Dne 25. září 1945, o dva měsíce
dříve než vydalo ministerstvo vnitra instrukce
pro internační tábory, byl jednomyslně
z usnesení všech stran Národní fronty
jak místním, tak okresním národním
výborem likvidován režim, který udržoval
kázeň týmiž prostředky, jako
gestapo a SS. Bylo zahájeno trestní vyšetřování,
obvinění byli zatčeni a nebyli propuštěni,
dokud celý případ nebyl vyšetřen.
Zbývá jen podati žalobu. Nevím, může-li
příkaz k jejímu podání dát
ministr vnitra, který je v dnes rozdané interpelaci
interpelován. Teprve rozsudek trestního soudu vyřkne,
co bylo skutečně spácháno.
Jestliže jsem o věci takto podrobně mluvil,
je to proto, že cítím křivdu, která
se páše na pověsti Kolína. Kol. Hora
podtrhuje, že dne 21. listopadu 1945 volal s parlamentní
tribuny po odnacisování. Zdá se, že
to považuje za odvahu. Škoda, že nepovažuje
za odvahu praktický boj proti gestapismu již v září
1945 (Potlesk.) a před tím a bez poslanecké
imunity a škoda, že půl druhého roku po
zjednání pořádku přechází
tuto skutečnost a líčením věcí,
jež jsou předmětem trestního řízení
a o nichž soud teprve bude rozhodovati, přispívá
k špatné slávě města, jež
se tak významně podílí na jeho mandátu.
Třeba si otevřeně říci, že
všude, nejen v Kolíně, byla zlá nálada
proti zrádcům a pomahačům. Většina
těch, které kol. Hora cituje v článku
ve Svobodném zítřku, jimi byli, protože
byli odsouzeni. Byl odsouzen Ledvinka, Punčochář,
byl odsouzen Týc a byl odsouzen u trestní nalézací
komise i lékař, jehož se dovolává.
Je pravda, i kdyby to dnes popíral kdekdo, že nikdo
nechtěl, aby se strážní s internovanými
mazlili. Vždyť se vraceli tehdy z koncentráků
naši lidé s podlomeným zdravím, umírali
nám a kontrolovali, jak zacházíme s těmi,
kdo byli v těchto internačních táborech.
Jinde marně čekali na návrat svých
otců a synů. Také pozůstalí
14 obětí gestapáckého vraždění
v poslední den okupace stáli tu před očima
jako výčitka. Ale pravdou také je, že
ani tuhá kázeň, které velmi často
bylo třeba, když se prchalovština dostávala
letáky do věznic a do tábora a když
byly zadrženy dopisy z tábora o tom, jak se blíží
pomoc a jak budou internovaní dláždit náměstí
těmi, co je tam přiskřípli, nás
nemůže svésti a nesvede k obhajování
produkcí, při nichž se opilým ženám
předvádí internovaní nazí a
nařizují se jim různé cviky, neboť
tento způsob jednání se zločinci a
podezřelými je projevem úchylností
nebo úpadku a proto také projevem reakce. Nikdo,
kdo takto jedná, není nositelem těch idejí
a pracovníkem pro ty ideje, jež daly lidu sílu
předržet okupaci a povstat k osvobození. Proto
tyto způsoby a také nepoctivosti, pokud byly zjištěny,
nehájíme. Odsuzovat je však musíme až
teprve dnes. V tom je to naše veliké proč,
které nebylo zodpověděno.
Jestliže jsme nehájili tyto věci ani v prvních
měsících nové republiky, jestliže
jsme měli sílu a odvahu přes tehdejší
nálady a názory, jež se dnes ještě
někde drží, udělat pořádek,
a to všichni bez rozdílu politické příslušnosti
jednomyslně, proč se to objevuje teprve dnes, proč
se nevyčká, co bude soudně zjištěno
a proč se alespoň nekonstatuje, co a jak jsme zařídili
u nás v Kolíně, všichni jednomyslně
a rozhodně, a co zařídil také soud?
Proč se v interpelaci žádá vyšetření,
když věc je již soudně vyšetřena
a čeká se jenom na obžalobu? My jsme čekali
pochvalu za svou odvahu a zatím informace pár propuštěných,
kteří vyčkali moudře 4. května
1947 a myslí, že mají vyhráno, způsobuje,
že můžeme být na své pověsti
dotčeni tak, jako kdyby se bylo proti zjevům v táboře
nic nepodniklo.
Paní a pánové, nepatříme mezi
ty, kdož se domnívají, že odhalování
vad na našem životě je chybou. Nikoli. Může
býti projevem síly, která usiluje o nápravu.
Tam však, kde nic není k napravování,
tam, kde to napravili jiní, zatím co jsme mlčeli,
protože jsme to buď nevěděli nebo vědět
nechtěli, tam to není projevem síly. Což
není dost jiných věcí, které
je u nás ještě třeba napravit? A proto
souhlasíme s názorem pana ministra, že lid
byl velmi často špatně informován o
souzených případech tiskem. To je kapitola
sama pro sebe. Tam se nám očista dostala do rukou
stranictví, tam jsme ji přestali dělat jako
program a jako národní celek a začali jsme
provozovat stranictví. Vedle sensacechtivosti, zavánějící
tak podezřele stříbrňáckým
pachem Expresu, jsme rozdělovali národ podle různých
listů. A přece stačilo počkat, připomínat
a klást před oči lidu ta ustanovení,
která si vláda dala. A já nemohu než
opravdu žádat, abychom se - v zájmu neodvislosti
soudu - vrátili k používání předpisů
o chování se tisku během trestního
řízení.
Velikou závadou, paní a pánové, při
retribuci byl jeden nedostatek. My jsme dali lidovým soudům
právo soudit ty, kdo byli obžalováni. Nedali
jsme však lidu účast při zastavování
trestního řízení před lidovými
soudy, to jsme nechali jen a jen veřejnému žalobci.
(Potlesk.) Z této skutečnosti pramenilo mnoho
trpkostí a mnoho nedůvěry mezi lidem a často
právem, zejména když veřejní
žalobci ku podivu rychle dospívali k svému
rozhodnutí. Stávalo se, že spisy byly jeden
den předloženy a ve třech dnech byly zpět
se zastavovacím usnesením a s příkazem
k propuštění z vazby. Jestliže při
tom šlo o lidi dost exponované, bylo mnoho zbytečných
dohadů. Tím spíše, že u veřejných
žalobců nejde o nezávislé soudce, nýbrž
o úředníky justiční správy.
Konečně nemohu přejít poslední
okolnost, jež ve vztahu s retribucí nebyla vzata dobře
do ruky a která nebyla dobře upravena zákonem.
Košický vládní program prohlásil
za samozřejmé opatření, aby náš
majetek byl zbaven cizáckého vlivu, a dal pod národní
správu majetek zrádců a podporovatelů
uchvatitelů. Dejte si však, pánové,
říci, že svaté, posvátné
snaze o národní očistu byl dán špatný
směr zákonným provedením této
zásady vládního programu. Nejen že byl
vnesen zmatek tím, že o konfiskaci rozhodovaly retribuční
soudy v rámci trestních sazeb a kromě nich
nezávisle v jiné míře na základě
konfiskačních dekretů národní
výbory, tedy správní úřady.
My jsme leckde způsobili, že to, co mělo býti
chloubou a silou národa, stávalo se snahou po získání
cizího majetku. My jsme svedli lidi, aby s majetkem brali
druhým i čest, a to nebylo správné.
To musilo vyvrcholit v těch zjevech, které provázely
skončení činnosti trestních nalézacích
komisí podle malého dekretu a jež jsou přímo
ostudou.
Zpráva pana ministra spravedlnosti o skončení
činnosti mimořádných lidových
soudů a soudů národních má
za to, že se celkem podařilo daný úkol
zdolati. Přes všechny překážky
a přesto, že jsme pro toto tak vysoce politické
soudnictví nenašli dost vhodných a schopných
přísedících, kteří by
chápali svůj historický úkol, byl
opravdu z největší míry vládní
program splněn. Je nyní třeba také
jasně říci, jaké následky budou
spojeny s jednotlivými stupni odsouzení, je třeba
upraviti otázku národní spolehlivosti zákonem
a je třeba věnovati soudům péči,
aby dohonili zanedbanou agendu. Bylo by málo, kdyby za
součinnost soudců, veřejných žalobců
z povolání a kancelářského
personálu bylo parlamentem jen poděkováno.
Je třeba dáti uznání i lepším
poměrem v existenčních otázkách
soudních zaměstnanců. My sociální
demokraté budeme hlasovat pro schválení prohlášení
páně ministrova. I my jsme leckdy měli za
to, že ten či onen případ nebyl projednán
tak, jak to znělo z vládního prohlášení.
Uváživše však, jaké prostředky
jsme mimořádným soudům dali materielně
- i formálně - právně a uváživše,
že nezávislost soudcovská je vysokou hodnotou
lidové demokracie, je-li vykládána správně,
zavíráme za touto kapitolou našeho osvobození
list v pevné víře, že v hlavních
rysech národní očistu jako povinnost vůči
našim obětem a jako vnitřní upevnění
svobody retribuce splnila, a v pevném odhodlání
bdíti, aby tato naše vnitřní pevnost
byla i nadále upevňována. (Potlesk.)
Místopředseda Tymeš: Dalším
řečníkem je pan posl. Bacílek.
Dávám mu slovo.
Posl. Bacílek: Vážená snemovňa,
dámy a pánovia!
Pán minister spravodlivosti vo svojom výklade podal
obraz o výklade ľudového a národného
súdnictva v Čechách a na Morave. Hoci na
Slovensku platí nariadenie Slovenskej národnej rady
o ľudovom súdnictve až do konca tohto roku, poskytuje
predsa táto rozprava k výkladu pána ministra
vítanú príležitosť, aby sme zaujali
stanovisko k doterajším výsledkom ľudového
súdnictva na Slovensku. Tým viac, lebo doterajšie
výsledky plne dostačujú, aby sme videli klady
a nedostatky doteraz vykonanej práce v tomto smere.
Očista národa od zradcov, kolaborantov a pomáhačov
nepriateľa bola požiadavkou, ktorá sa podstatne
rodila u všetkých národov, dočasne zgniavených
nemeckým fašizmom. Za minulé roky utrpenia
a poroby boly všetky europské národy svedkami
morálneho úpadku a rozkladu, ničomnosti a
zrady určitej časti národnej pospolitosti,
najmä u jej bývalých vedúcich složiek.
Bolo v záujme mravného ozdravenia národa,
v záujme zamedzenia opakovania sa podobných prípadov,
v záujme vybudovania a upevnenia nových ľudových
režimov, pristúpiť všade k zneškodneniu
tých, ktorí v najťažších rokoch
pracovali s nepriateľom, zradili národ a pomáhali
ho priviesť pod rabské jarmo. Francúzi súdili
Petaina a Lavala. Nóri súdili symbol Quislingovcov,
samotného Quislinga, Holanďani Musarta. Nebolo národa,
ktorý by sa nebol chcel zbaviť škvrny na svojom
dobrom mene, ktorý by bol nechcel chrániť svoju
dobrú povesť.
V diskúsii jeden z pánov poslancov snažil sa
dokázať, že náš postup voči
zradcom a kolaborantom bol veľmi prísny. Pravda, tomu,
kto vychádza so stanoviska, že sme súdili politických
odporcov, sa zdá, že tresty boly prísne. Hlavný
omyl je ovšem v tom, že hovoríme o politických
odporcoch. Politickými odporcami sú tí, ktorí
nesúhlasia s politikou vlády alebo s režimom,
nesúhlasia so systémom. Išlo a ide v našom
ľudovom súdnictve o takýchto ľudí?
Nie, my sme súdili a súdime zradcov a kolaborantov.
Súdime ľudí, ktorí zradili svoj vlastný
národ, zaviedli ho do cudzieho jarma, pomáhali cudzincom
národ v tomto jarme udržovať, slúžili
cudzej moci proti vlastnému národu, proti prevažnej
väčšine tohto národa. Napomáhali
nesčíselným zločinom a vraždám,
ktoré na národe boly popáchané. V
mnohých prípadoch i sami podobných prípadov
sa dopustili. Takýchto vývrheľov súdi
naše ľudové súdnictvo a nie politických
odporcov. V tom sa tiež s mnohými našimi priateľmi
v Národnom fronte rozchádzame, že v zradcoch
a kolaborantoch vidia často iba politických odporcov
a nie tých, ktorých by vidieť mali.
V dobe slovenského povstania bolo nám všetkým
účastníkom povstania jasné, že
zločinci, ktorí zaliali Slovensko krvou, ktorí
sú vinní na vypálení našich dedín
a miest, ktorí zapríčinili hromadné
hroby a zavolali na slovenský národ hitlerovských
katov, musia byť prísne a spravodlivo súdení
a odsúdení už aj preto, aby sa nikdy viac neopakovala
zrada a zločiny, za ktoré celý národ
trpel. Všetky dokumenty nášho národného
a zahraničného odboja vytýčily požiadavku
národnej očisty, a to jednu zo základných
požiadaviek nášho nového života.
Nelegálne podzemné letáky, časopisy
našej komunistickej strany na Slovensku, frontové
noviny našich zahraničných vojakov, alebo i
časopisy vychádzajúce v Banskej Bystrici,
boly prvé, ktoré menom bojujúceho národa
žiadaly najprísnejšie potrestanie tých,
ktorí zradili. Dohody medzi odbojovými složkami
a všetky dokumenty odboja vyjadrujú toto želanie
a toto presvedčenie národa. Tak ako dohoda o utvorení
Slovenskej národnej rady o vianociach roku 1943, tak aj
v základnej deklarácii Slovenskej národnej
rady sa hovorí o vykorenení všetkých
protiľudových a protinárodných názorov
a o potrestaní všetkých tých, ktorí
boli aktívnymi vedúcimi nositeľmi a vykonávateľmi
tejto ideologie. Ešte v roku 1945, keď bolo jednané
v nariadení Národnej rady o ľudovom súdnictve,
bola Komunistická i Demokratická strana jedného
názoru, že fašistickí zločinci
musia byť príkladne potrestaní. Vedení
touto snahou bolo potom vydané spomenuté nariadenie
SNR a bolo pristúpené k súdeniu a odsúdeniu
odrodilcov, ktorí sa previnili proti vlastnému národu
a štátu.
Čoskoro sa ale ukázalo, a to sa opakovalo konečne
aj v druhých krajinách Europy, že reakcia sa
snažila zamedziť aj na tomto úseku, aby vôľa
národa bola splnená. Reakcia sa vynasnažila
zachrániť svoju materiálnu moc a svojich agentov;
chcela dosiahnuť, aby čím viacej jej ľudí
vyviazlo s celou kožou, aby sa zachránili, aby boli
prípadne i v rezerve.
Slovenskí partizáni, slovenskí zahraniční
vojaci, príslušníci národného
povstania, ľudia ktorí si jasne uvedomili rozsah a
dôsledky národnej zrady slovenských fašistov,
jedným slovom, takmer celý slovenský pracujúci
ľud s najväčšou pozornosťou sledoval
priebeh očisty na Slovensku. Len tej bdelosti a ostražitosti
slovenského ľudu možno ďakovať, že
v niektorých najzávažnejších prípadoch
sa nevydaril zámer reakcie a títo jednotlivci po
zásluhe boli potrestaní: Tiso, Tuka,
Mach, Kubala, Vašek a celý rad ďalších.
Ničmenej, očista na Slovensku vykazuje vážne
medzery a obzvlášť v poslednej dobe sa opakujú
prípady, cez ktoré nie je možno prejsť
mlčky.
Podívajme sa bližšie, koho súdia na Slovensku,
kto súdi a ako súdi. Mnoho previnilcov sa vôbec
nedostáva pred súd. Materiál býval
často dlho a liknavo vypracovaný. V mnohých
prípadoch obžaloba bola zastavená. Mnoho Nemcov
ušlo trestnému stíhaniu tým, že
boli odsunutí, hoci sa vedelo, že sa dopustili hrdelného
zločinu a mali byť postavení pred súd.
Ľudové súdy často vynášajú
niekdy neprimerane mierne rozsudky, alebo vôbec rozsudky
oslobodzujúce. Doteraz podľa informácii, ktoré
som si zadovážil, vyniesly ľudové súdy
na Slovensku 11.305 rozsudkov, z ktorých takmer 6000, presnejšie
5850, bolo oslobodzujúcich rozsudkov. Tisíc ľudí
dostalo trest nižší ako jeden mesiac. 860 ľudí
bolo odsúdených k verejnému pokarhaniu. Ľudové
súdy na Orave, v Dolnom Kubíne, v Trstenej, vynášajú
veľkou väčšinou iba oslobodzujúce
rozsudky. K takým rozsudkom dochádza obyčajne
pod priamym alebo i nepriamym ovplyvňovaním členov
ľudových súdov. V Novej Bani napr. stál
pred ľudovým súdom istý Jozef Helebrandt,
ktorý dňa 21. X. bol oslobodený. Po oslobodzovacom
rozsudku pil dr Poláček, predseda súdu, v
miestnom hostinci na účet oslobodeného obžalovaného.
Zdá sa, že dr Poláček má v tomto
smere už ustálenú tradíciu. Dňa
10. XII. 1946 oslobodil bývalého okresného
veliteľa Hlinkovej gardy v Novej Bani, Vojtecha Horčinu
a po oslobodzovacom rozsudku zase pil na Horčinov účet.
A do tretice všetkého dobrého: to isté
sa opakovalo pri oslobodení predsedu Hlinkovej ľudovej
strany Jozefa Rafaja. Mnohí bívalí vedúci
činitelia fašistického Slovenska dostávajú
veľmi mierne rozsudky, alebo bývajú vôbec
oslobodení. Ján Farkaš, bývalý
predseda ÚSP, exponovaný činiteľ Hlinkovej
gardy, bol oslobodený, povestný šéf
slovenského gestapa dr Mišík bol prepustený,
šéfredaktor "Gardistu" Milo Urban je na
slobode. Suckého, zlého ducha ÚŠB, ktorého
všetci vyšetrovanci veľmi dobre poznajú,
sadistického mučiteľa väzňov, som
stretol včera v Bratislave na ulici. Povestný veliteľ
židovského tábora v Poprade Petrík,
ktorý má stovky a azda tisíce ľudských
životov na svedomí, dostal tak nízky trest,
že po vynesení rozsudku bol prepustený na slobodu.
A predsa v žiadnom z uvedených prípadov nebola
narušená sudcovská nezávislosť
a nebola narušovaná ani vtedy, keď vrah, ktorý
pred voľbami do parlamentu zabil úmyselne predsedu
Komunistickej strany a dostal za to 8 mesiacov väzenia, takže
i dnes je pravdepodobne na slobode. V dvoch druhých prípadoch
vrážd komunistov pred voľbami neboli vôbec
vrahovia vypátraní.
Budujeme novú republiku na nových zásadách,
na zásadách ľudovej demokracie a pokroku. Je
jasné, že i v štátnom aparáte a
pri súdoch potrebujeme ľudí, ktorí pochopili
nového ducha a v duchu našej novej národnej
ľudovej demokracie aj pokračujú a pracujú.
Myslím, že očista v súdnom aparáte
nebola dôsledne prevedená, že medzi sudcami
na Slovensku sa nachádzajú takí, ktorí
slúžili fašistickému režimu veľmi
dobre a boli kompromitovaní. Vrana vrane oko nevykole a
podľa toho vyzerajú potom ich rozsudky.
Je známy prípad dr Myfka, ktorý bol predsedom
okresného ľudového súdu v Poprade a
v Levoči. V roku 1939 zapísal svoju manželku
a svojho syna za Nemca a jeho 2 švagrovia slúžili
v SS. Môžeme si predstaviť, ako súdi taký
človek slovenských a nemeckých fašistov
za ich zločiny napachané na slovenskom národe.
Rozsudky smrti nie sú často vykonané a vrahovia,
ktorí boli odsúdení na smrť, posiaľ
nie sú popravení, niekedy po mnoho mesiacov i vyša
roka. Nie je vykonaný rozsudok smrti nad Jozefom Steinhübelom,
Jánom Husárom, Františkom Knollmayerom, Rudolfom
Matečným, dr Petrom Starinským, nad Gustávom
Zimom, Michalom Nemcom, Terézou Konskou, Františkom
Vozárikom, nad Viliamom Patschom, Starinským. Mnohí
Maďari a Nemci už po vynesenom rozsudku boli odsunutí
alebo bol im umožnený útek. Maďarský
agent Žolnay napr. už po svojom odsúdení
v Žiline dostal povolenie k sobášu a použil
ho k úteku. Z väznice v Rimavskej Sobote ušiel
na smrť odsúdený Hončovský. Ako
je to možné? Ako je možné, že zradci
sú na slobode, že vedúci činitelia fašistického
režimu sú nielen beztrestní, ale zaujímajú
dôležité pozície v hospodárstve,
v štátnom aparáte a využívajúc
svoj vplyv a mocenské postavenie stávajú
sa strediskom činnosti protištátneho ľudáckeho
podzemia?
V Banskej Bystrici sme boli v hlavných otázkach
jednotní, i keď boly medzi nami niektoré rozpory.
No od Banskej Bystrice prešiel určitý čas
a situácia sa podstatne zmenila. Niektorí vedúci
činitelia Demokratickej strany sa stále viac odkláňali
od odkazu slovenského národného povstania
a koncom apríla 1946 bola uzavretá formálna
dohoda medzi takzv. katolíkmi, vo skutočnosti predstaviteľmi
ľudáctva, a medzi vedením Demokratickej strany.
Po uzavretí tejto kampane ľudáci využívajúc
svoje mocenské a technické možnosti vnášali
ľudáctvo do Demokratickej strany a pri voľbách
do parlamentu rozvinuli štvavú kampaň, ba niektorí
z nich otvorene prehlásili, že sa nehanbia za svoju
ľudácku minulosť.
Demokratická strana dostala pomocou reakčného
kléru 62 % hlasov na Slovensku a zo strachu pred stratou
tejto mocenskej pozície stále zreteľnejšie
môžeme pozorovať dve tváre vo vedení
Demokratickej strany. Na jednej strane je to línia pre
českú a povstaleckú verejnosť vo forme
slávnostných deklarácii, sľubov vernosti,
a na druhej strane stále ustupovanie pred ľudáckym
kontrarevolučným krídlom, stojacim v službách
medzinárodnej reakcie.