Ďalej by som sa chcel zmieniť o katastrofálnom nedostatku krmovín na Slovensku. My vieme, že malý a stredný roľník svoju tržbu dostáva najmä z odpredaja živočišných výrobkov: mlieka, masla, vajec, dobytka, ošípaných atď. Tohoročná neúroda postihla veľmi i naše krmovinárske kraje. Máme veľký nedostatok krmovín. Chvalabohu je tu už nádej, že dostaneme zo Sovietskeho sväzu 20.000 vagónov krmovín, že dostaneme z Rumunska 25.000 vagónov kukurice a že sa robia pokusy i o ďalšie nákupy krmovín v zahraničí. Bude však treba urobiť poriadok v distribúcii týchto krmovín, najmä na Slovensku. Krmoviny sa budú musieť rozdeľovať na jednotlivé okresy jednak podľa stavu dobytka a podľa poškodenia, a jednak podľa počtu kráv tak, aby sa neprideľovaly krmoviny len tým chovateľom, ktorí dodávajú mlieko pre verejné zásobovanie, ale aj tým drobným a stredným roľníkom s mnohopočetnými rodinami, ktorí nemajú prebytkov v mlieku a nemôžu ich pre verejné zásobovanie odovzdávať. Toto je veľmi dôležité najmä na Slovensku, kde my z 3.300 obcí sbierame mlieko pre verejné zásobovanie, žiaľbohu, zatiaľ ešte len asi v 1.300 obciach. To je určitá chyba v celej našej organizácii zásobovacej, pokiaľ ide o zásobovanie mliekom a mliečnymi výrobkami. Keďže sa tieto nedostatky nedajú hneď odstrániť zo dňa na deň, je treba, aby pri distribúcii krmovín pamätalo sa i na tieto kraje, postihnuté neúrodou krmovín, aby mohol každý roľník prezimovať aspoň tú podstatu svojho dobytka.

Jeden z najožehavejších problémov slovenského poľnohospodárstva je výkup a speňažovanie dobytka. My máme taký stav, že sa na Slovensku ponúka dnes už 60.000 až 100.000 kusov dobytka zo strachu, že ho nebudeme mať čím prezimovať. A tu treba poznamenať, že naša vyživovacia správa nepostarala sa dostatočne o to, aby táto vysoká ponuka bola zvládnutá, aby nedochádzalo k chaosu a neporiadku, aby roľníci neboli postihnutí panikou, že tento dobytok od nich nikto nevykúpi, a nemuseli ho predávať, ako sa často na Slovensku dnes stáva, ďaleko pod úradné ceny. My vieme dobre, že tento dobytok sa od roľníkov vykúpi, ale, žiaľbohu, nevykúpi sa tou regulovanou cenou, ale vykúpia ho priekupníci, čiernoobchodníci a mäsiari pod úradné ceny, kým na druhej strane mäso sa predáva takmer všeobecne na Slovensku za vyššie než úradné ceny. Toto je priamo škandalózny stav, ktorý ťažko poškodzuje naše poľnohospodárstvo, hlavne našich malých a stredných roľníkov, ale ktorý poškodzuje i spotrebiteľov, robotníkov v mestách. My sme poukazovali už vlani a predvlani na to, že tu treba urobiť poriadok, že sa tu treba postarať o zvládnutie nadponuky dobytka, najmä v rokoch neúrody krmovín, že je treba čím skôr opraviť a dať do chodu konzervárne v Prešove, Dunajskej Strede a v Bratislave, že je treba hľadať nové uskladňovacie priestory, mraziarne a začať so stavbou nových konzervární, aby sme mohli dobytok v čase nadponuky vykúpiť od roľníkov a uskladniť ho na tie časy, keď roľník je krmovinami zásobený a neponúka dobytok na verejné zásobovanie. No, žiaľbohu, nestalo sa tu dohromady nič. Roľníctvo si vynútilo zmenu Slovpolu, združstevnenie tejto organizácie tak, aby si výkup prevádzali roľníci pomocou roľníckych dobytkárskych družstiev. No, žiaľbohu, nedošlo tu k náprave, pretože, ako vieme, starý Slovpol prekrstil sa na Slodob, nedal žiadnu právomoc roľníckym dobytkárskym družstvám v tých oblastiach a prevádza ďalej svoju špekulačnú politiku. Stará sa o nákup býkov a jalovíc vo Švajčiarsku, ktoré obyčajne sú tuberkulózne - z vlaňajšieho dovozu temer 50 % zahynulo na tuberkulózu - a dnes každý roľník ponúka pre verejné zásobovanie v prvom rade tento švajčiarsky dobytok. Ale Slodob sa nestará o riadne podchytenie výkupu, netrestá nesvedomitých vykupovačov, skrátka: panuje tam chaos, ktorý dnes ťažko postihuje každého slovenského roľníka. Jednotný sväz slovenských roľníkov rokoval o tejto problematike a na môj podnet bol prijatý návrh, aby povereníctva pôdohospodárstva a výživy uložily Slodobu preddavkovanie dobytka, ponúkaného na Slodob pre verejné zásobovanie, aby tak roľník, od ktorého sa nemôže teraz vykúpiť dobytok, mal istotu, že sa vykúpi za mesiac alebo za dva, aby nepodliehal tej panike a neodpredával dobytok nízko pod úradnú cenu špekulantom.

Samozrejme, že bude treba znovu sa zaoberať veľmi dôkladne otázkou Slodobu. To je jeden z hlavných problémov slovenského poľnohospodárstva. Veď my vieme, že tržba za dobytok ďaleko prevyšuje tržbu za obilie, aspoň na Slovensku. No napriek tomu sa tejto mimoriadne dôležitej otázke nevenuje toľko pozornosti, ako by sa venovať malo, okrem - samozrejme - partajnej pozornosti, ktorú tu veľmi dôkladne. Prejavuje najmä Povereníctvo pôdohospodárstva. Vylúčili zo zodpovednosti v Slodobe všetky politické strany, všetkých roľníkov a družstevníkov, ktorí sa hlásia, ktorí chcú robiť nápravu vo výkupe, avšak nepostaralo sa samotné povereníctvo o to, aby robilo nápravu vo výkupe a speňažovaní dobytka.

Ďalej by som chcel predniesť ešte jednu zásadnú poznámku k tejto súčasnej situácii, a to je problém, ktorý už tu spomenul, myslím, pán povereník Filo, že my sa musíme zaoberať vážne zjavom, ktorý na Slovensku sa opakuje už tretí rok, t. j. trvalým zjavom sucha. My musíme vyvodiť z toho určité závery pre našu pôdohospodársku politiku na Slovensku.

Na Slovensku hlavný problém poľnohospodárskej výroby je voda a pastviny. My pozorujeme, že naše južné Slovensko, najmä žitný ostrov, sa stáva pomaly púšťou, že tam už v máji, v júni je všetko spálené, zhorené, a trpí veľkým nedostatkom vody. Zaiste je to problém veľmi vážny, ktorý nemožno riešiť z roka na rok, ale je to problém, ktorý budeme musieť riešiť, ak chceme, aby skutočne naše južné Slovensko - a najmä žitný ostrov - bolo tou obilnou komorou. My budeme musieť rozmýšľať o tom, ako zavodniť najúrodnejšie kraje žitného ostrova. však voda tam je, je tam Dunaj so svojimi ramenami. Bude treba len urobiť vhodný plán na zavodnenie tejto časti Slovenska. Bude treba rozmýšľať, ako postaviť priehrady proti vetrom, ktoré vysušujú celú túto oblasť. A samozrejme bude treba rozmýšľať na pláne zalesňovania niektorých krajov Slovenska, čo má iste značný vplyv na množstvo srážok.

Druhým takým základným problémom slovenského pôdohospodárstva je otázka pastvín. O tomto probléme sa napísalo a nahovorilo už veľmi mnoho, ale myslím, že sa vzalo zlé východisko k riešeniu tohto problému. Pastvinársky problém, to nie je len otázka kultivácie, zlepšovania dnešnej plochy pašienok, ale je to v prvom rade celkový prieskum pašienkárskych plôch a najmä odlesňovanie niektorých pôd, vhodných pre pašienkárstvo, a zalesňovanie nevhodných pašienkárskych plôch. V tom je základný problém slovenského pastvinárstva. Darmo budeme investovať do zlepšovania dnešných plôch pašienkárskych, ktoré nie sú vhodné pre pašienky. A vieme dobre, že v minulosti tou neplánovitou politikou odlesňovaly sa plochy, ktoré sú dnes vedené ako pašienky a absolútne nie sú vhodné pre tento účel, a na druhej strane sú zalesnené veľmi mnohé plochy, ktoré by boly vhodné práve pre pašienky. Týmto vážnym problémom budú sa musieť zaoberať samozrejme všetci zodpovední činitelia pôdohospodárskej politiky.

Vážené panie a páni, teraz mi dovoľte ešte niekoľko poznámok k zásadným otázkam našej pôdohospodárskej politiky. Na začiatku dovolil by som si tu uviesť niekoľko slov o kritikoch. My počúvame v parlamente, v zemedelskom výbore i v pléne často veľmi ostré slová, kritizujúce našu novú pôdohospodársku politiku. Je pravda, každé dielo, veľké i malé, má svoje chyby. Ale je práve otázka, aký postoj máme k tomuto dielu; či budeme vyťahovať a hľadať na ňom tie nedostatky, alebo či vidíme toto dielo v celej veľkosti i v tých jeho kladných, pozitívnych stránkach. Obyčajne vystupujú rečníci, ktorí nachádzajú a vyťahujú len tie nedostatky. Hovorí sa o pozemkovej reforme. Nechcú vidieť a nechcú hovoriť o tom, že státisíce hektárov pôdy po Nemcoch, Maďaroch a zradcoch dostáva sa dnes do rúk drobného českého a slovenského človeka, ale vidia to, že tam zostalo 14 hektárov neobrobenej pôdy, alebo že tam je 10 alebo koľko nespokojných presídlencov, a preto táto politika je zlá - to sú obyčajne ich závery. Nechcú vidieť, že z revízie pozemkovej reformy dostanú existenciu zase desaťtisíce chudobných a drobných poľnohospodárskych zamestnancov a drobných roľníkov, ale vyťahujú a vidia to, že bude poškodený nejaký zaslúžilý poslanec bývalej agrárnej strany, nejaký senátor alebo iný verejný činiteľ.

Nuž, aj toto je postoj k novej pôdohospodárskej politike. Aj toto treba iste občas pripomenúť. Ale myslím, že to nie je to podstatné na novej pôdohospodárskej politike. Ja som už niekoľkokrát vyzval v zemedelskom výbore, i tu, aby vystúpil niekto a kritizoval tú hlavnú líniu a smer našej novej pôdohospodárskej politiky. Odpovede boly, že to je veľmi mnoho problémov, ale že to je hlavne cenová disparita, že je to najmä nespravodlivá cenová politika.

Nuž, páni, cenová disparita, to nie je len otázka pomeru cien pôdohospodárskych a priemyselných výrobkov. To je ďaleko širší problém. To je vôbec otázka hospodárskej, sociálnej a kultúrnej disparity, ktorá tu je medzi dedinou a mestom, medzi poľnohospodárskym obyvateľstvom a obyvateľstvom mesta. Ale či túto problematiku, či túto disparitu môžeme vyriešiť len cenami? No, pozrite sa dnes: "Zvyšte ceny". Akokoľvek, na Slovensku tým 60-70 % roľníkom nepomôžeme. Neuľahčíme im prácu, nezvýšime ich životnú úroveň. Myslím, že musíme v prvom rade vidieť, aký je charakter nášho poľnohospodárstva, že je to charakter maloroľnícky, a potom musíme vidieť do šírky celú túto problematiku, ako vyrovnať túto disparitu, ktorú zužujú obyčajne povrchní kritici len na disparitu cenovú.

Ja sa pýtam, vážení pánovia, či nová pôdohospodárska politika, ktorá chce v prvom rade previesť spravodlivé rozdelenie držby pôdy, či to nie je najvážnejší krok k vyrovnávaniu disparity, ktorá je v pôdohospodárstve? Či chystané národné poistenie, ktoré má zabezpečiť pre prípad staroby, invalidity a choroby i toho obyvateľa na pôde, či to nie je tiež ďalší krok k riešeniu základných hospodárskych a sociálnych problémov roľníctva? Či chystaná daňová reforma, ktorou sa má zjednodušiť postup pri vyrubovaní daní a zmenšiť daňové bremeno, uvaľované na poľnohospodárstvo, najmä na malých a stredných roľníkov, či to tiež nie je riešenie základnej problematiky poľnohospodárskej? Či zákon, ktorý má upraviť úverovú službu roľníctvu, nie je krokom k riešeniu tejto problematiky? Či veľkorysá meliorácia, komasácia a mechanizácia nášho poľnohospodárstva nevedie tiež k tomu? A kto si myslí, že tieto problémy nezaujímajú poľnohospodárov, že títo nevyrešia tú situáciu, do ktorej sa dostalo naše poľnohospodárstvo v posledných desaťročiach, tak potom je buď ignorant alebo je zlomyseľný kritik, ktorý nerozrieši tie základné problémy našej pôdohospodárskej politiky. A či zlepšenie speňažovania, reorganizácia výkupu a distribúcie pôdohospodárskych výrobkov a najmä rozširovanie zemedelského družstevníctva, či to tiež nie je jeden zo základných, kardinálnych problémov nášho poľnohospodárstva? My vieme, že poľnohospodár vyrobí dosť a lacných výrobkov, ale vieme, že ich náš spotrebiteľ dostane na stôl menej, a drahé, že naša distribúcia nie je na výške, že sa veľa stráca, že tu je okrádaný, priamo okrádaný roľník aj spotrebiteľ. Mohli by sme to preukázať na mnohých prípadoch: na zemiakoch, na dobytku, kde ide o desiatky miliónov korún. Už sme to uvádzali niekoľko ráz a i rečníci predo mnou spomínali túto problematiku. Pánovia, či nie je v línii našej novej pôdohospodárskej politiky riešiť pôdohospodársky problém s tohto zásadného hľadiska? A či je pôdohospodárska otázka len otázkou momentálnych cien, ako by to často radi chceli niektorí kritikovia roľníckej politiky? Ja myslím, vážení páni, že každý, kto má skutočne kladný pomer k roľníctvu a pozná problémy nášho poľnohospodárstva, musí len súhlasiť s tými základnými rysmi a základnou líniou našej novej pôdohospodárskej politiky. Má svoje nedostatky, má svoje chyby, môžete poukazovať, že tam v pohraničí sú nedostatky, že mechanizácia má svoje chyby, že sú tam v tom družstve strojovom alebo v tom ústave určité nedostatky. Ale myslím, že nie je to podstatné, podstatné sú tie základy, podstatná je tá línia, ktorú sme nastúpili, aby sme vyriešili tie najzákladnejšie problémy pôdohospodárstva. Len touto cestou - ktorá iste si vyžiada dlhší čas - dohoníme všetko to, čo sme zameškali v minulosti, len touto cestou dojdeme k lepšej a krajšej budúcnosti nášho československého pôdohospodárstva. (Potlesk.)

Podpredseda dr Ševčík: Ďalším rečníkom je pán posl. Vach. Dávam mu slovo.

Posl. Vach: Milé paní, vážení pánové!

Bylo tady včera pověděno, že kdyby nebylo národního neštěstí sucha, nebylo by také ani rozpravy o prohlášeních pánů ministrů. Jestliže je zavedena rozprava se zřetelem na sucho, pak je tady třeba také povědět, nejsou-li zde lidské příčiny, které vyvolaly onu atmosféru, o které se zmiňovali řečníci přede mnou tvrzením, že tu vznikla taková atmosféra, že měli lidé strach až k útěku. Dávám dobrý pozor po celou dobu svého mandátu a vidím, že v této síni jsem našel velmi málo skutečně moudrých politiků, skutečně si vědomých svého programu, a že právě tato činnost, kdy se mluvilo tak málo pravdy, činnost, která směřovala k destrukci, způsobila - ať mně to moji spolubratři slovenští odpustí - situaci, kde proudy lidí šly na Slovensko pro špek a sádlo, kde máslo a krmné husy se nabízejí na volném trhu, kde uchází tisíce a tisíce vagonů obilí, o kterých se ví, kam: je blízko do Vídně, blízko do Budapešti, a tito naši spolukolegové se ve výborech stávali rytíři věcí nepravých, které vyvrcholovaly v prudké souboje, zvláště když se projednávala revise pozemkové reformy. To jsou ty demoralisační prvky, které způsobují určitou náladu, která se pak projevuje nejenom v parlamentě, ale i v široké veřejnosti.

Náš občan se plným právem ptá: Jak opatříme výživu, jak budeme vládnout a jak budeme řídit náš stát, když nás postihla katastrofa? Půjdeme tou cestou, anebo to bude cesta, o které se zmínil pan ministr výživy, že bude zavedena celá řada opatření, aby nikdo neměl větší kus koláče, než mu patří, větší krajíc chleba, než mu přísluší? A prosím, nyní jsme u toho. Já se domnívám, že nebude nikdo, kdo by podezříval ministerstvo výživy z gestapismu, když tato opatření učiní. Jsem pevně přesvědčen, že demoralisace nepronikla tak hluboko do našeho zemědělství, aby ono nesplnilo dané úkoly. Je veliká většina zemědělců, která odevzdala kontingenty, která odevzdává a odevzdá. Jsou zde obrovské spousty našich lidí, kteří čekají na splnění slibu, na dodávku hodnotných krmiv v podobě cizí kukuřice, na správnou distribuci otrub, melasy a všeho; a svoji povinnost v zásobování náš zemědělský stav v historických zemích splní. Je potřebí, aby celá země, Čechy i Morava, a Slovensko zvlášť, si ujasnila těžkost situace a podle toho abychom se všichni zařídili.

Náš zemědělec není stoupencem černého trhu, náš zemědělec je poctivý. A mohu-li hovořit o skutečném stavu věcí, pak prosím, vážení: je situace skutečně tak hrozivá, aby zde v Československu byl hlad? Já ze své praxe, a není to praxe jednoduchá, vám mohu potvrdit, že žádný hlad Československu nehrozí, žádný hlad také nebude, poněvadž zde se ukazuje příslovečná šetrnost našeho člověka. My jako samozásobitelé - a kdo je samozásobitelem, musí to přiznat - žijeme ještě ze staré sklizně 1946. My jsme šetrní lidé a nevydáváme se z posledního. Znamená to, že když budeme chtít kvalifikovat jednotlivé kraje a dodávkové schopnosti našich zemědělců, přijdeme někde k těžce postiženým okresům, kde to dělá 40 %, 60 %, ale veliká, převážná část je okresů, kde pokles sklizně činí jenom 18 nebo 22 %; mám to zjištěno z praxe. Zde se ukazuje právě působnost pohraničí. Slyšeli jsme ovšem jinou kritiku. Já budu tvrdit, že právě pohraničí mělo požehnanou letošní úrodu, že v pohraničí se 104.000 zemědělských rodin plně osvědčilo a že právě pohraničí ukázalo, že ne různí strojní zemědělci, ale skuteční zemědělci tuto zem dobře obdělávají; že právě tady se ukazuje dobré osídlení, tady se musí vidět ta dobrá, solidní práce našeho člověka. A když to shrnu v celostátním měřítku, řeknu to takto: Největší ztráty mohou být asi 30 %. Ale je tady větší ztráta, v zeleném a suchém krmení. O tom v dalším referátu. V obilí - ještě jednou - nám nehrozí při správné distribuci žádný hlad.

Mohu-li se zmíniti o raných bramborách, pak mohu docela klidně podtrhnout: zde se osvědčil náš český sedlák z kraje Lysé, Brandýsa a Mělnicka, kde opravdu ekonomickým zavedením zavodňování byl tento kraj s to, aby jeho produkce raných brambor kryla náš konsum. Také v letní zelenině v této oblasti byl plán splněn. Mohu říci, že tady musíme vidět správnou cenovou politiku, i když se budeme dotýkat zimních brambor.

Loňského roku byla víc než úroda zimních brambor a způsobila pochopitelně reakci v tom, že jsme neměli jasnou cenovou politiku pro rok 1947. Předpokládaných 420.000 ha brambor kleslo na 380.000 ha. Při zkouškách, které se braly třikrát v různých oblastech, vidíme, že celková sklizeň se dá odhadnout na 340.000 vagonů. Při zkoumání potřeby sazby krmných brambor není tu tedy nebezpečí, že by náš konsument nedostal své brambory. Ovšem i zde musí ministerstvo výživy učinit včasná distribuční opatření.

Smím-li se zmínit o prohlášení pana ministra výživy, pak jsem tam postrádal cukrovary. Ty jsou naší životně důležitou nezbytností. Cukr a řepa, to je veliká věc, a chtěl bych říci, že jsem byl nespokojen a netrpělivě jsem očekával vyhlášení plánu národního a družstevního cukru. Vím, že naše cukrovarnictví je zaostalé tím, že bylo rabováno za okupace, že bylo rabováno různým systémem monopolů, že se mu po třicet let nedostalo nic nového a moderního. Naše Škodovka a Českomoravská umějí postavit cukrovar pro Švédsko nebo Indii anebo Rusko nebo i do Ameriky, ale nemohly stavět pro náš cukerní průmysl. Zde je živo víc než 10.000 rodin, ale navíc je zde zapjata řepařská oblast středních Čech a Moravy, a my musíme vidět 92 cukrovarů s budoucností buď dobrou nebo špatnou. A právě proto, že nemáme náhradní plodinu, musíme podporovat náš cukerní průmysl přičleněním pomocných průmyslů, aby zde byla celoroční zaměstnanost, aby tady byla správná ekonomie. Musíme vidět, že právě toto opatření našich cukrovarů povede k tomu, aby se našemu zemědělství dostalo ještě dlouhá léta záruky bezpečného pěstění řepy, jejíž výnosnost je nepochybná. Máme k tomu ještě čas. Třtina cukrová nám může konkurovat během tří až pěti let. Když v této době provedeme náležité rekonstrukce, budeme moci zvýšit tuzemskou spotřebu cukru i v jihovýchodních státech Evropy. Potom budeme v cukerním průmyslu neohrožení. Ale musíme to dělat rychle, cílevědomě, s opatrností dobrého hospodáře.

Mohu-li pak poprosit příslušné činitele, žádal bych je, aby věnovali pozornost pěstění řepného semene, neboť částky, které jdou do stamilionů, stojí za úvahu, aby se dostalo pěstění řepného semene našemu malému a střednímu rolníku, který je dnes jistě tak dalece kvalifikován, aby rozuměl také semenářství. Jen tolik bych chtěl ještě říci ministerstvu výživy, aby opatrně a moudře připravilo základy spravné distribuce, a domnívám se, že ministerstvo výživy nebude proti tomu, aby do této otázky hovořilo ministerstvo zemědělství. A tu bych prosil, aby ministerstvo výživy zbytečně nebojovalo o kompetenci s ministerstvem zemědělství, které se stává iniciativním v zemědělské výrobě a které si nezaslouží jako nejpracovitější úřad, aby bylo přezíráno.