Smím-li hovořit k ministerstvu zemědělství a k exposé pana ministra zemědělství Julia Ďuriše, pak mohu s této tribuny docela klidně prohlásiti: Soudruh ministr Ďuriš je zatím nedoceněným člověkem, zleva i zprava. Jsou zde lidé, kteří nechtějí rozumět a zavírají oči. Prosím, co zdědil soudruh ministr Ďuriš? Obrovský sektor zemědělský, který trpěl 40 let, sektor, který byl vhodným volebním materiálem pro celou řadu kouzelníků, kteří umějí užívat daru jazyka, kteří právě s ním jako s volebním materiálem dělali všecky možné věci, jenom ne ty, které směřovaly k hospodářskému posílení a ke skutečné hospodářské svobodě starého vlastníka soukromého vlastnictví a půdy vůbec.

Disparita! O té se hovoří velmi mnoho. Zadlužení, mechanisace, co do té doby mohlo být vykonáno. Nevykonalo se nic! vykonalo se jenom něco málo pro ty, kteří se líbili vrchnosti. Ale jinak náš zemědělec najednou stál před řadou revolučních událostí, které od osídlení až po různé reformy půdní mají být dnes řešeny. A my právě, když vážíme práci ministerstva zemědělství, musíme docela klidně, cílevědomě a odpovědně říci: Není tu ministra, který by měl tak vážný a odpovědný úkol, když jde o osídlení. 104.000 zemědělských rodin odešlo do pohraničí a celkem, jak už jsem prve řekl, dobře pracují. Soudruh ministr Ďuriš dal do chodu scelování v pohraničí, které je téměř skončeno. Zavedl veliké a velkorysé pastvinářství v počtu 93 pastvinářských družstev. Zde bylo zdůrazněno dr Falťanem, že se rozdaly statisíce hektarů konfiskované půdy. Je zde revise pozemkové reformy, celá řada jiných a jiných velikých úkolů, a mám-li se držeti konkretně toho, co se dnes projednává, pak řeknu, že ministerstvo zemědělství v současné době řeší i příčinu této krise, příčiny sucha. Dnes zkušení lidé v katastrech a okresích berou zkoušky půdy co do chemického složení a vlhkosti, a již slyšíme toto čtvrtletí návrhy ministra zemědělství, který říká: Bude se muset provést revise všech našich regulačních a melioračních prací. - My musíme vidět zvlášť v středních Čechách, že právě dřívější režimy dovedly regulovat, dovedly meliorovat, ale nedovedly vodu zadržet. Vidíme, že je třeba obnovit celou řadu rybníků, že je třeba zalesnit chudší půdy a ustoupit do žírnější země - a to všecko sleduje dnes ministerstvo zemědělství, které má na starosti budoucnost našeho zemědělského stavu. Soudruh ministr Ďuriš a komunistická strana Československa si nezaslouží, aby se zde vytvářelo ovzduší, o kterém by se mohlo říci, že je skutečně velmi vážné. Náš boj za svobodu vlasti, naše hospodářské stanovisko k budování je takového rázu, že si zasloužíme plné úcty a důvěry všeho československého lidu. Nás, prosím pěkně, nemůže jako komunisty zastrašit, jestli s námi bude souhlasit deset nebo patnáct lidí z leva nebo z prava, poněvadž my nevíme, komu slouží; my nemáme pevné svědectví o tom, od koho a jak berou rozumy, zvlášť když slyšíme takové referáty, jaké jsme slyšeli od posl. Hynka, který zde hovořil takovým způsobem, že to zavdávalo podnět k domněnce, že nemluví z vlastní zkušenosti, názoru a rozumu.

My komunisté se neztotožňujeme s druhem těchto lidí a můžeme s tohoto řečniště říci zcela klidně národu: Nemějte strach z nějakých zvláštních věcí, bude zde normální klidné budování v rámci dvouletého plánu, v rámci našeho zemědělství, které klidně a věcně prožije všechny reformy, aby zde vyvstal sektor svobodného rolníka, svobodného dělníka a intelektuála, který nebude ohrožen hladem proto, že nás postihlo národní neštěstí.

Vážené paní a pánové! Učme se trpělivosti od naší vesnice, mějme stálost charakteru této vesnice, jež hrdinně zdolává tyto obtíže. Prosím, abychom se všichni vrátili ze sněmovny na svá místa s vědomím, že máme odpovědnost a že musíme národ převést přes všechna úskalí i přes neštěstí, které nás postihlo tím, že je špatná úroda, které nás však nezadrží v budovaní. (Potlesk.)

Podpredseda dr Ševčík (zvoní): Dávam slovo pi posl. Kulichovej-Sutórisovej.

Posl. Kulichová-Sutórisová: Vážený pán predseda, slávna snemovňa!

Mala by som vlastne použiť to oslovenie, ktoré bolo tak populárne v Dočasnom Národnom shromaždení, t. j. slávne prázdne poslanecké lavice, lebo skoro tak to vyzerá aj dnes.

Keď sa volení zástupcovia ľudu zaoberajú na pôde parlamentu neutěšenými pomerami v hospodárskej výrobe a z toho vyplývajúcou ťažkou zásobovacou situáciou, sme svedkami toho radostného zjavu, že náš ľud i pri týchto chmúrnych výhľadoch nezabúda na hodnoty duševné a že má smysel pre rovnováhu tak materiálnu, ako duchovnú.

Slovenský človek verí, že s božou pomocou podarí sa kormideľníkom nášho verejného života vyhnúť sa úskaliu materiálneho rázu, a je presvedčený, že tieto ťažkosti sú len prechodného a nie trvalého rázu.

Slávna snemovňa, hlava štátu prišla na Slovensko ku svojmu tradičnému pobytu a tu sme boli svedkami, že práve v krajoch najviac postihnutých neúrodou, kadiaľ jeho cesta Slovenskom viedla, v krajoch najväčšiu biedu očakávajúcich bol náš pán prezident vrelo a so spontánnym nadšením vítaný, boly mu preukazované nevšedné prejavy oddanosti a vernosti slovenského ľudu. (Potlesk.)

Toto až krikľavo kontrastuje s tým tónom, ktorý sa od určitého času udomácnil v niektorých pražských časopisoch, u ktorých máme dojem, že strannícko-politické záujmy sú u nich dôležitejšie a na vyššie miesto dávané ako záujmy štátu. V Prahe šíria sa nehorázne, poplašné zprávy o vytrhaných koľajniciach, o sabotážach pri priležitosti cesty pána prezidenta a rôzne iné chýry, ktorými sa má dokázať, že slovenský ľud nemá dostatočnú lásku alebo že tú, ktorú mal voči svojmu prezidentovi, navždy stratil.

Myslím, že povinnosťou svedomitého novinára rovnako ako aj politika je dávať verejnosti vždy len overené zprávy. Tendenčné zprávy sa ľahko v novinách vytlačia, ale ťažko sa korigujú a rozhodne neprispevajú duchovnej jednote, ktorá je tak prepotrebná dnes, pri tvorení našej ústavy. Rovnako je povinosťou politikov i novinárov tak v tlači, ako aj vo svojich prejavoch skôr mierniť vyskytnuvšie sa vášne a dávať vždy prednosť rozvahe a múdrosti pred pustou demagogiou, lebo ináč klesneme do bahna, v ktorom by sme neradi videli ani náš politický, ani náš štátny život.

Pán minister výživy dovolí, aby som mu vyslovila vďaku za jeho otvorené, jasné a rozvážne slová o našej vyživovacej situácii. Je správne, keď najmä tuná v parlamente alebo vo verejnosti vôbec predostrú sa veci reálne, neprikrašľovane, tak ako vo skutočnosti sú a ako sú v súlade s každodenným životom. Vždy nám je milšia pravda, i keď je ona krutá, ako nepravda, či aj prisladená. Isté je, že cestou pravdy, jasného vysvetlenia skutočnej situácie - či už v zásobovacom alebo inom sektore našej správy - predišlo by sa často mnohému zlému a zavrely by sa ústa zlomyseľnej propagande. Preto držme sa vždy hesla: informovať pravdive, plánovať reálne!

Dnes i včera hovoríme o katastrofe, ktorá postihla nášho roľníka. Ale ona nepostihla len nášho roľníka. Rovnakou mierou postihla aj robotníka, živnostníka, úradníka a každého občana tohto štátu. Preto je našou povinnosťou spoločne hľadať cesty k zmierneniu jej účinkov. Táto neúroda a toto nešťastie je však tiež dôvodom k tomu, aby si naši občania znovu uvedomili, že roľník je základom štátu a že od neho a od výsledku jeho práce je odvislá budúcnosť každého národa a štátu. Preto je nanajvýš spravodlivou vecou, že vláda hľadá prostriedky k zmierneniu bolestí roľnika a k zaisteniu každodenného chleba všetkým občanom, že hľadá možnosti, aby účinky tejto katastrofy boly čo najmenšie a aby ona nebola ďalším dôvodom k úteku roľníkov od pôdy.

Pánom ministrom výživy bolo tu dostatočne zdôraznené, že nešťastie, ktoré postihlo naše roľníctvo, dotýka sa celého národa, a preto často aj rozvadení, hádajúci sa bratia sú povinní v nešťastí, tak ako vždy v minulosti, podať si ruku k spoločnej práci k zmierneniu alebo aspoň k čiastočnému odstráneniu nešťastia. Cieľ je u všetkých nesporne jeden: pomôcť roľníkovi a zabezpečiť národ a štát. I keď cesty môžu byť rozličné, je našou povinnosťou, aby tieto cesty sa hľadely sbližovať pri každej príležitosti, a nie rozdeľovať.

Slávna snemovňa! V expozé pána ministra by sme boli radi uvítali ešte niečo, na čo sa pri iných príležitostiach v jeho rezorte nezabúda, a síce zmienka o spolupráci žien-gazdín. I v minulosti veľká zodpovednosť ležala na vedúcich domácnosti - už či vidieckych alebo mestských - a ich činnosť odzrkadľovala sa v národohospodárstve jednotlivých štátov. Naša jednoduchá žena mala vždy dosť starostí, ako nachovať hladné krky svojej početnej rodiny z toho mála, ktoré mala k dispozícii, aby boly nielen nasýtené, ale aby podľa možnosti nedola tá šetrnosť, ku ktorej bola nútená, na úkor ich zdravia.

Táto otázka je dnes ešte aktuálnejšia a môžeme povedať, že nielen u jednoduchých dedinských roľníčiek a robotníčiek, ale rovnako aj u žien mestských. Veď vo vojne sme sa vždy potešovaly, že to, čo nám chýbalo, cez vojnu, sa napraví, až bude po vojne. V prvých rokoch po oslobodení nášho štátu sme zase hovorily, že domácnosť nášho štátu je prednejšia ako vlastná domácnosť a že pre upevnenie a rovnováhu tejto musíme sa uskromniť a zriecť sa rôznych možností, na ktoré by už nás náš hospodársky život a povojnové pomery oprávňovaly.

A dnes, keď kráčame už po môstiku do mierových čias, postihlo nás zase toto veľké nešťastie a zase musíme dať na stranu naše nádeje, dať na prvé miesto záujem štátu a s úzkeho hľadiska šetriť všade tam, kde sa dá. No verím, že tak slovenské, ako aj české ženy nesklamú ani v tomto prípade, ale vynasnažia sa, aby svoj u príslovečnú šetrnosť a skromnosť vystupňovaly, najmä pri zachádzaní s potravinami vo svojich vlastných domácnostiach. Som presvedčená, že naše ženy vrodeným instinktom, ako i svojimi odborným i kuchárskymi znalosťami, budú vedieť pozmeniť podľa potreby svoj tradičný jedálny lístok a budú vedieť i z toho mála pripraviť vždy chutnú a zdravú stravu pre členov svojej rodiny. Potrebné je pritom viac ako inokedy, aby si ženy vzájomne pomáhaly, poradily nielen obyčajným klebetením; aby skutočne dobromyseľnou radou pomáhaly preklenúť tie ťažkosti, pred ktoré nás dnešný život stavia.

My na Slovensku cestou gazdinských škôl, hospodárskych inštruktoriek a rôznych ženských spolkov urobily sme už prípravy k prevádzaniu a už i prevádzame rôzne kurzy konzervovania ovocia, zeleniny, mäsa a kurzy varenia, aby sme sa už teraz pripravily na to obdobie - ktoré síce vidíme, hádam, niekedy i až príliš čierne pred sebou, ale pritom všetkom nie je treba, aby sme ho zase príliš ružovým videly - kedy z tých jarných mesiacov budeme musieť doplňovať a spestrovať náš jedálny lístok tými potravinami, ktoré nebude možné ani distribúciou, ani voľným predajom si zaopatriť.

Sme presvedčené, že naše sestry v Čechách už urobily ďalekosiahlejšie opatrenia, lebo majú v tom viacej skúseností ako my na Slovensku. Naše ženy je potrebné cestou poučovania a neustálej výchovy pripravovať na tú skutočnosť, pred ktorú nás postavila neúroda, aby nedostávajúce sa alebo v menšej miere sa dostávajúce potraviny vedely nahradiť podľa vzoru našich hornatých krajov zemiakmi, ovsenými výrobkami, zeleninou, ovocím a tvarohom, pokiaľ to bude ešte možné. (Predsedníctvo prevzal podpredseda Komzala.)

Pri spolupráci žien-gazdín so štátnymi vyživovacími orgánmi veríme, že naši odborníci predložia nám reálny vyživovací plán, ktorý sa nebude meniť v každom zásobovacom období, ale že budeme môcť natrvalo počítať s určitým i keď skromným minimom. Ale dôležité je, aby konzument vedel a zvlášť žena-gazdiná, s čím môže počítať natrvalo a aby nás koniec hospodárskeho roku radšej prekvapili prídavkovými ako snižovacími dávkami. (Hlas: Výborne!)

Teraz dovoľte mi ešte niekoľko slov o častých poznámkach v našich kruhoch parlamentných o takzvanom blahobyte Slovenska a o nesprávnej distribúcii u nás. Faktom zostáva, že za okupácie v tzv. Slovenskom štáte sme my Slováci menej trpeli fyzicky a i v tom zásobovaní sme sa lepšie mali ako naši bratia Česi, takže povojnové viazané hospodárstvo sa u nás ťažšie ujímalo už i z psychologických dôvodov, ako to bolo v českých zemiach, kde lístkový vzorný systém, na počet lístkov bohatý, zaviedli Nemci. No nesmieme zabúdať, že tzv. blahobyt, ktorý u nás na Slovensku vidia naši bratia za svojich kratších alebo dlhších návštev, najmä z voľného nákupu určitých denných potrieb, ako i v reštauráciách a kúpeľoch, vznikol len z neskorého zavedenia distribučného systému. Nie, hlbšia príčina je v tom, že slovenský priemerný človek - ba môže sa povedať väčšina, nielen priemer - je zvyknutý žiť na nižšej životnej úrovni, ako žije český človek, či sa jedná o roľníka, robotníka alebo úradníka. Slovom, my Slováci sme vedeli omnoho skromnejšie žiť a vedeli sme - i keď sme my ešte rástli, či bola vojna, či nebola vojna - odbaviť celotýždennú stravu tým, že na stôl prišlo mäso len raz, najviac dva razy do týždňa, a to bolo len v stredných vrstvách. Samozrejme, že u tých, ktorých som menovala - roľníkov, robotníkov - bolo to ešte horšie. Tak iste s koláčom a bielou múkou. Máme kraje na Slovensku, kde naozaj len o výročitých sviatkoch videli biely chlieb alebo biely koláč, ale ináč boli zvyknutí len z toho piecť a variť, čo im vlastné hospodárstvo dávalo. A preto sme sa nepozastavovaly nad tým, že napr. v Hornej Orave alebo na Spiši, keď sme prevádzaly kurzy varenia, sme sa zhľadaly s tým, že v jednej obci, ako som si zaznačila, boly iba štyri rodiny, kde chlieb pravidelne piekli, mnohé ženy ho nevedely piecť, lebo u nich jedávali i na raňajky zapražené polievky, alebo robily osúchy z nevykysnutého chleba. Že sa pritom viacej múky minulo, ako keby boly upiekly chlieb, je samozrejmé. Teraz často kritizujeme v českých cukrárňach, že pečú z čiernej múky múčniky, ale bolo celkom obvyklé aj v našich hornatých krajoch, že tak varené, ako pečené múčniky v mnohých končinách Slovenska sa robily iba z čiernej múky. A pritom boli ľudia spokojní a šťastní, lebo vtedy bolo menej rozvratníkov a našepkávačov, ktorí im úmyselne poukazovali na to či ono a zisťovali, či to alebo ono dostávajú, ako to dostávajú, ako často a v akom množstve.

Na strave šetrí sa u nás na Slovensku i z príčin malých príjmov, zadĺženia ľudí, početnosti rodiny, a veru často sa stáva, že je to na úkor vlastného zdravia. Povereníctvo zdravotníctva zistilo štatisticky, že zdravotná hladina vidieckych ľudí - a myslím, že je tomu tak i v Čechách - je omnoho horšia, s klesajúcou tendenciou, ako ľudí mestských. To znamená, že dnes už nemôžeme hovoriť, že ten, kto na dedine býva, je zdravý, lebo tam má také vyživovacie podmienky, že sa dostane jeho organizmu všetko to, čo potrebuje. Dnes naopak môžeme povedať, že robotník lebo úradník v meste je na tom po stránke živín potrebných k výkonu a udržaniu výkonu jednotlivých jedincov omnoho lepšie ako ten, ktorý sa nazýva samozásobiteľom. Preto nech mi pán posl. Klícha odpustí, že sa ma nemilo dotkly jeho slová o pomeroch na Slovensku a že som z nich vycítila malú dávku "dobromyseľnosti", ako by naši povolaní činitelia pri odhadovaní hektárových výnosov pôdy chceli úmyselne niečo zatajovať alebo nesprávne verejnosť informovať, ako sme tomu boli zvyknutí za časov okupantských, a že hádam s úmyslom zamlčania alebo neprajnosti voči štátu, alebo nedajbože, z ľahostajnosti voči čiernemu obchodu uvádzajú ten hektárový výnos pšenice len 6,9 q. Taktiež nepoukazuje na dobre mienené slová - ale skôr ma nútilo z nich vycítiť také politické podfarbenie - že členovia zásobovacieho výboru pri svojom zájazde mali možnosť presvedčiť sa o tom, že úroda na Slovensku je omnoho lepšia, ako to úradné odhady dokazujú. Pre doplnenie tohto tvrdenia - ktoré bolo už v zásobovacom výbore samozrejme okrem tlače dostatočne rozobrané, ale všetci páni poslanci nie sú o tom informovaní - si dovolím poznamenať len toľko, že zájazd zásobovacieho výboru, ktorého účastníčkou som bola i ja, bol trojdňový.

Za tri dni prejsť južné Slovensko a cez Košice sa vracať zpäť do Bratislavy severným Slovenskom nedáva možnosť k tomu, aby sme z okna autokaru mohli posúdiť s takou nemeniteľnou istotou tú úrodu, - ktorá vtedy ešte ani nebola úplne všetka na koreni, začínalo s na južnom Slovensku s mlátením - keď sme mali možnosť len letmo v troch prípadoch, ako som poznamenala, zastaviť sa a pozrieť si to obilie, ktoré mlátia alebo aké sme našli už v krížoch na poli. Aj vtedy podľa mojich poznámok pán posl. Kaďůrek a pán posl. Ševčík, roľníci z povolania, konštatovali a dodali, že len "podle mého nejistého odhadu by mohl být výnos u pšenice tak asi 7-8 q z ha". Ja som pred chvíľou uviedla, že úradné odhady uviedly nám číslo 6,9 q. Medzi 6,9 q a 8 q, myslím, je tak nepatrný rozdiel, že je škoda, aby sa tuná zase hľadaly dajaké zlé úmysly, ktorými hádam chceme falšovať skutočnú úrodu.

Nie je na mieste, keď pri takejto vážnej príležitosti a v takom vážnom sbore chceme jeden v druhom len to zlé hľadať, jeden druhého obviňovať a neveriť, ale tvrdiť, že - ako pán posl. Klicha to tvrdil - neúroda v obilninách, najmä v pšenici, nie je rozhodne o 40 % nižšia ako minulého roku. Keby presné výsledky zmenily tieto čísla k lepšiemu, nepovažovali by sme to za dôvod, aby sme sa obviňovali, ale skôr by nás to mohlo potešiť, že situácia je predsa o niečo lepšia, ako sme očakávali.

No, a o tom čiernom obchode je už skoro trapné hovoriť. Fakt je, že čierny obchod nielen u nás na Slovensku, ale i v českých zemiach bujnie, i keď už menej ako v prvých časoch povojnových, a že nám na srdci leží jeho potlačenie na Slovensku rovnako ako vám tuná v Čechách. Isté je, že ešte dlho potrvá, kým sa nám ho podarí rôznymi prísnymi opatreniami potlačiť alebo celkom z našeho hospodárskeho života vymýtiť.

A ešte jednu poznámku k reči pána posl. Klíchu. Hovorí sa, že my Slováci - alebo Slovania vôbec - sme síce holubičia povaha, ale veľmi citlivá. Ja som študovala v Čechách; ak sa niečo povedalo o Slovensku, čo nebolo z celkom dobrých informačných prameňov získané, vždy ma to bolelo a vždy som sa snažila uviesť to na pravú mieru. A preto si teraz dovolím vrátiť sa ešte ku slovám pána posl. Klíchu, a síce, jako by náš povereník dr Filo - ktorý je súčasne poslancom a bude mať možnosť vyvrátiť tie slová a skoro by som to menovala obvinením - pri jednaní s vládou snažil sa vymáhať väčšie dotácie a vyhrážal zastavením dodávky alebo prídelu v auguste na Slovensku, ak nám ešte ďalšie metráky obilnín alebo múky z Čiech nepošlú. To v dnešných časoch nie je najlepším prostriedkom. To, ako náš povereník dr Filo jednal a hovoril s vládou, iste on sám bude mať príležitosť nám tuná povedať, lebo sa prihlásil k faktickej poznámke. Ale na žiaden pád nie je pekné, keď my miesto toho, aby sme si navzájom bratsky pomáhali, aby sme to, čoho sa u nás dostáva. Vďačne dali sem do Čiech - napríklad husí, ktoré my si nedovolíme kupovať, lebo sú nám cenove neprístupné - a prijali sme so samozrejmosťou, že Povereníctvo výživy dohodlo, že postúpi určité množstvo do Čiech. Alebo ovocie! Keby chladiarenské zariadenia a dopravné prostriedky boly aspoň na takej úrovni ako za prvej republiky, vďačne by sme sa rozdelili s tou úrodou hrozna, ktorú máme, a boli by sme radšej, keby sa menej vina vyrobilo, ale konzumovalo viac hrozna v čerstvom stave - česky sa hovorí "víno", u nás hrozno, ale ja predpokladám, že páni poslanci to rozumejú, keď hovorím hrozno, lebo u nás je víno len v tekutom stave a hrozno v kompaktnom - ale že toto nie je umožnené, a práve preto zle by nám padlo, keby v českých zemiach, keď nám pomáhajú, podávali nám ten okruch chleba, ako keby nám dávali dajakú almužnu, za ktorú sa musíme klaňať, za ktorú by sme mali kriviť chrbáty a hlavne nikdy neotvoriť ústa.