Rozhodnutie Revolučnej národnej rady zo dna 6. septembra 1944 o poštátnení všetkého školstva na Slovensku vyplynulo jednak z jednomyseľného poznania politickej potrebnosti takého opatrenia, z poznania, že u nás školou tohto štátu môže byť len škola štátna, jednak z vedomia, že drvivá väčšina učiteľstva je za svoju existenčnú i spoločenskú nezávislosť v štátnej škole.

No tak, ako bývalá najväčšia politická strana Slovenska v mnohých iných otázkach sa stavala proti opatreniam a myšlienkam nášho povstania, postavila sa v častých prejavoch niektorých svojich predstaviteľov aj proti zásade štátnej školy a samozrejme tiež proti zásade školy jednotnej, a to bez ohľadu na to, že učiteľstvo aj v nej samotnej svoju prítulnosť k myšlienke štátnej školy nepokryte dávalo najavo. Odporom proti štátnej škole, úsilím o opätovné pocirkevnenie školstva platili títo žalostní prominenti byvšej politickej väčšiny na Slovensku za pomoc, ktorá im v r. 1946 väčšinu na Slovensku všelijakým spôsobom naverbovala. Avšak nie iba z tohto kúta hrozily nebezpečia proti povstaleckým zásadám výchovnej a vyučovacej politiky u nás, ktoré v princípoch boly totožné s predstavami pokrokovej českej pedagogickej obce, ako sa ukázalo pri úplnej shode názorov na osnovu školského zákona pri prvých spoločných rozhovoroch po oslobodení, ako sa to ukázalo v zápase o zásady novej školskej politiky v trojročí po oslobodení a ako sa to ukazuje aj teraz, keď sa osnova školského zákona dostáva ako spoločné dielo českých i slovenských pedagogov aj pred parlament.

Po povolebnej výmene stráží na Ministerstve školstva v r. 1946, keď prof. Nejedlý prestal byť úradným správcom čs. kultúrnej politiky, slovenskí reakcionári odrazu objavili Prahu. Začínali jej prichodiť na chuť. Ľudia, ktorých obzor politický, spoločenský i kultúrny bol a ešte stále je obmedzený 26ročným utvrdzovaním v zaslepenom odpore proti všetkému, čo v Čechách, čo v Prahe sa zrodilo, všetci ti stafážnici separátnej slovenskej hoci len schützštátnosti odrazu začali byť náramne "celoštátni". Keby sme ich neboli poznali z nedávnej minulosti za vojny, muselo by sa nám zdať, že nič ich tak netrápi ako nejednotnosť školského zákonodarstva v českých krajinách a na Slovensku. Lebo na ničom inom im tak nezáležalo ako na sjednotení, unifikácii školských zákonov, pri čom - samozrejme - podkladom mal byť neupravený ešte vzťah školstva v českých krajinách a zavrhnúť sa maly revolučné opatrenia slovenské. Takýmto priezračným unifikačným fíglikom malo sa naše školstvo dostať tam, kde bolo, a netreba mi zdĺhavo rozvádzať, že po obnovení bývalého stavu pramálo sympatií by pestovala neštátna škola u nás k celoštátnosti, k Prahe, iba ak by mu bola prameňom podpory proti domácim pokrokovým úsiliam.

Najhoršie na veci je, že na tomto poli maly pokrytecké úsilia o sjednotenie školských zákonov už nezakrývane, na podklade neupraveného českého stavu, svoju oporu v bývalej reprezentácii alebo v bývalom reprezentantovi školskej a osvetovej správy. Do citlivého školského organizmu, do radov učiteľstva zanášal sa zmätok rozmanitými povesťami, že štátna škola nie je trvalá ustanovizeň, vraj sám pán minister povedal tomu a onomu, že celoštátny zákon tento stav zruší alebo upraví atď., atď.

Panie a páni, moje žalovanie na tento prekonaný stav nechce mať iba rekriminačnú povahu. Chce byť výstrahou i ponaučením, výstrahou pre tých českých ľudí, ktorí sú bez výberu ochotní spojovať sa s kýmkoľvek proti pokrokovým úsiliam vo vlastnom svojom národe. Keby boli mali úspech, neporazia iba jeden pokrokový výchovný a vyučovací princíp, no porazia i myšlienku československej spolupatričnosti, ideu slovensko-českého spolužitia. A ponaučením je prekonaná skúsenosť pre úsilia pokrokové - tak české, ako slovenské. Ponaučením v tom smysle, ako sú na seba navzájom odkázané, ako sa vzájomne doplňujú a ako si môžu navzájom podporu poskytovať. Vážme si tohto ponaučenia!

Panie a páni, keď sme školstvo poštátňovali, vyhlasovali sme v zápätí, že nemáme v úmysle týmto aktom akokoľvek narušovať alebo obmedzovať náboženský či cirkevný život, a s osobitým prízvukom sme zdôraznili, že nechceme týmto vyvolávať ani kultúrne ani kultové zápasy. Preto sme tiež zaistili vyučovanie náboženstva na školách. Preto sme zabezpečili riadne a lepšie honorovanie vyučovania náboženstva a preto sme samozrejme súhlasili, aby ostaly cirkevné symboly v školách všade tam, kde by verejná mienka si mohla ich odstránenie inak vysvetľovať než ako zdôraznenie, že štátna škola patrí všetkej mládeži, akýchkoľvek vyznaní a nie len jednej cirkvi.

Odporcovia slobodnej štátnej a národnej školy pokúsili sa však popri akciách bývalej väčšinovej Demokratickej strany na Slovensku takýto kultúrny zápas vyvolať a tým spôsobom dosiahnuť odštátnenie školstva na Slovensku. Na rozhraní rokov 1946/47, po nezdarenej petičnej akcii proti poštátneniu školstva v lete 1945, dostaly jedného dňa všetky farské úrady a cirkevné spolky výzvu, aby sa usporiadaly schôdze veriacich a posielaly sa memorandá proti školskému zákonu na Ministerstvo školstva a osvety. A aj toto podujatie, prirodzene, našlo svoju podporu v súhlase i v priamej pomoci mnohých predstaviteľov bývalej najväčšej strany na Slovensku. Výzva upravovala organizátorov týchto protestných akcií, aby sa odmietol princíp štátnej školy, pretože sa "prieči zásadám ľudovo-demokratického zriadenia", ďalej aby sa zavrhol princíp jednotnej školy, pretože vraj "vychádza zo zásady totality a fašizmu", aby sa ponechal ten stav školstva, aký bol pre marcom 1939, nad to však osobitné cirkevné učiteľské učilištia, a to všetko, prosím, malo sa Ministerstvu školstva a osvety predostierať ako "minimálne požiadavky pri úprave nového školského zákona". O tých maximálnych sme sa mali dozvedieť zrejme až po splnení týchto minimálnych požiadaviek.

Hoci by sa dalo čakať, panie a páni, najmä v našich pomeroch, že školské úrady za takýchto okolností budú priam zaplavené protestami proti štátnej a jednotnej škole, najmä keď k výzvam boly pripojené už aj presne štylizované formuláre protestných memoránd, stroskotal tento pokus o zneužitie náboženského citu veľkej väčšiny slovenského ľudu, stroskotal jednak na tom, že dobrá polovica kňažstva bola múdrejšia než jeho podnecovatelia a výzvu s formulárom memoranda hodila do koša, jednak na nevšímavosti, ba odpore prostých veriacich k takémuto nezodpovednému a nemiestnemu podujatiu. Neinteresuje nás v tejto chvíli, prečo drobné kňažstvo ignorovalo túto výzvu k rozpútaniu kultúrneho a kultového zápasu na Slovensku, ba v celej republike, veď Slovensko malo tu podporiť obdobné podujatie aj v ostatných častiach republiky. Je oveľa zaujímavejšie, že prostí ľudia, ako vravím, prítulní svojim cirkvám, nevideli nijaký dôvod pre protesty proti štátnej škole. Prečo? Najprv preto, lebo štátna škola zreteľne nevychováva ich deti proti kostolu, proti náboženstvu, proti Bohu. Ďalej preto, lebo od čias poštátnenia školstva na Slovensku, to je za krátke tri roky, rozšírily sa možnosti vzdelávania nášho ľudu v niektorých úsekoch, napríklad na druhom stupni a na materských školách, v takom rozsahu, v akom sa nerozšírily za celé štvrťstoročie nepochybne veľkého rozmachu školstva, avšak pri existencii neštátneho školstva. (Predsedníctvo prevzal podpredseda Polák.)

Panie a pánovia, nik z nás, ktorí sme stáli pri kolíske štátnej a jednotnej školy, nebol by pochopiteľne nikdy radil k akciám proti nej. Ale keď už tu boly, nech akokoľvek paradoxne zneje poďakovanie dnes s tohto miesta, jednako ho len vyslovujem. Vďaka za ne. Vďaka za ne preto, lebo pripomenuly všetkým, ktorým štátna a jednotná škola je podmienkou existenčnou, pripomenuly učiteľstvu, rodičom i žiactvu, že je nie ľahká vec domôcť sa čohokoľvek lepšieho v živote. Vďaka za ne preto, lebo sjednotily rozložitú rodinu učiteľskú, bez rozdielu na odchodné názory politické a bez ohľadu na rozmanité presvedčenia náboženské, sjednotily ju za ideu štátnej jednotnej školy. Ak stroskotaly zimné akcie v rokoch 1946-47 s predom dodanými protestnými formulármi proti štátnej a jednotnej škole, triumfuje dnes jednota učiteľstva za princípy nového školského zákona. Prejavy súhlasu i usrozumenia a dôrazných žiadostí v prospech štátnej jednotnej školy usnášané na konferenciách nášho učiteľstva, ako ich tu môžem v neúplnom množstve predložiť Ústavodarnému Národnému shromaždeniu, vyjadrujú prakticky mienku 90 % nášho učiteľského stavu.

Tak vieme zo skúsenosti, že hodnoty, ktoré sa dostávajú, cenia sa menej ako hodnoty, ktoré sa dobývajú. A tak možno predpokladať podľa tejto skúsenosti, že štátna jednotná škola bude mať v našej spoločnosti pozíciu po všetkých zápasoch o ňu oveľa pevnejšiu medzi naším učiteľstvom i v celej našej spoločnosti, než keby bola len tak "ľahko" prišla prostým rozhodnutím vlády a zákonodarcov.

Panie a páni, nový školský zákon ukladá ďalekosiahle úlohy štátnej správe, najmä na Slovensku. Keď sa tu usnášame na tom, že máme všetkej mládeži poskytnúť možnosť navštevovať školy materské, ďalej že máme v rámci školopovinnosti umožniť všetkej mládeži bez rozdielu školenie v piatich triedach národnej, v štyroch triedach strednej školy a potom na školách odborných a na vyššej strednej škole, musíme si uvedomiť, že na Slovensku predpokladá takýto zámer ešte aj od dneška do budúcnosti prácu priam nadľudskú a investície nesmierne. Bolo by falošne skromné, keby som i s tohto miesta nepochválil školskú správu, školských pracovníkov slovenských i všetku o školu sa horlivo zaujímajúcu slovenskú verejnosť, že v krátkom trojročí od oslobodenia sa účinne pričinili o vtelenie zásad tohto školského zákona do nášho bežného života.

Veď si len uvedomme, že v hodine oslobodenia v roku 1945 sieť materských škôl nebola u nás nijaká. Slovenských materských škôl sme mali 102, s nemeckými a maďarskými 209. Dnes už po poštátnení a zriadení nových materských škôl máme ich na Slovensku 875. Hoci je to číslica potešujúca, bude vyžadovať veľa námahy a obetí, kým budeme môcť v úplnosti splniť požiadavku školského zákona, aby sme všetkým deťom, ešte nie povinným do školy dochádzať, vedeli dať vhodný útulok a primeranú výchovu v materských školách. Veď ich potrebujeme 3.348 a z jestvujúceho počtu vhodne umiestených máme len 250. A ďalej: na nižších stupňoch doterajších škôl národných, t. j. na školách ľudových, mali sme síce už aj doteraz až na nepatrný počet zaškolenú všetku našu školopovinnú mládež. Avšak v roku 1945 iba 7 % školopovinnej mládeže odchádzalo na dnešnú nižšiu strednú školu a len 38 % na školy meštianske, kým 55 % školopovinnej mládeže presedelo po ukončení 5 ročníkov ľudovej školy zvyšné roky školopovinnosti na napospol jedno a dvojtriednych ľudových školách. Požiadavkám tohto zákona, aby všetka mládež bez rozdielu povinne dostávala základné vzdelanie aj na štyroch triedach strednej školy, vyšli sme v ústrety tým spôsobom, že sme do dnešného dňa zriadili 157 nových meštianskych škôl a v nastávajúcom školskom roku otvoríme ďalších 35 až 40 škôl, takže na vyše 400 meštianskych školách premenených na stredné školy budeme už môcť poskytnúť všeobecné stredoškolské vzdelanie 80-85 % školopovinnej mládeži. Ale i tu, ako pri materských školách, žiada sa veľa námahy a veľa obetí, menovite materiálnych, aby sme tento zákon aj skutkom naplnili. Veď my potrebujeme 930 škôl II. stupňa, aby sme v nich školou povinnú mládež mohli zaškoliť. A nezabúdajme tiež, že zo 400 terajších meštianskych škôl len 87 má zodpovedajúce budovy. Všetky ostatné sú provizórne alebo zle umiestené.

Výhodu nového školského zákona vidíme tiež v sjednotení zákonných predpisov o školstve pre územie celej republiky. Tento akt však nemá byť len lepšou pomôckou pre právnikov. Hlavný význam tohto aktu vidíme v poskytnutí jednakých vzdelávacích možností vo všetkých častiach republiky, tak v českých krajinách ako na Slovensku. I novozaložené dnešné meštianske, zajtrajšie stredné školy sú napospol núdzove umiestené, v ubikáciách pre dlhšie užívanie nevhodných a neúplných. Samotný rozvoj existujúcich zajtrajších stredných škôl vyžaduje značné investície. A máme ešte stále 10-20 % mládeže, ktorej zákonom požadované stredoškolské vzdelanie nebudeme vedieť ešte poskytnúť preto, lebo nemáme kde pre ňu strednú školu otvoriť. Upozorňujem na túto situáciu, naliehajúcu na pozornosť a pomoc každého, komu záleží na tom, aby tento zákon nebol len peknou deklaráciou, ale reálnou osnovou nového systému školenia našej mládeže.

Ak sme až do tej miery pripravili situáciu pre splnenie požiadavky nového školského zákona, aby v rámci školopovinnosti sa poskytla možnosť mládeži pre vzdelanie na strednej škole, že až 80-85 % slovenskej mládeže už v nastávajúcom školskom roku dostane vzdelanie na druhom stupni, nemôžeme sa pochváliť s výsledkami takto prenikavými pri školách odborných, ktoré podľa zákona sú tiež povinné. Chýba nám sieť dobre vybavených odborných škôl nižšieho stupňa pre všetku mládež, a tento nedostatok je zvlášť citlivý, keď uvážime, že úspech všetkých reformných úsilí na hospodárskom poli, či už v priemyslovej výrobe alebo v poľnohospodárstve, je závislý predovšetkým od náležitého počtu náležite kvalifikovaných pracovníkov.

Mal som už vzácnu príležitosť upozorniť rozpočtový výbor ÚNS v jeseni na to, že pre splnenie primitívnych bezpečnostných a zdravotných predpisov a pre prosté umiestenie už existujúcich škôl potrebuje v tejto chvíli Slovensko 440 nových školských budov pre školy materské, 479 nových budov pre školy národné, 157 pre dnešné meštianske, zajtrajšie stredné školy, 6 nových budov pre gymnáziá a 18 pre skromné rozvinutie siete náležite vybavených odborných škôl, pričom sa nezmieňujem o nevyhnutných potrebách nášho vysokého školstva.

Už aj doteraz, ako vidno z uvedených údajov, nová školská politika obnovenej republiky mocne vykročila v ústrety požiadavkám tohto školského zákona, pri čom sa nezmieňujem o tom, že vnútorná náplň školy v zásade zodpovie idei, ktorú tento zákon má na mysli.

Aby sme však zákon v dohľadnom čase aj skutkom vedeli naplniť, je treba si už aj teraz uvedomiť túto naliehavú potrebu nášho školstva a je treba už teraz počítať s tým, že len pri splňovaní tu skromne vypočítaných podmienok sme urobili aj nevyhnutné praktické skutky v prospech poskytnutia jednotného a vyššieho vzdelania našej mládeže.

Jeden z iných základných predpokladov úspešného a plnohodnotného uskutočnenia tohto zákona, poskytovanie vysokoškolského vzdelania nášmu učiteľstvu, je už radostným skutkom nášho kultúrneho života. A keď sa uskutoční aj úprava existenčných podmienok nášho školského pracovníka, otvorili sme širokú prevratnú cestu rozmachu vzdelanosti u nás, rozmachu vzdelanosti ako nevyhnutnému doplnku, ako nevyhnutnej podmienke tých premien, ktoré vo všeobecnosti na poli spoločenskom a zvlášť na poli hospodárskom uskutočňujeme, a rozmachu vzdelanosti pre vytvorenie nového, lepšieho, občiansky sebavedomého, národne, štátne a slovansky uvedomelého slovenského a českého človeka.

Prosím vás, panie a páni, aby ste sa rozhodli školský zákon prijať. Budete zahrnutí dnes oddanosťou rozložitej obce učiteľskej a zajtra vďačnosťou pokolení, ktorým škola takto upravená dá nový, lepší výhľad a novú, lepšiu prípravu pre život, ktorý sme všetci pospolu povinní urobiť šťastnejším a plnotvornejším. (Hlučný potlesk.)

Podpredseda Polák: Ku slovu je ďalej prihlásená pani posl. Pažoutová. Dávam jej slovo.

Posl. Pažoutová: Vážená sněmovno, paní a pánové!

Oslavami 600. výročí založení university Karlovy v právě uplynulých dnech jsme celému kulturnímu světu připomenuli, kam patří a se řadí československý národ ve svých tužbách a touze po vzdělání. Tato živelná touha po vzdělání i úsilí, s jakým je po staletí náš národ přijímal, vnímal, formoval svého ducha i charakter, mu umožnily překonat v těch 600 letech všechny obtíže, utrpení, útisk i ztrátu samostatnosti. Dočkal se svého znovuzrození, překonal těžká léta německé okupace, slavně zvítězil v únorových dnech nad reakcí, aby nyní řadou zákonů sloužících k zabezpečení lepšího života všech pracujících mílovými kroky spěl k svému vytčenému cíli: vybudovat šťastnou socialistickou republiku.

Do řady zákonů, které mají umožnit radostnější život našeho lidu, nesporně patří i školský zákon, který máme dnes odhlasovat. Do těsné blízkosti jubilea Karlovy university důstojně řadíme i tento historický fakt, vzpomínajíce při tom svého arciučitele národů Jana Amose Komenského, který v Kšaftu umírající matky Jednoty bratrské mile své vlasti odkázal mimo jiné "mládeže lepší, pilnější, zdárnější cvičení, nežli bývalo" a dodal: "Pracovaliť i v té věci někteří z synů mých a zhotovili pro lepší mládeže cvičení metod, jehož se již chytati začali jiní národové bez rozdílu v náboženství. Ale Tobě to předně náleží, nezanedbávejž dědictví svého, kteréž Tobě odvedou, když čas přijde, synové moji."

Věřím, že teprve dnes, kladouce základní kámen k úpravě jednotného školství, plníme ve školském oboru Kšaft Komenského, sice dosti pozdě, ale přece.

S hlubokým pohnutím hovořím dnes k tomuto zákonu, vyjadřujíc za veškeré učitelstvo radost nad jeho uskutečněním, radost, že po letech hledání nových cest, bojů i zápasů, houževnatého úsilí, o kterém už hovořil pan zpravodaj Koubek, dospěli jsme konečně k cíli.