A tu pokladám za potrebné zdôrazniť, že je nesmierny podstatný rozdiel medzi štátnymi útvarmi, aké predstavovalo polofeudálne Rakúsko-Uhorsko i tzv. Slovenský štát a aké predstavuje dnešné ľudovodemokratické Československo, v ktorom každá dobrá snaha, opierajúca sa o mienku a vôľu pracujúceho ľudu, nájde dobrú podporu v našej ľudovodemokratickej vláde, i keď je to snaha na poli cirkevnom. Osobne som presvedčený, že predbežný štátny súhlas s voľbou kňazov a vyšších cirkevných hodnostárov nijako neporuší samosprávu cirkvi, veď evanjelický veriaci ľud i naďalej bude si sám voliť svojich kňazov, seniorov a biskupov, a lojálnym kňazom, ktorí úprimno stoja na pôde republiky, štát nemá príčinu odoprieť svoj súhlas a neodopre ho, ako zase aj pred účinnosťou zákona pri doterajšej autonómii podľa cirkevnej ústavy z r. 1922 štátna bezpečnosť siahla a v záujme vnútornej i vonkajšej bezpečnosti štátu musí siahnuť na každého, i keď je to kňaz, ak porušuje zákony ľudovodemokratickej republiky. Ináč v hospodárení cirkví zostává princíp samosprávy. Veď hospodáriť budú si samé sbory a administratívne složky cirkevného života, rozpočty budú predkladať samé sbory. Kto správne hospodári, správne účtuje, nebojí sa, nemá obavy z nijakého, ani zo štátneho dozoru. Vec, že sa náboženská sloboda narúša alebo bude narúšať zasahovaním nižších verejných správnych orgánov, účinne môže rozptýliť práve zákon o Štátnom úrade pre veci cirkevné. V jeho najvyšších složkách, v ministerstve i v povereníctve, i v složkách nižších, vidím bezpečnú záruku, že sa náboženský život v celom štáte bude vyvíjať na zásadách slobody svedomia a vyznania podľa zásad našej Ústavy 9. mája. To znamená, že je a bude na strane vlády a zodpovedných činiteľov vždy dosť ochoty odstrániť všetko, čo prekáža dobrému vývinu cirkví a náboženského života. Ako povedomý evanjelik pevne verím, že nie je úmyslom vlády a týchto významných zákonov cirkvám škodiť, ale čo najviac prospieť. A budem šťastný, keď všetci, ktorí z mojej cirkvi mali poznámky k návrhu zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom, prakticky sa presvedčia, že na strane vlády niet úmyslu cirkvám škodiť. (Hluk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Žiak (pokračuje): A rovnako som presvedčený, že keď tento zákon, jeden i druhý, odhlasujeme, keď sa osnovy stanú skutočnými zákonmi, generálny konvent ako najvyšší reprezentant evanjelickej cirkvi zákon s povinnou občianskou lojálnosťou prijme a doporučí sborom i kňazom, aby sa podľa zákona zariadili a spravovali. A veci sa skutočne tak vyvinujú.

Pokiaľ ide o stanovisko reformačných cirkví v našom štáte ako celku, dovoľte mi v tomto slávnom shromaždení citovať vzácne slová vynikajúceho protestantského teologa, úprimného vlastenca a spolupracovníka pri prestavbe duchovného a mravného života v našej ľudovodemokratickej republike, profesora Husovej teologickej fakulty dr J. L. Hromádku, k riešeniu pomeru cirkví a štátu. Dr Hromádka píše: "Jsme si vědomi, že ohromné změny v samé základně naší společnosti radikálně mění také vnější vztahy mezi státem a církví. I když vlastní poslání církve, jak je dáno Slovem Božím a reformačním odkazem, zůstává nezměněno, přece společenská přestavba na troskách starého světa nutí ji, aby se otevřenýma očima podívala do přítomnosti i budoucnosti. Vidíme ohromnou odpovědnost dnešních budovatelů státu a víme, že kdyby jejich dílo ztroskotalo anebo kdyby nás postihla nějaká katastrofa zvenčí, znamenalo by to nepopsatelnou zkázu všech našich hmotných i duchovních statků. Chceme proto svým způsobem a na půdě církve konat vše, aby se sociálně-politická přestavba provedla co nejúspěšněji a nejspravedlivěji, aby lidská důstojnost byla zvýšena a všem lidem aby se poskytly předpoklady pro opravdovou rovnost bez vykořisťování a bez životní nejistoty. Novou úpravu poměru mezi státem a církví přejímáme s důvěrou, že představitelům státu jde o to, aby církve plnily nerušeně své vlastní poslání náboženské a mravní. Těšíme se z toho, že se uznává a hodnotí velká úloha církví pro pokrok lidu. Církve byly ovšem nejednou nástrojem politických a hospodářských zájmů feudálních a majetkových. Ale byla to právě mocná hnutí v církvích, u nás hnutí husitské a bratrské, která probouzela svědomí a otevřela pohled do utrpení chudých a slabých lidí. Živé poselství evangelia vždycky je na straně těch, kteří úpí pod chamtivostí a násilností lidskou. I dnešní církve reformační mohou vykonat mnoho, bude-li jim ponechána plná svoboda zvěstovat evangelium a pomáhat těm, kteří trpí na duchu i na těle.

Mnohokráte bylo reformačním církvím dáváno ujištění svobody hlásat evangelium, pracovat pro ně a v jeho duchu působit na budování nových poměrů. Přijímáme toto ujištění a toužíme, abychom svou úlohu konali s nejčistší ryzostí víry, bez nejmenších postranních úmyslů politických, nenáboženských. Chceme však požádat představitele státního života, aby od nás nečekali jen opakování toho, co si občané mohou přečíst v denním tisku nebo vyposlechnout v rozhlase. Státu a společnosti můžeme přinést opravdovou službu, když zůstaneme věrni evangeliu Ježíše Krista a když budeme bojovat o čistotu mravního života. Věříce, že čím statečnější bude naše úsilí o pravdu, o čistý vztah mezi lidmi a o ryzosť charakteru, tím účinnější bude naše pomoc v dnešním velkém budovatelském úsilí. Toužíme po tom, aby nová úprava církevních poměrů byla předpokladem svobodnějšího a pravdivějšího styku mezi socialistickým státem a církvemi."

Túto formuláciu považujem za stanovisko reformovaných cirkví k riešeniu pomeru cirkví a štátu v našej ľudovodemokratickej republike.

Dovolím si povedať ešte toto: Na poradách s evanjelickými farármi na Orave, v Liptove a v Turci bolo mi jednoznačne tlmočené toto: Evanjelici sú si vedomí, že apoštolské napomenutie, aby každá duša bola poddaná vrchnostiam, má stále platnosť. Preto sa bez protivy podrobujú zákonom, pokiaľ sa tieto neprotivia zákonu božiemu, radi plnia svoje občianske povinnosti, na budovaní štátu sa ochotne zúčastňujú. Evanjelickí farári povzbudzujú veriacich, aby sa zapojili do budovateľského úsilia štátu. Majú záujem na zvýšení životnej úrovne ľudu, lebo je to mravné a šľachetné úsilie. Na poradách prítomní farári napospol a radi konštatovali, že prestávajú triedne rozdiely, znemožňuje sa vykorisťovanie človeka človekom. Hodnotiac úsilie vlády ako stavia hrádze alkoholizmu, prostitúcii, ako sa snaží pozdvihnúť pracovnú morálku, ako odstraňuje záhaľku a žebrotu a usiluje sa o svetový potrebný mier. K tomuto úsiliu vlády vyslovujú nielen svoju lojalitu, ale i prikladajú ruky k spolupráci.

Pri takomto hodnotení nemôžu jestvovať a nejestvujú podstatné rozpory. Vedenie nášho štátu stavia spoločenský život na mravnosti. Vidím základné zameranie nášho štátu, že chce byť služobníkom humanity, strážcom práva a spravodlivosti, pomocníkom pracujúcich, ochrancom slabých a utláčaných, zárukou ľudskej slobody. A čo je podľa Písma úlohou náboženstva v mravnom ohľade? Náboženství čisté a neposkvrněné před Bohem a Otcem, totoť jest: navštěvovati vdovy a sirotky v soužení jejich a ostříhati sebe neposkvrněného od světa. "Cokoli jste učinili jednomu z nejmenších mojich, mně jste učinili." Čokoľvek dobrého, šľachetného sme urobili utláčanému, chudobnému, nuznému, urobili sme Pánu. Vo veciach mravných kresťanstvo i socializmus majú spoločné úsilie zaradiť človeka do živého mravného spoločenstva s ostatnými ľuďmi, aj keď sa svetonázorove rozchádzajú.

Ťažko sa prehrešuje pred Bohom každý kresťan, príslušník ktorejkoľvek cirkvi, ktorý nepochopením vážnych chvíľ sa domnieva, že so starým svetom musí sa zrútiť aj kresťanská cirkev, a preto bojuje proti novému poriadku. Cirkev nestojí a nepadá s hospodárskym a sociálnym systémom svojej doby. V tomto novom socialistickom svete cirkev bude mať veľkú úlohu, aby mohla mravne obrodiť človeka. Kresťan s dobrým svedomím ochotne a s nadšením môže spolupracovať pri výstavbe tohto nového sveta.

Ja som presvedčený, a je presvedčených mnoho dobrých veriacích kresťanov, že sa zákony o cirkvách, ktoré dnes Národné shromaždenie uzákoní, neprotivia zákonu božiemu a cirkvám v našej ľudovodemokratickej republike prospejú. V tejto viere, ako príslušník reformačnej cirkvi a z poverenia Klubu poslancov Strany slovenskej obrody a jeho katolíckych i evanjelických členov, vyslovujem s návrhmi oboch zákonov súhlas. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná: Dalším řečníkem je pan posl. Pokojný. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. Pokojný: Slávne Národné shromaždenie!

Zraky celej Československej verejnosti, Slovákov i Čechov, obrátené sú dnes vo zvýšenej miere sem na zákonodarný sbor Československej republiky. Máme pred sebou dve dôležité osnovy. Návrh zákona, ktorým sa zriaďuje Štátny úrad pre veci cirkevné na čele s ministrom, na Slovensku s povereníkom, a návrh zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Teda dva návrhy, ktoré jednoznačným spôsobom dokumentujú starostlivosť štátu o duchovné i hmotné zabezpečenie všetkých cirkví v našej republike.

Oba tieto návrhy zákonov vyvolaly oprávnený záujem celej verejnosti republiky. A právom, lebo veď takmer každý občan republiky je súčasne príslušníkom niektorej cirkvi, má preto záujem na tom, aby sa pomer medzi cirkvami na strane jednej a štátom na strane druhej definitívne vyriešil. Po neúspešných pokusoch priamym jednaním nájsť spoločnú základnu pre ďalšie spolunažívanie, vláda sa rozhodla vyriešiť tento problém predloženými osnovami zákonov. Činí tak v dokonalej shode s najvnútornejším želaním veriaceho ľudu, ktorý ťazko nesie nevyriešené vzťahy medzi štátom a cirkvami a chce mať v tejto veci jasno.

Čo sa týka obsahovej podstaty oboch návrhov zákonov, predstavujú, ako hovorí dôvodová zpráva, zásadnú zmenu v postavení cirkví a duchovenstva v našom štáte.

Dosiaľ boly u nás cirkvi v zajatí prežitého, neľudového organizačného systému. Oboma návrhmi zákonov však ľudová demokracia oslobodzuje cirkvi i kňažstvo z pút feudálnych zastaralých kapitalistických pomerov. Ako zástupca Strany slobody a slovenský katolík zdôrazňujem, že význam cirkvi a náboženského života je u nás všeobecne uznávaný a ako sama naša ústava, tak aj ďalšie počiny vlády a štátnej správy postavenie cirkví a náboženstva uznávajú a zabezpečujú mu slobodu a podmienky rozvoja. Že tomu skutočne tak je, to museli uznať voľky - nevoľky i zahraniční pozorovatelia, ktorí prišli k nám, aby sa na vlastné oči presvedčili o situácii cirkví, a na mieste samom zistili nepravdy nepriateľskej propagandy o potláčaní náboženského života v našej republike. Práve ľudovodemokratický režim umožňuje lepšie vyžívanie náboženských citov veriacich a výdatnejšiu podporu cirkvám. Je to tak správne, veď celá naša kultúra je silne spjatá s dvetisícročným životom kresťanstva. Boly časy, keď umenie, veda sústreďovaly sa výlučne alebo skoro výlučne v rukách kňazov a cirkevných ústavov, ale práve táto dvetisícročná minulosť kresťanstva je dôvodom, že sa štátna správa cíti oprávnenou upraviť vonkajše, najmä hospodárske veci, ktoré teraz už časove nevyhovujú. V minulosti v rámci cirkevného života mohly byť určité úkony a právne usporiadania, ktoré vtedy časove vyhovovaly. Postupom však stratily na aktuálnosti, lebo život ich predbehol.

Cirkev sa vždy ťažko prispôsobovala, nemohla však zabrániť vzniku a šíreniu pokroku, ktorý vznikol mimo nej. Svetové boje a nové spoločenské usporiadanie maly a nezbytne musia mať vplyv na vonkajšiu organizáciu a správu cirkevných osôb - duchovenstva. Veď aký to zastaralý prežitok, keď duchovný otec musel ísť po dedine s košíkom vyberať vajíčka a do vreca sbierať jačmeň alebo žito, aby takto zohnal svoju mzdu za vykonávanie duchovnej služby. Bolo to azda dôstojné jeho duchovného stavu? A dávalo to azda pred cirkevníkmi náležitú autoritu ich duchovnému pastierovi? Správne sa podotýka v dôvodovej zpráve, že ani kungruový zákon z bývalej predmníchovskej republiky tento zahanbujúci stav úplne neodstránil. O bývalých kongruových platoch môžem povedať: mnoho na umretie, málo na živobytie. Je len chvályhodné, že naša ľudovodemokratická vláda ide v duchu ústavy riešiť aj sociálne postavenie kňažstva a duchovenstva, vychádzajúc zo zásady, že za každú poctivú prácu patrí slušná a primerená odmena. Nebude už rozdielov ani medzi farami. Nebude fár chudobných alebo bohatých. Videli sme, a nie málo prípadov, že práve tí najlepší kňazi kráčajúci s ľudom, rozumejúci jeho potrebám, boli posielaní, menovite v dobách nacionálneho prenasledovania Slovákov, na najchudobnejšie fary, kde prípadne aj po celý život biedne živorili. Toto prestáva, lebo tak to žiada duch času a sociálna spravodlivosť. Že vláda našej ľudovodemokratickej republiky náboženskému životu pripisuje potrebný a skutočný význam, vidieť i zo starostlivosti, ktorou štátna správa prispieva na opravy, prípadne aj novostavby kostolov a fár. V posledných mesiacoch mali sme vítanú príležitosť oboznámiť sa s radostnými dátami, ktoré najvýraznejšie dokumentujú štedrú starostlivosť vlády na tomto poli. Dosiaľ vari ešte nikdy nevenovala žiadna vláda a samosprávne národné orgány také obnosy na stavby a opravy, ako v posledných dvoch rokoch. Teda nie zatváranie kostolov, nie búranie chrámov, ale ich obnova, aby sa v nich ľud mohol zúčastniť na náboženských úkonoch a sviatostiach, ktoré tu bude vykonávať od materiálnych starostí a ťažkostí oslobodený kňaz. Nemusí sa ani chudobný robotník obávať, že nebude mať čím zaplatiť kňazovi za krst, sobáš alebo pohreb, keďže kňaz nebude na to už odkázaný. Je to vlastne oslobodenie kňažstva a duchovnej služby od blahovôle a prípadne ochotnej, niekde aj neochotnej obetavosti jednotlivcov. Je to tiež oslobodenie kňažstva od nemilej, nepríjemnej, ba priamo nedôstojnej povinnosti vyberania cirkevných daní a poplatkov po našich dedinách. Na základe oboch návrhov zákonov kňaz sa znovu vracia ku svojej funkcii, odhmotneného, čiže od hmotných stránok odbremeneného sluhu božieho a dokonalejšie a radostnejšie bude môcť vykonávať svoje vysoké výchovné aj mravné poslanie v ľude.

Keď štát preberá všetku materiálnu starosť zaistením slušných platov kňazom, vydržiavaním náboženských učilíšť, udržovaním kostolov atď., dáva tu vlastne možnosť duchovným osobám, aby mohly nehatene slúžiť ľudu hlásaním čistého, od svetskej materiálnosti oslobodeného náboženstva. Je logické, že štát má právo sledovať, či sa pod rúškom náboženstva neskrývajú veci štátu a ľudu neprospešné. Boli sme pred časom svedkami, že kňaz, ktorý bol súčasne prezidentom tzv. Slovenského štátu, spojil sa s najväčším nepriateľom Slovanstva a napomáhal germánskemu pohanstvu proti záujmom svojho ľudu, za čo ho musel postihnúť trest. Podobné príklady nám poskytly aj iné súdne procesy po oslobodení.

Práve pri známej hlbokej zbožnosti nášho ľudu má kňaz zvýšenú zodpovednosť voči nemu a štát nezbytne musí venovať pozornosť, aby nedošlo k diferenciám medzi dušpastierskym účinkovaním kňaza a jeho občianskymi povinnosťami, ako zodpovednej duchovnej osoby. Štát má a musí mať záujem, aby sa ani pod kňazským rúchom nemohlo pracovať proti ľudu a proti ľudovodemokratickému pokroku. A na pokon je to i podľa želania kňazov samotných, aby tým viac potvrdili svoju oddanosť k štátu a viedli slovenský katolícky veriaci ľud na ceste k budovaniu nového života. Je potešiteľné vidieť, ako slovenský veriaci človek vzorne a obetave zapojil sa do tvorenia nových hospodárskych a sociálnych hodnôt a pritom mohol zostať pri svojom náboženskom presvedčení a nehatene môže vykonávať aj svoje náboženské povinnosti. Či už je to robotnícka trieda, ktorá industrializačne a plánovane buduje nové Slovensko, alebo je to drobný slovenský ľud, ktorý využíva nových spôsobov mechanizácie na poli pri dobývaní chleba a iných potravín a predsa zostáva verným synom svojej cirkvi, i keď pritom vykonáva svoju občiansku povinnosť voči štátu.

A preto verím, že uzákonením predložených osnov je daná možnosť harmonickému životu a spolupráci medzi štátom a cirkvami, a som presvedčený, že ako veriaci ľud, tak i vedenie cirkví plne pochopia dobrú snahu vlády a spoločným úsilím dobudujeme si našu drahú, ľudovodemokratickú republiku, keď dáme štátu, čo je jeho, a Bohu, čo Bohu patrí. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná: Dalším řečníkem je paní posl. Leflerová. Prosím, aby se ujala slova.

Posl. Leflerová: Paní místopředsedkyně, páni ministři, paní a pánové!

Vládním návrhem zákona, kterým se zřizuje Státní úřad pro věci církevní, a vládním návrhem zákona o hospodářském zabezpečení církví a náboženských společností státem přinášíme dnes další příspěvek k bezpečnému a spokojenému životu všech občanů našeho státu. Projevujeme znovu pevnou vůli našeho národa - vybudovat světový mír.

Uvědomujeme si, že o těchto zákonech jednáme v době, kdy svět je rozdělen na dva tábory a kdy nepřátelé našeho lidu počali se znovu objevovat pozvolna i na kazatelnách našich kostelů.

V roce 1945, kdy osvobození velkým Sovětským svazem stanuli jsme všichni ve své vlasti jako svobodní lidé, myšlenka celého národa přece tehdy byla: Již nikdy válku, nikdy Mnichov, Lidice a Ležáky! Jako jedna z lidických žen byla jsem v koncentračním táboře se ženami všech vyznání. Německý fašismus ničil lidskou důstojnost, zašlapával základní lidská práva, snižoval člověka, ať to byl příslušník jakékoli církve nebo bez vyznání, bořil a pálil kostely všech církví. Vzpomínám na lidického faráře, skutečného vlastence, člověka, který miloval svůj lid, nezradil a leží také s lidickými muži ve společném hrobě v Lidicích pod křížem s trnovou korunou. Vzpomínám na těžké chvíle v kladenské reálce, kde klečely naše ženy na holé slámě a modlily se za štěstí svých dětí, které jim němečtí fašisté rvali z rukou. To bylo v roce 1942.

Již v r. 1933 vyslal Hitler vicekancléře Papena do Říma, aby vstoupil v osobní jednání s kardinálem Pacellim, nynějším Piem XII., a 20. července téhož roku byl podepsán konkordát, ve kterém se mimo jiná ustanovení říká: "Při bohoslužbách se bude připojovat modlitba za zdar německého národa a německé říše." To znamená, že zatím co plynové komory nacistického Německa nestačily spalovat zmučená těla politických vězňů, konaly se modlitby za zdar tohoto díla. To znamená, že Řím neviděl naše utrpení a schvaloval mlčky i vraždu 300.000 dětských životů, které byly zničeny v plynových komorách v Polsku. Zná lidské svědomí většího hříchu?