Posl. dr. Kočvara: Slávna snemovňa!

Demokratická strana, ktorá sa aj v minulosti prikláňala k tomuto názoru, že so štátneho hľadiska československého bude účelnejšie, ak retribúciu na Slovensku vybavia Slováci sami a v českých zemiach Česi sami, verná tomuto svojmu názoru rozhodla sa, že tejto rozpravy sa nezúčastní preto, lebo pán minister spravodlivosti referoval tuná len o výsledkoch retribúcie v zemiach českých. Názor však bolo treba zmeniť z toho dôvodu, lebo niektorí rečníci sa nezapodievali s retribučnými otázkami v českých zemiach, ale zapodievali sa tuná Demokratickou stranou. Nezostáva nám preto nič iného, iba aby sme na niektoré tie útoky, ktoré boly na nás podniknuté, odpovedali.

O stave retribúcie na Slovensku podal nedávno v Slovenskej národnej rade podrobnú zprávu pán povereník spravodlivosti, ktorý už touto zprávou vyvrátil mnohé insinuácie, ktoré boly u nás včera na retribúciu slovenskú prednesené. Až bude retribúcia na Slovensku koncom t. r. skončená, zaiste podá pán povereník zprávu aj tejto slávnej snemovni, ovšem ak si to bude žiadať.

Najväčšie útoky smerovaly proti Demokratickej strane v súvislosti s Národným súdom na Slovensku. Prečo? Preto, lebo predsedníctvo Slovenskej národnej rady väčšinou hlasov svojich členov za Demokratickú stranu odvolalo dňa 20. mája t. r. pána dr. Igora Daxnera, senátneho predsedu Najvyššieho súdu z jeho funkcie predsedu Národného súdu na Slovensku a z funkcie predsedu prvého senátu tohto súdu. Učinilo tak na základe § 13 nar. Slovenskej národnej rady č. 33/45, podľa ktorého menovať a odvolať predsedu senátu a tak aj predsedu Národného súdu patrí do pôsobnosti predsedníctva Slovenskej národnej rady. Učinilo tak ďalej na základe § 8 nar. Slovenskej národnej rady č. 3/45 o preložiteľnosti, sosaditeľnosti a penzionovateľnosti sudcov do 31. decembra 1947. Obe tieto nariadenia sú platné a majú moc zákona. Vláda Československej republiky svojím usnesením z 3. júna t. r. zrušila toto rozhodnutie, lebo vraj porušený bol predpis § 99 ods. 1 ústavnej listiny o nesosaditeľnosti sudcov, opierajúc svoju kompetenciu o § 81, písm. b) úst. listiny v smysle článku II, ods. 1 druhej a tretej vety tretej pražskej dohody v súvislosti s článkom II, ods. 1 prvej pražskej dohody. Ako v tomto rozhodnutí vlády tak v tejto rozprave, ako aj v ľavicovej tlači, bolo vytýkané, že predsedníctvo Slovenskej národnej rady týmto svojím aktom porušila sudcovskú nezávislosť. Na obsah citovaných nariadení sa nebral zreteľ. Našli sa ale predsa české noviny, ktoré sa dňa 25. máj a zmienily o dôvodoch tohto odvolania a napísaly: "Jsou-li pravdivé, mohou skutečně uvést v pochybnost nestrannost dr. Daxnera jako soudce, který ve funkci Národního soudu podléhá předsednictvu Slovenské národní rady, pokud jde o administrativní věci souvisící s činností národního soudu". Vytýkalo sa teda porušenie sudcovskej nezávislosti. V čom spočíva sudcovská nezávislosť? Na túto otázku odpovedá § 98 úst. listiny v znení: "Veškeří soudcové, kteří vykonávají svůj úřad neodvisle, jsouce vázáni jen zákonem." Táto veta má dvojaký výklad. Prvý v súvislosti s § 102 ústavnej listiny, podľa ktorého "soudcové mají právo řešíce určitou právní věc zkoumati platnost nařízení. Při zákoně mohou jen zkoumati byl-li řádně vyhlášen."

Podľa druhého výkladu treba pod sudcovskou nezávislosťou rozumieť nezávislosť úradnú pri konaní spravodlivosti. Dľa Weyra "nejde při tom o nezávislost na normách druhotných, nýbrž na rozkazech, pokynech, instrukcích služebně nadřízených orgánů. Kdežto totiž při ostatních úřednících státních se obyčejně má za to, že jsou povinni při vykonávání svého úřadu - i když jde o funkci nalézání práva, tedy o činnost, která svou podstatou rovná se činnosti soudcovské - dbáti rozkazů a pokynů nadřízených orgánů, t. j. svých představených, je soudce - právě na základě své samostatnosti - na podobných pokynech nezávislý."

Dľa mojej pamäti nebolo nikde ani len tvrdené, nieto preukázané, že by predsedníctvo Slovenskej národnej rady bolo dalo príkaz, pokyn alebo inštrukcie Národnému súdu, jeho predsedovi, poťažne niektorému členovi, aby v tej ktorej veci súdil nie podľa nariadenia SNR č. 33/45, ale podľa nejakej inej normy, alebo aby súdil tak, či onak. Ak sa tak teda nestalo, nemožno vôbec tvrdiť, že by sa toto predsedníctvo bolo čo len pokúsilo o porušenie sudcovskej nezávislosti a preto sem smerujúce obvinenia sú úplne bezzákladné. Konkrétne sa uvádza, že predsedníctvo Slovenskej národnej rady odvolaním dr. Igora Daxnera ako senátneho predsedu Najvyššieho súdu z funkcie predsedu Národného súdu, porušilo ustanovenie § 99 ústavnej listiny. Tento paragraf znie: "Soudcové z povolání jsou ustanovováni na svá místa vždy trvale, proti své vůli mohou býti přeloženi, sesazeni nebo dáni do výslužby jen v případech nové organisace soudní po dobu zákonem stanovenou nebo na základě právoplatného disciplinárního nálezu. Senáty u sborových soudů první a druhé stolice jsou po celý rok stálé. Výjimky stanoví zákon."

Nezostáva, než aby sme si vyložili i tento paragraf. Prv ako k tomu prikročíme, treba si nám s hľadiska ústavného zistiť charakter ľudového súdnictva zahrnujúc v to i Národný súd spočívajúceho na nariadení Slovenskej národnej rady č. 33 z roku 1945.

Aké súdy pozná naša ústava? Podľa § 95 úst. listiny "soudní moc v civilních právních věcech přísluší soudům civilním a buď řádným nebo mimořádným a rozhodčím, soudní moc ve věcech trestních přísluší občanským soudům trestním, pokud není zvláštním zákonem přikázána trestním soudům vojenským, nebo pokud věci tyto nemají býti podle všeobecných předpisů projednávány v trestním řízení policejním nebo finančním. Pro celé území Československé republiky zřízený jest jediný nejvyšší soud. Příslušnost a působnost porot upravují zvláštní zákony. Působnost poroty může býti na čas zastavena v případech zákonem stanovených. Pravomoc soudů vojenských může býti rozšířena na obyvatelstvo civilní podle zákonných ustanovení jen v době války a to pro činy spáchané v této době."

Domnievam sa, že ľudové súdnictvo nemôžeme subsumovať ani pod jedno z týchto ustanovení §u 95 ústavnej listiny. Nemôžeme ho však subsumovať ani pod § 94, ani pod jeho 3. ods., ktorý znie: "Jen v řízení trestním mohou býti zavedeny soudy výjimečné a to pouze v případech zákonem předem stanovených a na dobu omezenou," lebo chýba tu hlavná podmienka, t. j. zákonom vopred stanovené prípady, pri ktorých môžu byť zavedené výnimočné súdy. Je všeobecne známe a uznávané, že nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33/ 45 nedodržalo základnú zásadu kriminalistiky "nullum erimen sine lege a nulla poena sine lege", t. j., že určitá činnosť môže byť považovaná za trestnú len v tom prípade, ak bola zákonom za takú vopred vyhlásená.

Retribučné dekréty české sa s touto zásadou prijateľnejšie vyrovnaly. Z tohoto všetkého vyplýva, že slovenské ľudové súdy sú súdmi sui generis, aké nemala na mysli naša ústava, a preto nemožno na ne všetky ustanovenia ústavy ani aplikovať. Nemožno na ne aplikovať hneď prvú vetu §u 99 "soudcové z povolání jsou ustanovováni na svá místa vždy trvale", už i preto nie, lebo ľudové súdnictvo je trvania prechodného a preto obsadenie ktorejkoľvek funkcie v ňom nemôže byť trvalé, ale len prechodné. Predsedníctvo a členstvo v senátoch u riadnych sborových súdov I. a II. stolice je podľa § 99, ods. 2 úst. listiny tiež len prechodnou funkciou, nakoľko tieto senáty sú sostavené len na dobu jedného roku, ale i z tejto jednoročnej stálosti sú prípustné výnimky, ako to ústava samotná určuje. Keď teda u normálnych súdov je predsedníctvo a členstvo v senáte len prechodnou funkciou, tým väčšmi je prechodnou u výnimočných súdov, akými sú aj naše ľudové súdy, poťažne Národný súd.

V čom spočíva funkcia predsedu Národného súdu? Určuje ju § 47 nar. Slovenskej národnej rady č. 55 z r. 1945 slovami: rozdeľuje prácu jednotlivým senátom a vykonáva administratívnu agendu. Domnievam sa, slávna snemovňa, že ak sa dívame na toto opatrenie predsedníctva Slovenskej národnej rady vo veci predsedu Národného súdu na Slovensku nepredpojate, nenájdeme ani jediného ústavného ustanovenia, ktoré by bolo týmto opatrením porušené. Nenájdeme ho ani v tom prípade, keby § 99 úst. listiny neurčoval výnimku slovami: "proti své vůli mohou býti přeloženi, sesazeni, nebo do výslužby dáni jen v případech nové organisace soudní po dobu zákonem stanovenou". Táto doba stanovená je v § 8 nar. SNR č. 3 z r. 1946 do 31. decembra 1947. Keď nič iného nie, tak táto norma nad každú pochybnosť kryje opatrenie Národnej rady.

Toľkoto po formálnej stránke causy Daxner. Nazdávam sa však, že slávna snemovňa je zvedavá aj na meritorné dôvody tohto opatrenia. Uvediem niektoré: 1. Dr. Daxner bol predsedom senátu Národného súdu, ktorý súdil a odsúdil na smrť plukovníka Šmigovského a ktorý nenavrhol žiadosť odsúdeného na milosť, takže v zápätí mala nasledovať poprava. Dr. Daxner po takomto vybavení veci bol na predsedníctve Slovenskej národnej rady intervenovať, aby mu udelila milosť. Tento postup bol nedôsledný, ale aj nedôstojný predsedu Národného súdu. 2. V Tisovom procese obhajoba vzniesla námietku predpojatosti voči dr. Daxnerovi. Dr. Daxner nechal vec rozhodnúť tomu istému senátu Národného súdu, kde sám predsedal, hoci retribučné nariadenie toto právo dáva výhradne predsedníctvu Slovenskej národnej rady. Porušil teda zákon. 3. Hoci sa predsedníctvo Slovenskej národnej rady usnieslo neprideliť Národnému súdu prípad dr. Gejzu Zigu, dr. Daxner ho pritom všetkom prerokoval a vyniesol rozsudok. Tento proces i rozsudok je zmätočný. Dr. Daxner tu tiež porušil zákon. 4. Podľa retribučného nariadenia predsedu senátu Národného súdu a ich zástupcov menuje predsedníctvo Slovenskej národnej rady. Dr. Daxner si sám menoval svojho zástupcu, ako aj zástupcu predsedu Národného súdu Karola Bedrnu. I toto bolo nezákonné. 5. V Tisovej veci vyhotovil rozsudok bez toho, aby mal po ruke hotovú zápisnicu o hlavnom pojednávaní. I toto je v rozpore s platným zákonom. 6. Trestný prípad Alexandra Macha vylúčil zo spoločného rozhodnutia jedným rozsudkom spolu s dr. Tisom a dr. Ďurčanským s tým odôvodnením, že Mach je vážne chorý a že musel byť daný do nemocnice. Nebola to pravda. Mach bol zdravý a mohol vypočuť rozsudok. (Posl. Bacílek: Máte lekárske svedectvo?) Chyba bola inde. Dr. Daxner nemal hotový rozsudok, preto ho nemohol vyhlásiť. Choroba Machova bola vymyslená, aby mohol byť vynesený nový rozsudok. Tým bola verejnosť zavedená a zároveň bolo porušené i procesné právo. 15. apríla bol Mach smrteľne chorý, že sa nemohol dostaviť k súdu k vypočutiu rozsudku, ale 7. mája už bol zdravý ako repa, aby mohol ísť svedčiť v procese proti dr. Zigovi? (Veselosť. - Rôzne výkriky.) Počkať, pánovia, počkať, prídeme na všetko. 7. Dr. Daxner, ako pojednávajúci sudca, vykázal z pojednávacej siene raz redaktora Pakana a druhý raz redaktora Makovíniho, hoci sa slušne chovali a pojednávanie nerušili. Tým Daxner porušil zákonnú zásadu o verejnosti pojednávania, nehľadiac na dobré meno Národného súdu, ktoré týmto opatrením Daxnerovým utrpelo. 8. Postup dr. Daxnera voči svojim kolegom - sudcom z povolania - nebol správny. Dochádzalo k nedorozumeniam, ktoré maly za následok znechutenie, konflikty a pokusy o rezignáciu z funkcií. Tak tomu bolo aj s niektorými obžalobcami pri Národnom súde. V procesoch proti Tukovi a Tisovi došlo k trapným scénam na pojednávaniach medzi dr. Daxnerom a obžalobcom dr. Sujanom. 9. Na pojednávaniach vo veci Tisovej dr. Daxner viac ráz znevážil Slovenskú národnú radu tým, že obvinil predsedníctvo Slovenskej národnej rady z toho, že sa nepostaralo o tesnopiscov, o písacie stroje, hoci predsedníctvo Slovenskej národnej rady takú povinnosť nemalo. Okrem toho predseda Národného súdu vyvolal s podpredsedom Slovenskej národnej rady pplk. Milanom Polákom a dr. Ivanom Horváthom také výstupy, že títo odopreli s ním viac prísť do úradného styku. Ba dr. Daxner išiel tak ďaleko, že podpredsedovi Slovenskej národnej rady dr. Horváthovi povedal, že by ho mal dať zavrieť. 10. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady podľa retribučného nariadenia menuje a odvoláva sudcu Národného súdu a rozhoduje aj o námietkach predpojatosti proti ním. Je teda do istej miery nadriadenou ustanovizňou. Ako taká usniesla sa uložiť predsedovi Národného súdu dr. Daxnerovi referovať o stave vecí, prejednávaných pred Národným súdom. V poslednom čase Daxner to výslovne odmietol s odvolaním sa na sudcovskú nezávislosť. Nešlo o sudcovskú nezávislosť, ale o informácie, ktoré bol povinný poskytovať. Keď to odoprel, porušil svoje povinnosti a stratil dôveru predsedníctva Slovenskej národnej rady, ktoré ho poctilo dôverou a poverilo tak významnou a zodpovednou funkciou, ako je predsedníctvo Národného súdu.

Causou Daxner zapodievalo sa predsedníctvo Slovenskej národnej rady predtým už dvakrát, a síce dňa 27. augusta 1946 a 23. apríla 1947, zdôrazňujem, že za prítomnosti zástupcov obidvoch strán, ktoré sú zastúpené v predsedníctve Národnej rady, teda aj za prítomnosti zástupcov Komunistickej strany Slovenska. A na týchto dvoch zasadnutiach usnieslo sa: 1. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady ukladá úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady vyzvať sekretariát Národného frontu, aby požiadal ústredné sekretariáty politických strán o podanie návrhov na obsadenie miesta predsedu Národného súdu. 2. Ukladá sa úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady vyžiadať do najbližšieho zasadnutia predsedníctva Slovenskej národnej rady od povereníka spravodlivosti návrh na obsadenie funkcie predsedu Národného súdu a vedúceho úradu obžaloby pri Národnom súde. Treba zdôrazniť, ako som už spomenul, že členovia predsedníctva Slovenskej národnej rady za Komunistickú stranu Slovenska hlasovali za tieto usnesenia (Hlas: To je násilný výklad!), implicite teda hlasovali aj za odvolanie dr. Daxnera z funkcie predsedu Národného súdu a nevideli v tom žiadne porušenie zásady o sudcovskej nezávislosti. Tento argument vytiahol sa len neskôr, keď sa začal nový tlak na Demokratickú stranu. Avšak teraz už aj od tohto argumentu sa uteká, lebo zaiste žiadny práva znalý človek to uplatňovať nemôže. V bratislavskej Pravde zo dňa 8. júna uverejnený je "Právny posudok prípadu dr. Daxnera", v ktorom niet už ani zmienky o sudcovskej nezávislosti a o jej porušení. V tomto posudku argumentuje sa nespríslušnosťou predsedníctva Slovenskej národnej rady. Poukazuje sa na to, že podľa §u 13 nariadenia SNR č. 33 z roku 1945 menovať a odvolať predsedu Národného súdu a jeho senátov prislúcha síce do kompetencie predsedníctva Slovenskej národnej rady, že však vládna a výkonná moc prešla podľa §u 3 nariadenia SNR č. 27 z roku 1945 na Sbor povereníkov a keďže menovanie sudcov spadá do moci vládnej a výkonnej, preto zbaviť funkcie predsedu Národného súdu a jeho senátov môže len Sbor povereníkov, prípadne na základe dohody zo dňa 28. júna 1946 vláda.

Táto argumentácia neobstojí. Nebude sporu o tom, že Slovenská národná rada od svojho vzniku bola najvyšším orgánom moci zákonodarnej, vládnej i výkonnej na Slovensku. vykonávala teda funkciu parlamentu, prezidenta republiky a vlády, že je najvyšším orgánom moci zákonodarnej a v určitých vzťahoch i moci vládnej na Slovensku ešte dnes. Vyplýva to z nariadenia SNR č. 1 z roku 1944. Keďže podľa ods. 3 §u 3 nariadenia SNR č. 27 z roku 1945 vyhradilo si nielen predsedníctvo, ale aj plénum SNR vydávať cez Sbor povereníkov a jednotlivé povereníctva smernice, znamená to, že ináč obvyklé oddelenie moci zákonodarnej od moci výkonnej nebolo do dôsledkov vykonané, čo potvrdzuje i tá ďalšia norma, uvedená v § 2 cit. nariadenia, že čelný orgán moci zákonodarnej, t. j. predsedníctvo SNR vykonáva aj moc vládnu, totiž menuje povereníkov.

Národný súd v hierarchii ľudového súdu je najvyšším súdnym orgánom, rovná sa teda po stránke hierarchickej v normálnom súdnictve Najvyššiemu súdu. Menovať predsedu Najvyššieho súdu patrí do kompetencie prezidenta republiky, taktiež do jeho kompetencie patrilo podľa dekrétu č. 17 z roku 1945 menovanie nielen predsedu Národného súdu českého, ale i jeho námestníkov, ako aj predsedov senátov tohto súdu.

Nemohla teda Slovenská národná rada preniesť právo menovania predsedu slovenského Národného súdu, ktoré by ináč prislúchalo hlave štátu, na podriadený orgán, akým je Sbor povereníkov. Nakoľko nariadenie SNR č. 33 z roku 1945 je nariadením sui generis, nariadením špeciálnym, nemožno naň aplikovať všeobecné právne normy, ako sa usiluje "Právny posudok."

O špeciálnej povahe tak nariadenia 33 z roku 1945 Sb. z. SNR ako aj jeho ustanovenia o menovaní a odvolaní predsedu Národného súdu - §13 - svedčí ostatne aj to, že ide o právny predpis z mája 1945, ktorý bol pozmenený v máji 1946. Nariadenie č. 27 SNR z roku 1945 je z augusta 1945.

Zostáva nám ešte rozriešiť, či vláda bola kompetentná zrušiť opatrenie predsedníctva SNR.

Niet právneho predpisu, ktorý by dával vláde právo zrušovať rozhodnutia a opatrenia SNR alebo jej predsedníctva. Zostáva skúmať túto otázku len s hľadiska Košického vládneho programu a doplňujúcich dohôd medzi vládou a SNR. Podľa Košického vládneho programu vláda v Slovenskej národnej rade opierajúcej sa o národné výbory v obciach a okresoch, bude vidieť nielen oprávnenú predstaviteľku slovenského národa, ale i nositeľku štátnej moci na území Slovenska, a to moci zákonodarnej, vládnej a výkonnej.

Spoločné štátne úlohy bude vláda ako centrálna vláda republiky vykonávať v najužšej súčinnosti so Slovenskou národnou radou a Sborom povereníkov, ako výkonným vládnym orgánom SNR.

Ani v Košickom vládnom programe, ani v neskorších dohodách niet ani slovíčka o tom, že by ľudové súdnictvo na Slovensku bolo vecou celoštátnou a že by vláda akýmkoľvek spôsobom bola oprávnená zasahovať. Jedinou výminkou z toho je protokol zo dňa 11. apríla 1946, podľa ktorého sa vyhradilo prezidentovi republiky udeľovanie milosti i na Slovensku. Dôkazom toho, že ľudové súdnictvo na Slovensku musí byť považované za vec výlučne slovenskú je aj okolnosť, že v tomto protokole je expressis verbis povedané, že toto právo udeľovať milosť prislúcha prezidentovi republiky aj "vo veciach, patriacich pred ľudové súdy a Národný súd". Na tom, že ľudové súdnictvo a Národný súd prislúcha až na udelenie milosti do výlučnej kompetencie slovenských orgánov, nič nemení ani dohoda zo dňa 28. júna 1946. Z vety obsaženej v čl. II, odst. 1 "pokiaľ doteraz vydané nariadenia SNR upravily veci, ktoré nepatria do kompetencie SNR, má výkonnú moc vláda, prípadne príslušní ministri" poťažne z vety "vláda môže zastaviť výkon Sboru povereníkov, ak prekročuje svojím obsahom právomoc, alebo ak zavádza opatrenia, ktoré sú v rozpore s opatreniami v príslušnom odbore" vyvodzovať kompetenciu vlády v cause Daxner, ako to činí zmienený právny posudok a dôvody vládneho usnesenia, je priamo absurdné. Nariadenie č. 33 z roku 1945 jasne hovorí, že "predseda senátu a jeho námestník musí byť sudca z povolania". Menuje a odvoláva ich predsedníctvo SNR, taktiež nariadenie č. 55 z roku 1945 "pre Národný súd zriadi predsedníctvo SNR podľa potreby viac senátov. Predsedu jedného senátu ustanoví predsedníctvo SNR zároveň za predsedu Národného súdu, ktorý rozdeľuje prácu jednotlivým senátom a vykonáva administratívnu agendu. Tuná už vskutku treba položiť otázku; keď nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33 z roku 1945 nespadá do jej kompetencie, tak potom čo do nej spadá? Má Slovenská národná rada podľa týchto násilných výkladov právnych noriem vôbec ešte nejakú právomoc?