky tyto ideály, uskutečňuje opravdovou jednotu národa a zařazuje jej po bok Sovětského svazu a slovanských národů opravdu mezi nejpokrokovější národy světa. Tato zkušenost z prvého období naší státní samostatnosti i z období prvních desíti měsíců výstavby osvobozené republiky budiž nám všem směrnicí při tvoření nové ústavy. (Potlesk.)

Místopředseda Petr (zvoní): Dávám slovo dalšímu řečníkovi, kterým je pan posl. dr Husák.

Posl. dr Husák: Slávne Národné shromaždenie!

Nová ústava Československej republiky, ku ktorej má toto shromaždenie dnes vyniesť zákon o poslaní a složení ústavodarného Národného shromaždenia, bude mať za úlohu, ako už to bolo zdôraznené, zachytiť v ústavnom zákone všetky tie obrovské politické, hospodárske i národné vymoženosti, ktoré oslobodený ľud Československa v poslednom roku si vymohol, do života uviedol a ktoré chce mať v novej ústave natrvalo zabezpečené. Hovoril predo mnou pán posl. dr Dolanský o tom, že medzi prvou republikou a dnešnou našou republikou je kvalitatívny rozdiel v jej demokratičnosti, v jej sociálnej štruktúre, v celom chápaní záujmov občana tejto republiky.

Dovolíte, aby som sa, keď mám hovoriť k predloženým osnovám menom komunistickej strany Slovenska, obmedzil na jednu otázku, otázku vzájomného pomeru našich dvoch národov, národa českého a slovenského, a na nej poukázal na celú tú hru reakčných a pokrokových síl, ktorá tak, ako v tejto otázke, i v ostatných zásadných otázkach republiky a života našich národov mala svoje hlavné slovo.

Dá sa povedať toľko, že t. zv. slovenská otázka, otázka úpravy pomeru našich dvoch národov, resp. jej riešenie je tesne sopnuté s pokrokovými silami obidvoch našich národov, s pokrokovými silami Československej republiky. Vtedy, keď v Československu boly u moci reakčné sily, keď republika bola ovládaná do značnej miery buržoáznymi elementami a keď na Slovensku menom nášho národa chcely hovoriť reakčné hlinkovské elementy, nebolo žiadnych výhľadov na riešenie bratského pomeru našich oboch národov. A naopak, čím väčšiu politickú moc tieto reakčné sily dostávaly, tým sa pomer obidvoch národov zhoršoval, až v osudnom roku 1938 a 1939 sa dostal do svojej tragickej fáze. Iba preto a práve preto, že v oslobodenej našej republike ako v národe českom tak v národe slovenskom boly tie sily protifašistické a ľudové, ktoré práve pre svoj nekompromisný postoj v minulých 7 rokoch dostaly sa k moci, práve preto bolo možné uskutočniť už dnes bratský pomer obidvoch našich národov a v tom jedinom my Slováci vidíme tiež garanciu skutočne bratského pomeru oboch národov a trvalej existencie našej republiky. (Potlesk.)

Riešenie pomeru národa českého a slovenského, ako už bolo z najoficiálnejších miest zdôraznené, je jednou z podstatných častí našej republiky, je jedným zo základných kameňov trvalosti a budovania tohoto štátu. Práve pred 11 rokmi boly posledné slobodné voľby do parlamentu v Československej republike. Na Slovensku uchádzalo sa vtedy o dôveru voliča okolo 15 politických strán. Dnes pri voľbách do ústavodarného Národného shromaždenia z týchto bývalých 15 strán bude na Slovensku vystupovať jediná strana, komunistická strana Slovenska. Nie je to náhodou, že ostatné strany zmizly z politickej arény na Slovensku, nie je to náhodou, že oslobodený slovenský národ nedovolil týmto stranám politickú činnosť a že sa ony samy dokonale skompromitovaly v očiach slovenského pracujúceho človeka. Práve komunistická strana Slovenska ako sjednotená strana bývalých komunistov a sociálnych demokratov bola tá, ktorá v tragických rokoch 1938 a 1939 tak myšlienku jednoty republiky ako aj myšlienku politickej národnej slobody slovenského národa držala, s fašizmom sa nikdy nekompromitovala, s Nemcom nikdy nekolaborovala a bratstvo českého a slovenského národa pevne držala. (Potlesk.)

Česká buržoázia, ktorá nevedela za 20 rokov dať národné práva Slovensku, v roku 1938 vedela sa dohodnúť s najreakčnejšími živlami slovenskými, so separatistickými Hlinkovcami, a vydať do ich rúk celý štátny a vládny aparát, pomôcť im legálne dostať sa k moci. A je len charakteristické aj pri tejto otázke pomeru našich dvoch národov, že tieto strany, ktoré 20 rokov sa hlásily za bašty jednoty republiky, ktoré pod týmto titulom jednoty republiky neuznávaly Slovákov za národ a odopieraly im národné práva, tieto tzv. centralistické a celoštátne strany nielen že pomohly hlinkovcom k politickej moci, ale sa s nimi dokonca spojily, slúčily sa s nimi ako programove, tak ideove. Všetky tieto vládne strany, agrárna, národne-socialistická, ľudová, živnostenská a ostatné menšie strany - všetky tieto spojily sa s Hlinkovou stranou, posielaly svojich poslancov do Tisovho snemu a odhlasovaly 14. marca 1939 a predaly svoj bratský český národ. (Potlesk.)

Je preto pre nás samozrejmé, že strany, ktoré na Slovensku zradily myšlienku jednoty republiky, ktoré zradily myšlienku demokratického rozvoja slovenského národa, obraly slovenský národ o politické práva, že tieto na Slovensku nemôžu viac existovať a že k týmto slovenský človek nemá žiadnu dôveru. (Potlesk.)

Dalo by sa - a história to bude žiadať - mnoho hovoriť o týchto rokoch 1938 a 1939. Dnes sa pokúšajú jednotliví činitelia alebo celé politické skupiny dávať svoj vlastný výklad k udalostiam okolo 6. októbra, keď prišlo k tzv. žilinskej dohode, okolo 10. novembra, keď prišlo k sjednoteniu všetkých reakčných politických síl, či boly pred týmto autonomistické lebo centralistické, do jednej strany, lebo k tisovskému snemu a k celej činnosti tzv. tisovského režimu. Dalo by sa o tom uvádzať plno dokladov, ktoré by kompromitovaly mnoho politických činiteľov, prípadne mnohé strany a mnoho ešte dnes vo verejnom živote existujúcich politických hnutí.

Nechcem tu však rekriminovať, chcem tu len poukázať na jednu vec, že naša strana proti dvom extrémom, proti tzv. československému centralizmu a hlinkovskému separatizmu, držala pevne ako myšlienku národných práv a nacionálnej svojbytnosti slovenského národa, tak i súčasne myšlienku jednoty demokratickej Československej republiky. To nie sú dnes slová, týmito siedmymi rokmi je dokázaný vývoj historicky doložených faktov. Pochopiteľne, že politické sily, ktoré sa za tých sedem rokov tak ťažko prehrešily nielen na myšlienke jednoty štátnej, na myšlienke demokracie v republike, ale i na vlastných záujmoch slovenského národa, nie sú ochotné tak celkom dobrovoľne sa stiahnuť z politickej arény, a hľadajú pláštik, pod ktorým by opäť a opäť sa dostávaly do politického života.

Minister Kopecký napísal pred dvoma rokmi práve v tejto súvislosti, že to nikdy nebol český ľud, že to nikdy neboly české pokrokové elementy, ktoré odopieraly Slovákom národné práva, že to boli beranovci, že to bola beranovská agrárna strana, že to bola šovinistická časť českej buržoázie, ktorá odopierala národné práva Slovákom a že na tejto ceste spolupráce s českým ľudom, s českým pokrokovým ľudom, môže práve slovenský národ plne svoju národnú svojbytnosť rozvíjať a môže tým prospievať nielen sebe, ale i republike samej.

Naša strana po úplnej diskvalifikácii centralistických elementov a po dokonalej zrade hlinkovskych autonomistických a separatistických elementov myšlienku republiky, myšlienku samobytnosti slovenského národa vo spolupráci s českým bojove presazovala, bojove prenášala až k dnešnému dňu. Dejiny posledných siedmych rokov na Slovensku boly plné tohto heroického boja komunistov a bývalých sociálnych demokratov, dnes všetkých sjednotených v našej strane; plné sú heroického boja ešte pred povstaním a sú tým hlavne zaplnené všetky naše dediny a mestá od 29. augusta 1944.

Jedna časť reakčných českých ľudí nevie sa smieriť s dnešným stavom a dáva vo svojich novinách stále výraz zlej vôle nad dnešným riešením pomeru českého a slovenského národa. Chcel by som tuná len povedať, že slovenský ľud nepotrebuje žiadnej legitimácie k svojej štátotvornosti v tejto republike, už preto, že svojím skutočným bojom nielen proti Nemcom, ale i proti vlastným domácim zradcom, svojím bojom práve za obnovenie republiky dostatočne dokázal, že táto republika bola vždy jeho, je a že za ňou plne stojí. (Potlesk komunistických a soc. dcm. poslancov.)

Okolo 90.000 mužov armády zo Sovietskeho sväzu bolo vyše 75 % Slovákov; a keď niekto chce o štátotvornosti a vernosti Slovákov k tejto republike uvažovať, nech si povšimne fakty, že 1. septembra 1944, osem mesiacov pred skončením vojny, bolo to 62.000 vojakov a 20.000 partizánov na Slovensku, ktorí hlboko v nemeckom tyle prisahali vernosť republike a bratskému národu českému. (Potlesk.) Bola to najaktívnejšia časť boja proti fašizmu domácemu a i nemeckému. Bohužiaľ, oficiálne kruhy československé v Londýne za odboja nemaly dostatok pochopenia pre správne riešenie slovenskej otázky, čo nám pochopiteľne neobyčajne zťažovalo našu prácu doma, čo dávalo argumenty domácej zradcovskej reakcii. Naopak treba kvitovať s neobyčajným uznaním postoj moskovských činiteľov, postoj našich súdruhov českých, ktorí ako v prvej republike, tak i po celú dobu odboja hlásali, že je možné obnovenie republiky po stránke nacionálnej len na bratskom vyrovnaní oboch našich národov, len pri vyrovnaní rovného s rovným, pri usporiadaní ostatných sociálnych a hospodárskych podmienok.

My Slováci sme neobyčajne vďační a zaviazaní všetkým pokrokovým týmto činiteľom za to, že tak podporili boj nášho národa o jeho národné práva a tým podporili aj boj spoločný o obnovu republiky.

Prišlo okolo slovenského národného povstania konečne k obratu aj u tej časti kruhov, ktoré si odniesly z Československej republiky staré nazieranie na pomer našich dvoch národov, prišlo k tomu preto, že sa ukázalo, že Slovákov nezastupujú ani Tiso ani Tuka, že ich nezastupujú fašistickí zradcovia republiky, ale demokratickí činitelia, predovšetkým však duša celého povstania a ilegálneho boja, sjednotená komunistická strana. (Potlesk.)

V moskovskej dohode v marci m. r. bolo na pevný základ postavené nové riešenie pomeru našich dvoch národov, bola na pevný základ postavená republika po stránke spolužitia našich dvoch národov. Dodnes sa ukázalo, že toto riešenie je jedine správne, že toto riešenie vedelo dať ako národu českému, tak národu slovenskému práve plnú možnosť rozvoja.

Tieto zásady moskovskej dohody boly proklamované potom ako vládny program a doplnené pražskou dohodou medzi Predsedníctvom Slovenskej národnej rady a československou vládou, a teraz ich má ústavodarné Národné shromaždenie vteliť do ústavy, natrvalo formulovať.

Sú v jednej časti českej verejnosti rozpaky nad tým, či je to krok správny, že republiku budujeme ako štát dvoch rovnoprávnych národov a či sa tým nedáva do základu nášho štátu myšlienka rozkladu, či tým neohrozujeme republiku od začiatku. Je treba sa s týmto argumentom vyporiadať.

Spomenul som už ten fakt, že drtivá väčšina slovenského národa zostala republike verná v najťažších chvíľach tohto štátu, zostala verná i za celých sedem rokov. Ten, kto sa domnieva, že plné vyriešenie národných práv Slovákov môže ohrozovať republiku, díva sa na vývoj tohto nášho štátu s úplne falošného konca. To, čo obyvateľstvo jedného štátu drží pohromade, nie je v žiadnom prípade policajná moc alebo armáda, a keď, tak len dočasne, ale je to veľký spoločný program, veľká demokratická pokroková myšlienka, ktorá dáva každému pracujúcemu občanovi plné práva a najlepšiu možnosť rozvinutia všetkých materiálnych i duševných síl pre národ. A my sme pevne presvedčení, že práve obnovená republika, ktorá tak ďalekosiahle rieši otázky hospodárske a sociálne, ktorá svojím zoštátňovacím, znárodňovacím procesom odstránila stoupalovcov, beranovcov, piliere živnobanky a ostatné, že táto republika dáva najlepšiu možnosť plného rozvitia všetkých slovenských síl, ako ju dáva tiež národu českému, a že to bude táto veľká pokroková idea budovania a zlepšovania sociálnej úrovne každého príslušníka našich národov, ktorá túto republiku urobí ďaleko silnejšiu než je dosiaľ.

My Slováci berieme naše postavenie v republike a náš pomer k bratskému českému národu ako záležitosť osudovú, ako záležitosť jedine možnú, ako záležitosť, ktorá nám dáva tie najlepšie predpoklady. Preto nech nikto viac nepochybuje o vernosti Slovákov k republike!

Ovšem jedna časť českých reakčných síl práve na túto časť vládneho programu sa sústreďuje a pokúša sa ju takým alebo iným spôsobom - ako hovoril námestník predsedu vlády Gottwald - ošmeknúť. Domnievam sa, že je to postup nesprávny, ktorý vec republiky a myšlienku jednoty republiky poškodzuje. My ovšem chápeme, že isté kruhy majú výhrady voči vládnemu programu, voči všetkým častiam vládneho programu a tiež voči tomu bodu, ktorý hovorí o úprave pomeru slovenského a českého národa. Ale tu práve vidíme tie obrovské masy pokrokových síl v českom národe, ktoré plne uznávajú vládny program i v tejto časti a garantujú s českej strany, že bude splnený. Je pravda, že na Slovensku niektoré reakčné kruhy špekulujú s tým, že vymoženosti národné, ktoré má Slovensko dostať, mohly by byť veľmi vhodnou oázou pre ich vlastné reakčné záujmy, ktorými by mohly torpédovať pokrokové záujmy a pokrokové opatrenia nielen na Slovensku, ale event. aj v celom Československu.

Domnievam sa, že nebezpečným krokom na tejto ceste je volebný blok - tak by som to nazval - ktorý bol uzavretý medzi našou druhou slovenskou stranou, demokratickou, a tzv. reprezentantami katolíkov. Nech mi je dovolené povedať v tejto súvislosti niekoľko slov.

Slovenským národným povstaním sa utvorily dve politické strany, lepšie povedané, legalizovala sa komunistická strana spojená so stranou sociálne-demokratickou a strana demokratická. S touto stranou shodli sme sa na zásadách protifašistickej demokracie, na zásadách protifašistického boja, boja proti všetkým reakčným elementom, ktoré boly na Slovensku, ktoré Hitlerovi a Tisovi prisluhovaly a ktoré sa kompromitovaly. Toto bola platforma, na akej bola naša dohoda možná. Domnievam sa, že sa demokratická strana vážne odchyluje od tohoto základu protifašistického boja, domnievam sa, že volebná dohoda, utvorená 6. apríla, je prvým krokom k uvedeniu do politického života tých politických síl, proti ktorým sme robili svoje povstanie a proti ktorým náš sedemročný boj bol vedený. (Potlesk.)

Roku 1920, keď sa tvorila prvá ústava republiky, napísal Sidoro politickom postoji Hlinkovej strany dve charakteristiky, že táto strana vo svojej politickej časti ide sa biť o myšlienku autonómie a v ostatnom o myšlienku pozície katolicizmu na Slovensku. Dnes, keď Hlinkova strana a všetko, čo s ňou súvisí je na Slovensku a pred slovenským ľudom dokonale kompromitované, pokúšajú sa niektorí činitelia pod titulom katolicizmu znovu uviesť tie isté alebo približne tie isté politické sily do pohybu, do verejného života. Neviem, koho menom príslušní páni hovoria.

Neviem, kto im dal zmocnenie hovoriť menom katolíckych Slovákov. V dedine, z ktorej ja pochádzam, ktorá je čisto katolícka, je drtivá väčšina celého tohoto katolíckeho obyvateľstva v komunistickej strane. U našich povstaleckých vojakoch a partizánoch bola väčšina slovenských katolíckych chlapcov, v partizánskych oddieloch boli katolícki kňazi; neviem, či títo reakční činitelia majú právo hovoriť menom tých desaťtisícov katolíkov, ktorí sú v komunistickej strane, menom tých stotisícov katolíkov, ktorí sa za jednotu republiky a za pokrokovú a demokratickú líniu slovenského národa za posledné roky bili.

Odopieram im morálnu legitimáciu hovoriť menom katolicizmu, a treba verejne konštatovať, že tým má byť maskovaný pokus uvedenia reakčných elementov do politického života na Slovensku a v republike. (Potlesk komunistických poslancov.)

Ak sa tuná hovorí o očiste verejného života, ak sa hovorí o odstránení kolaborantov a kompromitovaných činiteľov z verejnosti československej, nemôžeme sa kľudne na to dívať, aby členovia Hlinkovej strany a jej funkcionári prichádzali na zodpovedné miesta v politických stranách dnes prijatých a aby im bola dávaná politická možnosť ďalšieho účinkovania u nás. Preto budeme musieť my, komunistická strana Slovenska, verejne odhaľovať tieto pokusy znovu zavádzania obyvateľstva a budeme verejne pranierovať, že sa tu zase robí pokus zneužívania náboženského cítenia slovenského obyvateľstva k reakčným politickým cieľom. Tak ako v povstaní a v boji, vo vernosti k republike, v otázkach sociálnych a hospodárskych niet rozdielu medzi katolíkom, evanjelikom alebo kýmkoľvek, tak nedovolíme, aby sa toto rozbíjanie národnej jednoty, protifašistickej a demokratickej jednoty, robilo pod náboženskými heslami. (Potlesk komunistických poslancov.)