Posl. dr Josko: Vážená snemovňa, panie a páni!

Vládny návrh zákona, ktorým sa zabezpečuje sníženie cien niektorých tovarov ľudovej potreb a súčasne ustaľujú ceny niektorých priemyselných výrobkov, je vlastne dovŕšením intervenčnej politiky na poli cenovom, s ktorou treba počítať aj v plánovanom hospodárstve a bez ktorej sa neobídeme ani v budúcich rokoch. Veď práve vtedy je intervencia potrebná a užitočná, keď ceny majú klesajúcu tendenciu, lebo ináč by sa na trhoch vyvolal nepokoj a ďalšie rozrušenie hospodárskeho života. Demokratická strana preto zásadne intervenčnú politiku ako takú schvaľuje, pravda, s náležitými výhradami, najmä však v tom smere, aby sa intervencia nepoužívala len v prospech jedného druhu výrobkov, ale aby sa rovnomerne rozkladala tak na výrobky poľnohospodárske, ako aj priemyselné. Ani jednu z výrob neslobodno forsírovať, lebo by sme tým dosahovali ďalšieho rozdielu medzi cenami poľnohospodárskych a priemyselných výrobkov a takto neprinášali potrebné predpoklady pre rentabilitu podnikania.

Intervencia, pravda, musí byť tiež ohraničená, a to nielen z dôvodov hospodárskych a sociálnych, ale predovšetkým vzhľadom na celkovú menovú politiku na strane jednej a na únosnosť, poťažne rentabilitu jednotlivých odborov podnikania na strane druhej. Spoliehanie na intervenciu za každých okolností by v našom podnikaní - myslím predovšetkým na národné - mohlo vyvolať istú letargiu, ktorá by sa nesnažila tak organizovať výrobu a prácu v našich národných podnikoch, aby sa konečne dosiahly úspechy a vykazovaly sa zisky. Intervencia nesmie a nemôže slúžiť preto na zakrývanie zavinených strát, či už z dôvodov nehospodárnej výroby alebo neracionálnej organizácie práce, a nadovšetko nemá umožniť dlhší život tým nezdravým výrobným jednotkám, ktoré prípadne boly vyvolané v život za konjunkturálnych okolností či už domácich alebo zahraničných, ale nemajú trvalého základu a funkcie v našom hospodárstve. Toto memento je prave teraz pre našu intervenčnú politiku veľmi dôležité a je úlohou slávnej snemovne, najmä však úsporného a kontrolného výboru, aby skúmal, či sa intervencia používa v povolenom merítku a či jej použitie bolo vôbec na mieste. Zaväzuje to súčasne náš národný priemysel, aby organizoval svoju výrobu a prácu tak, aby táto bola upravená za najlepších predpokladov pre dosiahnutie rentability. My nemôžeme zaviesť trvalé sanovanie strát národných podnikov z intervenčného fondu. Bola by to nezdravá politika a mohla by byť pre naše hospodárstvo aj osudná.

Usporiadanie cien tak, ako bolo v rámci menovej reformy vykonané koncom r. 1945 a začiatkom r. 1946, bolo vcelku vykonané dobre. Skutočnosťou totiž je, že sme mali doteraz poriadok cenový taký, s akým sa mohlo pochváliť málo europských štátov. Tým, pravda, nechcem povedať, že by boly už usporiadané problémy všetky. Rôzne okolnosti zapríčinily, že pri riešení niektorých otázok zostalo sa takrečeno na pol ceste. Tak je tomu napríklad v otázke správneho vyriešenia pomeru cien priemyselných tovarov a cien výrobkov poľnohospodárskych. V celom rade tovarov dodávaných našim roľníkom určila sa cena, ktorú možno nazvať primeranou, napr. výkupné ceny dobytka a pod., najmä keď by sme si na Slovensku odmysleli dôsledky značnej neúrody a tiež vzniklú kalamitu v zásobovaní krmovinami. Škoda len, že sa nedomyslel problém celý a že sa rovnako a dôsledne nepostupovalo aj pri určení cien obilia a tiež určitých druhov olejnín a potom z okopanín najmä u zemiakov. V posledných dňoch však i tu vláda tento nedostatok značne vyreparovala. Náhodou v jednom i v druhom prípade je Slovensko tangované pomerne viac ako české zeme, už aj vzhľadom na príliš jednostrannú orientáciu slovenského poľnohospodárstva, na produkciu obilia a na značnú zaostalosť v mechanizácii hospodárstiev. Ujma z toho vzniklá sa len zvýšila tým, že aj úroda bola len podpriemerná. V relácii cien priemyselných tovarov navzájom sú tiež určité nesrovnalosti, ktoré svojho času povstaly z toho, že nebolo možné v týchto prípadoch odhadnúť budúci vývin celkom bezpečne. To teraz vláda do určitej miery skorigovala, ako tomu svedčí napr. nová úprava cien železa, reziva atď., ako aj aranžmá u kamenného uhlia a pod. Na druhej strane niekde sa ukázaly ceny neodôvodnene vysoké, a preto bolo potrebné ich snížiť.

No, napriek týmto skutočnostiam usporiadanie cenových vecí dopadlo za daných pomerov vcelku dobre. Nebolo ono prekážkou pre konsolidovanie hospodárskych pomerov v štáte, a aj export, najmä v druhej polovici minulého roku, po stránke cenovej nebol už brzdený. Tieto možnosti v exporte väčšinou trvajú aj dnes. Horšie perspektívy ukazujú sa napr. pri vývoze určitých druhov textilu. No, treba hneď konštatovať, že príčinou vysokých cien textilných tovarov je do značnej miery aj vysoká cena zahraničných surovín, ktoré musíme dovážať. Tak napr. bavlna má index až 660, juta 530 a pod.

Dvojročným budovateľským plánom vytýčili sme si zvýšenie výroby najmä v priemysle a tým sme sa vo zvýšenej miere dotkli aj problematiky cenovej. Zvýšenie výroby samo o sebe má viesť k zvýšeniu hospodárnosti výroby a tým k sníženiu režie. Zvýšenie výroby vytvára teda predpoklady pre sníženie cien a tým do značnej miery aj predpoklady pre zvýšenie životnej urovne ľudu, čo je tiež hlavnou úlohou dvojročného plánu.

Základom postavenia meny na zdravšie podklady bolo pri cenových opatreniach koncom roku 1945, že sa zlikvidoval systém štátnej intervencie a vyrovnávania cenovej hladiny zo štátnych prostriedkov, ktorý bol zavedený za okupácie vo veľkom merítku v českých zemiach a v menšom merítku aj na Slovensku. Zdravá cenová a kalkulačná báza je možná len pri správnom podelení ceny medzi výrobcu, obchodníka a spotrebiteľa, aby každý vedel správne kalkulovať a aby aj bremeno, ktoré je obsažené v cene tovaru, bolo na jednotlivých činiteľov správne podelené. V dôsledku upustenia od intervencie zo štátnych prostriedkov bola cenová hladina proti východiskovým cenám z roku 1938 prekalkulovaná a ustálená. Uvedenú zásadu hodila osnova tohto zákona úplne cez palubu, lebo závadza intervenciu zo štátnych prostriedkov vo väčšom rozsahu ako bolo predtým v českých zemiach, nehovoriac o Slovensku. My síce túto inštitúciu z vojnových časov tiež veľmi dobre poznáme. Po tejto stránke osnova neprináša nič nového. Spôsob ovšem, aký sme skúsili v tej veci za vojny, je veľmi rozdielny a diametrálne sa rozchádza od spôsobu, ako sa intervencia zo štátnych prostriedkov robila na Slovensku.

Na Slovensku bol takzvaný Najvyšší úrad zásobovací, ktorý riadil zásobovanie, cenové pomery na domácom trhu a usmerňoval vývozné podmienky. Ceny statkov, menovite pri vývoze, usmerňoval tak, aby z výhodnejších cien jedných statkov boly usmerňované ceny iných produktov, ktorých výrobné podmienky boly nepriaznivé a ktoré však pre potrebu širokých vrstiev boly nevyhnuteľné, ako napríklad umelé tuky, ktoré bolo možno dať do konzumu len za cenu vysokých intervenčných prostriedkov. Potrebné prostriedky na intervenciu však neboly dávané zo štátnej pokladnice, teda z daňového bremena všetkých občanov, ale boly tvorené mimo štátnej pokladnice a výlučne z nadmerných ziskov, poťažne v rámci ziskových kalkulačných možností jednotlivých statkov. Tento systém bol veľmi pružný a hospodársky únosný, lebo prostriedky pre cenovú intervenciu sa tvorily z výnosov, zpravidla z konjunkturálnych ziskov, ktoré po svojom odčerpaní ponechávaly dostatočnú maržu tak pre slušný podnikateľský zisk, ako i pre daňovú základňu, čim podstata podnikania a kalkulačná báza neboly vôbec narušené.

Osnova síce formálne prejíma tento spôsob cenového vyrovnania, ale v základe sa od zásady hospodárskej kalkulácie úplne odchyľuje. Zaťažuje lineárne skoro celú výrobu a distribúciu vyrovnávacími čiastkami bez ohľadu, aby sa skúmaly kalkulačné podmienky. Takto obťažené podniky sú povinné novú ťarchu - ktorá je nie ničím iným, ako podľa obratu vyberanou zárobkovou daňou - vtesnať do rámca platných cien. Následok takéhoto lineárneho postupu bude, že v nedostatku kalkulačného rozpätia medzi výrobnými nákladmi a predajnými cenami budú podniky vo svojej ziskovej kalkulácii podlomené a že nastanú prípady, že podniky novú ťarchu budú musieť znášať poprípade zo svojej podstaty. Následky takéhoto podnikania azda nie je ani treba bližšie rozvádzať.

Prizrime sa však na problém snížena cien i s iného hľadiska. Na našu finančnú správu sa v poslednom čase kladú značné mimoriadne úlohy. Okrem normálnej agendy, ktorá sama o sebe vždy celkom zabrala čas daňového úradníka, má sa v rokoch 1947 a 1948 dokončiť agenda majetkových dávok. K tejto agende, ktorá je už v behu a ktorú - podľa skúseností, ktoré mám - chce finančná správa zvládnuť s vypätím všetkých svojich síl, pristupuje aj agenda spojená s prevedením tohto zákona. A tu sme u koreňa ďalších ťažkosti a problémov, ktoré si osnovatelia nedomysleli do krajných dôsledkov. Na finančnú správu sa opäť kladú ďalšie mimoriadne úlohy. Agenda spojená s prevedením tohto zákona bude znamenať pre finančnú správu len na Slovensku asi tieto nové úlohy:

Pri daňových úradoch: Vyrovnávacie čiastky, ktoré budú platiť podnikatelia z hrubého obratu, sú vlastne novou osobitou daňou, obdobnou dani z obratu, a túto daň budú musieť daňové úrady oddelene účtovať v samostatných položkách, v príjmových registroch a účtoch (denne, mesačne a ročne), samostatne vypočítať 5% zvýšenia poplatkov z oneskorenia a dobropisov, samostatne upomínať a vykonávať ostatné úlohy s vymáhaním spojené a vybavovať podané námietky, prípadne rekurzy a odvolania vo vyššie uvedenom pokračovaní.

Všetky tieto práce musia byť konané oddelene od priamych daní a od dane z obratu. Na Slovensku pri cca 150.000 kontách dane z obratu vyžiada si manipulácia spojená s touto prácou najmenej 60 plne zamestnaných nových síl, síl už zapracovaných, no, a tieto finančná správa nemá.

Ako to bude vyzerať pri daňových správach? Tam práca spojená s vyrubovaním a kontrolovaním vyrovnávacích čiastok zaberie viac času ako práca spojená s agendou dane z obratu, a to s ohľadom na početné výnimky a složitosť pri zisťovaní daňového základu. Pritom výrub musí byť celkom osobitne prevedený (osobitné dekrétovanie, osobitné platobné rozkazy, odvolanie a pod.). Očakáva sa, že na Slovensku vyrovnávacie čiastky bude platiť, ako som to už uviedol, cca 150.000 podnikateľov, čo vyžaduje pribranie ďalších asi 50 nových síl. Tak ako u podriadených úradov, odráža sa problém stúpnutia agendy i v ústrednom slovenskom úrade finančnej správy, a to v Povereníctve financií. Tu nesporne stúpne množstvo práce v agende normatívnej, odvolacej, exekučnej a i v trestnej a účtovacej činnosti, a pre túto prácu bude treba najmenej 10 kvalifikovaných úradníkov. Takto celý komplex prevedenia tohto zákona znamená pre finančnú správu na Slovensku prácu najmenej pre 120 úradníkov. Nemusím zvlášť a opätovne zdôrazňovať, že týchto finančná správa nemá. Keď celý problém osvetlíme i s iného hľadiska, dospejeme k iným, nie menej zaujímavým záverom. Tým, že zaplatené vyrovnávacie čiastky sú odpočítateľnou položkou u dane dôchodkovej, všeobecnej a zvláštnej dane zárobkovej, klesne výnos týchto daní u nás na Slovensku najmenej o 500 mil. Kčs. Odporúčam i túto položku do evidencie pánom á la Loubal pod zorným uhlom známeho hesla: Doplácí-li se na to válkou plně zničené Slovensko, nebo nikoliv? K uvedeným 500 miliónom treba pripočítať náklady na osobné a vecné výdavky spojené s touto agendou, približne 10 mil. Kčs u Povereníctva financií a 10 mil. Kčs u Povereníctva výživy, takže pre štátny rozpočet to znamená stratu len na Slovensku 520 miliónov korún čs.

To sú nepriaznivé momenty zavedených cenových vyrovnávacích príplatkov a ich reflex na daňový výnos.

Okrem toho snaha po defraudácii dane z obratu, na ktorú je nová ťarcha zapojená, bude nadobúdať širšieho rozsahu a je otázka, či finančný aparát bude tak pohotový, aby vedel čeliť takým to snahám, čím bude ohrozený aj výnos dane z obratu, ktorá dnes je jedna z najpružnejších a najvýnosnejších daní.

Pokiaľ ide o technickú stránku vyberania cenových vyrovnávacích čiastok, treba sa zmieniť ešte o jednej závaznej skutočnosti. Na Slovensku väčšia čiastka menších podnikateľov, živnostníkov a obchodníkov nevedie riadne obchodné knihy, podľa ktorých by sa docielené obraty presne mohly zisťovať. V nedostatku týchto sú dane v prevažnej čiastke vyrubované na základe odhadov a znaleckých posudkov. Pri nesprávnom odhade obratu v prospech daňovníka príde štát nielen o príslušnú čiastku dane z obratu, ale bude súčasne ukrátený aj o vyrovnávaciu čiastku, utrpí teda jedným správnym aktom ujmu na dvojakých dávkach. Pri odhadoch vysokých, nezodpovedajúcich rozsahu podniku, bude ujma pre poplatníka značná a môže zapríčiniť jeho hospodárske zhoršenie a ohrozenia jeho podnikania. Následkom tohto stavu, ktorý do istej miery platí zaiste aj pre zeme české, bude pri platnosti uvedených príplatkov technické vyberanie dane z obratu omnoho zodpovednejšie a pre finančnú správu odiózne. Z daňového skrátenia budú plynúť teda väčšie škody, ktorým nebude možno vždy predísť.

Cenové vyrovnávacie čiastky môžu sa skoro presne vypočítať, lebo potreba z tohto titulu podľa spotreby príslušných statkov, ktorých cena sa má vyrovnávať, dá sa vypočítať. Táto potreba je značná. Naproti tomu nedá sa presne a ani približne vypočítať vynos z vyrovnávacích čiastok, ktorý bude plynúť do osobitného fondu, lebo tento je závislý od hospodárskeho vývoja, ktorý sa nedá presne predvídať. Z tohto rozdielu môže teda vzniknúť značný nedostatok, ktorý bude treba uhradiť zo štátnej pokladnice, ktorá pri tak značnom schodku štátneho hospodárenia bez vážnejších porúch na celkové hospodárenie zaiste neznesie ďalšie zaťaženie z tohto titulu. Na takéto prípady osnova vôbec nepamätá a možno tvrdiť, že ráta s tým, že fond bude aktívny a že bude mať dostatočné prostriedky na zamýšľaný rozsah cenového vyrovnávania.

I keď sa kvituje snaha o sníženie cenovej hladiny, treba zdôrazniť, že k tomu volený spôsob je príliš odvážny, a preto si jeho reflex na ďalší vývoj hospodárskych pomerov nemožno dnes ani domyslieť. Aj osnova ráta s touto skutočnosťou, a preto ako § 1, tak § 2 osnovy je dosť rámcovitý a ponecháva možnosť vláde, aby upravila rozsah akcií tak v sektore snižovacom ako v úhradovom. Táto predvídavá pružnosť je kladom osnovy. V každom prípade však systém intervenčný, ako prechodná inštitúcia, zavádza opätovne do nášho vývoja cenového systému improvizovanosť, čím ho privádza opätovne do štádia prechodného, neusporiadaného. Tým sa opäť vytvára nový predpoklad a potreba pre jeho usporiadanie v budúcnosti, a je otázne, či sa vrátenie sa k usporiadaným cenovým pomerom v budúcnosti nestretne ešte s väčšími ťažkosťami, než ktoré boly prekonané po cenovom vyrovnaní v roku 1945 a či takto vyvolaný umelý postup cenový nebude vykúpený viacnásobnými hospodárskymi poruchami a ujmami v budúcnosti. To si musíme dobre pri uzákonení tejto osnovy uvážiť a jasne konštatovať. Toto konštatovanie som nútený uviesť už i preto, že spoločná zpráva výborov o návrhu zákona sa nám dostala do rúk asi pred dvoma hodinami a sám návrh pred necelými 24 hodinami. Takáto prax kvapu a tým aj nedokonalosti je na škodu nielen plynulej parlamentnej práce, ale veci samotnej, odhliadnuc od roztrpčenosti v radoch poslancov, predsedníctva snemu a aj vo vláde samotnej.

Dobre si tiež uvedomujem všetky ťažkosti a úskalia s takýmto riešením spojené, najmä po stránke evidenčnej a organizačnej vôbec. Ale jednako za daného stavu veci treba uznať, že je to riešenie účelné, a naopak, že riešenie vo forme priameho sníženia cien by bolo riešením toho času neúčelným, nehovoriac ani o tom, že by pre spotrebiteľa bolo riešením celkom neefektným. Ja verím, že vláda získané prostriedky použije tak, aby sa účelu úplne dosiahlo, a verím tiež, že pokiaľ pôjde o Slovensko, usporiadajú sa veci tak, že z prostriedkov cenového vyrovnávacieho fondu sa na Slovensku použije aspoň toľko, koľko sa doň zo Slovenska vloží. Aj tento nový inštrument štátnej hospodárskej politiky má slúžiť k prekonávaniu ťažkostí každodenného života. Bolo by iste spravodlivé, keby sa uplatnil práve tam, kde týchto ťažkostí a nedostatkov je najviac.

S hľadiska slovenského si teda prajeme, i keď by to nie je azda treba v osnove výslovne vyjadriť, aby prostriedky fondu zo Slovenska plynúce sa osobitne vyčíslily, a taktiež aby výplaty z fondu pre Slovensko boly osobitne zachytené. Tým chceme aj na tomto poli sledovať potrebu Slovenska v rámci celoštátnom, aby sa nedochádzalo k záverom, ktoré tak mnohokrát počúvame z úst istej čiastky českých politických a iných činiteľov, o doplácaní na Slovensko. Budeme mať aspoň jasno aj na tomto úseku, ako napreduje naše hospodárske vyrovnanie a zosilňovanie, ktoré sme si vytkli za cieľ dvojročného hospodárskeho plánu.

Vážená snemovňa! Sníženie cien niektorých tovarov dennej potreby je iste účelné aj v záujme konsolidácie pomerov. Kritika zahraničnej tlače poukazovala pri prvých zprávach o snížení cien u nás, že nastupujeme cestu deflačnej politiky na poli menovom, lebo takto chceme odrážať nebezpečie politiky inflačnej, keďže sme stále svedkami istého vlnenia u nás. Azda by bolo veľmi vhodné, keby sa konečne pri tejto príležitosti vyriešila aj základná tendencia našej menovej politiky. Rozhodne nie je jasná. Menšie, zatiaľ neškodné inflačné vlnenie tu je, a niektoré cifry, najmä však vzrast obeživa, ako aj projekty v súvislosti s financovaním dvojročnice, ďalej negligovanie rozsahu investícií s hľadiska finančného a konečne na niektorých miestach toľko hlásaná teória, že "na výške rozpočtového schodku" ani tak nezáleží, naznačujú, že by sme potrebovali povedať otvorené slovo o tendenciách, ktoré v najbližšom období budú ovládať našu menovú politiku. Nie je mysliteľné, aby sa na jednej strane pripúšťalo inflačné vlnenie, poťažne podporovaly sa prúdy, ktoré k tomuto vedú, ako je to pri financovaní investícií v rámci dvojročnice, na druhej strane však, aby sa chcely snižovať za každých okolností ceny a teda robila vyložene deflačná politika. Tento paradox by sa mohol vysvetlovať ako znak neistoty v štabilizácii našej meny a nezostal by iste bez reflexu ani na našu celkovú hospodársku pozíciu, najmä pri našej veľkej závislosti na zahraničných trhoch. My chceme mať menu štabilnú, a dúfam, že takou toho času je. Menová politika si žiada tejto jednoznačnosti aj s hľadiska pomerov na Slovensku, kde napríklad v úseku menovej reformy, pokiaľ ide o uvoľňovanie viazaných vkladov, robíme politiku vyložene deflačnú. Dokážem to na tomto prípade: V českých krajinách bolo do konca februára t. r. uvoľnených viazaných vkladov na 38 miliárd, z čoho 13 miliárd pripadalo na verejné prostriedky. Na Slovensku sa v rovnakom období uvoľnilo 9 miliárd vkladov, z čoho boly 4 miliardy z verejných prostriedkov, takže na obyvateľstvo pripadá 5 miliárd. Keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že Slovensko malo vlastne dve menové reformy - myslím na okolkovanie bankoviek bývalého tzv. Slovenského štátu - že Slovensko bolo vojnou postihnuté podstatne silnejšie, a konečne keď vezmeme do úvahy celkový potenciál v pomere k českým krajinám, bolo by rozhodne zodpovedajúce, aby uvoľnených vkladov zo súkromných prostriedkov bolo nateraz na 10 miliárd a najmenej 5 miliárd na verejné účely. Napriek opätovným upozorneniam sme pri uvoľňovaní viazaných vkladov na Slovensku v objatí deflačných názorov, preto aj s tohto miesta by som prosil, aby sa konečne vyjasnila aj táto otázka. Na Slovensku je iste veľmi dôležité sníženie cien článkov dennej potreby. Treba však uvážiť, že najmä priemyselné výrobky si treba v najväčšej časti Slovenska od základov nakupovať, keďže boly za vojny zničené. Na toto sú potrebné prostriedky, teda čestne úspory sociálne slabých slovenských ľudí, ktorí tieto peniaze nemajú zo špekulácie, ale zo zárobkov a skutočne ťažkej každodennej práce.