Proto se nedáme mýlit válečným pokřikem amerických kořistníků. Vždyť ani všechen lid Ameriky s nimi nejde. Jejich zákeřné dílo se jim nepodaří. Národy mají své zkušenosti s nacisty a vidí na Koreji, že američtí neonacisté jsou ještě brutálnější. Proto jsou národy odhodlány ještě rozhodněji bojovat proti agresorům. Stále rostoucí mohutné hnutí obránců míru a Světová rada míru burcují lid všech zemí a všech politických směrů proti válce. Miliony lidí uskutečňují heslo varšavského kongresu "Na mír se nečeká - za mír se musí bojovat". Stamiliony lidí stojí za usneseními Světové rady míru. A mezi těmito oddanými a hluboce přesvědčenými lidmi spolu s námi stojí lid z Německé demokratické republiky a pokrokoví lidé ze západního Německa, které musíme v jejich boji podporovat a posilovat, poněvadž není Němec jako Němec a Němec bojující za mír je nám bližší než uprchnuvší zrádci, kteří chystají válku. (Potlesk.)

Jsou dány všechny předpoklady, abychom mír vybojovali. Za mír bojuje především mohutný Sovětský svaz, bojuje Světová odborová federace, Mezinárodní svaz demokratických žen, Světová federace demokratické mládeže. Lid celého světa, přesvědčen pravdivosti slov Stalinových, se nedá opřísti síti lži a bere už věc zachování míru do svých rukou a bude ji hájit do konce. A především je to lid Československa, semknutý kolem svého presidenta Klementa Gottwald a v pevné jistotě, že na zrádce, quislingy a agresory dopadne jednou jeho drtivá ruka a že nikdy a za žádnou cenu se nebudou opakovat Mnichov, Lidice a Ležáky, protože Gottwald není Tusara protože republika dneška není republikou z r. 1938 a protože president, vláda a lid jsou shodni. (Potlesk.)

Prohlašuji jménem klubu poslanců čs. strany socialistické, že budeme hlasovat pro schválení rozpočtu na r. 1951. (Potlesk.)

Podpredseda Komzala: Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi, ktorým je p. posl. Török.

Posl. Török: Slávne Národné shromaždenie!

V rozprave o našom tohoročnom štátnom rozpočte bol tento rozpočet plným právom hodnotený ako rozpočet budovateľský a mierový. Počuli sme nielen čísla jednotlivých kapitol, ale aj údaje o tom, čo tieto čísla znamenajú, keď ich premietneme do krajov a okresov, teda do skutočného života, keď z týchto čísiel usilovnými rukami našich pracujúcich vyrastú tie hodnoty, ktorých tento rozpočet je finančným plánom. Pred očami nám už teraz defilujú stovky a tisícky nových hodnôt, ktorými tento rozpočet obohatí náš život v celej republike, a s radosťou treba konštatovať, že menovite na Slovensku bude znamenať ďalší mocný krok k vyrovnaniu rozdielov. Toto vyrovnanie započala múdra a starostlivá politika nášho pána prezidenta Klementa Gottwalda, najmä industrializáciou Slovenska, ktorú s takou húževnatosťou a láskou vedie náš podpredseda a minister zahraničných vecí Viliam Široký. Áno, z týchto rozpočtových čísiel príde nové zvýšenie životnej úrovne nášho ľudu, nová radosť a uspokojenie z našej cesty k socializmu. A keď náš rozpočet, o ktorom tu práve rokujeme, srovnáváme s rozpočtami mnohých západných krajín, krajín imperializmu, krajín vojnových rozpočtov, sme hrdí na to, že aj tohoročný náš rozpočet napriek všetkému vojnovému hurhaju bude pre nás znamenať nie viac kanónov, bômb a baktérií na ničenie životov, ale viac pracovných príležitostí, viac chleba, škôl, nemocníc, jaslí, teda viac radosti zo života.

Preto naše občianstvo právom sleduje aj naše rozpočtové rokovania s veľkou pozornosťou. Učí sa tomu, že rozpočet štátu už nie je viac záujmovou hrou mocipánov, ale že v ňom sú mnohé ním očakávané požehnania aj pre dediny, počnúc elektrifikáciou, školou, kultúrnym domom, družstevnými budovami, jaslami, a končiac potrebným autobusom a porodnou sieňou v dedine. Nedávno som cestoval s roľníckou ženičkou z Oravy, ktorá práve nastupovala trojtýždenný rekreačný pobyt v Piešťanoch. Z rozhovoru s ňou sa ukázalo, ako si váži starostlivosť štátu potreby ľudu, keď mi v rozhovore medzi iným povedala: "Nechcem tomu ani veriť, že idem na dovolenku. Celý život som hrdlačila a ani sa mi nesnívalo o dovolenke. Dnes štát lepšie gazduje, keď má peniaze i pre naše potreby." Tieto jednoduché slová ženičky viac hovoria než sebakrajšia reč.

Aj terajšia rozprava o štátnom rozpočte je novou príležitosťou k tomu, aby sme z najpovolanejšieho fóra povedali našim občanom, prečo dnes máme na spoločné veci viac peňazí a prečo máme aj na také výdavky, na ktoré predtým nikdy nebolo, aby sme povedali, aký je rozdiel v hospodárení štátu pred februárom 1948 a medzi dnešným, kedy je ľud sám svojim hospodárom.

Pán minister financií Kabeš vo svojom expozé k predloženému rozpočtu veľmi pádne poukázal na to, čím boly a aj sú štátne rozpočty v zemiach kapitalizmu, a čím sú v štátoch s plánovaným socialistickým hospodárstvom. Jeho slová mnohým z nás oživily spomienky na niekdajší parlamentný život, najmä po oslobodení, zvlášť na celé to arrangement politických ťahaníc okolo štátneho rozpočtu, ktorý už svojou štruktúrou vyrástal zo strannícko-mocenských obchodov. Až teraz, keď vidíme tú veľkú starostlivosť, s akou od roku 1948 sostavujeme náš rozpočet ako finančný rámec vykonať sa majúcich budovateľských úloh, rozumieme veľkému rozdielu medzi rozpočtom dneška a rozpočtami pred februárom. Vidíme lepšie aj to, prečo malo rozpočtové rokovanie v našom Národnom shromaždení taký priebeh, akému sme mnohí boli svedkami do roku 1948. Rozumieme, prečo sa vyvinul taký boj o obsadenie miesta predsedu rozpočtového výboru, prečo bývalá DS sa vrhla na toto predsedníctvo, prečo tam delegovala smutne známeho robotníkožrúta, advokáta, remeselného špiona Dr. Zibrína, rozumieme, ako starostlivo svojimi dôvernými ľuďmi obsadzovala táto strana každú pozíciu, ktorá mala aký - taký význam v súhre boja proti Komunistickej strane, ktorá viedla boj o základné postuláty socializácie, o plné prevedenie znárodnenia výrobných prostriedkov. Teraz sa javí vypuklejšie, prečo bol na čele poslaneckého klubu veľkostatkár Ursíny, prečo klubovým tajomníkom Dr. Ruman, povereníkom financií Ursínyho švagor Dr. Josko, generálnym tajomníkom DS Dr. Hodža a na všetkých ostatných pozíciach, najmä na všetkých hospodárskych pozíciach strany, osvedčení a oddaní prívrženci tohoto vedenia.

Rozpočtové debaty pred februárom nám poskytujú jasný obraz o tom, čo bolo snahou reakčných živlov jednotlivých politických strán. Rečníci, ktorí tlmočili stanovisko svojich strán, vyvíjali najväčšie úsilie a to skryte i otvorene, aby obhájili všetky prvky kapitalistického systému, aby zo začiatku hamovali náš vývoj - neskoršie, v príhodnej dobe, aby mohli previesť zvrat k predošlým pomerom. V znárodnení tovární, baní, energetiky, obchodu a peňažníctva videli najväčšie nebezpečie, pre existenciu kapitalizmu a tým i ohrožovanie existencie reakčných strán a všetkých príjmov ich vedúcich činiteľov. Keď sa všetci nepriatelia nového života presvedčili, že boj o znárodnenie prehrajú, nasadili taktiku zdržiavania a prekážania, najmä tu v parlamente pri odhlasovaní jednotlivých zákonov. Celé reakčné politické súručenstvo využívalo jak rozpočtové jednania, tak aj sám rozpočet pre svoje nekalé hry. Ich výrobky behom rozpočtových rokovaní jasne ukazovaly, kam mieria so svojou záludnosťou.

Na oživenie pamäti uvediem niekoľko príkladov. Bývalá DS ústami svojho poslanca a povereníka Dr. Josku zaujímala takéto stanovisko k rozpočtu na rok 1948: " .... našim gazdovaním zaťažujeme aj naše budúce generácie; ak by to malo ísť takto ďalej, nielen, že skonzumujeme podstatu, čiastočne zdedenú po našich predkoch a čiastočne vytvorenú už nami, ale zaťažíme aj budúce generácie, ktoré budú musieť pracovať na úhradu schodkov, ktoré sme im zanechali." A ďalej prorocky predpovedá: "Od skončenia vojny sme venovali viac úsilia zmene vlastníckych pomerov u rôznych statkov, ako ich produkcii. Ak by naša hospodárska politika mala tak ďalej pokračovať, vyšli by sme koniec-koncov na žobrácku palicu". Dr. Josko myslel hlavne na podstatu toho majetku, na ktorom bol účastný ako spolumajiteľ ursínyovského veľkostatku a píly, ktorá bola založená za bývalého Slovenského štátu a ktorá sa vtedy tak dobre finančne zotavila dodávkami fašistickému Taliansku a Nemecku. Myslel na mnohoobročnícke funkcie, ktoré ursínyovská rodina obsadzovala v družstevníctve a peňažníctve. Svojim gazdovaním chcel zachraňovať majetkovú podstatu našich fabrikantov, keď im zachraňoval majetky pri manipulácii viazanými vkladmi a dávkami z majetku, pričom obohacoval tak fabrikantov, ako i seba, a poškodzoval štátnu pokladnicu o stámilióny. Nie menej charakteristickým bolo jeho gazdovanie v Sedliackej banke, kde štát bol poškodený o ďalšie desiatky miliónov korún. Teraz už chápeme jeho obavy pred znárodňovaním, ktoré znamenalo koniec všetkých možností pre jeho skvelé obchody.

Aby výroky Dr. Josku nevyznely len tak naprázdno, priskočil mu na pomoc i vtedajší predseda rozpočtového výboru Dr. Zibrín a dodal: "Očakávame od národa, aby pracoval a šetril. Národ však chce vedieť, na čo pôjdu dane, ktoré zaplatí, a čo získa šetrením." A v ďalšom vytýka neúmerné platy riaditeľov národných podnikov. Za akého nevinného baránka a starostlivého hospodára sa vydával človek, ktorý ako bezohľadný advokát na Horehroní v najtvrdších časoch pre robotníctvo a drobné roľníctvo, v dobách kríze, hnal všetky procesy až k exekúcii, predával na dražbách roľnícke a robotnícke majetky aj za četníckej asistencie. Za vojny fungoval v Londýne a na rôznych miestach v zahraničí, ako agent CIC. Jeho pričinením a špionážnou činnosťou sa za bývalého Slovenského štátu niekoľko desiatok ľudí dostalo do žalára. Po oslobodení sa vrátil a pokračoval vo svojej špionážnej činnosti. Pridal sa k DS, lebo tam mal najlepšiu záruku pre plnenie svojich vrecák. Mal mesačne 92.000 Kčs zisteného príjmu.

V tejto hre sa jednotlivé strany striedaly, a keď bývalá DS hrala druhé husle, prím prevzalo reakčné vedenie Lidovej strany. To je zrejmé z jej stanoviska, ktoré tlmočil pri rozpočtovej debate býv. poslanec Klimek, keď medziiným na obranu súkromných podnikateľov povedal: "Naše daňová soustava také podlamuje iniciativu jedince, protože zvětšení výroby přináší větší zisk a větší starosti, při čemž stát odčerpává daní tento vyšší zisk a podnikatel se dře zadarmo a proto odmítá zvyšování výkonu svého podniku, neboť jeho zisk při menší námaze a starosti je stejný." A ďalej: "Jen krátkozrakost může toužit po naprostém znárodnění všech výrobních zdrojů." Tento zástanca reakcie hájil záujmy veľkoobchodníkov a šmelinárov s textilom, ktorí hromadili vo svojich skladoch textil vo veľkom, aby sa ho na trh dostalo čím menej, aby pri prechodnom nedostatku tohoto tovaru mohol na uskladnenom tovare pri čiernych cenách zarobiť milióny.

Už tieto stanoviská vtedajších reakčných politických strán nasvedčujú tomu, že sa tu za každú cenu chcel zdiskreditovať socialistický výrobný sektor, i keď si často navzájom protirečia. Súkromný podnikateľ odmieta zvyšovať výkon, lebo vtedy zarobí viac. Neznesie preto, aby nadhodnota práce robotníka plynula do štátnej pokladnice, ak nemôže plniť jeho vrecká. My však veľmi dobre vieme, že súkromní podnikatelia sa nedreli zadarmo, lebo hoci koncom roku 1945 začali s 500 Kčs, za dva-tri roky a napriek tomu, že nechceli zvyšovať výrobu, stáli zase na vlastných nohách. Poznáme ich kalkuláciu, ktorá bola veľmi jednoduchá: Menšia výroba - menšia zamestnanosť - lacnejšie pracovné sily - veľký zisk. Nech teda posúdia poplatníci, čí nestačil už ten jediný dôvod k tomu, aby podnik stal sa majetkom celého národa, ktorý si ho povedie tak, ako to vyžadujú nie záujmy jednotlivca, ale záujmy celku, a pritom je spravodlivo honorovaná tak práca robotníkov, ako i práca riaditeľa. Správnosť počínania našej vlády nám potvrdzujú skvelé pracovné výsledky v národných podnikoch a ukázalo sa, že obavy pánov Josku, Zibrína, Klimeka, ako aj ostatných, boly úplne zbytočné. Oni vedeli veľmi dobre akými ventilmi unikajú štátu stámiliónové čiastky, avšak o tom sa pred svojimi voličmi nezmieňovali. Keby sme podľa ich národohospodárskych teórií boli i naďalej pokračovali, boli by sme iste vyšli na žobrácku palicu.

Ďalšie námietky, uvádzané reakčnými zástupcami vtedajších politických strán proti štátnemu rozpočtu, i keď často neboly konkrétne, vyznačovaly sa všeobecným konštatovaním, "že daňové zaťaženie, ktoré je hlavným zdrojom štátnych príjmov, približuje sa nebezpečnej hranici neúnosnosti." Slovom, každá ohovárka, každá nepravda bola dobrá k tomu, aby hamovala vývoj k socializmu, aby zosmiešňovala a podceňovala budujúci sa nový hospodársky a spoločenský poriadok.

Bilancia nášho hospodárstva za r. 1949, ktorá obsahuje výsledky hospodárenia podľa prvého pofebruárového rozpočtu, nás názorne poučuje o tom, že pri menšom daňovom zaťažení nielen, že nemáme obavy, že výdeme na žobrácku palicu, alebo že naše budúce generácie obtiažime splácaním rozpočtových schodkov, ale hospodárili sme s takým rozpočtovým prebytkom, aký sme ani neočakávali. A je to práve socialistický sektor, ktorý najviac prispieva na príjmy štátneho rozpočtu. Pritom sa ušlo na plnenie všetkých úloh, ktoré vyplynuly z prvého roku nášho 5RP. Dnes už bezpečne vieme, že plnenie týchto úloh bolo nám umožnené jedine tým, že boli odstránení takí podnikatelia, "ktorí sa dreli zadarmo" a na ich miesto nastúpily naše národné podniky, že v bankách máme dnes lepších hospodárov ako boli tí predošlí, že sme znemožnili, aby nadhodnota práce robotníka obohacovala jednotlivcov a ich rodiny a konečne, že všetci, ktorí tento zdravý vývoj do februára hamovali, boli hnevom pracujúcich smetení a odišli tam, kam ich už dávno srdce tiahlo.

Toto je vysvetlenie pre nášho občana, ktorého dnes udivuje, že štát má dosť prostriedkov na plnenie všetkých úloh a nezabúda ani na potreby tých, ktorým sa ani nesnívalo predtým, že budú niekedy uspokojené.

V prvej časti svojej reči som poukázal na to, ako sa snažila reakcia pred februárom zastaviť vývoj na našej ceste k budovaniu nového hospodárskeho a spoločenského poriadku. Vtedy sa jej to nepodarilo, lebo pracujúci ľud vo februári prehliadol jej zámery, smerujúce proti jeho životným záujmom. Svoju podkopnú prácu vedie proti nám i naďalej.

Časť reakcie odišla za hranice, aby svojou podkopnou prácou a nenávisťou proti nášmu ľudovodemokratickému zriadeniu i naďalej poškodzovala naše budovateľské úsilie, ktoré sa z roka na rok rozrastá, lebo sa zbavilo priťaží, ktoré zámerne marily predpoklady jeho sľubného rozvoja.

Pribudla tak za hranicami ďalšia garnitúra zradcov, ktorá s predošlými, ktoré odišly zo strachu pred súdom ľudu, je jednotná iba v nenávisti voči nášmu ľudovodemokratickému štátu. Ináč sa medzi sebou štvú a každá garnitúra osobitne čaká na príležitosť, aby pri prvom obchode, ktorý sa jej naskytne s kýmkoľvek, zapredala svoj národ.

Veľmi výstižne charakterizoval ich počínanie prezident Klement Gottwald, keď na zasadaní ÚV KSČ povedal: "Áno, v pozadí tohoto všetkého stoja platení agenti západných imperialistov, počúvajúci síce na české a slovenské meno, ale kedykoľvek ochotní predať český a slovenský národ s kožou i chlpami. Len kupec je rozdielny. V r. 1938-39 bol to Hitler, teraz je to americký imperializmus."

Jednej z týchto garnitúr sa pritrafil práve obchod so sudetskými Nemcami. Padli teda tak hlboko, že za zradný groš spájajú sa s najväčšími nepriateľmi našich národov, s nemeckými fašistami a SS-manmi, s tými ľuďmi, ktorí pripravili Lidice, Kremničku, Osvietim, Mauthausen a iné hrozné pamiatky t. zv. novej európskej kultúry. No, československý ľud za žiadnu cenu viac nepripustí, aby sa opakoval Mníchov v akejkoľvek forme, a netúži viac po žiadnej takej slobode, ktorá by bola prinesená na SS-áckých a nacistických bodákoch, a to ani vtedy nie, keď majú požehnanie papeža, ako ho má veliteľ koncentračných táborov Pohl.

Pomocou platených agentov a záškodníkov, ktorých k nám vysielajú, chceli by i teraz rozvracať poriadok u nás a vnášať zmätok medzi naše národy. Procesy s odhalenými agentami a s ich domácimi pomocníkmi jasne ukázaly, na čo boli k nám vyslaní a aké úlohy im sverila zahraničná reakcia. Náš pracujúci ľud je však ostražitý a už niekoľkokrát ukázal, ako skončia všetci títo agenti a záškodníci a čo čaká ich pomocníkov z radov domácej reakcie bez ohľadu na to, do akého rúcha sa priodievajú.

K uskutočneniu svojich rozvratných plánov používajú i zahraničný rozhlas, ktorým vysielajú také nepravdy, že ani sami neveria tomu, čo vo svojej nenávisti proti nášmu ľudovodemokratickému zriadeniu hlásajú. Svojou lživou propagandou docieľujú u nášho pracujúceho ľudu pravý opak, čoho jasným dôkazom sú odpovede pracujúcich vo zvýšení pracovných výkonov. Neuvedomujú si, že od doby, kedy oni odišli - a práve preto, že odišli - u nás sa veľmi mnoho zmenilo na prospech pracujúcich. Nás pracujúci ľud sa nedá obalamútiť ich rečami, lebo sa za žiadnu cenu nezriekne výdobytkov, ktoré mu zaistil víťazný február.

Každý pokus o rozvrat, a to i pokus so zneužitím náboženstva a zbožnosti nášho ľudu stroskotal. Podľa ich správ, či ich vysielajú z Londýna, New Yorku alebo Vatikánu, maly by byť u nás už všetky kostoly pozatvárané. No naši veriaci sú svedkami toho, že u nás ani jeden kostol nebol zatvorený a že práve v posledných 3-4 rokoch bolo u nás toľko kostolov opravených, koľko neopravili tí rozliční feudálni patróni ani za celé desaťročia. Doterajší sľubný vývoj v pomere medzi cirkvou a štátom je veľkým zadosťučinením všetkým duchovným i veriacim laikom, ktorí sa zavčasu postavili proti zneužitiu náboženstva k politickým cieľom západných imperialistov.

A tak tieto štvavé nepravdy zo zahraničného rozhlasu počúva u nás už len hŕstka tých, ktorí si myslia, že pomocou zahraničnej reakcie budú im vrátené ich banky, továrne, veľkoobchody a veľkostatky. No, i tí im už prestávajú veriť, lebo doteraz ani jedna predpoveď sa nesplnila, ani jeden termín nebol dodržaný.

Tak ako pracujúci ľud zúčtoval s reakciou vo februári 1948, zúčtuje s ňou i dnes. A oni sa už sami presvedčili o tom, že národ nemá už s nimi nič spoločného a že zapadnú ako politické rekvizity do starého haraburdia. Ostane im len trpký emigrantský chlebík.

Keď tu dnes pri rokovaní o štátnom rozpočtu na rok 1951 porovnávam terajšie radostné ovzdušie v Národnom shromaždení s pomerami do februára, robím to preto, aby som ešte lepšie odhalil zámery reakcie, ktorými chcela tak v zákonodarnom sbore pri prerokovaní zákonov, ako i vo všetkých sektoroch nášho hospodárskeho života brzdiť vývoj. Práve štátny rozpočet im bol dobrým prostriedkom k tomu, aby jeho pomocou zachraňovali u nás skrachovaný kapitalizmus. Plnenie úloh znemožňovali tým, že nás strašili bankrotom. A keď i dnes pomocou zahraničného rozhlasu rozširujú lož, že sme pred bankrotom, že žijeme z podstaty a z toho, čo nám kapitalisti nechali, potom výsledky hospodárenia za rok 1949 a terajší štátny rozpočet ich najlepšie usvedčujú z cigánstva a zlomyseľnosti.