Sväz roľníckych vzájomných pokladníc na Slovensku usiloval sa už od roku 1937 vnikať do poľnohospodárskeho priemyslu a získal najmä po 29. septembri 1938 a v rokoch 1939 - 1940 niekoľko dôležitých priemyslových podnikov výhodnou kúpou od neslovanských a "nearijských" majiteľov. Pretože k nadobúdaniu účastín, prevádzke a financovaniu týchto podnikov podľa družstevných stanov nemal vtedy oprávnenie, hľadal vhodný peňažný ústav, ktorý by túto funkciu prevzal. Kúpil preto majoritu účastín Dunajskej banky, ale svoje účasti na priemyslových podnikoch do nej nevniesol, pretože sa čoskoro ukázalo, že Dunajská banka je vysoko stratový ústav, ktorý bez nákladnej sanácie nie je schopný života. Sväz RVP usiloval preto o založenie novej banky, o čom svedčia zápisy o schôdzach jeho štatutárnych orgánov z tých čias. Došlo k tomu až koncom roku 1941, kedy usnesením t. zv. slovenskej vlády zo dňa 30. októbra 1941 schválili založenie Sedliackej banky, ktorá ako jeden z koncentračných bodov slovenského peňažníctva mala v prvom rade slúžiť záujmom slovenského pôdohospodárstva

Tieto záujmy reprezentoval v skutočnosti Sväz RVP, ktorý upísal skoro plných 100% účastín novo založenej banky a vniesol do nej svoje priemyslové podniky, a to v bilančnej hodnote. Banka bola povinná zachovať bilančnú kontinuitu, t. j. bilancovať získané podniky poťažne účastiny týchto podnikov rovnakou hodnotou ako u Sväzu RVP, hoci všeobecná hodnota bola vyššia. Pretože takto s účastinami podniku prešly na Sedliacku banku aj značné latentné rezervy Sväzu RVP, Sväzu sa priznalo právo mať v neobmedzenej držbe a vlastníctve kapitálovú účasť na Sedliackej banke (t. j. účastiny) a v tom smysle sa zmenily stanovy Sväzu. Tým sa dosiahlo vzájomné krytie: banka mala účastiny podniku, ktorými upevnila vnútornú hodnotu svojich vlastných účastín a Sväz mal hodnotné účastiny banky.

Pomery sa však zmenily v roku 1945, keď došlo k znárodneniu účastinných bánk. Už pred vyhlásením dekretu č. 102/1945 Sb, usiloval sa Sväz odkúpiť nazpäť účastiny svojich bývalých podnikov od Sedliackej banky, aby ich vyňal zo znárodnenej podstaty banky a zachoval si ich pre seba; no k dohode došlo iba v júli 1946, keď už boly známe ustanovenia o znárodnení tak akciových bánk ako potravinárskeho priemyslu. Za akých okolností bol tento odpredaj sjednaný, bude uvedené ďalej. Interpelácia vytýka, že pritom boly porušené ustanovenia dekretu č. 102/1945 Sb. v tom smere, že podniky sa odpredaly za bilančnú cenu a nie za cenu obecnú na voľnom trhu, ako žiada § 32 dekretu, a že obecná hodnota podnikov je podstatne vyššia ako cena bilančná.

Zamýšľaný prevod koncernovaných podnikov Sedliackej banky v Bratislave do Sväzu RVP v Bratislave stal sa predmetom úradného pokračovania finančnej správy na Slovensku už začiatkom roku 1946. Vtedy požiadal Sväz RVP podaním z 24. januára 1946 povereníctvo financií svojim menom a v svojom zaujme o súhlas k zpätnej kúpe akcií týchto podnikov, ktoré Sväz vlastnil pred založením Sedliackej banky a ktoré do nej začiatkom roku 1942 vniesol za bilancovanú hodnotu.

Predtým však už od októbra 1945 Sväz jednal o tejto veci s Národnou bankou v Bratislave, aby vyhovel predpisom vl. nar. č. 113/1939 Slov. zák., podľa ktorého pri prevodoch spoločností s akciovým kapitálom väčším ako 500.000 Kčs je potrebné svolenie Národnej banky. O žiadostiach rozhodovala smiešaná komisia, v ktorej bolo zastúpené tiež ministerstvo financií, resp. od r. 1945 povereníctvo financií. Na podania Sväzu zo dňa 1. októbra 1945, 13. októbra 1945, 23. októbra 1945 a 26. novembra 1945 oznámila táto komisia dňa 16. januára 1946 Sväzu, že za určitých predpokladov nemá zásadných námietok proti zpätnému prevodu. Jednou z troch podmienok bol súhlas povereníctva financií.

Povereníctvo financií začalo predbežné vyšetrovania a vyžiadalo si dňa 6. februára 1946 stanovisko revízneho odboru Národnej banky československej, oblastného ústavu v Bratislave. Revízny odbor oznámil dňa 15. februára 1946, že vzhľadom k dekrétu prezidenta republiky zo dňa 24. októbra 1945, č. 102/1945 Sb., o znárodnení akciových bánk, pokladá prevod za predčasný a navrhol, aby sa riešenie odložilo do tej doby, až bude vydané vykonávacie nariadenie k citovanému dekrétu a bude prevedená reorganizácia znárodnených bánk a peňažníctva vôbec, keďže ide o vec zásadnú ktorá sa netýka len Sedliackej banky. Napriek tomuto vyjadreniu uložilo povereníctvo financií opäť dňa 19. apríla 1946 revíznemu odboru Národnej banky, aby vypracoval posudok o hospodárskych dôsledkoch navrhnutého prevodu pre znárodnenú Sedliacku banku s hľadiska majetkového a výnosového, pretože medzitým dňa 16. marca 1946 prišla tiež žiadosť o povolenie prevodu so strany Sedliackej banky samotnej.

Posudok mal byť vypracovaný v dvoch alternatívach:

a) jestli by bolo financovanie prevedených podnikov ponechané naďalej Sedliackej banke, alebo

b) jestli by prešlo i financovanie týchto podnikov na Sväz roľníckych vzájomných pokladníc.

Však prv, než tento posudok bol revíznym odborom predložený - a z nezistených dôvodov nebol predložený dodnes - dohodol sa (s vedomím povereníctva financií na porade, konanej dňa 17 júla 1946 na povereníctve financií za účasti povereníkov Dr. Mateja Josku, Dr. Martina Kvetku a Rudolfa Fraštackého) Sväz roľníckych vzájomných pokladníc so Sedliackou bankou na spoločnom postupe a na prevode nielen tých podnikov, ktoré patrily Sväzu pred založením Sedliackej banky, ale tiež niektorých iných podnikov, ktoré získala Sedliacka banka neskoršie z iných prameňov. Prevod sa mal uskutočniť so zpätnou platnosťou k 1. aprílu 1946.

Spoločným podaním zo dňa 25 júla 1946 požiadala potom Sedliacka banka so Sväzom roľníckych vzájomných pokladníc povereníctvo financií o súhlas s odpredajom, resp. odkúpením účastín na týchto dvoch skupinách priemyslových podnikov:

Podľa spoločného podania oboch strán a podľa návrhu povereníctva financií ide v prvej skupine pod č. 1. - 9. o podniky, ktoré Sväz postúpil za bilančnú hodnotu k 31. III. 1942 Sedliackej banke, až na Nitriansku stavebnú spoločnosť s r. o., ktorá bola založená v r. 1943. V druhej skupine pod č. I. - VI. sú obsiahnuté podniky, ktoré Sedliacka banka nadobudla sama od svojho založenia až do 1. apríla 1946. Čo sa týka predajnej, resp. kúpnej ceny, ide u podnikov pod č. 1. - 9. v podstate o čiastky, za ktoré boly svojho času podniky do banky vnesené, u podnikov pod č. I. - VI. o bilančné hodnoty k 1. aprílu 1946 s výhradou, že do 30. VI. 1947 bude sostavený majetkový status, podľa ktorého alebo Sväz doplatí banke rozdiel, ak bude zistená obecná hodnota vyššia ako bilancovaná, alebo Sedliacka banka uhradí Sväzu stratu, ak bude zistená cena nižšia, ako bilancovaná, avšak len v tom prípade, ak bude strata vyššia ako 3,000.000 Kčs. Strata (t. j. rozdiel medzi zistenou obecnou cenou a cenou bilancovanou) do 3,000000 Kčs u tejto druhej skupiny podnikov je povinný niesť Sväz.

Povereníctvo financií uznalo tento predaj pre znárodnenú Sedliacku banku výhodným a navrhlo dňa 18. septembra 1946 Sboru povereníkov, aby prevod schválil. Na žiadosť Sboru povereníkov doplnilo potom svoj návrh dňa 7. novembra 1946 ďalšími údajmi, ktorými bližšie odôvodňovalo správnosť tejto transakcie.

Sbor povereníkov sa na zasadnutí dňa 8 novembra 1946 usniesol, že síce súhlasí s prevodom niektorých podnikov z koncernu Sedliackej banky do Sväzu roľníckych vzájomných pokladníc, avšak s podmienkou, že sa potravinárske podniky, pokiaľ nebudú znárodnené, dostanú cestou združstevnenia do rúk roľníckych a že bude zriadená osobitná komisia, ktorá preskúma, či sú splnené všetky podmienky dekrétu č. 102/1945 Sb. o znárodnení bánk, najmä pokiaľ sa týka určenia obecnej ceny na voľnom trhu a prevodu bez strát pre banku. Usnesenie bolo intimované dňa 9. novembra 1946.

Medzitým už od apríla 1946 prebiehala v slovenskej tlači novinárska kampaň o pomeroch v Sedliackej banke a ich koncernových podnikoch a dotýkala sa jednak personálnych pomerov v banke, jednak postupu povereníctva financií pri prevádzaní zákonných opatrení v organizácii peňažníctva. Vytýkalo sa, že do banky nebola dosiaľ dosadená žiadna národná správa podľa usnesenia SNR zo dňa 24. augusta 1945, ani že nie je vykonávaný dekrét č. 102/1945 Sb., ba naopak, že sa chystá predaj koncernových podnikov banky, ktorý odporuje ustanoveniu § 32 tohoto dekrétu. Uvádzaly sa nesprávnosti, zistené v jednom z týchto koncernových podnikov, konkrétne vo firme "Slovenské drevo" a konečne sa komentovalo složenie novej národnej správy banky v čele s Ing. Jánom Havlíkom, doterajším riaditeľom priemyslového oddelenia banky, ktorú medzitým povereníctvo financií do banky dosadilo. Táto kampaň vyvrcholila, keď povereníctvo financií podalo Sboru povereníkov kladný návrh na prevod podnikov zo Sedliackej banky do Sväzu RVP za podmienok sjednaných stranami.

Preto som si dal dňa 20. novembra 1946 - vtedy ešte pred podaním interpelácie - predložiť príslušné spisy a súčasne nariadil, aby revízia, ktorú práve v dôsledku novinárskej kampane prevádzal z príkazu povereníctva už od augusta 1946 revízny odbor Národnej banky, oblastného ústavu v Bratislave u firmy "Slovenské drevo", bola rozšírená na všetky podniky Sedliackej banky i na banku samotnú a aby vyšetrila nielen neprístojnosti v hospodárení banky a podnikov, ale aby tiež zistila porušovanie všetkých zákonov, na ktorých má finančná správa záujem (predpisy devizové, daňové, dávkové, atď.).

Konštatujem, že až do tej doby som nebol v smysle dohody predstaviteľov politických strán, sdružených v Národnom fronte Čechov a Slovákov zo dňa 27. júna 1946 povereníctvom financií o veci informovaný.

Priebeh revízie ukázal, že doterajší postup (slovenskej finančnej správy) nie je dosť účinný jednak pre nepatrný počet revíznych orgánov, jednak pre právny výklad príslušných zákonných noriem, ktorými sa revízne práce zdržovaly, ba skoro zastavily. Preto som prípisom zo dňa 19. decembra 1946 znova nariadil, aby sa v revízii Sedliackej banky pokračovalo a keď ani táto pripomienka nemala podstatný výsledok a ďalšiu písomnú výmenu názorov medzi ministerstvom financií a povereníctvom som nepovažoval za účelnú, vyslal som v polovici januára t. r. do Bratislavy svoje splnomocnené úradné orgány, ktoré som podľa čl. II, ods. 1, vety 2 dohody predstaviteľov politických strán sdružených v Národnom fronte Čechov a Slovákov zo dňa 27. júna 1946, poveril výkonom svojej právomoci v obore revízie u Sedliackej banky v Bratislave, podnikov ňou spravovaných a iných podnikov, u ktorých sa vyskytne podozrenie protizákonných konaní. Ich úlohou nebolo však vykonávanie revízií samotných, čo bolo vyhradené orgánom slovenským, ale len riadiť a usmerňovať revízne práce, prípadne sjednať predpoklady pre rýchly a hladký priebeh revízie.

Po ich príchode na Slovensko bol stav revizorov Národnej banky, oblastného ústavu v Bratislave, rozšírený o ďalších vhodných slovenských úradníkov z radov kontrolného oddelenia Sedliackej banky a koncom marca t. r. (po dohode všetkých príslušných činiteľov) ešte o dvoch úradníkov revíznej jednoty bánk v Prahe. Súčasne boly organizované osobitné revízne komisie z orgánov slovenskej finančnej správy pre sústavnú revíziu menových priestupkov v oblastiach všetkých okresných finančných riaditeľstiev na Slovensku.

Revízie u koncernu Sedliackej banky boly zamerané zatiaľ tak, aby bol najprv vyšetrený spôsob, ktorým Sväz RVP nadobudnul priemyslové podniky, ďalej zistená nadobúdacia hodnota týchto podnikov, prevod do Sedliackej banky a zvýšenie hodnoty podnikov investíciami, nech už ich prevádzal Sväz alebo banka. Tieto zisťovania budú zakončené vypracovaním majetkového statusu, na čo budú nasledovať u niektorých podnikov, kde sa toho ukáže potreba, podrobné revízie prevádzkové. Až na koniec bude podrobne revidovaná banka sama. Ide o rozsiahlu a komplikovanú prácu, ktorá okrem mnohých iných predpokladov vyžaduje i čas, pretože s uvedenými 15 podnikami súvisí účasť na niektorých podnikoch ďalších, ďalej podniky už znárodnené, ktoré nie sú predmetom prevodu, vyšetrovanie u banky, Sväzu RVP, u záujmových organizácií a pod., takže dovedna ide asi o 30 podnikov. Najmä pri zisťovaní spôsobu nadobudnutia týchto podnikov musí sa ísť až do doby predvojnovej, aby boly vyšetrené všetky transakcie prostredníctvom rôznych osôb, konzorcií a spoločností ad hoc utvorených, prv než prešly podniky do Sväzu. Ťažkosti pôsobí tiež okolnosť, že časť jednaní bola vtedy vedená v cudzine a že chýba písomný materiál.

Doposiaľ boly skončené predbežné revízie a podané revízne správy o týchto podnikoch:

Záhorský cukrovar a liehovar, úč. spol. v Uhorskej Vsi,

Povážsky cukrovar, úč. spol., Trenčianska Teplá,

Slovenský roľnícky cukrovar, úč. spol., Farkašín,

Slovenské drevo, úč. spol., Bratislava,

Spojené kameňolomy, úč. spol., Bratislava,

Parný a liečebný kúpeľ "Grössling", s. s r. o., Bratislava,

Jedla, úč. spol. pre potravinársky priemysel v Bratislave,

C. F. Wigand, grafická a umelecká tlačiareň, úč. spol. v Bratislave.

Zprávy o skončených predbežných revíziach sa píšu o podnikoch:

Nitrianske mlyny a lúparne, úč. spol. Nitra,

Paperod, družstvo s r. o., Bratislava,

Slovenský zemedelský priemysel, úč. spol., Bratislava.

Pracuje sa na revíziách u týchto podnikov:

Spojená exportná sladovňa, úč. spol., Nitra,

Ferrenit, úč. spol., Nitra,

Slovenské čedičové kameňolomy, úč. spol., Krupina.

Hoci revízny program nie je vyčerpaný ani čo do počtu všetkých podnikov, ani čo do úplného spracovania materie, dovoľujú už doterajšie výsledky urobiť si obraz o celkovom spôsobe týchto transakcií a umožňujú mi podať aspoň túto predbežnú zprávu.

Sedliacka banka bola akciovou bankou a preto bola podľa dekrétu č. 102/1945 Sb. znárodnená, pri čom je podľa § 32 tohoto dekrétu povinná prenechať účasti na nepeňažných podnikoch, ktoré nepodliehajú znárodneniu poštátnením, v primeranej lehote osobám fyzickým alebo právnickým za náhradu odpovedajúcu ich obecnej cene na voľnom trhu, ak tak môže učiniť bez straty. Musí sa preto skúmať, či boly tieto podmienky dodržané a či smluva medzi Sedliackou bankou a Sväzom roľníckych vzájomných pokladníc nie je v rozpore so zákonom.

1. Zo všetkých podaní Sväzu i Sedliackej banky v tejto veci vyplýva jasne, že ide o kúpnu smluvu. Už v predbežných podaniach Sväzu z 1. októbra, 13. októbra, 23. októbra a z 26. novembra 1945 uvádza sa ako predmet "zpäťkúpa účastín priemyslových podnikov od Sedliackej banky" a žiada sa o "súhlas ke kúpe". V zápise o zasadaní dočasnej správy Sedliackej banky zo dňa 22. júla 1946, kde sa referovalo o porade na povereníctve financií zo dňa 17. júla 1946, je dohoda formulovaná takto: "Dňom 1. apríla 1946 odkúpi Sväz RVP od Sedliackej banky jej účasť na týchto podnikoch".

V spoločnom podaní z 25. júla 1946, ktoré neskoršie bolo predmetom úradného pokračovania povereníctva financií a Sboru povereníkov, sa uvádza:

"K 1. aprílu 1946 Sedliacka banka odpredá a Sväz RVP odkupuje účasti na 2 skupinách priemyslových podnikov. Predovšetkým sub 1 - 9 odpredávajú sa, poťažne kupujú podniky...".

"V druhej skupine sub I - VI odpredávajú sa so strany Sedliackej banky, resp. Sväz RVP kupuje účasti...".

Táto formulácia sa opakuje niekoľkokrát a podanie končí: "Sedliacka banka ... žiada spoločne so Sväzom RVP o vydanie príkazu k odpredaju, resp. ku kúpe účastín za ceny špecifikované v tejto žiadosti."

Ostatne i povereníctvo samo v prípise Sboru povereníkov zo dňa 18. októbra 1946 píše, že "Sedliacka banka ako odpredávateľka a Sväz RVP ako kupiteľ dohodly sa na tomto..." a v prípise zo dňa 7. novembra 1946 uvádza sa, že spoločné "podanie predstavuje smluvu medzi Sedliackou bankou a Sväzom roľníckych vzájomných pokladníc".

Ak teda ide o normálny predaj a kúpu, potom má byť tento prevod v smysle § 32 zák. č. 102/1945 Sb. uskutočnený za obecnú cenu na voľnom trhu a nie za cenu bilančnú. Sväz ovšem môže žiadať o kúpu za cenu výhodnejšiu, ale bolo by prirodzenou povinnosťou vedenia znárodnenej banky, aby tomuto požiadavku oponovalo.

Dočasná správa Sedliackej banky porušila teda svoju povinnosť hájiť záujem znárodnenej banky, keď pristúpila na odpredaj účastín za cenu bilančnú, o ktorej jej bolo notoricky známe, že je nižšia, ako cena obecná, nehľadiac ani na ďalšie majetkové a výnosové dôsledky pre prevádzku banky stratou tak podstatnej časti jej hospodárskej základne, ako o tom bude ešte ďalej zmienka. Pokiaľ na tom nesú osobnú vinu vtedajší funkcionári, bude treba ešte vyšetriť; zatiaľ možno len konštatovať, že dočasná správa mala proti prevodu námietku a že na schôdzu dňa 17. júla 1946, na ktorej sa dohoda uskutočnila, neboli obidvaja dočasní správcovia vôbec pozvaní. Spoločné podanie z 25. júla však s určitými výhradami podpísali.

Tiež postup povereníctva financií nezodpovedá ustanoveniam dekrétu č. 102/1945 Sb. Povereníctvo financií cituje síce vo svojom podaní Sboru povereníkov zo dňa 18. septembra 1946 ustanovenie § 32 citovaného dekrétu, ale hneď v ďalšom odseku uvádza, že sa interesované strany dohodly bez ohľadu na túto skutočnosť (t. j. na ustanovenie o cene obecnej), na prevode podľa sjednaných výhodnejších podmienok. Povereníctvo uvádza, že sa tak stalo so zreteľom na ustanovenie § 1, ods. 3, písm. a) dekrétu prezidenta republiky zo dňa 24. októbra 1945, č. 101 Sb., o znárodnení niektorých podnikov priemyslu potravinárskeho, z ktorého vraj nesporne vyplýva reštitučný nárok Sväzu roľníckych vzájomných pokladníc na predmetné podnikové účasti. Avšak strany svoje podania neopierajú o toto ustanovenie, ktoré ostatne žiadny reštitučný nárok priamo nezakladá, ale len vyníma zárobkové a hospodárske spoločenstvá, na Slovensku družstvá a podniky, ktoré im prináležaly po 29. septembri 1938, zo znárodnenia. Strany, t. j. Sedliacka banka a Sväz RVP sa vo svojom podaní nikde nedovolávajú ani reštitučných nárokov podľa zák. z 16. mája 1946, č. 128 Sb., ale žiadajú o schválenie kúpnej smluvy. Túto smluvu treba teda v danom prípade posudzovať len podľa zák. č. 102/1945 Sb. A ten pozná len cenu obecnú na voľnom trhu, na ktorú tiež správne poukazuje rozhodnutie Sboru povereníkov. Na dotaz Sboru povereníkov, akým spôsobom sa zisťovala obecná cena na voľnom trhu, oznámilo povereníctvo financií v svojom vyjadrení zo dňa 7. novembra 1946, že u podnikov I. skupiny bola východiskom cena, za ktorú boly podniky prevedené do Sedliackej banky, ku ktorej cene sa kalkulovaly výnosy a investície, a naproti tomu sa vzaly do úvahy majetkové dávky a reštitučné nároky pôvodných majiteľov, ktoré Sväz vzal na seba. Výsledkom tejto kalkulácie - nikde podrobne nevyčíslenej - ovšem je, že za predajnú cenu bola povereníctvom uznaná hodnota bilančná. O podnikoch skupiny II. sa tvrdí, že majú obecnú hodnotu nižšiu, ako sa zaviazal zaplatiť Sväz RVP, hoci ani tu nie je žiadon rozbor pripojený.

Zostáva ešte dotknúť sa druhej podmienky § 32 dekrétu, či znárodnená banka môže uskutočniť prevod bez straty. Už z toho, že Sväz RVP chcel ponechať výnosy z úverov prevedených podnikov Sedliackej banke do 30. júna 1947 celkom a zo 45% ešte jeden ďalší rok, vyplýva, že Sedliacka banka tieto podniky s hľadiska rentability potrebuje. Podrobný rozbor dôsledkov prevodu pre Sedliacku banku po stránke majetkovej a výnosovej nebol prevedený. Ako už bolo spomenuté, bol síce vyžiadaný odborný posudok od revízneho odboru Národnej banky, ale posudok nebol predložený a prevod bol schválený bez neho.

Konečne nemožno opominúť jednu okolnosť:

Sväz RVP mal k 29 septembru 1938 vo vlastníctve iba väčšinu účastín jediného podniku, totiž Nitrianskych mlynov. Všetky ostatné podniky, ktoré sú teraz predmetom navrhovaného prevodu, boly získané až v rokoch 1939 - 1944, teda v dobe Tisovho režimu, nech už Sväzom RVP pod vedením poslancov HSĽS Štefana Danihela, Teodora Turčeka atď., alebo neskoršie Sedliackou bankou za predsedníctva Fraňa Tisu. Nejde teda o zpätnú kúpu podnikov, ktoré Sväz RVP nadobudnul sám za normálnych pomerov, ale do Sväzu RVP má byť zo znárodnenej banky prevedený za výhodných podmienok celý koncern, vybudovaný zrejme totalitným režimom, ktorý si zo Sväzu RVP a Sedliackej banky vytvoril loyálne orgány pre svoje hospodárskopolitické ciele. Svedčí o tom menovite prípad cukrovarov v Trenč. Teplej a Uhorskej Vsi, kúpených vlastne pre HSĽS, pre ktoré bol Sväz RVP len prechodnou etapou, než bola založená Sedliacka banka. V totalitnom režime by sotva mohol vzniknúť tak mohutný koncern bez spolupráce s držiteľmi moci.