Základní podmínkou jednotné mzdové politiky je zařazování a odměňování zaměstnanců nikoliv podle předchozího vzdělání, ale podle druhu činnosti, podle píle, iniciativy, pracovního výkonu a důležitosti práce. Tedy i zde se úplně novým způsobem projevují u státních a veřejných zaměstnanců předpoklady socialistické jednotné mzdové politiky, která platí v plném rozsahu pro znárodněnou výrobu. Pokud zůstávají odchylky, je to jednak se zřetelem ke zvláštní funkci státního aparátu a také proto, že ani základní pracovně-právní předpisy pro ostatní námezdně pracující již novým poměrům nevyhovují a nebylo by vhodné je přejímat.

Jedním z přežitků, který nový zákon opouští, je stará definitiva. Dnes si již téměř všichni veřejní zaměstnanci uvědomují, že definitiva byla vlastně ponižujícím opatřením pro státní zaměstnance. Tato tak zvaná výsada měla svůj původ v monarchistickém Rakousku a byla bezduchým způsobem přejata i v předmnichovské Československé republice. Bylo to dědictví kapitalistické třídy, která měla v rukou veškerou politickou i hospodářskou moc. Kapitalistický stát potřeboval definitivu pro své zaměstnance, poněvadž je tím zavazoval k poslušnosti a vytvářel z nich zvláštní kastu, oddělenou od dělnické třídy a pracujícího lidu. V kapitalistickém státě zaručovala definitiva právo na práci jen určité vrstvě v národě. Naše lidová demokracie, jejímž úkolem je postupné budování státu socialistického, nepotřebuje si kupovat určitou vrstvu pracujících. Náš stát je všechen pracující lid, dělníci a rolníci a všichni mají nárok na práci zaručen v Ústavě 9. května. Tento nárok na práci zaručený ústavou je plněn do posledního písmene.

Nemáme nezaměstnaných. Výsadu nezaměstnanosti a polozaměstnanosti jsme nechali státům kapitalistickým. Je pro ně nezbytnou podmínkou vykořisťování a bičem na mzdy a životní existenci dělníků a zaměstnanců a hlavní záminkou vyvolávání zbrojení. Dělnictvo a pokrokoví zaměstnanci celého světa však nedovolí, aby kapitalisté svoje krise řešili válkou. My v naší lidově demokratické republice máme zcela jiné úkoly. Plánujeme naše hospodářství a plánujeme také potřebu pracovních sil pro naši veřejnou a státní správu. To znamená, že i státní a veřejná správa musí se postupně učit hospodařit s pracovními silami s hlediska jejich počtu, účelného rozmístění, pracovního využití a uplatnění. (Předsednictví převzal místopředseda dr Polanský.)

Až dosud se nám to nedaří v takové míře, jak by bylo potřeba a jak bychom si přáli. Je jistě přáním nás všech, aby nový zákon byl zde žádoucím předpokladem, aby státní správa a aparát nestál byrokraticky nad občanstvem, ale těsně se spojil s dělnickou třídou a pracujícím lidem. Aby si všichni uvědomili, že blahobyt všech stoupá a bude stoupat růstem národního důchodu, který svou pílí, údernictvím a socialistickým soutěžením vytvářejí naši dělníci v závodech, dolech a na polích.

Věříme, že nový platový systém udělá ještě ve vyšší míře než dosud ze všech státních a veřejných zaměstnanců dobré hospodáře. Setkáváme se s těmito zjevy již v širokém měřítku. Odborům a dalším masovým složkám našeho veřejného života docházejí z různých míst resoluce a usnesení, jež mluví o novém poměru veřejných zaměstnanců k práci a socialistickému budování. Veřejní a státní zaměstnanci vítají návrh nového platového zákona a považují jej za svoje vítězství a vítězství dělnické třídy, které přispělo k přeměně ve státní správě a přineslo důsledné zlidovění. Považují za správné zásady jednotné mzdové politiky, kdy každý zaměstnanec je placen podle toho, jakou práci vykonává, jaká je její důležitost a užitečnost pro celek. Vítají skutečnost, že jednotné platové zásady pro veřejné a státní zaměstnance i pracovníky ve znárodněné výrobě přispějí k dalšímu utužení vzájemné důvěry a solidarity. A tento souhlas je současně slibem všech státních a veřejných zaměstnanců. Budou všechnu svoji práci zaměřovat ke zvyšování její produktivity. Budou pracovat odpovědně jako jednotlivci i jako celek a pomáhat odstraňovat zbytky kapitalistického byrokratismu. Budou i nadále rozvíjet soutěžení, napomáhat průmyslové výrobě, výchově a zdraví pracujícího lidu a novou organisací práce hledat další úspory v pracovních silách a materiálu. Chtějí být stále lepšími hospodáři, kteří se svou prací přičiní o růst národního důchodu, aby si zasloužili svůj podíl a tím i vyšší životní úroveň.

Jaká může být krásnější idea a perspektiva pro veřejné zaměstnance, než v čele s dělnickou třídou budovat podmínky pro světový mír, pokojnou práci a blahobyt všeho lidu? Všechny společenské řády, které zde v minulosti byly, v těchto základních požadavcích života pracujících zklamaly.

Zůstává zde socialistický řád budovaný námi podle vzoru Sovětského svazu, který nám zaručuje mír, pokojnou práci a bezpečnost. Poněvadž nový platový zákon pro veřejné zaměstnance s jeho socialistickými zásadami považujeme za mobilisační prostředek pro tuto politiku a snahy, vítáme jej a budeme pro něj hlasovat. (Potlesk.)

Místopředseda dr Polanský: Dalším řečníkem je pan posl. Török. Dávám mu slovo.

Posl. Török: Slávne Národné shromaždenie!

Zákon o pracovných a platových pomeroch štátnych zamestnancov, ktorý je na dennom poriadku dnešného zasadnutia Národného shromaždenia, týka sa i veľkej rodiny učiteľov. Tým, že upravuje a zabezpečuje ich hmotné postavenie, pomáha zlepšovať ich prácu v škole i mimo školy, aby učiteľ ľudovodemokratickej školy bol skutočným učiteľom a vychovávateľom našej mládeže i nášho ľudu. Našu socialistickú budúcnosť si nevieme predstaviť bez socialisticky vychovanej mládeže. Sverujeme teda do rúk učiteľov to najcennejšie, našu mládež, aby ju viedli a pripravili pre radostnejšiu prácu a pre jej krajšiu budúcnosť. Ak sa mi dnes dostalo tej cti, že môžem pred týmto fórom hovoriť v mene učiteľstva, hovorím ako jeden z nich a chcem sa aspoň v krátkosti zmieniť o úlohe učiteľov v národe tak v minulosti, ako aj v prítomnosti a poukázať na zápas, ktorý učiteľstvo sviedlo o lepšiu českú a slovenskú školu. I keď sa tento zápas viedol za iných podmienok v českých zemiach, ako na Slovensku, bol jednako tvrdý, lebo úmysly nepriateľov boly totožné.

Keď sa po vydaní školského zákona v roku 1869 zdalo, najmä v zemiach českých, že sa škola uvoľní zo závislosti kléra, ktorý bol hlavnou oporou habsburskej monarchie, vtedy vlasteneckí učitelia, ktorí svorne s pracujúcim ľudom zápasili o dušu každého českého dieťaťa, bránili ich proti germanizačnému úsiliu nemeckých fabrikantov a grófov. Jediní, ktorí ich snahu podporili, boli vtedy robotníci a baníci, z ktorých mnohí neváhali stávkovať za otvorenie českej školy a tiež i proti prenasledovaniu pokrokových učiteľov. V deväťdesiatich rokoch minulého storočia, keď rakúsko-uhorská monarchia pod tlakom revolučných vĺn uvoľnila spolkový život, nájdeme učiteľov na prvých miestach v speváckych, ochotníckych a iných vlasteneckých spolkoch. Osveta a kultúra v obciach opierala sa takmer výlučne len o učiteľov. V svojej odborovej organizácii poriadali učitelia prednášky a kurzy, aby zlepšili svoju vlastnú prácu a mohli dať takto čo najlepšie vzdelanie najširším vrstvám nášho ľudu, lebo si boli vedomí tej skutočnosti, že zvyšovaním kultúrnej úrovne ľud skôr prehliadne podstatu utlačovania a spozná i svojich vykorisťovateľov. Za túto činnosť boli vlasteneckí učitelia prenasledovaní, najmä prekladaním na odľahlé miesta, vyšetrovaní a ináč odstrkovaní a zneškodňovaní. Bola to iste bohatá doba na veľké činy učiteľov, ktoré vykonali v prospech utlačovaného národa, ale bola to súčasne i doba najväčšej biedy učiteľstva, časy hladu a tuberkulózy a strádania práve tak, ako strádal robotník, lebo vtedajší kapitalistický systém takýchto učiteľov odmeňovať nechcel. I keď si konečne učitelia, v českých zemiach v roku 1903 vynútili skromnú úpravu platov, tu sa zemský snem ponáhľal so zavedením nepopulárnej dane na pivo, čím učiteľský stav ešte väčšmi ponížil. Hmotné zabezpečenie učiteľstva stalo sa teda závislým na tom, či sa vypije primerané množstvo piva, aby mohly byť učiteľské platy uhradené.

Na Slovensku bolo školstvo a učiteľstvo ešte v žalostnejšom stave. Uhorský zákon z roku 1868 uznal síce právo zriaďovať jednotlivým národnostiam školy nižšie i stredné v materinskej reči, ale skutočnosť bola celkom iná. I zákon z r. 1879 nariaďuje, aby sa maďarčina stala vyučovacím predmetom i na všetkých ľudových školách a že nabudúce nesmie sa stať učiteľom, kto nevie maďarsky slovom i písmom tak, aby mohol vyučovať. V r. 1891 zastihla maďarizácia už i deti v rokoch predškolských zriadením detských školiek a opatrovní, do ktorých tiež bola zavedená maďarčina. Vlasteneckých učiteľov suspendovali a slovenských študentov vyhadzovali zo škôl. Všetko sa robilo pod zámienkou šírenia sa panslavizmu a pre nebezpečie utvorenia panslávskeho štátu. Najťažším úderom pre slovenské školstvo boly nešťastné apponyiovské zákony z r. 1907. Zákony boly tak prísne, že žiaci po ukončení 4. roku ľudovej školy mali ovládať maďarsky jazyk slovom i písmom. Ktorý učiteľ nedocielil v maďarčine požadovaný výsledok, podliehal disciplinárnemu vyšetrovaniu. Ani vtedajšie cirkevné školy nemohly nadlho poskytnúť ochranu slovenskému slovu, lebo vysoká cirkevná hierarchia účinne podporovala apponyiovské snahy. V januári 1892 vydal košický biskup Bubics pastiersky list, v ktorom hovorí, ako ho to bolí, že v jeho diecézi žije ešte aj taký ľud, ktorý nevie po maďarsky. Vyzýva preto duchovenstvo, aby aj tu konalo svoju povinnosť. Takýto stav trval na Slovensku v školstve až do konca prvej svetovej vojny.

Po národnom oslobodení v roku 1918 očakávali učitelia, že práca v národne slobodnej republike bude nielen uznávaná, ale i primerane svojmu významu honorovaná. Právom tiež očakávali, že učiteľstvo bude jednotné a nebude sa viac deliť na štátne, cirkevné, obecné a pod., ale že pri jednakej službe svojmu štátu bude jeho práca jednotne uznávaná. Učitelia však zažili veľké sklamanie. Už v roku 1921 odôvodňoval Dr Rašín v československom parlamente sníženie učiteľských platov tým, že učitelia musia predchádzať príkladom, aby sa potom mohlo snižovať i u ostatných. Za učiteľov sa vtedy znovu postavili robotníci, ktorí vedeli, že ak sa snížia platy učiteľom, začne sa uzákoňovať bieda i pre ostatných a že tým súčasne uzákonia nové zisky pre statkárov a fabrikantov. Delegácia učiteľov bola v tom čase z parlamentu políciou vyvedená za to, že poukázala na niektorých poslancov, ktorí síce o význame školy a učiteľstva pekne hovorili, ale za zákon o sníženie platov ochotne hlasovali. Pokrokové organizácie učiteľov boly rozbíjané. Pokrokoví učitelia sa sústredili v socialistickom sdružení učiteľov a neskoršie v Učiteľskej unii, ktorá pod vedením profesora, terajšieho Zdenka Nejedlého, vytrvala v boji až do mníchovskej zrady.

Ešte ťažší bol boj slovenských, pokrokových učiteľov o novú školu. Väčšina vtedajších ľudových škôl mala cirkevný ráz. Na týchto školách úsilie učiteľov dať škole zdravú, pokrokovú náplň a odpútať sa od starých a škodlivých tradícií v škole, kvalifikovalo sa v cirkevných kruhoch ako zavádzanie novotárstva a bezbožníctva do školy. V koľkých prípadoch stroskotala snaha učiteľov o postavenie novej školskej budovy len preto, že cirkev sa stavala proti zmene rázu školy a chudobní veriaci neboli v stave snášať vysoký stavebný náklad na postavenie cirkevnej školy!

Najťažšie doby prežívala česká a slovenská škola a učitelia za doby neslobody. Na českej škole sa síce učilo česky, ale dejinám sa vyučovať nesmelo. Vlasteneckí učitelia tým, že i proti zákazu vyučovali dejinám, znemožnili germanizačné snahy nacistov.

Na Slovensku v tejto dobe pod zámienkou akéhosi sjednotenia národného školstva, ale v skutočnosti pre zámery politické, pocirkevnili ľudové školy, čím sa vniesol ešte väčší chaos do organizácie slovenského školstva. V žiakoch sa pestovala, najmä v nábožensky smiešaných obciach, náboženská nevraživosť bez rešpektovania ohľadov na iné cirkvi. Učiteľstvo bolo poštátnené, aby mohli byť i z cirkevných škôl prekladaní takí učitelia, ktorí s fašistickým režimom na Slovensku nesúhlasili. Národné školstvo sa tak dostalo úplne do područia cirkevnej hierarchie, ktorá mala zastúpenie ve vedení štátu, a učiteľstvo malo byť použité k tomu, aby tento ľudu nepriateľský štátny systém podporovalo. Za tohoto stavu bolo len samozrejmé, že povstalecká Slovenská národná rada medzi prvými zo svojich opatrení vydala nariadenie o poštátnení slovenského školstva. Po oslobodení začala ľudovodemokratická republika budovať naše školstvo a starať sa o jeho rozvoj tak, ako si to škola i učiteľ v ľudovodemokratickom štátě zaslúži. Medzi prvými rekonštrukčnými prácami po vojne bola rekonštrukcia školských budov, aby sa mohlo v prerušenom vyučovaní počas fronty s najväčším urýchlením pokračovať. S postupujúcou obnovou vojnou rozvráteného hospodárstva boly odčinené rozličnými vládnymi nariadeniami a zákonmi aspoň tie najväčšie krivdy z dôb neslobody a prvej republiky. V roku 1947 bolo učiteľstvo zrovnoprávnené s ostatnými verejnými zamestnanci. Je len na škodu našej českej a slovenskej školy, ako i učiteľstva, že niektorí učitelia zabudli na slávnu tradíciu vlasteneckých učiteľov a podľahli svodom reakcie. Verili demagogickým heslám a nevideli za týmito heslami skutočný zámer reakcie: odvrátiť nás od cesty k socializmu, ktorá jediná zaručuje trvalý blahobyt všetkých pracujúcich. Avšak i v tomto politickom zmätku zachovalo sa zdravé jadro učiteľstva, ktoré si uhájilo pokrokové vedenie odborovej organizácie, sjednotenej s ostatným pracujúcim ľudom v Revolučnom odborovom hnutí.

Februárové víťazstvo 1948 vyradilo reakciu i z kultúrnej fronty a učiteľstvo postavilo na správne miesto: kráčať s ľudom a vytvoriť zo školy miesto ľudovodemokratickej výchovy, uberajúcej sa k socialistickej výchove mládeže českého a slovenského národa. Školy sa dnes stávajú skutočne školami zdravého pokroku. Ich rozvoju venuje štát neobyčajne veľkú starostlivosť.

Vo februári skončil sa víťazne i zápas o jednotnú školu, čím boly vytvorené predpoklady pre jednotnú výchovu v duchu ľudovodemokratickom. Učiteľstvo má dnes možnosť, aby popri svojich školských povinnostiach sa i naďalej vzdelávalo a školilo v rozličných kurzoch, aby tak svoju prácu podložilo znalosťou vedeckého socializmu. Učiteľstvo má príležitosť dokázať práve teraz význam svojho povolania tým, že pôjde úprimne s ľudom. Musí vychovávať mládež sebavedomú, ktorá pozná hospodárske základy vývoja našej spoločnosti, musí poznať zákonitosti, ktorými sa riadi budovateľské úsilie nášho ľudu. Musí vychovávať mládež k vlastenectvu a hrdú na budovanie socializmu. Tak ako zápasili starí vlasteneckí učitelia o každé české a slovenské dieťa proti jeho odnárodňovaniu, tak musí dnes zápasiť učiteľ o každé dieťa, aby pochopilo veľkosť doby, v ktorej žijeme a aby túto skutočnosť poznali i rodičia. Dnes pripadá veľká úloha zvlášť učiteľom na vidieku, ktorí musia stáť v prvých radoch na ceste, vedúcej k socializácii dediny. Je iste potešiteľným zjavom, že už dnes stovky učiteľov pracujú pri zakladaní JRD, a pevne verím, že dnes nepotrvá dlho, keď sa zapoja do tejto práce všetci. Učiteľ musí vychovávať našu mládež k tomu, aby si vážila prácu, najmä prácu, ktorá vytvára nové hodnoty pre nás všetkých. Tým, že sa učiteľstvo ochotne zúčastnilo dlhodobých brigád, či už v baniach, lesoch, alebo na poliach, preukázalo svojim činom nielen dobrú snahu a porozumenie pre potrebu pracujúcich, ale získalo tak cenné skúsenosti pre svoju prácu v škole i mimo školy. V ľudovodemokratickej škole sa nemôže učiteľ uzavrieť len do svojej triedy, ale musí úzko spolupracovať s rodičmi, občanmi a mládežou. Som presvedčený, že učitelia poskytnú všemožnú podporu pionierskemu hnutiu na našich školách, ktoré hnutie pomôže skvalitniť ako vyučovanie, tak i výchovnú prácu v škole. K týmto nových úlohám, k tejto novej práci v škole i mimo školy pristupujú dnes učitelia so skutočnou vážnosťou a s vedomím, že škola dneška má byť nielen miestom sbierania vedomostí, ale aj pravou školou socializmu na všetkých jej stupňoch. A tu chcem práve pri tejto príležitosti zdôrazniť nutnosť plánovitého zadelenia aj mimoškolskej práce učiteľstva. Na tento nedostatok si dnes väčšina učiteľstva právom sťažuje. § 23 platového zákona jasne hovorí: "Učitelia sú štátni zamestnanci, ktorí na školách obstarávajú výchovu a vyučovanie." A v ďalšom § pri vymedzení povinností kladie sa práca v škole na prvé miesto. Nedostatočne plánovaná mimoškolská práca prevádza sa dnes často ešte na úkor práce školskej. V tomto smere bude treba, v záujme samej školy a jej dobrých výsledkov, sjednať nápravu.

Nový platový zákon, ktorý zahrňuje i lepšie materiálne postavenie učiteľstva, prispeje k plneniu veľkých úloh našej školy. Zaisťuje slušné počiatočné platy, aby sa získal čím väčší záujem mladých ľudí o toto povolanie. Výkonnostným sa zhodnotí skutočná práca učiteľova, aby ten, kto väčšou prácou prispeje k vybudovaniu ľudovodemokratickej školy, zaslúžil si i lepšiu odmenu. Platový zákon pamätá i na odmeňovanie ťažšej práce za zvlášť nepriaznivých podmienok. Pamätá sa najmä na odmeny vidieckych učiteľov, ktorí pomáhajú pri socializácii dediny a odmení lepšie i tých, ktorí vo svojej osvetovej práci budú uvedomovať ľud v socialistickom duchu. Platový zákon položí základy k tomu, aby sa učiteľ - podľa slov Lenina - dostal v socialistickom poriadku na takú výšku, na akej za kapitalizmu nikdy nestál.

Učiteľstvo si je dobre vedomé, že za zvýšenie svojej životnej úrovne môže ďakovať v prvom rade pracujúcemu ľudu, jeho prezidentovi Klementovi Gottwaldovi, našej vláde, obrodenému Národnému frontu na čele s vedúcou složkou, Komunistickou stranou Československa, a Revolučnému odborovému hnutiu. Odmenou za túto starostlivosť učiteľstvo splní svoju úlohu: bude vychovávať mládež sebavedomú, hrdú, milujúcu svoju vlasť a svojho prezidenta, veľký Sovietsky sväz s generalissimom Stalinom na čele, mládež, ktorá bude milovať pracujúci ľud celého sveta. (Potlesk.)

Místopředseda dr Polanský: Dále má slovo p. posl. Sláva.

Posl. Sláva: Pane předsedo, páni ministři, paní a pánové!

Ve vládním návrhu zákona o pracovních a platových poměrech státních zaměstnanců, který dnes projednáváme, provádíme jednotnou úpravu pracovních a platových poměrů všech státních zaměstnanců včetně také zaměstnanců lidové správy, učitelů, zaměstnanců zahraniční služby, jakož i zaměstnanců zdravotní péče. Tento zákon jako všechny nové zákony, na nichž se Národní shromáždění usneslo od února r. 1948, jest důležitým článkem ve výstavbě nového socialistického právního řádu. Tato skutečnost je důsledkem rozhodného kroku, k němuž náš pracující lid nastoupil květnovou revolucí v roce 1945 a který dokončil vítězným únorem 1948. Za tu dobu hospodářský a společenský život v naší republice prodělal a stále prodělává řadu změn, jež plynou z naší cesty k socialismu. Tyto změny zasáhly hluboko do všech oborů lidské práce i myšlení, přinesly pracujícím veliký prospěch a našemu státu netušený a nikdy předtím nevídaný rozkvět.