K § 252:
Toto ustanovenie je procesným vykonaním ustanovení §§ 10 a 11 zákona o rodinnom práve.
K § 253:
Toto ustanovenie upravuje znenie sľubu poručníka v súlade s ústavou 9. mája.
K §§ 254 až 256:
Čo do správy imania poručenca kladie osnova dôraz hlavne na ochranu záujmov dieťaťa, nad ktorým bdie ako zástupca spoločnosti súd. Ten schvaľuje podľa § 84 zákona
o rodinnom práve všetky dôležitejšie opatrenia zákonných zástupcov maloletého. Právne úkony takého druhu uvádza osnova ako príklad v § 256 ods. 1. Ustanovenie odseku 2 berie zreteľ na záujmy maloletého
i pre čas po dosiahnutí plnoletosti. So zreteľom na dôležitosť právnych úkonov vyžadujúcich súdne schválenie sa v § 256 ods. 3 súdu odchylne od všeobecných ustanovení (§ 168 ods. 2 osnovy) ukladá, aby svoje usnesenie vždy odôvodnil, teda aj vtedy, keď návrhu vyhovel.
K §§ 257 až 269:
Týmito ustanoveniami sa má odstrániť zbytočný formalizmus. Poručník musí, pravdaže, vo vyúčtovaní uviesť všetky podstatné okolnosti, ktoré súd potrebuje na preskúmanie vyúčtovania, teda: imanie, ktoré tu bolo na začiatku vyúčtovacieho obdobia, ako je vykázané v súpise, poprípade v súdnych spisoch alebo v poslednom vyúčtovaní; aké zmeny v tomto imaní nastaly vo vyúčtovacom období; príjmy a výdavky vo vyúčtovacom období; imanie, ktoré je tu na konci vyúčtovacieho obdobia, z čoho pozostáva, kde je a ako je zabezpečené.
K §§ 260 a 261:
Tieto ustanovenia naväzujú na znenie §§ 89 a 90 zákona o rodinnom práve a vykonávajú ich.
K § 262:
Povaha opatrovanstva a postavenie detí v rodičovskej moci odôvodňujú použitie ustanovení platných pre konanie v poručenských veciach primerane tam, kde to hmotné právo vyžaduje.
K § 263:
Príslušnosť súdu, práve tak ako konanie vo veciach poručenských, opatrovanských a detí v rodičovskej moci, sa spravuje so zre-
teľom na záujmy osvojovaného maloletého v prvom rade podľa jeho osoby. Tam, kde osvojenec nemá v československej republike všeobecný, poprípade poručenský súd, je príslušný všeobecný súd osvojiteľa, čo je v súvislosti s medzinárodným hmotným právom.
K § 264:.
Osvojenie, ktorým sa zakladá nový rodinný pomer so všetkými vzájomnými právami a povinnosťami, má pre osvojovaného maloletého ďalekosiahly význam. Vzhľadom na túto závažnosť osvojenia a v záujme čo najväčšej ochrany osvojovaného maloletého požaduje preto osnova, aby sa o osvojení pojednávalo na ústnom pojednávaní a pred senátom. Vzhľadom na povahu osvojenia volila sa však pre súdne rozhodnutie forma usnesenia.
K § 265:
I tu zdôrazňuje osnova význam osvojenia. Preto predpisuje, aby súd prv, než rozhodne o osvojení, vypočul všetkých účastníkov podľa možnosti osobne. Osnova žiada, aby rodičia boli vždy vypočutí, i keď nie sú zákonnými zástupcami osvojenca. Pokiaľ ide o privolenie rodičov k osvojeniu, poukazuje sa na ustanovenie § 66 ods. 2 zákona o rodinnom práve. Mnoho ráz bude aj účelné, aby súd vypočul jednotlivé osoby zvlášť v neprítomnosti ostatných.
K § 266:
Toto ustanovenie je vykonaním § 67 zákona o rodinnom práve.
K §267:
Z povahy veci vyplýva, že pri zrušení osvojenia treba, okrem prípadov dohody, postupovať primerane ako pri rozhodovaní o osvojení.
K § 268:
Toto ustanovenie naväzuje na § 69 ods. 2 zákona o rodinnom práve. Osnova tu vychádza účastníkom v ústrety potiaľ, že môžu dohodu o zrušení osvojenia pojať do zápisnice na ktoromkoľvek súde.
K§ 269:
Meštiacke zákonodarstvo vidí v otcovi predovšetkým — a často takmer výlučne — živiteľa dieťaťa. Naproti tomu v ľudovodemokratickom právnom poriadku plní otcovstvo významnú úlohu spoločenskú (§§ 35 a 53 zákona o rodinnom práve). Preto má aj zistenie otcovstva pre spoločnosť celkom iný význam a treba
upraviť i konanie, ktorého predmetom je zistenie otcovstva, tak, aby bola daná čo najväčšia záruka zistenia skutočného otca. Ak je daná domnienka podľa § 42 zákona o rodinnom práve alebo ak došlo k uznaniu otcovstva podľa § 44 ods. 2 toho istého zákona pred orgánom povereným viesť matriky, je tým otcovstvo určené. Preto bolo potrebné upraviť procesné iba ostatné prípady. Tu sa potom otcovstvo zisťuje buď tým, že ho so súhlasom matky muž na súde uzná, alebo ak nedôjde k uznaniu, žalobou. Je samozrejmé, že súd nemôže matku dieťaťa donucovacími prostriedkami nútiť, aby udala, koho označuje za otca. Bude vecou súdu, aby na ňu vhodne výchovne pôsobil v tom smysle, že je v záujme dieťaťa a spoločnosti, aby tak dobrovoľne urobila sama. Pokiaľ ide o žaloby, je určená príslušnosť podľa osoby dieťaťa so zreteľom na to, že táto úprava bude pre účastníkov, najmä pre matku, najvýhodnejšia a že takto určený súd bude zpravidla totožný s oným, ktorému bude pôrod dieťaťa oznámený.
K § 270:
žalobu o zistenie otcovstva treba podať len tam, kde nedošlo k uznaniu otcovstva pred orgánom povereným viesť matriky alebo na súde. Druhá veta sa vzťahuje na ustanovenie § 47 ods. l zákona o rodinnom práve, ktoré priznáva právo podať žalobu ako dieťaťu, tak i matke.
K §271:
Povaha úkonov podľa §§ 269 a 270 osnovy dovoľuje sveriť ich jedinému sudcovi. Bolo by nehospodárne uvádzať tu do činnosti senát a konať ústne pojednávanie.
K §272:
Táto osobitná príslušnosť je účelná pre prípady, že sa žaloba podáva proti opatrovníkovi, ktorého treba podľa § 47 ods. 3 zákona o rodinnom práve ešte len ustanoviť, a keď pri podávaní žaloby chýba teda základ pre určenie príslušnosti podľa žalovaného.
K §§273 a 274:
Za najvhodnejší spôsob konania, v ktorom sa zisťuje otcovstvo, treba pokladať konanie podľa jedenástej hlavy druhej časti. Toto konanie najlepšie zodpovedá povahe nároku, ktorý je jeho predmetom a pri ktorom hmotné právo obmedzuje rozsah účastníkov na navrhovateľa a odporcu.
Vzhľadom na to, že podľa nového rodinného práva otázka otcovstva nadobudla celkom novú
povahu, bolo treba vylúčiť, aby sa zisťovanie sporného otcovstva dialo v inom konaní než tu upravenom.
K §275:
Potreba čo najdokonalejšieho zistenia skutočnej pravdy, vyplývajúca z povahy nároku, odôvodňuje uloženie povinnosti dať si odňať krv. Pri vymáhaní tejto povinnosti sa nepovažuje za potrebné ísť za medze donucovacích prostried kov dovolených na vynútenie svedectva, lebo použitie priameho donútenia sa prieči zásadám ústavy 9. mája a v praxi sa neosvedčuje.
Ustanovenie odseku 2 má na mysli obdobné dôkazy, pri ktorých treba vykonať telesné vyšetrenie niektorej osoby zúčastnenej na konaní.
K § 276:
Toto ustanovenie upravuje vzájomný pomer žalobných práv matky a dieťaťa tak, aby nedošlo ku kolízii a najmä k rozdielnym rozhodnutiam o otcovstve toho istého dieťaťa. Pritom sa umožňuje aj druhému oprávnenému zúčastniť sa na konaní ako vedľajší účastník v pošta vení nerozlučného spoločníka (§§ 414, 418 ods. 3 osnovy).
K § 277:
Osobitná povaha žalobného nároku vyžaduje odchylnú úpravu od ustanovení prvej časti, pokiaľ ide o účinok smrti žalobcu alebo žalovaného na prieheh konania. Žalobcovou smrťou zpravidla odpadne záujem na pokračovaní.
Konáme sa prerušuje aj smrťou žalovaného. Ale ak má žalobca aj po smrti žalovaného záujem na zistení otcovstva, dáva mu osnova možnosť pokračovať v konaní proti opatrovníkovi, ktorého podľa hmotného práva (§ 47 ods. 3 zákona o rodinnom práve) možno žalovať i vtedy, keď domnelý otec už nie je v čase po dania žaloby nažive.
K §278:
Toto ustanovenie je nevyhnutným doplnkom k § 42 ods. 2 zákona o rodinnom práve.
K§ 279:
Toto ustanovenie má odstrániť pochybnosti o forme rozhodnutia v prípadoch prípustného spojenia žaloby o zistenie otcovstva s návrhom na určenie povinnosti uhradiť osobné potreby dieťaťa.
K § 280:
Povaha konania o zapretie otcovstva, ktoré je vlastne len rubom konania o zistenie otcovstva, odôvodňuje obdobné použitie ustanovení o zistení otcovstva.
K §281:
Príslušnosť súdu na toto konanie sa spravuje miestom, kde osoba, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti, má bydlisko alebo pobyt, pretože tu možno najlepšie a najľahšie vyšetriť okolnosti rozhodné pre pozbavenie svojprávnosti. Ak je taká osoba v ústave, je to samozrejme súd, v obvode ktorého je ústav. Z toho istého dôvodu treba v tomto konaní opustiť zásadu trvania príslušnosti (§ 14 osnovy) a dovoliť preniesť príslušnosť na súd nového pobytu.
K §282:
Pretože pozbavenie svojprávnosti je značným zásahom do osobnej slobody vyšetrovaného, sveruje osnova konanie senátu. Pritom najdôležitejšie úkony, t. j. výsluch vyšetrovaného a znalcov, musí vykonať celý senát, aby mal bezprostredný názor na vec. ústne pojednávanie sa nekoná, lebo ústne pojednávanie v psychiatrickej liečebni alebo doprava duševne chorého na ústne pojednávanie na súde by neboly vhodné.
K § 283:
Osnova upúšťa od doterajších složitých predpisov o tom, kto je oprávnený podať návrh, a ustanovuje, že konanie možno začať z úradnej povinnosti i na návrh, t. j. na návrh prokurátora alebo kohokoľvek iného, lebo ide o to, aby sa vždy dostalo ochrany osobám, ktoré nie sú schopné náležité si spravovať svoje veci (§ 15 osnovy občianskeho zákonníka). Proti bezdôvodným návrhom chráni ustanovenie odseku 2 a ustanovenie § 290 ods. 3 osnovy.
K § 284:
Ako už bolo zdôraznené pri § 282 osnovy, je osobitný výsluch vyšetrovaného súdom veľmi dôležitý. Mohlo by sa stať, že vzhľadom na povahu nemoci nebol by výsluch možný (bezvedomie, zúrivosť a pod. ) alebo by bol zdraviu nemocného značne škodlivý. Na tieto prípady pamätá tretia veta, ktorá dovoľuje, aby sa od výsluchu upustilo. Potom, pravda, bude vypočutý aspoň opatrovník, ktorého ustanoví súd podľa odseku 2, alebo ak opatrovník nebol ustanovený, iný zákonný zástupca vyšetrovaného alebo i zmocnenec.
K § 285:
Druhým, a to najdôležitejším prostriedkom na zistenie podmienok pre pozbavenie svojprávnosti je vyšetrenie znalcami, samozrejme z odboru duševných porúch. Vzhľadom na dôležitosť ich posudku vyžaduje osnova v každom prípade vyšetrenie aspoň dvoma znalcami.
K §286:
Výsluch vyšetrovaného súdom i jeho vyšetrenie znalcami podľa §§ 284 a 285 osnovy musí sa vykonať v konaní o povolenie držania v ústave. Preto by bylo zbytočné konať ho znovu, ak neuplynulo ani šesť mesiacov a ak sa zistí, že od toho času nenastala podstatná zmena v stave vyšetrovaného.
K §287:
Skúsenosť učí, že znalci nemôžu niekedy rozhodnúť o podmienkach pozbavenia svojprávnosti bez dlhšieho pozorovania vyšetrovanej osoby v ústave. Pretože už toto predbežné opatrenie je značným zásahom do osobnej slobody vyšetrovaného, nariaďuje osnova o ňom osobitné vypočutie účastníka.
K §288:
Ak nadmierne požívanie alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov alebo jedov nedostúpilo ešte takého stupňa, aby vyšetrovaný stratil celkom schopnosť sa ovládať, môže byť aj obava pred pozbavením svojprávnosti prostriedkom na jeho nápravu. Preto sa pojalo do osnovy ustanovenie o možnosti odkladu usnesenia o pozbavení svojprávnosti.
K §289:
Vo všeobecnom záujme sa doručuje právoplatné kladné rozhodnutie o pozbavení svojprávnosti miestnemu a okresnému národnému výboru (obmedzenie pri výkone verejných funkcií a pod. ).
Ustanovenie odseku 3 je dané v záujme bez pečnosti právneho styku.
K §290:
Ustanovenia o trovách boly značne zjednodušené. Právne zastúpenie v tomto konaní zpravidla nie je potrebné. Ide v podstate o riešenie znaleckých otázok. Preto zastúpený nemá nikdy nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Nakoľko ide predovšetkým o ochranu osoby, ktorá má byť pozbavená svojprávnosti, hradí ostatné náklady táto osoba alebo osoby, ktoré sú povinné sa starať o jej výživu, pokiaľ majú prostriedky na úhradu trov. V ostatných prípadoch hradí trovy štát, lebo ochrana duševne chorých i ochrana pred nimi je aj vo všeobecnom záujme. Ustanovenie odseku 3 je ochranným opatrením proti bezdôvodným a šikanóznym návrhom na pozbavenie svojprávnosti.
K §291:
Konanie pri zrušení alebo premene pozbavenia svojprávnosti nevyžaduje osobitných ustanovení, okrem ustanovenia odseku 2, ktorý je výnimkou z §§ 24 a 25 osnovy, a ustanovenia odseku 3 ktorý chráni pred bezdôvodným a stále opakovanými návrhmi chorých, aby sa pozbavenie svojprávnosti zrušilo alebo zmenilo. Doterajšia ročná lehota bola príliš krátka a viedla často k tomu, že každý druhý rok sa konalo vyšetrovanie so znalcami, hoci bolo každému zrejmé, že choroba trvá. Lehotu netreba dodržať, ak navrhovateľ spravdepodobní, najmä lekárskym vyšetrením, že stav chorého sa zlepšil.
K §§ 292 a 293:
Osobitné ustanovenie o povolení držať v ústave slúži taktiež na ochranu proti bezdôvodným zásahom do osobnej slobody. Konanie odpadá len tam, kde prijatie do ústavu nariadil súd, či už opatrovanský alebo trestný, lebo v týchto prípadoch bol vždy duševný stav držanej osoby už skúmaný znalcom a súdom.
Správa ústavu musí mať možnosť podať sťažnosť proti usneseniu nariaďujúcemu prepustenie z ústavu, lebo najlepšie pozná stav chorého.
K §294:
Povolenie držať v ústave má samozrejme povahu len dočasnú a nebráni inému opatreniu opatrovanského súdu.
K §295:
Aby boly čo najlepšie chránené záujmy osoby držanej v ústave, priznáva osnova aj jej najbližším príbuzným právo domáhať sa ešte pred uplynutím času, po ktorý bolo povolené držať osobu v ústave, nového vyšetrenia a rozhodnutia.
K §296:
Pokiaľ ide o spôsob konania a vyšetrenia znalcami atď. netreba ďalších osobitných odchýlok od konania o pozbavenie svojprávnosti.
Doterajší odpor sa stal zbytočným, pretože v sťažnosti možno uplatniť skutkové novoty.
K §297:
Príslušnosť na konanie o vyhlásenie za mŕtveho a dokázanie smrti podľa posledného bydliska alebo pobytu nezvestného v československej republike bola volená preto, že sa tu sústreďovaly životné vzťahy nezvestného. Takou úpravou príslušnosti je daná záruka, že súd dostane čo najúplnejší skutkový podklad pre svoje roz-
hodnutie. Pre prípad, že nezvestný českosloven ský občan nemal pobyt v československej re publike, určí príslušný tunajší súd (§ 617 osnovy) Najvyšší súd (§ 12 osnovy). Určiť pre tento prípad podpornú príslušnosť všeobecného súdu navrhovateľa nepokladá osnova za vhodné, pretože by tým jednak neboly riešené všetky prípady a jednak Najvyšší súd má možnosť určiť vhodnejší súd než všeobecný súd navrhovateľa, ktorý často nemá k veci, o ktorú ide, vôbec žiadny vecný vzťah.
K §298:
Pri vyhlásení za mŕtveho a dokázaní smrti je rozhodovanie so stránky skutkovej i právnej pomerne jednoduché a jeho správnosť závisí hlavne od toho, aby bol presne zachovaný po stup predpísaný v tejto hlave osnovy. Preto po stačí jediný sudca a nie je potrebné ústne pojednávanie.
K § 299:
Osnova tu naväzuje na § 7 osnovy občianskeho zákonníka. Už tam je ustanovené, že konanie možno začať len na návrh, ktorý môže podať prokurátor a každý, kto má na vyhlásení nezvestného za mŕtveho právny záujem. Ak bol nezvestný v blízkom nebezpečenstve smrti, možno návrh podať hneď po udalosti, ktorou bol jeho život ohrozený, lebo to vyplýva už z § 7 ods. l osnovy občianskeho zákonníka v spojení s § 299 ods. l tejto osnovy. Toto ustanovenie má umožniť, aby sa vyhlásenie nezvestného za mŕtveho vydalo v čase čo najkratšom po uplynutí času potrebného na to, aby nezvestný mohol byť vyhlásený za mŕtveho. Už povahou veci je vylúčené, aby sa vyhlásenie nezvestného za mŕtveho vydalo ešte pred týmto časom.
K §300:
Toto ustanovenie sleduje predovšetkým ochranu záujmov nezvestného, ktorého má opatrovník v konaní zastupovať. Opatrovník má, pravda, tiež uľahčiť činnosť súdu vhodným pátraním po nezvestnom (§ 301 ods. l osnovy). Zástupcom sa tu rozumie zákonný zástupca i zmocnenec.
K §301:
Vyhlásenie za mŕtveho je účinné pre všetkých účastníkov konania a proti ním bez ohľadu na to, či sa na konaní aj skutočne zúčastnili alebo nie: z oboch dôvodov treba, aby pokiaľ možno všetci účastníci boli aspoň osobne upovedomení o začatom konaní, aby v ňom mohli nielen hájiť svoje záujmy, ale aby poprípade i prispeli k zisteniu materiálnej pravdy oznámením závažných okolností im známych alebo vhodnými návrhmi na pátranie po nezvestnom. Osnova sa preto neuspokojuje daním vyhlášky na všeobecnú známosť, ale ukladá súdu okrem toho povinnosť, aby sám zistil okruh účastníkov a takto zisteným účastníkom dal vyhlášku doručiť zvlášť. Rovnakému účelu slúži ustanovenie o doručení vyhlášky opatrovníkovi nezvestného a prokurátorovi. Ustanovenie, že vyhláška sa má doručiť len známym účastníkom, je zvlášť dôležité v spojení s ustanovením § 303 ods. 2, § 304 ods. 3 a § 306 osnovy. Sleduje účel, aby sa zabezpečil rýchly a hladký priebeh konania až k právoplatnému konečnému rozhodnutiu bez ohľadu na prípadné námietky účastníkov, ktorí sa až dodatočne objavia. Títo majú vždy možnosť, aby okolnosti, ktoré by zvrátily rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho alebo o dokázaní smrti, uplatnili návrhom podľa § 304 ods. 2 osnovy.
K §§ 302 a 303:
Konanie by sa pretiahlo, keby rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho malo byť závislé od osobitného nového návrhu po uplynutí vyhláškovej lehoty. Bol by to prieťah úplne zbytočný, lebo svoju vôlu, aby sa rozhodlo o vyhlásení nezvestného za mŕtveho, dala osoba oprávnená podať návrh na začatie konania jasne najavo už v tomto návrhu a tento záujem zpravidla nepominie. Ustanovenie § 303 odseku 2 o doručení rozhodnutia súdu príslušnému na prejednanie dedičstva je doplnkom ustanovenia § 312 osnovy, že konanie o prejednanie dedičstva začne tento súd z úradnej povinnosti, len čo sa dozvie o právoplatnom vyhlásení za mŕtveho.
K § 304:
Povaha veci vyžaduje, aby sa vyhlásenie za mŕtveho (dokázanie smrti) mohlo kedykoľvek a bez osobitných formálnych" predpokladov zrušiť i z úradnej povinnosti, len čo je vyvrátené dodatočne sa objavivšími skutočnosťami. To sa, pravda, už nemôže dotýkať nového manželstva, ktoré už prípadne zatiaľ manžel nezvestného uzavrel (§ 8 ods. 2 osnovy občianskeho zákonníka). Ale ak z okolností, ktoré vyšlý dodatočne najavo, vyplýva iba, že deň, ktorý je uvedený v rozhodnutí o vyhlásení za mŕtveho (o dokázaní smrti) ako deň smrti nezvestného, je nesprávny, ide o vec menej závažnú a postačí oprava rozhodnutia len na návrh účastníka alebo prokurátora.
K § 305:
Konanie o vyhlásenie nezvestného za mŕtveho (o dokázaní jeho smrti) sa vedie hlavne
v záujme toho, kto navrhol začatie konania. Preto je spravodlivé, aby trovy tohto konania znášala táto osoba.
K § 306:
Týmto ustanovením bráni osnova zbytočnému zrušovaniu rozhodnutí podľa § 186 ods. 2 osnovy v prípadoch, kde sa objaví dodatočne účastník, ktorý nebol známy. Pozri ďalej dôvodovú zprávu k § 301 osnovy.
K § 307:
Toto ustanovenie je odôvodnené dôležitosťou vyhlásenia za mŕtveho (dokázania smrti), o ktorom môže rozhodnúť iba príslušný súd v príslušnom konaní. Ani nemožno pripustiť, aby sa v tejto otázke vydaly rôzne rozhodnutia alebo aby sa otázka rôzne riešila i len v dôvodoch iného rozhodnutia.
K §§ 308 a 309:
Otázka vyhlásenia nezvestného za mŕtveho a otázka dokázania smrti sú v podstate podobné a preto sa majú riešiť podobným spôsobom. Rozdiel je len v tom, že rozhodnutie o dokázaní smrti možno vydať, len ak je isté, a nielen pravdepodobné, že nezvestný zomrel. Preto možno vystačiť s kratšou vyhláškovou lehotou, ale nie pod tri mesiace.
K §§ 310 a 311:
Povaha tohto konania odôvodňuje, že na rozhodovanie postačí jediný sudca a nie je potrebné ústne pojednávanie. Výnimku ustanovuje § 331 ods. 2 osnovy.
K § 312:
Začať konanie z úradnej povinnosti je potrebné, pretože nejde iba o záujem dedičov, ale aj o všeobecný záujem (dane, poplatky a i. ).
K § 313:
Povinnosť oznamovať úmrtie súdu bola uložená miestnym národným výborom, ktoré sa ako orgány vedúce evidenciu obyvateľstva dozvedia o všetkých úmrtiach v obci, a to i o úmrtiach, ku ktorým došlo v liečebných a iných ústavoch.
K § 314:
Toto ustanovenie nahradzuje doterajší úmrtný zápis, ktorý nebol ničím iným, než vyšetrením predpokladov na prejednanie dedičstva. Ide o činnosť súdu, ktorú nemožno všeobecne prenášať na národné výbory, pretože ich zápisy musí súd. prejednávajúci dedičstvo, preskúmavať. Oznámenie o úmrtí urobí miestny národný výbor súdu miesta úmrtia, naproti tomu predbežné vyšetrenia vykoná alebo aspoň doplní súd príslušný na prejednanie, poprípade súd miesta úmrtia (§ 316).
Ustanovenie odseku l písm. d) má vzťah k § 528 osnovy občianskeho zákonníka. Pri skúmaní, či sú tu dlhy a majetok (ods. l písm. e), bude potrebná spolupráca s okresným národným výborom, lebo len tak bude možno zistiť majetok a najmä dlhy (dane, verejné dávky atď. ).
K § 315:
Medzi neodkladnými opatreniami, ktoré je súd oprávnený ihneď urobiť, treba sa výslovne zmieniť o predaji vecí, ktoré nebolo možné uschovať, pretože súd tu úplne výnimočne a bez návrhu nakladá s cudzím majetkom. Ustanovenie o vydaní nedoplatkov odmeny za prácu, opakujúcich sa dôchodkov a vecí osobnej potreby pozostalému manželovi alebo inému členovi poručiteľovej domácnosti vychádza z praktickej potreby; tým nie sú dotknuté dedičské práva.
K §316:
Táto výnimka z ustanovenia o príslušnosti súdu na prejednanie dedičstva je daná účelnosťou, poprípade naliehavosťou procesných úkonov.
K § 317:
Predbežné vyšetrovania môže vykonávať v obciach mimo sídla okresného súdu na žiadosť súdu aj miestny národný výbor, čím sa ušetrí účastníkom dochádzka na súd; notár však len v odôvodnených prípadoch na príkaz súdu, aby sa účastníkom nespôsobilý neúmerné a zbytočné trovy.
K § 318:
Toto ustanovenie sa týka ako prípadov § 315 osnovy, tak prípadov § 555 osnovy občianskeho zákonníka. Zabezpečenie vykonáva súd, pravdaže, len v prípadoch osobitnej potreby, ktorá aj určuje povahu a rozsah zabezpečovacích opatrení. Základné ustanovenie je v § 555 osnovy občianskeho zákonníka.
O zabezpečení dedičských poplatkov majú osobitné ustanovenia poplatkové predpisy.
K §319:
Osnova upúšťa od doterajšieho formálneho vyhlasovania poslednej vôle a spokojuje sa so zistením stavu a obsahom závetu v súdnej zápisnici. Ďalšie formality sú zbytočné a ani doteraz sa presne nedodržiavaly.
K §320:
Vo väčšine prípadov zastavenia konania nemajú účastníci (dedičia) na veci záujem, ak tu niet dedičstva. Preto sa im usnesenie doručí len na žiadosť.
K §321:
Aj o nepatrných dedičstvách musí súd rozhodnúť, aby sa predišlo zbytočným sporom. Bolo by však zbytočnou komplikáciou potvrdzovať nadobudnutie dedičstva dedičom, ktorí by rovnakú hodnotu museli vyplatiť veriteľom. V takých prípadoch majú na dedičstve záujem často len veritelia a preto im treba umožniť priame odovzdanie pozostalého majetku namiesto platenia v poradí podľa § 514 osnovy občianskeho zákonníka, resp. podľa §§ 593 a 604 osnovy. Ak má, pravda, dedič na dedičstve záujem, nemožno ho proti jeho vôli prikázať veriteľom; to isté platí v prípade odúmrtku pre štát.
K § 322:
Pri exekučnej likvidácii dedičstva (§§ 601 až 605 osnovy) je ďalšie prejednávanie dedičstva zbytočné. Usnesenie o nariadení likvidácie sa doručuje účastníkom v likvidačnom konaní; preto usnesenie o zastavení prejednávania dedičstva netreba účastníkom doručovať.
K §323:
Podľa § 31 zákona č. 201/1949 Sb., o notárstve, možno notárom prikázať, aby vykonali konanie alebo jednotlivé úkony najmä v pozostalostných veciach. Notár je tu, pravdaže, len pomocnou súdnou osobou a preto všetky roz hodnutia ostávajú vyhradené súdu.
K § 324:
Ustanovenie o upovedomení dedičov naväzuje na ustanovenia §§ 517 až 519 osnovy občianskeho zákonníka. Neprítomným a nezná mym dedičom ustanoví súd opatrovníka (§ 52 osnovy, §§ 60, 61, 521 ods. 2 osnovy občian skeho zákonníka).
K §325:
Súpis je obligatórny podľa § 554 osnovy občianskeho zákonníka, takže tu sa len presne určujú pojmy súpisu a imanie poručiteľa, ktorý sa má súpisom zistiť. Ustanovenie odseku 2 má predovšetkým ten smysel, aby sa zabezpečil veký súkromný majetok pred zašantročením a chránil tým všeobecný záujem. V prípadoch, kde ide o osobný majetok a kde niet všeobecného záujmu na presnom zistení majetku, možno