Z vnútorných rozporov kapitalizmu, panie a páni, vyplývala aj nestálosť manželských sväzkov a veľký počet rozvodov v kapitalistických štátoch. Darmo sa navonok hlásala posvätnosť manželského sväzku, keď jeho trvaniu neboly zabezpečené reálne predpoklady.

V novej spoločnosti spočíva inštitúcia manželstva a rodiny na celkom iných základoch. Rodina ako základný kolektív a základná jednotka spoločnosti nespočíva na majetkových vzťahoch jej členov a nie je týmito vzťahmi determinovaná. Nové spoločenské zriadenie zabezpečuje predovšetkým pevný a bezpečný hospodársky základ každému občanovi, mužovi i žene, a tak vnáša aj do ich osobných pomerov prvok hospodárskej istoty a bezpečnosti. Nieto ani majetkovej závislosti, ani strachu o hospodárske zabezpečenie detí. Tým je umožnené nové pojatie manželstva a rodiny, ktorej základom budú vzájomné vzťahy priateľstva a lásky a ktorá sa tak stane pevnou jednotkou novej spoločnosti. Pozitívny význam nového spoločenského poriadku pre posudzovanie rodinných vzťahov je v tej významnej skutočnosti, panie a páni, že ľudovodemokratický štát nielen má prvoradý záujem na nedotknuteľnosti rodiny a manželstva, ale že má aj možnosť a vie zabezpečiť nedotknuteľnosť, stálosť a bezpečnosť týchto sväzkov. V tomto smere treba chápať význam inštitúcie manželstva tak, ako ho definuje aj preambula k návrhu zákona o rodinnom práve, keď hovorí, že manželstvo je dobrovoľné a trvalé životné spoločenstvo muža a ženy, založené zákonným spôsobom, ktoré ako základ rodiny bude slúžiť záujmom všetkých jej členov i prospechu spoločnosti v súlade s jej pokrokovým vývinom.

Celé toto nové pojatie rodiny a manželstva uvádza do života vládny návrh zákona o rodinnom práve spolu s vládnym návrhom zákona o dočasných zmenách v niektorých občianskych veciach právnych a vládnym návrhom zákona o matrikách. Toto nové pojatie manželských a rodinných vzťahov odráža sa aj vo všetkých ustanoveniach zmienených zákonov.

Prejednávaná osnova zákona o rodinnom práve zavádza predovšetkým obligatorný civilný sobáš. My Slováci to zvlášť vítame, lebo tým sa len obnovuje právny stav, ktorý na Slovensku už platil. Totiž zákonný článok XXXI/1894 o manželskom práve, ktorý vstúpil do života 1. októbra 1895 spolu so zákonom o štátnych matrikách, zrušil platnosť dovtedy rôznych manželských práv spočívajúcich na základe konfesijnom a uviedol do platnosti obligatorné civilné manželstvo pre všetkých občanov štátu bez ohľadu na ich vierovyznanie. Podľa tohto zákonného článku mohol byť od 1, októbra 1895 na Slovensku uzavretý platný sobáš pred k tomu ustanoveným občianskym úradníkom a rozličné cirkevné pravidlá nezaväzovaly manželské strany podľa občianskeho práva k ničomu. Avšak zákon nečinil prekážok, aby strany po uzavretí občianskeho sobáša mohly splniť aj svoju cirkevnú povinnosť. Tento zákonný článok normoval tiež tresty peňažité i tresty väzenia na duchovných, ktorí cirkevne oddali snúbencov bez toho, že by preukázali, že pred tým uzavreli manželstvo civilné. Tento právny stav na Slovensku trval až do 14. júla 1919, kedy vstúpila do účinnosti manželská novela č. 320/1919 Sb. Tvorcovia manželskej novely tiež zamýšľali uzákoniť inštitút obligatorného občianskeho sobáša, správajúc sa zreteľom, že tomu tak je vo väčšine europských štátov, že to vyhovuje svetskej povahe štátu a že je to pokrokové. Nakoniec však po všetkých obvyklých kompromisoch koaličných strán ostala z toho obojetná ustanovizeň fakultatívneho sobáša občianskeho alebo cirkevného. Prejednávaný rodinný kodex túto ustanovizeň fakultatívneho sobáša občianskeho alebo cirkevného z nášho právneho poriadku odstraňuje a uzákoňuje ustanovizeň obligatorného civilného sobáša, pričom ponecháva stranám na vôli podrobiť sa i sňatkovým obradom náboženským, pravda až po uzavretí civilného sobáša. Konštatujem, že v tejto úprave nie je nič protináboženského nie je nič proti cirkvám, lebo však už skoro vo všetkých štátoch europských, okrem Rakúska a Švédska, je predchádzajúci obligatorný civilný sobáš uzákonený. Keď o veci uvažujeme z aspektov cirkevných, musíme mať na zreteli to, že novou úpravou ostanú nedotknuté práva veriacich uzavierať manželstvo podľa cirkevných predpisov, ohľadom ktorých bol historický vývoj ten, že feudálny štát sa veľmi nestaral o formality manželského sväzku a ponechal cirkvi úpravu tejto otázky, ktorá ju vyriešila na tridentskom koncile (1545-1563). Isteže úprava vykonaná koncilom tridentským bola vtedy na svoju dobu pokroková. Musíme si však uvedomiť, že za 400 rokov vývoj spoločnosti veľmi pokročil a že moderný štát pokladá za svoju povinnosť upraviť rodinné právo a manželstvo podľa svojich štátno-politických potrieb. Je pre dnešnú dobu len samozrejmé, že štát, chcejúc utvrdiť manželstvo a rodinu vo svojom záujme štátno-politickom, vyžaduje predchádzajúci civilný sobáš pred úradom. Výslovne sa v kodexe hovorí, že ak sa tak nestane, t. j. ak nedôjde k prehláseniu snúbencov pred miestnym národným výborom, že vstupujú do manželstva, manželstvo nevznikne.

Treba vyzdvihnúť a kvitovať, že osnova zjednodušuje uzavretie manželstva v mnohých smeroch. Nový rodinný kodex nepozná už zásnuby ako zvláštny formálny akt. Táto ustanovizeň nie je v ňom normovaná, lebo je pre manželstvo irelevantná, pretože zasnúbenie samo o sebe nedáva snúbencovi právo na donútenie druhého snúbenca k manželstvu, keďže manželstvo je dobrovoľným životným spoločenstvom muža a ženy. Osnova upúšťa tiež od vyhlášok alebo ohlášok, ktoré ako vieme z vlastnej skúsenosti ukázaly sa byť strnulým formalizmom len komplikujúcim uzavretie manželstva, čo vonkoncom nemalo opodstatnenie v praktickom živote. Namiesto ohlášok kladie osnova dôraz na to, aby snúbenci predložili výpisy z rodnej matriky a iné potrebné doklady a aby prehlásili, že im nie sú známe okolnosti, ktoré by uzavretie zamýšľaného manželstva vylučovaly a že je im známy zdravotný stav ich oboch. Osnova tu zrejme rozvíja myšlienku vyjadrenú už v zákone o čestnom vyhlásení v správnom konaní (zákon č. 173/ 1948 Sb.) a v oprávnenom predpoklade vyššej morálky občana ľudovodemokratického štátu dôveru jeho občanovi, že čestne a podľa pravdy oznámi pre sobáš potrebné okolnosti.

Uzavretiu manželstva bránia určité prekážky. Doteraz v platnom práve mali sme prekážky absolútne a relatívne, a to v takej složitosti, že sa v nich skoro nikto ani absolútne, ani relatívne nevyznal. I tu rodinný kodex vyznačuje sa príkladnou jasnosťou, keď ustanovuje, že manželstvo nemôže vzniknúť: 1. medzi osobami, z ktorých hoc len jedna žije v manželstve, 2. medzi príbuznými v pokolení priamom, medzi osvojiteľom a osvojencom, kým osvojenie trvá, medzi súrodencami a medzi osobami v priamom pokolení sošvagrenými, 3. medzi osobami, z ktorých je jedna postihnutá duševnou poruchou alebo je nedostatočne duševne vyvinutá, a 4. medzi osobami, z ktorých hoc len jedna je osobou neplnoletou.

Osnova sa vyhýba definícii manželstva v tom smysle, ako ju podáva dnes platné právo. Z preambule a z ustanovení o právach a povinnostiach manželov možno definovať manželstvo ako dobrovoľný, slobodný a trvalý sväzok muža a ženy, ktorého cieľom je zriadenie rodiny a ktorý bol uzavretý so zachovaním podmienok zákonom stanovených. Na rozdiel od buržoázneho práva stojaceho na nadriadenosti muža v rodine sú vzájomné vzťahy manželov v rodinom kodexe upravené na zásade plnej rovnoprávnosti. Svrchovanosť muža v rodine sa odstraňuje a postavenie ženy stáva sa rovnoprávnym i v rodine, práve tak, ako je už teraz žena u nás rovnoprávna v spoločnosti, v politickom i hospodárskom svete. Treba zdôrazniť jej rovnoprávnosť v hospodárskom svete. Podľa § 27 ústavy prislúcha všetkým pracujúcim nárok na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu. Toto právo sa zaručuje štátnou mzdovou politikou. Okrem toho sa v tomto ustanovení stanoví, že muži a ženy majú za rovnakú prácu nárok na rovnakú odmenu. Sme medzi prvými zo štátov, ktorý hodnotí prácu žien práve tak ako prácu mužov. Ešte v nedávnej minulosti i u nás využívali kapitalisti lacnej pracovnej ponuky žien k tomu, aby prepúšťali drahšie pracovné sily mužské, čím sa prehlbovala bieda mnohých a mnohých rodín. Pravda, zrovnoprávnenie ženy i v hospodárskom smere nebolo by úplné, keby naša májová ústava nestanovila, že ženy majú so zreteľom k tehotenstvu, materstvu a starostlivosti o dieťa nárok na zvláštnu úpravu pracovných podmienok. Táto zvláštna úprava pracovných podmienok bola nutná s hľadiska správne chápanej starostlivosti o matku a dieťa. Mohol by som tak radom vypočítať ďalšie ustanovenia ústavy, zákon o národnom poistení a pod. Vidíme, že tu ide o ozajstnú a nielen formálnu rovnoprávnosť. Je to výrazom nových, ľudových, pokrokových a socialistických názorov na ženu. Žena ako rovnoprávny druh spolu s mužom bude mať rovný podiel na vytváraní osobného a rodinného šťastia v ľudovodemokratickej rodine. Pre nás postulát rovnoprávnosti ženy po každej stránke je samozrejmosťou. My sme tézu rovnoprávnosti ženy vtelili do ústavy, vteľujeme ju do rodinného práva a vteľujeme ju i do našich myslí a do našich sŕdc. Avšak nie je tomu tak všade. V mnohých štátoch ženy nemajú politickej a hospodárskej rovnoprávnosti. V Španielsku ženy nemajú ani politické ani hospodárske práva. Tak je tomu aj v Grécku. Vo Švajčiarsku a v Belgicku nemajú hlasovacie právo, ba i vo Francúzku, ktoré malo v histórii prvú revolučnú ústavu z r. 1793, majú ženy volebné právo len od roku 1945. Spomínam si, že dokonca ani v Charte ľudských práv, ktorú odhlasovalo pred rokom valné shromaždenie Organizácie Spojených národov v Paríži, nekonštituovalo sa rovnaké právo žien, aké majú muži. U nás májová ústava postavila dôsledne ženu na roveň mužovi ako rovnoprávneho činiteľa. v každom smere a prejednávaný rodinný kodex ju dôsledne realizuje takto:

1. muž i žena majú v rodine rovnaké práva a rovnaké povinnosti,

2. o všetkých podstatných veciach rozhodujú vzájomnou dohodou; ak sa nedohodnú, rozhodne súd,

3. k výkonu povolania a ku zmene miesta zamestnania nepotrebuje žiadny z manželov súhlasu druhého manžela,

4. snúbenci môžu pri uzavieraní manželstva vyhlásiť, že naďalej priezvisko jedného z nich bude ich spoločným priezviskom. Ak si však ponechajú svoje priezviská musia pri sobáši vyhlásiť, ktoré z ich priezvisok bude priezviskom detí z tohto manželstva,

5. o uspokojenie potrieb rodiny manželstvom založenej sú povinní starať sa oba manželia podľa svojich síl a podľa pomeru svojich zárobkových a majetkových možností,

6. jednanie len jedného z manželov pri obstarávaní obvyklých záležitostí zaväzuje oboch manželov rukou spoločnou a nerozdielnou.

Tieto ustanovenia načisto odstraňujú každú doterajšiu normatívnu úpravu, ktorá i keď len náznakom upravuje právne pomery medzi mužom a ženou s hľadiska nadriadenosti muža alebo s hľadiska podriadenosti ženy vôli mužovej. Podľa starého práva platného do vydania májovej ústavy má v rodine rozhodujúce slovo manžel; manželka dňom uzavretia sobáša musela prijať priezvisko manželovo a deti mohly niesť tiež len manželovo priezvisko. Musíme spravodlivo uznať, že tento právny stav je veľmi zastaralý a skracuje práva ženy, práva ženy-matky a snižuje dôstojnosť vydatej ženy. Podobných ustanovení o nerovnosti ženy a o výsadách mužov máme v platnom rodinnom práve viac. Rodinný kodex tieto pozostatky feudalizmu a kapitalizmu priamo revolučne vymycuje z nášho právneho poriadku a namiesto toho zavádza úplnú demokratickú rovnoprávnosť.

To sa prejavuje i v majetkovo-právnych vzťahoch manželov. Tu je významnou reformou a novotou rodinného kodexu inštitúcia zákonného spoločenstva majetkového. Podľa tejto ustanovizne majetok, ktorý manželia nadobudli za manželstva, zásadne je spoločný obom manželom, vyjmúc, že by šlo o majetok nadobudnutý dedičstvom alebo darom, alebo o majetkové predmety, ktoré slúžia osobným potrebám toho-ktorého manžela, prípadne výkonu jeho povolania. Podobná inštitúcia úpravy majetkovej medzi manželmi je nášmu slovenskému právu známa. My máme inštitúciu zvanú koakvizícia alebo spolunadobudnutý majetok. U nás táto inštitúcia až do Ústavy 9. mája sa vzťahovala na prevažnú väčšinu občanov, neplatila len pre tzv. honorácionov a bývalých šľachticov. Od vydania Ústavy 9. mája, ktorou boly nielen na papieri, ale aj v skutočnosti zrušené všetky privilégiá, táto ustanovizeň platí na Slovensku pre všetkých občanov.

Samozrejme, že otázka zákonného spoločenstva majetkového je oveľa lepšie, pregnantnejšie riešená v novom rodinnom zákonníku, než bola riešená v platnom práve. Podľa nového rodinného zákonníka manžel nemôže s majetkom tvoriacim zákonné spoločenstvá majetkové ľubovoľne nakladať za manželstva, môže nad týmto majetkom vykonávať len tzv. obvyklú správu; ak ale ide o vec, ktorá presahuje rámec obvyklej správy, potrebuje k tomu súhlas druhého manžela.

Ďalší rozdiel medzi zákonným spoločenstvom majetkovým a slovenskou koakvizíciou je v tom, že zákonné spoločenstvo majetkové môže byť zrušené aj za manželstva na odôvodnenú žiadosť jedného manžela ako v prípadoch ľahkomyseľného života druhého manžela alebo v prípadoch prechodného odlúčenia manželov a v určitých prípadoch toto zákonné spoločenstvo majetkové zaniká za manželstva ex lege, a to vtedy, keď niektorý z manželov bol zbavený svojprávnosti. Ďalší rozdiel je v tom, že podľa doteraz platného práva na Slovensku podiely koakvizície sú úplne rovnaké, t. j. každý manžel dostane polovicu koakvizície. Naproti tomu podľa nového kodexu sú tieto podiely rovnaké iba vtedy, keď zákonné spoločenstvo majetkové zanikne za trvania manželstva alebo zánikom manželstva smrťou niektorého manžela. Nemusia byť ale rovnaké vtedy, keď zákonné spoločenstvo majetkové zanikne rozvodom. V tomto prípade na žiadosť nevinného manžela môže byť pomer podielov upravený inak, t. j. podľa toho, do akej miery ten ktorý manžel sa pričinil o nadobudnutie spoločného majetku. Vinný manžel môže dostať menší podiel než polovicu, ba môže mu byť aj odňatý úplne tento nárok, a to v tom prípade, ak sa vôbec nepričinil o nadobudnutie spoločného majetku. V prípade, že sú obaja manželia vinní rozvodom, súd na žiadosť hociktorého z nich ich podiely upraví tak, aby pomer podielov zodpovedal tomu, ako sa pričinili o nadobudnutie spoločného majetku. Tieto ustanovenia platia aj pre prípad, že manželstvo putatívne bolo prehlásené za neplatné. Pri uzákonení tejto ustanovizne slúžilo nám za vzor právo v Sovietskom sväze, najmä formulácia Ruského kodexu, podľa ktorého všetok majetok, ktorý manželia nadobudli za trvania manželstva, platí za spolunadobudnutý.

Nový zákon dáva možnosť manželom, aby svoje majetkovo-právne pomery upravili smluvne inak, t. j. dáva možnosť tzv. smluvného spoločenstva majetkového, a tu manželia sa môžu dohodnúť, že všetok ich majetok bez ohľadu na to, kedy a akým spôsobom bol nadobudnutý, bude spoločným majetkom oboch; alebo môžu pomer podielov na spoločnom majetku upraviť inak, než zákon stanoví, ba dokonca môžu zákonné spoločenstvo majetkové vyhradiť až ku dňu zániku manželstva. Toto posledné je vlastne čo do podstaty totožné s našou inštitúciou koakvizície, t. j. že spoločný majetok je len to, čo tu zostáva ako spoločný majetok pri zániku manželstva.

Platné manželstvo bude možno zrušiť len súdnym povolením rozvodu. Osnova tu nerozlišuje medzi rozvodom a rozlukou ako doterajšie právo medzi absolútnymi a relatívnymi dôvodmi rozluky resp. rozvodu, ale pozná iba jediný dôvod k rozvodu. Základným predpokladom rozvodu podľa vzoru sovietskeho práva nie sú jednotlivé rozvodové dôvody, ako v doteraz platnom práve, ale iba jediný dôvod, a to hlboký a trvalý rozvrat manželstva, ktorý má vzápätí, že manželstvo nemôže plniť svoj účel. Rozvrat manželstva môžu spôsobiť rozličné dôvody, a bude teda záležať od súdu, aby v každom prípade konkrétne skúmal, či taký rozvrat skutočne nastal. Pri tomto skúmaní bude možno spoľahnúť sa na naše ľudové súdnictvo a na životné skúsenosti najmä našich ľudových sudcov.

Avšak i keď nastal hlboký rozvrat, nemôže byť manželstvo rozvedené vtedy, keby to bolo proti záujmom neplnoletých detí. Tu je zdôraznený záujem štátu na riadnom plnení funkcie manželstva a rodiny, ktorý manželov predovšetkým zaväzuje, aby riadne vychovávali deti, a tu je formovaná vysoká morálka ľudovodemokratickej rodiny. Tu najlepšie vidíme, že základom ľudovodemokratickej, resp. socialistickej rodiny je účel čiste mravný, etický a spoločenský, kým v kapitalizme základ i účel rodiny bol čisto materiálny. I cirkevnej zásade nerozlučiteľnosti manželstva je bližšia táto moderná úprava proti stavu, ktorý bol zavedený nedokonalou manželskou novelou z r. 1919. Treba len vítať zvýšený záujem štátu o utuženie manželského a rodinného sväzku, zvýšený jeho záujem o deti, ako aj sankcie, ktorými štát utvrdzuje rodinu, manželstvo a starostlivosť o dieťa.

V rozvodovom práve platí zásada, že o rozvod nemôže žiadať manžel, ktorý rozvrat zavinil výlučne, iba ak by s tým súhlasil manžel druhý. Pokladáme za spravodlivé ustanovenia §u 34 osnovy, podľa ktorého ten z manželov, ktorý sa neprevinil proti podstate manželstva a ktorému manželstvo zabránilo, aby si dostatočnou mierou zaistil svoju existenciu, alebo ktorý je neschopný práce, má nárok, aby mu v prípade potreby druhý manžel poskytoval náhradu jeho osobných potrieb.

Pomer rodičov a detí je ovládaný podľa osnovy dvoma hlavnými zásadami, a to zásadou, že rodičovská moc je daná a môže byť vykonávaná len v záujme detí a v prospech spoločnosti, a ďalej zásadou rovnoprávnosti oboch rodičov. Osnova nepozná otcovskú moc a nepriznáva otcovi v rámci rodičovskej moci nijakú prevahu. Rodičovská moc náleží obom rodičom a rodičia musia ju vykonávať vo vzájomnom usrozumení, pričom sa môže každý z rodičov dovolávať pomoci úradov.

Pomer rodičov a detí určuje osnova najmä oprávneniami a povinnosťami, ktoré patria do rámca rodičovskej moci a vzájomnej vydržovacej povinnosti rodičov a detí. Pokiaľ ide o výchovu, musí byť taká, aby deti boly náležite pripravené prispievať svojou prácou podľa svojich schopností k prospechu spoločnosti. Teda prestane ten buržoázny ľahkomyseľný vzťah k deťom, k rodine a k rodinným povinnostiam. Rodičia musia sa starať, aby z ich dieťaťa stal sa statočný občan pripravený pre verejno užitočnú činnosť v záujme socialistickej spoločnosti. Tu sa najvýraznejšie prejavuje socialistické ponímanie rodiny s jej základným cieľom, aby bolo zaistené blaho budúcich generácií. V smysle ústavy nový zákon nerobí rozdiel medzi deťmi zrodenými v manželstve a deťmi zrodenými mimo manželstva. Deti zrodené mimo manželstva sú úplne na roveň postavené deťom zrodeným v manželstve. To znamená, že dieťa zrodené mimo manželstva bude mať voči svojmu zroditeľovi tie isté práva ako dieťa zrodené v manželstve, teda bude po svojom sploditeľovi aj dediť. Doteraz malo takéto dieťa len alimentačný nárok voči sploditeľovi.