ktorý zastupuje všeobecný záujem, presvedčení, že rozsudok je v určitej časti správny, nebolo by účelné, aby sa odvolací súd mohol zaoberať v každom prípade aj tou časťou rozsudku, ktorá — a to ani dodatočne za odvolacieho konania — nebola napadnutá.
Viedlo by k neodôvodnenému formalizmu a v dôsledku toho poprípade aj k úplne zbytočnému konaniu, kedy sa odvolací súd mal zaoberať takými chybami konania na súde prvej stolice, ktoré nemajú vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. Na vecnú správnosť rozhodnutia, a to v tom smysle, že rozhodnutie vôbec nemalo byť vydané, majú, pravdaže, vplyv také chyby, ktoré si súd musí všimať v každom období konania z úradnej povinnosti (§ 22 ods. l, §§ 27, 39, 57 osnovy).
Rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej predpokladá osnova ako pravidlo, a to aj vtedy, keď bude potrebné konanie doplniť. Môže sa však stať, že prvý súd, vychádzajúc z iného právneho stanoviska, než aké zaujíma odvolací súd, nezistil náležité skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci samej. Nebolo by hospodárne, aby odvolací súd v každom prípade musel toto dokazovanie sám vykonávať, najmä v tom prípade, keď dokazovanie môže ľahšie vykonať súd prvej stolice. V podstate rovnaká situácia je aj v prípade chýb uvedených v § 184 tam, kde by ich odstránenie odvolacím súdom bolo obťažné. Tento postup môže byť praktický najmä vtedy, ak bola účastníkovi nezákonným postupom, najmä opomenutím doručenia, odňatá možnosť konať na súde.
K § 187:
Toto ustanovenie je odôvodnené zásadou, že o náhrade trov má rozhodnúť zpravidla súd, ktorý rozhoduje vo veci samej.
K § 188:
Vzatie odvolania zpät odvolateľom má podobnú povahu ako vzatie návrhu na začatie konania navrhovateľom zpät podľa § 73 osnovy. Preto treba s obidvoma nakladať rovnako. Ak sa vzatiu odvolania zpät prizná účinnosť, súd odvolacie konanie zastaví a rozhodne o trovách odvolacieho konania podľa § 136 osnovy. Tým rozsudok prvého súdu nadobúda právoplatnosť.
K § 189:
Po rozhodnutí odvolacieho súdu je vec buď konečne vybavená alebo súd prvej stolice bude konať ďalej. V oboch prípadoch je účelné, aby prvý súd dal doručiť rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom.
K §§ 190 až 192.
Možnosť podávať sťažnosť proti každému usneseniu okresného súdu by privodila prípadne stav, za ktorého by sa vykonávanie súdnictva stalo iluzórnym. Preto osnova pripúšťa sťažnosť podľa § 190 len v obmedzenom rozsahu a v § 191 a 192 taxatívne vypočítava také prípady rozhodnutí, v ktorých je sťažnosť neprípustná, lebo tieto rozhodnutia podľa svojej povahy nemôžu mať vplyv na vecné rozhodnutie, ani nemôžu zvlášť citeľne postihnúť účastníkov konania.
Ustanovenie § 191 súčasne odstraňuje ťažkosti, ktoré by mohly vyplynúť z toho, že dožiadaný súd nemusí vždy organisačne podliehať tomu istému krajskému súdu ako súd rozhodujúci. Dožiadaný sudca vykonáva pri svojej činnosti funkciu senátu i predsedu senátu (§ 4 ods. 2, § 16 ods. 4 osnovy) a preto možno sa ohradiť proti jeho opatreniam (§ 64 ods. 3 osnovy). To isté platí o poverenom sudcovi (§95 ods. 3 osnovy). Keďže dožiadaný i poverený sudca vykonáva svoju činnosť pre dožadujúci, poprípade pre poverujúci senát, treba senátu priznať voči nemu aj právo rozhodovať o jeho opatreniach, ak sa proti ním ohradil účastník (§64 ods. 3 osnovy). Obdobne sa postupuje, ak dožiadanie vyšlo od jediného sudcu.
V § 192 sa úmyselne používa názov "rozhodnutie", lebo — pokiaľ sa týka predmetov označených v tomto paragrafe — sťažnosť nie je prípustná bez ohľadu na to, v akom rozhodnutí (akého názvu) súd o nich rozhodol.
K § 193:
Pre pripustenie nových skutočností a dôkazov sú rovnaké dôvody ako pre ich pripustenie v odvolacom konaní (pozri dôvodovú zprávu k § 176 osnovy).
K§ 194 až 196:
Ustanovením § 194 sa umožňuje urýchlené vybavenie sťažnosti.
Súd druhej stolice, rozhodujúci o sťažnosti, musí svoje rozhodnutie oprieť o rovnako spoľahlivo zistený skutkový stav ako tam, kde rozhoduje o odvolaní. Vo väčšine prípadov mu na to postačí to, čo zistil súd prvej stolice, a výsledky prípadného jeho vlastného vyšetrenia vykonaného mimo ústneho pojednávania. Kde však súd prvej stolice rozhodol usnesením po ústnom pojednávaní (§ 248 ods. l, §§ 264, 398 ods. 2 osnovy) a sťažovateľ napáda skutkové zistenie alebo uvádza skutkové novoty, musí sa aj súdu druhej stolice dať možnosť rozhodnúť o sťažnosti po ústnom pojednávaní,
ak to považuje za výhodné v záujme spoľahlivého zistenia skutkového stavu.
K §§ 197 až 199:
Môže dôjsť k právoplatným rozhodnutiam buď vydaným na základe konania, ktoré malo chyby podstatne porušujúce procesné zásady, alebo zakladajúcim sa na zisteniach, ktoré odporujú skutočnosti. Bolo by v rozpore s právnym poriadkom, aby také rozhodnutia, hoci už právoplatné, nebolo možné odstrániť a nahradiť ich správnym rozhodnutím. Prostriedkom na to je obnova konania, ktorá v českých krajoch nahradzuje aj doterajšiu žalobu o zmätočnosť.
Osnova i na tomto mieste sa snaží obsiahnuť možné dôvody obnovy v najstručnejšej formulácii, bez toho že by znemožňovala obnovu konania tam, kde ju život vyžaduje. Dôvod obnovy uvedený v § 197 písm. a) zahŕňa najrozmanitejšie prípady, odôvodňujúce obnovu konania. Tak novými skutočnosťami a dôkazmi budú nielen tie, ktoré sa dotýkajú samej veci, ale aj tie, ktoré spôsobujú, že konanie bolo postihnuté hlavnými chybami, ako napr.: ak sa rozhodlo o veci, ktorá je odňatá tunajším súdom vôbec alebo alespoň riadnym súdom, ak sa zúčastnil na konaní vylúčený sudca a pod. Ak v pôvodnom konaní nebol zastúpený niektorý účastník alebo mu ináč bola odňatá nezákonným postupom súdu možnosť pojednávať na súde, bolo by to taktiež dôvodom obnovy, ak pre tento nedostatok nemohly byť účastníkom uplatnené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohly viesť k priaznivejšiemu rozhodnutiu pre navrhovateľa. Samozrejme je napr. novou skutočnosťou alebo dôkazom v smysle písm. a), ak sa rozhodlo na podklade krivej svedeckej výpovedi, sfalšovanej listiny alebo akéhokoľvek, iného trestného činu.
Súdna pokonávka má síce podľa § 165 osnovy účinky právoplatného rozsudku, ale keďže má aj povahu smluvy, bola potrebná výhrada § 198.
Osnova nevylučuje obnovu proti rozhodnutiu vydanému v obnovenom konaní.
K §§200 a 201:
Právna istota vyžaduje, aby lehota na obnovu konania nebola dlhá; záujem účastníka postihnutého súdnym rozhodnutím zase vyžaduje, aby mal dostatočnú lehotu na prípravu svojho návrhu. Obom požiadavkám je vyhotovené určením dvoch lehôt a vylúčením navrátenia do predošlého stavu.
K§ 202:
Dôvody sú obdobné ako dôvody k § 176 osnovy.
K § 203:
Je účelné, aby o návrhu rozhodoval vždy súd prvej stolice, lebo sa tým zachováva účastníkom možnosť opravného prostriedku.
K § 204:
Dôvody sú rovnaké ako dôvody k § 174 osnovy.
K §205:
Nebolo by účelné, aby pred rozhodnutím súdu predchádzalo ústne pojednávanie, ak sú dané okolnosti uvedené v odseku 1.
K §§206 a 207:
Z dôvodu vhodnosti, procesnej hospodárnosti a zlacnenia konania ponecháva sa súdu na uváženie, či má najprv konať a rozhodnúť vo veci povolenia obnovy a len potom, ak pripustí obnovu, vo veci samej, alebo spojiť konania o oboch predmetoch.
Inak postup predpísaný pre súd v týchto ustanoveniach vyplýva jednak z potreby zistiť spoľahlivo skutkový základ pre rozhodnutie, pričom ustanovenie § 206 súvisí s ustanovením § 92 osnovy. Ak nedôjde k odsudzujúcemu trestnému rozsudku, ktorým by bol súd viazaný, musí súd rozhodujúci o návrhu na obnovu konania sám riešiť otázku trestného činu ako predbežnú otázku (§ 70 osnovy).
K § 208:
Toto ustanovenie čelí ujmám, ktoré by vzniklý vykonaním rozhodnutia (súdnej pokonávky), ktoré sa javí takým, že bude pravdepodobne zrušené alebo zmenené.
K § 209:
Ustanovenie odseku 2 je potrebné, pretože osnova občianskeho zákonníka nemá ustanovenie o účinkoch obnovy konania na vydržanie a premlčanie.
K § 210:
Socialistická zákonnosť je dôležitým prostriedkom budovania a upevňovania socialistického spoločenského poriadku. Najvyšším strážcom zachovávania socialistickej zákonnosti v súdnictve je generálny prokurátor. Aby sa socialistická zákonnosť v štáte dôsledne uskutočňovala a upevňovala, dáva zákon generálnemu prokurátorovi právo podať sťažnosť pre porušenie zákona, ak to podľa jeho názoru vyža-
12*
duje závažný záujem, či už všeobecný alebo súkromný, pretože v konaní alebo pri rozhodovaní bol porušený zákon.
Osnova preto prevzala obsah §§ 55 až 63 zákona č. 319/1948 Sb. s menšími úpravami vyplývajúcimi z nadobudnutých skúseností.
Občianskym súdom sa v odseku l rozumejú popri riadnych súdoch aj osobitné a rozhodcovské súdy (§ 135 ods. l ústavy).
Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu sa nepripúšťa sťažnosť pre porušenie zákona. O zabezpečení jednotného rozhodovania na Najvyššom súde je postarané organizačnými predpismi.
K §§ 211 až 218:
Účelnosť vyžaduje, aby súd pred rozhodnutím o sťažnosti pre porušenie zákona mohol odložiť vykonateľnosť pôvodného rozhodnutia (§ 213) a aby sa po rozhodnutí o sťažnosti, ktorým sa jej vyhovuje, odložila vykonateľnosť pôvodného rozhodnutia do právoplatnosti nového rozhodnutia vo veci (§ 216 ods. 2). V prvom prípade sa teda ponecháva na uváženie súdu, či odloží vykonateľnosť rozhodnutia, v druhom prípade odklad vykonateľnosti nastáva zo zákona. Podľa toho, ak Najvyšší súd odloží vykonateľnosť pôvodného rozhodnutia podľa § 213 a potom neskoršie sťažnosť zamietne, pozbaví účinnosti svoje usnesenie o odklade vykonateľnosti pôvodného rozhodnutia. Ak Najvyšší súd sťažnosti vyhovie, odkladá sa zo zákona — teda bez súdneho usnesenia — vykonateľnosť pôvodného rozhodnutia a je ľahostajné, či pred vyhovením sťažnosti. Najvyšší súd vykonateľnosť odložil alebo nie.
Rozhodovanie o sťažnosti pre porušenie zákona bez ústneho pojednávania (§ 214) je odôvodnené tým, že ide iba p právnu otázku, ktorej riešenie nevyžaduje ústne pojednávanie, spojené so značnými trovami. Všeobecný záujem, ktorý je dôvodom sťažnosti, je dostatočne chránený ustanovením o vypočutí generálneho prokurátora.
K § 219:
Osnova nepozná ani zabezpečovaciu exekúciu ani dočasné opatrenie podľa doterajšieho práva. Miesto nich zavádza jednak predbežnú vykonateľnosť (§§ 163, 164), jednak predbežné opatrenie, ktoré teda obsahuje v sebe niektoré prvky zabezpečovacej exekúcie a celkom nahradzuje bývalé dočasné opatrenie.
Už za súdneho konania v občianskych právnych veciach môžu vzniknúť situácie, ktoré robia potrebným, aby boly upravené pomery účastníkov dočasne do rozhodnutia o veci samej. Napr. sporným bude nielen vlastníctvo veci, ale aj to, kto má vec v skutočnej moci, keďže ona následkom svojmocných zásahov účastníkov opätovne prechádza z rúk jedného do rúk druhého; alebo dieťa manželov, ktorí žijú oddelene a nestarajú sa oň, je v opatere rodičov manžela, ktorým ho svojmocne odnímu rodičia manželky. Ďalej sa môžu vyskytnúť okolnosti, ktoré vzbudzujú obavy, že výkon súdneho rozhodnutia bude ohrozený. Napr. dlžník vedie márnotratný život a teda je tu nebezpečenstvo, že premrhá svoj majetok, z ktorého by jeho veriteľ mohol dosiahnuť uspokojenie svojej peňažnej pohľadávky, alebo že zašantročí vec, ktorá sa od neho požaduje, alebo že rozhodnutie bude potrebné vykonať v cudzine.
Nevyhovovalo by právnemu poriadku, keby zákon neumožňoval jednak odstránenie nežiadúceho stavu, vznikajúceho svoj mocnými zásahmi účastníkov alebo vôbec neistotou, ktorá by trvala — čo do výkonu určitého oprávnenia — až do súdneho rozhodnutia o veci samej, jednak zamedzenie, aby sa súdne rozhodnutie stalo nevykonateľným, aby "ostalo na papieri". Preto osnova umožňuje tieto predbežné opatrenia.
Ponecháva sa na posúdenie súdu, či okolnosti konkrétneho prípadu poskytujú základ pre záver, že pomery účastníkov majú byť dočasne upravené alebo že bez predbežného opatrenia bol by výkon súdneho rozhodnutia ohrozený.
K § 220:
Je účelné, aby o nariadení predbežného opatrenia rozhodoval súd, ktorý koná alebo bude konať vo veci samej. Tomuto súdu už budú známe z výsledkov konania okolnosti (alebo si ich vyšetrí), ktoré prichádzajú do úvahy s hľadiska dôvodov uvedených v odôvodnení k § 219 osnovy.
K §§ 221 až 223:
Ide tu o veci, vyžadujúce rýchle vybavenie. Preto sa vybavenie sveruje sudcovi, ktorý rozhodne bez ústneho pojednávania, poprípade po vypočutí účastníkov alebo niektorého z nich, pokiaľ to povaha veci pripúšťa; ak je však už začaté konanie vo veci samej pred senátom, rozhodne senát, lebo sa tým vybavenie už podstatne nezdrží: Predmetom vyšetrenia bude jednak osvedčenie ponúknuté navrhovateľom, jednak námietky so
strany dlžníka, konečne iné potrebné zistenia, ktoré bude súd potrebovať pre rozhodnutie o prostriedku zabezpečenia.
Aby odporcu navrhovateľa nepostihla prípadne ujma, umožňuje ustanovenie § 223 uložiť navrhovateľovi, aby složil primeranú zábezpeku.
K § 224:
Toto ustanovenie chráni odporcu neoprávneného účastníka, aby ho predbežné opatrenie bez potreby — na neurčitý čas — nezaťažovalo.
K § 225:
Obsah predbežných opatrení bude podľa povahy veci rôzny. Preto osnova uvádza ako príklad len najčastejšie sa vyskytujúce prípady.
Súd nie je ani v prípadoch výslovne v tomto ustanovení uvedených, viazaný, aby použil také predbežné opatrenia, ktoré sú tu upravené. Tak napr. v prípade písm. d) možno miesto plnenia nariadiť složenie na súde.
K § 226:
Toto ustanovenie je odôvodnené povahou predbežných opatrení a obsahom predchádzajúcich ustanovení.
K § 227:
Toto ustanovenie je v súlade s ustanoveniami §§ 127 až 139 osnovy.
K § 228:
Toto ustanovenie je procesným vykonaním ustanovení §§ 198, 471 a 484 ods. l osnovy občianskeho zákonníka, ktoré dovoľujú predaj zálohu bez exekučného titulu v záujme veriteľa zapísaného v podnikovom registri, prípadne zasielateľa alebo dopravcu. Predaj môže najhospodárnejšie vykonať súd, v obvode ktorého je záloh. Odchýlky od ustanovení platných pre exekučný predaj sú tu odôvodnené tým, že ide o úkon, ktorý má povahu podobnú predbežnému opatreniu. Výťažok predaja sa odovzdá veriteľovi (zasielateľovi, dopravcovi).
K § 229:
Týmto ustanovením je upravené zabezpečenie zákonného záložného práva podľa § 394 osnovy občianskeho zákonníka. Povaha exekučného opísania vyžaduje, aby o ňom rozhodol a vykonal ho súd, v obvode ktorého je predmet nájmu; pritom postačí, aby exekučné opísanie vykonal výkonný úradník. Aj
tu ide o osobitný prípad predbežného opatrenia.
K druhej časti.
Občianske hmotné právo upravuje rad právnych pomerov, ktoré sa od seba líšia v rôznych smeroch. Niektoré ich rozdiely nemôžu ostať bez vplyvu na konanie o nich. Konanie sa im musí prispôsobiť. Preto nemôže byť úprava súdneho konania v občianskych právnych veciach vo všetkých podrobnostiach celkom jednotná.
Prvá časť osnovy obsahuje spoločné ustanovenie. Druhá časť obsahuje doplnky a odchýlky, nevyhnutné vzhľadom na osobitnú povahu predmetu konania. V tomto smysle sú tieto ustanovenia "osobitnými ustanoveniami" v pomere k "všeobecným ustanoveniam" prvej časti osnovy (§ 2 osnovy). Osnova nepozná žiadny všeobecný druh konania a nestavia proti nemu žiadne osobitné druhy konania. Meradlom pre zaradenie jednotlivých doplnkov a odchýlok do jedenástich hláv je výlučne povaha predmetu konania, poznateľná podľa znakov určených hmotným právom. Preto si osobitné ustanovenia vyžiadaly: veci manželské a ostatné veci týkajúce sa manželov, veci poručenské, opatrovanské, veci detí v rodičovskej moci a veci osvojenia, uznanie, zistenie a zapretie otcovstva, pozbavenie svojprávnosti a povolenie držania v ústave, vyhlásenie za mŕtveho a dokázanie smrti, prejednanie dedičstva, súdne umorenie listín, súdna úschova, nájomné veci, veci národného poistenia a ostatné občianske právne veci. Nemožno ponechať v civilnom procesnom práve bez povšimnutia rozdiely medzi právnymi pomerami upravenými hmotným právom pre každú túto skupinu vecí. Je zrejmé napr., že nemožno určiť v konaní vo veciach manželských vo všetkých podrobnostiach rovnaký postup ako vo veciach pozbavenia svojprávnosti alebo umorenia listín. Jedno od druhého sa musí nevyhnutne niečím líšiť.
Ale občianske hmotné právo, v to počítajúc rodinné právo, neupravuje iba právne pomery, o ktorých bola práve reč. Upravuje okrem toho celý rad iných právnych pomerov. Konanie o niektorých z nich nie je pojaté do osnovy, pretože sa považuje za účelnejšie upraviť ho spolu s príslušnými úsekmi hmotného práva v osobitných zákonoch. Tak napr. knihovne právo alebo veci podnikového registra. Konanie o dobrovoľnom odhade a dražbe, ktoré bolo doteraz osobitným druhom nesporového konania, sa tiež nanovo upraví osobitným zákonom spoločne s dobrovoľnými odhadmi a dražbami konanými inými orgánmi než súdmi.
Ustanovujúc doplnky a odchýlky od spoločných ustanovení dbá osnova, aby čo najmenej boly dotknuté základné zásady, ktoré sú vtelené v ustanoveniach jej prvej časti. Je to na prvom mieste zásada materiálnej pravdy, ktorá je vo veľkej miere uplatnená aj v konaniach o tých veciach, kde ju bývalé právo pokladalo priamo za škodlivú. Výnimku netvorí ani konanie, ktoré sa začína žalobou (jedenásta hlava) a, pravdaže, ani konania, v ktorých sa postupuje podľa jedenástej hlavy (§§ 273, 378 osnovy). S dôsledným uskutočnením zásady materiálnej pravdy súvisí i odstránenie sústreďovacej zásady, ako ju poznalo doterajšie právo v niektorých druhoch konania. Táto zásada ukladala jednej zo strán, aby hneď na začiatku konania uplatnila všetky svoje námietky pod následkami, že na námietky vznesené neskoršie sa nebude brať zreteľ. A nebolo náhodou, že takto postihnutou stranou bol zpravidla ten slabší, v konaní v nájomných veciach vypovedaný, v rozkaznom a exekučnom konaní dlžník. Nebolo tiež náhodou, že vyčerpávajúce uplatnenie všetkých námietok s prísnymi následkami ukladalo sa strane písomne ešte predtým, než sa dostala do ústneho styku so súdom, takže zpravidla nebola a ani nemohla byť riadne poučená. Tieto ustanovenia meštiackeho právneho poriadku, porušujúce i formálnu rovnosť strán pred súdom, ešte zhoršovala triedna justícia. Citeľne sa to prejavovalo najmä v nájomnom konaní, kde formalistický výklad zákona pozbavoval vypovedaného všetkých práv, i práv vyplývajúcich z ochrany nájomníkov, ak ich neuplatnil včas v námietkach. Je prirodzené, že v ľudovodemokratickom štáte sa nemohla zachovať takáto výsada silnejšej strany. Sústred'ovacia zásada bola preto úplne odstránená v konaní v nájomných veciach (§ 373 ods. l, § 374 ods. l, § 375 ods. l osnovy). Rozkazné (mandátne) konanie platné doteraz v českých krajoch, ako zbytočne formalistické, sa neprevzalo vôbec; rozkazné konanie podľa osnovy (§ 425) má povahu bývalého upomínacieho konania, kde sústreďovacia zásada neplatí a ani prv neplatila. Iba v zmenkovom (šekovom) konaní bola táto zásada zachovaná vzhľadom na zvláštnu povahu zmenky a šeku (pozri dôvodovú zprávu k §§ 423 až 426 osnovy).
Na rozdiel od doterajšieho obsahu osnovy boly zaradené do druhého dielu deviatej hlavy ustanovenia týkajúce sa chránených nájmov, či už hmotnoprávnej alebo procesnej povahy. Forma osobitného zákona sa nezvolila, pretože ochrana nájomníkov prestáva
byť výnimočným a prechodným zariadením. Ochrana je vybudovaná na zásade všeobecnosti, lebo nemožno považovať za spravodlivé, aby sa vytvorily dve kategórie nájomníkov, totiž chránených a nechránených. Osobitným ustanovením je zabezpečené, aby o túto ochranu nemohol byť nájomník pripravený (§ 384 osnovy).
K § 230:
Pre určenie príslušnosti v manželských veciach nehodia sa úplne všeobecné ustanovenia o príslušnosti (§§ 8 a násl. osnovy). Najvhodnejším súdom pre manželské veci je súd posledného spoločného bydliska manželov v československej republike. Tam sa totiž pravidelne sústreďujú hlavné dôkazné prostriedky, takže činnosť súdu sa tým podstatne uľahčuje. Pre prípad, že manželia nemali tu spoločné bydlisko, dáva osnova doplňujúce ustanovenie o príslušnosti.
Keby sa príslušný súd nedal zistiť vôbec a jednako by išlo o vec tunajšej právomoci (§ 612 osnovy), určil by príslušný súd podľa § 12 osnovy Najvyšší súd.
Keďže osnova nerozlišuje medzi sporovým a nesporovým konaním, nemá už smyslu rozlišovať medzi určením podľa § 6 zákona o práve rodinnom, či tu je či nie je manželstvo, a ostatnými možnými prípadmi takého určenia.
K §§ 231 až 236:
široké vymezdzenie okruhu účastníkov, ako je určené v § 5 osnovy, nemožno použiť pre manželské veci. V týchto veciach možno uznať za účastníkov len manželov. Práva detí sú chránené ustanovením § 30 ods. 3 a § 32 zákona o rodinnom práve.
Požiadavka, aby súd zpravidla vypočul obidvoch manželov osobne hneď na prvom ústnom pojednávaní, vyplýva z úvahy, že sa tým konanie zpravidla značne urýchli.
V manželskom konaní nemožno vzatie návrhu zpäť viazať na súhlas súdu, ako sa to všeobecne žiada v § 73 osnovy, ani ho nemožno viazať na súd prvej stolice, pretože by to odporovalo myšlienke potreby zachovať manželstvo, vyjadrenej v novom rodinnom práve. Z toho istého dôvodu nemožno — ani so súhlasom súdu — priznať účinnosť uznaniu nároku. V záujme zachovania manželstva môžu však manželia — okrem prípadov vyslovenia neplatnosti manželstva — spôsobiť, aby nastalo spočívanie konania.
K §§ 237 a 238:
Otázka, či manželstvo je neplatné, je tak dôležitá, že jej riešenie možno sveriť len príslušnému súdu v konaní vo veciach manželských, takže iný súd alebo orgán ju nemôže riešiť ani predbežne. Nie je totiž možné, aby sa v tejto otázke vydaly rôzne rozhodnutia, alebo i len vyslovily o tom rôzne názory v dôvodoch iného rozhodnutia.
Ustanovenie § 238 naväzuje na § 12 zákona o rodinnom práve.
K §§ 239 až 241:
Všetky tieto ustanovenia sú len procesným vykonaním ustanovení hmotného práva.
Ustanovenie § 239 je prevzaté z § 11 písm. i) zákona č. 266/1949 Sb., o dočasných zmenách v niektorých občianskych právnych veciach, vzhľadom na ustanovenie § 30 ods. 2 zákona o rodinnom práve. Usporí súdom vykonanie celého radu zbytočných a často len nastrčených dôkazov. Avšak otázku, či rozvod nie je v rozpore so záujmami detí, musí súd vždy starostlivo vyšetriť.
Ustanovenie § 240 je procesným vykonaním § 32 zákona o rodinnom práve. Kedy si toto opatrenie rozhodujúci súd vyžiada, závisí od jeho úvahy. Neurobí tak. iste v prípadoch, kde je zrejmé, že rozvod nemožno povoliť. Rozhodujúci súd môže konanie do rozhodnutia o tejto otázke podľa § 70 ods. 2 osnovy prerušiť alebo podľa § 64 ods. 2 osnovy odročiť.
K §§ 242 a 243:
Osnova má tu na mysli veci, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 16 ods. l, § 21 ods. 2, § 25 ods. l a § 27 zákona č. 265/1949 Sb., o rodinnom práve. Vzhľadom na povahu týchto vecí je síce účelné, aby sa prejednávaly na ústnom pojednávaní, ale forma rozsudku sa pre rozhodnutie o nich nejaví vhodnou. Rovnaké dôvody platia, i pokiaľ ide o úhradu osobných potrieb manžela podľa § 14 ods. 2, §§ 15, 19 a 34 toho istého zákona; tu by však nebolo účelné, aby sa rozhodovalo jednak rozsudkom o rozvode či neplatnosti manželstva, jednak usnesením o úhrade osobných potrieb.
K § 244:
Súdna príslušnosť pre začatie tohto konania sa spravuje so zreteľom na záujmy chránenca vždy len podľa osoby chránenca, nie aj podľa iných účastníkov konania.
K § 245:
Môžu nastať prípady, že by z určitých dôvodov chránencovým záujmom lepšie vyho-
vovalo, keby konanie viedol iný súd než jeho všeobecný súd. V takých prípadoch — odchylne od zásady vyslovenej v § 14 osnovy — môže príslušný súd buď na návrh alebo z úradnej povinnosti preniesť celú svoju príslušnosť na iný súd. Inak sa vystačí s dožiadaním.
K § 246:
Ochrana chránencov vyžaduje, aby o veciach, pri ktorých záujmy chránencov vystupujú zvlášť do popredia, konal a rozhodoval senát. Rozhodovaním o priezvisku dieťaťa rozumie sa určenie priezviska dieťaťa ako podľa zákona o rodinnom práve, tak podľa zákona č. 55/1950 Sb., o používaní a zmene mena a priezviska.
K § 247:
Toto ustanovenie je zmenou proti zákonu č. 266/1949 Sb., o dočasných zmenách v niektorých občianskych právnych veciach, kde sa konanie vo veci výchovy a výživy detí začínalo len na návrh. Stalo sa tak z dôvodu zvýšenej ochrany chránencov.
K § 248:
Veci, o ktorých podľa § 246 ods. l osnovy rozhoduje senát, sú tak závažné, že je potrebné, aby sa o nich pojednávalo proti doterajšiemu stavu na ústnom pojednávaní. Proti tomu dočasnosť väčšiny rozhodnutí v konaní konanom podľa ustanovení tohto dielu viedla osnovu k tomu, že pre ne zvolila formu usnesenia.
K § 249:
Toto ustanovenie je odôvodnené snahou zadovážiť čo najspoľahlivejší základ pre rozhodnutie. Súdu sa preto ukladá povinnosť, aby v dôležitých a pochybných prípadoch vypočul (popri zákonnom zástupcovi) i samého chránenca.
K § 250:
Vzhľadom na to, že obaja rodičia majú teraz rovnaké práva, rozhoduje v prípade ich neshody o výkone rodičovskej moci súd podľa záujmov dieťaťa, a to samozrejme i z úradnej povinnosti.
K § 251:
Základom tohto ustanovenia je záujem dieťaťa. Preto súd použije toto ustanovenie, i keď rodičia nežijú spolu, len tam, kde je to v záujme dieťaťa potrebné.