podľa odseku 3 upustiť od súpisu na mieste samom a od odhadu a uspokojiť sa so súpisom podľa údajov dedičov.
K §§ 326 a 327:
Osnova upúšťa od pribrania svedkov a uspokojuje sa s pribraním zapisovateľa podobne ako pri zisťovaní obsahu závetu.
Ustanovenie § 326 ods. 2 druhá veta obsahuje určité úľavy pri odhade nehnuteľných vecí za účelom úspory znaleckých poplatkov, lebo hodnota nehnuteľných vecí je stálejšia a ľahšie zistiteľná než pri hnuteľných veciach.
K §328:
Zisťovanie sporných aktív a pasív nepatrí do prejednávania dedičstva. Sporné nároky tretích osôb voči poručiteľovi alebo opačne treba uplatniť žalobou ako iné sporné nároky. V súpise postačí sa obmedziť na zistenie, že nároky sú sporné, pričom sa na ne predbežne neberie zreteľ pri vypočítaní čistého majetku.
K §329:
Pretože v niektorých jednoduchších prípadoch možno vykonať súpis len podľa údajov dedičov, je potrebné osobitné poučenie a výslovné uistenie dedičov o pravdivosti ich údajov. Osnova vychádza z presvedčenia, že netreba osobitných sankcií a že sa vystačí s ustanovením trestného, resp. poplatkového zákona. Zápisnicu o súpise môžu podpísať za dedičov i zmocnenci podľa všeobecných zásad.
K § 330:
Tu uvádza osnova, ktoré zásadné otázky musí pri súpise súd riešiť a nie notár, konajúci z príkazu súdu. Pokiaľ ide o sporné nároky, platí to isté, čo bolo uvedené k § 328 osnovy.
K § 331:
Skúmanie, či dedičské právo je vykázané, je predpokladom pre vydanie potvrdenia o nadobudnutí dedičstva (§ 559 osnovy občianskeho zákonníka). Vykoná ho preto zásadne súd prejednávajúci dedičstvo. Nebolo by však účelné, aby tam, kde rozhodnutie závisí od zistenia sporných skutočností (napr. pri zapieraní platnosti závetu pre duševnú chorobu poručiteľa), musel súd rozhodnúť o týchto otázkach z úradnej povinnosti v rámci konania o prejednanie dedičstva.
K§ 332:
Toto ustanovenie umožňuje dedičovi uspokojiť veriteľa podľa predpisov o pomernej alebo prednostnej úhrade.
K § 333:
Zákonnými podmienkami sa rozumejú predpoklady uvedené v §§ 557 a 558 osnovy občianskeho zákonníka.
K § 334:
Ak nadobúdajú niektorí dedičia len jednotlivé veci alebo práva, je potrebné tieto veci alebo práva uviesť.
K § 335:
Dohoda o reálnom rozdelení dedičstva bude pravidlom pri dedení zo zákona, pretože tu všetci dedičia nadobúdajú z dedičstva ideálne diely. Ak sú svojprávni, niet príčiny, aby si nemohli rozdeliť dedičstvo medzi sebou i mimosúdne. Osnova určuje len pre dohodu, na ktorej sú zúčastnení nesvojprávni dedičia, na ich ochranu formu súdnej pokonávky, ktorá podľa § 75 osnovy podlieha súdnemu schváleniu. Reálne rozdelenie dedičstva nemá, pravdaže, vplyvná určenie dedičských dielov a teda ani na zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa a za dedičské poplatky.
K § 336:
Toto ustanovenie je taktiež odôvodnené potrebou ochrany nesvojprávnych a podobných dedičov.
K§ 337:
Osnova sa tu zmieňuje o zrušení opatrovanstva. Zrušujú sa, pravdaže, len opatrovanstvá, zriadené súdom prejednávajúcim dedičstvo pre účely tohto konania. Kedy sa opatrovník (dedičom) ustanovuje, určuje hmotné právo i táto osnova na príslušných miestach. Ďalej osnova tu vypočítava úkony, ktoré sú potrebné, aby sa dedičom umožnilo voľne nakladať s predmetmi, ktoré nadobudli dedičstvom. Ustanovenie § 338 ods. l nevylučuje zrušenie zabezpečovacích opatrení za konania, keď odpadly podmienky pre tieto opatrenia (§ 318 osnovy).
K § 338:
Toto ustanovenie je dôsledkom ustanovenia § 537 osnovy občianskeho zákonníka a jeho použitie sa neobmedzuje, pravdaže, len na ustanovenia o prejednaní dedičstva.
K §§ 339 až 341:
Tieto ustanovenia súvisia s tým, že osnova v § 199 nepripúšťa obnovu konania o prejednanie dedičstva.
Dodatočne objavivší sa majetok nevyžaduje podľa § 339 nové prejednanie dedičstva, ale len zabezpečovacie a doplňovacie opatrenia. Doplnenie potvrdenia o nadobudnutí dedičstva bude potrebné najmä vtedy, ak pôjde o nehnuteľnú vec zapísanú v knihách, aby bolo možné podľa doplneného potvrdenia vykonať knihovný zápis, ako aj ak pôjde o vec, ktorá má pripadnúť určitému jednotlivému dedičovi a preto musí byť uvedená v potvrdení.
Ustanovenie § 340 je dôsledkom §§ 557 a 559 osnovy občianskeho zákonníka. Dedič, ktorý mal podľa dodatočne objaveného závetu dedičstvo nadobudnúť, môže sa len domáhať žalobou vydania dedičstva od toho, komu bolo už potvrdené.
Ak pred potvrdením nadobudnutia dedičstva vyjde najavo, že poručiteľ žije, súd samozrejme zastaví ďalšie konanie. Ak to však vyjde najavo až po potvrdení nadobudnutia dedičstva, neostáva iné, ako ho podľa § 341 zrušiť. Právne pomery jednotlivých častí dedičstva môžu byť, najmä ak uplynul od potvrdenia nadobudnutia dedičstva už dlhší čas, tak složité, že nie je možné, aby súd, ktorý prejednal dedičstvo, obnovil bez ďalšieho pôvodný stav. Preto osnova nariaďuje v takom prípade len zrušenie usnesenia, ktorým bolo nadobudnutie dedičstva potvrdené.
K § 342:
Odúmrtok pripadá štátu už zo zákona (§ 513 osnovy občianskeho zákonníka). Súd prejednávajúci dedičstvo sa obmedzí len na potrebné zabezpečovacie opatrenia, pretože sa zpravidla najskôr dozvie o existencii odúmrtku. Pri vydaní zabezpečeného majetku štátu bude súd postupovať v dorozumení s úradmi zastupujúcimi štát a podľa ich návrhov.
K§343:
Na umorení listiny má predovšetkým záujem ten, komu sa listina stratila alebo zničila. Preto mu osnova umožňuje rýchle začatie konania na jeho všeobecnom súde. Pri určovaní príslušnosti netreba brať zreteľ na osobu zaviazanú z listiny. Doručenie vyhlášky podľa § 351 osnovy vylučuje konečne i nebezpečenstvo, že by sa súčasne prejednával návrh inej osoby o umorenie tej istej listiny.
K §344:
Výnimka zo senátneho rozhodovania a z rozhodovania po ústnom pojednávaní je odôvodnená povahou predmetu konania.
K § 345:
Na vkladné knižky sa súdne umorenie nevzťahuje, pretože pre tieto platia osobitné ustanovenia (porov. zák. č. 229/1949 Sb. ).
K § 346:
Ustanovením prvej vety je jednak vymedzené oprávnenie podať návrh na umorenie, jednak určený obsah návrhu.
K §347:
Okruh účastníkov bolo treba presne vymedziť a proti § 5 osnovy zúžiť, lebo inak by pri ťažkej zistiteľnosti osôb, ktorých práva môžu byť umorením listiny priamo dotknuté, vznikalo stále nebezpečenstvo zrušenia konania.
K § 348:
Predpoklady pre vydanie vyhlášky zisťuje súd z úradnej povinnosti, čo je tiež zárukou, že umorovacie konanie sa nezneužije. Z povahy veci vyplýva, že písomné vyjadrenie osoby zaviazanej z listiny alebo jej výsluch bude pravidlom.
K § 349:
Ako ďalší príspevok k odstráneniu neprehľadnosti lehôt zavádza osnova pri všetkých druhoch listín, ktoré sú predmetom súdneho umorenia, jednotnú vyhláškovú lehotu. Listiny, pre ktoré platila doteraz jednoročná lehota, sa konečne od listín s vyhláškovou lehotou šiestich mesiacov v praxi beztak ťažko rozoznávaly. Kratšia lehota by bola síce v záujme navrhovateľa, ale požiadavka dôvery v cenné papiere rozhodla pre dlhšiu vyhláškovú lehotu — jednoročnú. Jedinú výnimku robí osnova pri zmenkách a tým aj pri iných cenných papieroch, ktoré sa umorujú podľa predpisov o umorovaní zmeniek (šeky, poukážky na cenné papiere); táto odchýlka je daná povahou týchto papierov.
K §§ 350 a 351:
Ustanovenie o tom, od kedy plynie vyhlášková lehota a kedy sa končí, je potrebné vzhľadom na povahu cenných papierov, o ktoré tu ide.
K §§352 až 354:
Za konania je umorovateľ chránený jednak tým, že už s dôjdením návrhu na súd (§41
ods. 2 osnovy) je spojený hmotnoprávny účinok, totiž že neplynie premlčacia lehota, jednak tým, že s doručením vyhlášky, poprípade jej uverejnením je spojený ďalší hmotnoprávny účinok, totiž že nakladanie s právami z listiny, všetky plnenia, scudzenie i zmeny sú voči navrhovateľovi neplatné.
Pred vydaním vyhlášky treba, pravda, zistiť predpoklady, čo vyžaduje dlhší čas, v ktorom vzniká pre umorovateľa nebezpečenstvo, že cenný papier bude realizovaný alebo sa urobia s listinou zmeny, ktoré jeho uspokojenie zmaria. Ochranou proti tomuto nebezpečenstvu sú zákazy a rozkazy, vydané podľa § 353 ešte pred vyhláškou.
Ustanovenie § 354 je dané súvislosťou talónu s listinou (ods. 1) a osobitnou povahou zmenky (ods. 3). Ustanovenie odseku 2 je dané v prospech majiteľa stratených alebo zničených kupónov, ktoré sa inak neumorujú.
K§ 355:
So zreteľom na § 167 ods. 2 osnovy nie je potrebné osobitné ustanovenie o doručení zastavovacieho usnesenia účastníkovi. Upovedomenie účastníkov však tiež úplne postačí, uverejňovanie je v tomto prípade neúčelné a zbytočne by sa ním len zvyšovaly trovy.
K § 356:
Závislosť umorovacieho usnesenia od ďalšieho návrhu navrhovateľa bola ponechaná preto, aby súdy neboly zaťažované evidenciou dlhých a početných lehôt, a to aj vtedy, keď navrhovateľ sám už na vybavení veci nemá záujem. Na následky nepodania návrhu bude navrhovateľ upozornený zpravidla dvakrát. Po prvé vždy pri doručení vyhlášky a po druhé, len pokiaľ to je možné, ešte pred zastavením konania. Bolo by však zbytočným-predlžovaním konania upovedomovať o podanom návrhu ešte osobu zaviazanú z listiny, keď jej už bola doručená vyhláška.
K§ 357:
Povaha šekov a poukážok na cenné papiere vyžaduje, aby na ich umorenie platily tie isté doplnky a odchýlky ako pre zmenky.
K §358:
Výslovné ustanovenie o zrušovacom účinku umorovacieho usnesenia sa neprevzalo, pretože tento účinok je logickým dôsledkom toho, že usnesenie nahradzuje umorenú listinu.
K § 369:
Doteraz nebolo toto konanie upravené sústavne a prípady súdnych úschov boly (a ostávajú, pravda, i naďalej) upravené v rôznych zákonoch, obsahujúcich ustanovenia materiálnej a formálnej povahy.
Je však účelné a niektoré odchýlky od spoločných ustanovení pre konanie na riadnych súdoch si priamo vynucujú, aby sa i pri zachovaní zvláštností niektorých úschov aspoň základné a všeobecné ustanovenia, platné pre všetky úschovy, sústredily v osobitnej časti.
So zreteľom na uschovávateľa je na prijatie úschovy príslušný každý okresný súd s civilnou právomocou, i ak by ďalšie opatrenie s predmetom úschovy mal podľa osobitných ustanovení urobiť iný súd. V tomto prípade sa však ukladá súdu úschovy, aby onen súd o složení upovedomil. Tým sa má zabrániť prieťahom vo vybavovaní.
K § 360:
činnosť súdu záleží iba v skúmaní, či sú podľa návrhu splnené podmienky súdnej úschovy a v opatrení prevážne len technickej povahy. Z týchto dôvodov celkom postačí, keď konanie vykoná jediný sudca a bez ústneho pojednávania.
K §§ 361 až 366:
Osnova vychádza z toho, že spôsob úschovy a jej technické vykonanie je súdnym opatrením prevažne administratívnej povahy. Preto ustanovenia osnovy sú len všeobecné a vyžadujú bližšie vykonanie ďalšími predpismi, ktoré môžu oveľa pružnejšie sledovať hospodárske zmeny spojené s výstavbou štátu.
Ustanovenie, podľa ktorého sa má usnesenie o prijatí veci do súdnej úschovy, doručiť osobe, pre ktorú je vec složená, i ustanovenie o vydaní predmetu úschovy sú v shode s ustanoveniami §§ 316 a 317 osnovy občianskeho zákonníka. Dôvod úschovy vyviera z právneho pomeru medzi složiteľom a veriteľom. Preto sa vydanie predmetu úschovy viaže jedine na súhlas týchto osôb a vylučujú sa zásahy osôb tretích, ktoré by azda mohly mať tiež právny záujem na tom, aby sa vec nevydala z úschovy. Samozrejme súd, ktorý má vec y úschove, sa musí podriadiť iným rozhodnutiam, či opatreniam súdov alebo administratívnych úradov, týkajúcich sa predmetu úschovy.
K §§ 367 a 368:
Na súdoch a uschovacích úradoch hromadily sa staré peniaze a veci prevažne nepatrnej
ceny, o ktoré nemal nikto záujem. Doterajšia úprava týchto starých úschov a skúsenosti s ňou neboly dobré vzhľadom na dlhú prepadnú lehotu. V snahe likvidovať staré úschovy skracuje osnova lehotu z tridsiatich rokov na päť rokov odo dňa složenia. Podstatné skrátenie je v shode so všeobecnou tendenciou kratších lehôt a má dôvod i v skúsenosti, že o úschovy, ktoré ostaly bez povšimnutia v prvých rokoch po svojom vzniku, niet pravidelne záujmu ani neskoršie. Pretože pre súdnych chránencov nezačne päťročná lehota plynúť, kým nenadobudli oprávnenie nakladať a predmetom (porov. § 261 osnovy a §§ 89, 96 osnovy občianskeho zákonníka), niet ani nebezpečenstva, že by tieto osoby musely preukazovať svoje oprávnenie už po piatich rokoch odo dňa složenia.
Pri skúmaní oprávnenia prihlasovateľa postupuje súd podľa ustanovení §§ 365 a 366 osnovy.
K §§ 369 a 370:
Pretože predmetom konania podľa tejto hlavy sú len nájmy nehnuteľných vecí, je určená miestna príslušnosť podľa miesta predmetu nájmu, a to ako pre nechránené, tak pre chránené nájmy (§ 387 osnovy).
Obmedzenie okruhu účastníkov ne prenajímateľa a nájomníka odchylne od § 5 osnovy má zamedziť vznik možných pochybností. V konaní, v ktorom ide o odovzdanie predmetu podnájmu medzi nájomníkom a podnájomníkom, sú, pravdaže, účastníkmi konania tieto osoby.
K § 371:
Toto ustanovenie naväzuje na príslušné predpisy hmotného práva a zároveň začleňuje do sústavy tohto zákona ustanovenia o chránených nájmoch, ktoré sú upravené v druhom diele tejto hlavy. Použitím výrazov "lehota" a "obdobie" má sa odstrániť zmätok v pojmoch, vznikajúci z toho, že výraz "lehota" sa používal pre dva rôzne pojmy, jednak pre lehotu, v ktorej sa má výpoveď doručiť, jednak pre lehotu na skončenie nájomného pomeru. Len pre prvý pojem sa ponecháva označenie "lehota", kým druhý pojem sa vyjadruje slovom "obdobie".
Popri súdnej výpovedi pripúšťa osnova i mimosúdnu výpoveď, pretože ani hmotné právo (§ 400 osnovy občianskeho zákonníka) mimosúdnu výpoveď nevylučuje. Mimosúdna výpoveď nemá však tie účinky, ktoré za doterajšieho práva vyvolávaly oprávnené protesty nájomníkov. Vypovedaný môže podľa osnovy podať proti mimosúdnej výpovedi odpor a ak ho nepodá, nestráca svoju obranu, ktorú má
proti výpovedi. Sústreďovacia zásada, o ktorej už bola reč, bola teda i v tomto smere odstránená.
K §§ 372 až 375:
Popri všeobecných náležitostiach každého podania (§ 43 osnovy) súdna výpoveď má obsahovať údaje, bez ktorých by výpoveď nebola dosť určitá (§ 372 osnovy). Naproti tomu by bolo zbytočné požadovať, aby vo výpovedi bol i návrh na opatrenie, ktoré má súd s výpoveďou urobiť. To je už vecou súdu. Ustanovením, že odpor nemusí byť odôvodnený, sa má spôsobom nepripúšťajúcim žiadnu pochybnosť vyjadriť, že sústreďovacia zásada bola v tomto konaní do všetkých dôsledkov opustená. Netreba sa obávať, že by sa toto ustanovenie zneužívalo na preťahovanie konania, lebo tomu možno úspešne čeliť sankciami o znášaní trov (§ 132 osnovy), najmä ak k súdnemu rozkazu bude pripojené vhodné poučenie o účelnosti uvedenia dôvodov odporu. Výraz "odpor" sa používa tu v shode s ustanoveniami o rozkaznom konaní (§ 425 osnovy) na rozdiel od námietok v zmenkovom a šekovom konaní, kde zásada sústreďovacia bola zachovaná (§ 423 osnovy). Odpor je jediným riadnym opravným prostriedkom vypovedaného proti výpovedi, poprípade proti súdnemu rozkazu (§ 380 osnovy).
O súdnych trovách niet v tomto diele osobitných ustanovení. Pre súdny rozkaz platí ustanovenie § 127 osnovy a nie ustanovenie § 129 osnovy, pretože v tomto období konania nemožno ešte hovoriť o nijakom úspechu vo veci, i keď súd rozkaz vydal.
Odpor sa pripúšťa i proti mimosúdnej výpovedi, lebo nemalo by smyslu brániť tomu, aby sa nesrovnalosti medzi prenajímateľom a nájomníkom nemohly vybaviť už pri mimosúdnej výpovedi. Aby sa však vylúčilo akékoľvek zneužívanie mimosúdnej výpovede, vypovedanému sa výslovne zachovávajú všetky jeho obrany proti výpovedi pre prípad žaloby na odovzdanie alebo prevzatie predmetu nájmu aj vtedy, keď odpor nepodal.
Ustanovenie § 374 ods. 2 má umožniť využiť čas medzi podaním výpovede a koncom výpovedného obdobia na vybavenie rozporov medzi účastníkmi. Obdobný účel sleduje ustanovenie § 375 pri nájomných smluvách uzavretých na určitý čas, pravdaže, s náležitým časovým obmedzením podľa odseku 2.
K §§ 376 a 377:
Povaha sudcovských úkonov, o ktoré tu ide dovoľuje účelnú výnimku zo zásady rozhodovania v senáte a bez vypočutia účastníkov. Ďalekosiahle účinky spojené s doručením súdnych
13
rozkazov vydaných o výpovedi alebo rozkazov na odovzdanie (prevzatie) predmetov nájmu vyžadujú, aby sa doručily podľa ustanovení o doručovaní do vlastných rúk.
K §§ 378 až 380:
Podaním odporu vzniká medzi účastníkmi situácia obdobná tej, v ktorej vystupujú žalobca a žalovaný, preto je na mieste konať ďalej podľa ustanovení jedenástej hlavy a určiť vypovedajúcemu a vypovedanému úlohu žalobcu, resp. žalovaného. Tieto ustanovenia sú doplnené v § 379 ods. l ustanoveniami potrebnými jednak preto, aby rozhodnutie bolo vykonateľné, jednak z toho dôvodu, že treba rozhodnúť o platnosti výpovede (súdneho rozkazu), ktorá bola napadnutá odporom. Výrok rozsudku musí obsahovať náležitosti uvedené v § 379 ods. 1 i v prípade rozhodnutia o odpore proti mimosúdnej výpovedi.
Pretože sa rozhoduje o platnosti práve tej alebo onej výpovede, treba určiť výnimku zo všeobecnej zásady § 150 ods. l osnovy, že pre rozsudok je rozhodný stav v čase jeho vynesenia. Výpoveď je "daná" tým, že súdna alebo písomná mimosúdna výpoveď sa doručí vypovedanému, pri ústnej mimosúdnej výpovedi tým, že sa oznámi vypovedanému.
Časové obmedzenie platnosti exekučných titulov vzniknutých v tomto konaní je odôvodnené potrebou zabrániť nepriaznivým následkom vznikajúcim z neistoty o tom, či sa nepokračuje v nájomnom pomere mlčky a či sa nájomný pomer neobnovuje. Nebezpečenstva, že by veriteľ stratil exekučný titul bez svojej viny vzhľadom na to, že národný výbor nevydá včas potvrdenie o zabezpečení náhradného bytu, tu niet. Podľa § 556 osnovy je totiž na taký preukaz viazaný až výkon exekúcie, nie už jej nariadenie, ako tomu bolo podľa § 37 zákona č. 138/1948 Sb.
K § 381:
Toto ustanovenie spolu s ustanovením § 535 osnovy je nevyhnutným dôsledkom odvodenosti práv osôb, ktorých sa týka, od práva nájomníka. Vzťahuje sa najmä na podnájomníkov a príslušníkov domácnosti nájomníka.
K § 382:
Ochranu nájomníkov, buduje osnova na základe zásady všeobecnosti ochrany, predpokladajúc, že i všeobecný záujem možno vhodnejšie chrániť iným spôsobom než vylučovaním určitých objektov zo zákonnej ochrany. Zásada všeobecnosti sa prejavuje aj v tom smere, že ochranu požívajú nielen nájmy bytov a ich častí, ale aj iných miestností, napr. garáží, piv-
níc, povaly. Výnimky z tejto zásady robí osnova len v prípadoch, kde ide zpravidla o ubytovanie prechodného rázu a v ktorých by zavedenie ochrany znamenalo priame ohrozenie účelu, ktorému prevádzka týchto podnikov a zariadení slúži. Naproti tomu nepovažuje osnova za vhodné rozšíriť ochranu v jej všeobecnosti aj na podnájmy. Pri týchto je obmedzenie nájomníka spoluužívaním bytu inou osobou zpravidla príliš citeľné. Preto osnova nepripúšťa, aby sa tento stav mohol premeniť proti jeho vôli bez osobitných dôvodov na stav trvalý. Iba za podmienok platných pre podnájmy majú byť chránené aj nájmy izieb v budovách slobodárni vzhľadom na osobitnú povahu týchto ubytovacích podnikov; to isté platí
o nájmoch časti bytu vlastníka domu, lebo u neho síce k podnájmu nemôže dôjsť, ale prenajatím časti jeho bytu vzniká situácia celkom rovnaká ako pri podnájme.
K §§ 383 a 384:
Účelom týchto ustanovení je zaručiť osobám, ktorým osnova poskytuje ochranu, že o jej výhody ich nebude možné pripraviť. Ak táto záruka má byť naozaj účinná, nemôže sa obmedziť na to, že neuznáva za platné dohovory, ktorými sa chce ochrana vylúčiť alebo obmedziť už pri uzavieraní smluvy. Tým totiž nie je vylúčené obchádzanie zákona a nie sú najmä kryté prípady, kde nájomník už za trvania nájmu dá súhlas na ukončenie nájmu buď z dôvodov okamžitej tiesne alebo nedostatočnej informovanosti či z pohnútok, ktoré sa ukážu neskoršie mylnými, a predsa i tieto prípady vzhľadom na dôležitosť životnej potreby, o krytie ktorej ide, zaslúžia ochrany. Preto osnova uznáva za platné len také zrušenie nájomného pomeru, ku ktorému došlo buď na základe dohody, ktorú nájomca skutočne dodržal, t. j. predmet nájmu vypratal, alebo na základe súdneho privolenia v smysle § 389 osnovy, poprípade na základe súdnej pokonávky uzavretej v konaní podľa tohto dielu, schválenej súdom podľa § 76 osnovy. Zneužívania so strany nájomníka na škodu prenajímateľa sa netreba obávať, lebo účinnou brzdou tu bude prípadný záväzok nahradiť škodu spôsobenú prenajímateľovi nedodržaním smluvy o ukončení nájmu. Formulácia prvej vety vylučuje tiež nebezpečenstvo, že by sa nájomník, ktorý sa už dobrovoľne vysťahoval, mohol dovolávať ochrany, poukazujúc na to, že k vysťahovaniu došlo bez
súhlasu súdu. Aby sa nič neopomenulo, čo by mohlo zabezpečiť sledovaný účel, ukladá osnova súdu, aby si neplatnosť ukončenia nájomného pomeru všímal z úradnej povinnosti v každom období konania (aj v konaní o žalobe o vypraV
tanie, keď výpoveď nebola exekučným titulom), a to i v konaní exekučnom, pravda, za predpokladu, že v predchádzajúcom konaní nebola riešená otázka, či ide o nájom chránený alebo nechránený. Aby sa v takom prípade vylúčilo neoprávnené exekučné vypratanie nájomníka, priznáva osnova sťažnosti proti nariadeniu exekúcie odkladný účinok, ak nájomník namieta neprípustnosť výpovede.
K § 385:
Privolenie k výpovedi môže dať súd len z dôležitých dôvodov. Z takých dôvodov, ak sú tak naliehavé, že potreba dodržania výpovednej lehoty ináč predpísanej by bola na závadu, možno žiadať i o privolenie zrušenia nájmu bez výpovede. Pretože mnohotvárnosť života nedá sa v zákone vtesniť do obmedzeného radu typov, neuvádza osnova ani ako príklad jednotlivé dôvody privolenia k výpovedi alebo k zrušeniu nájmu bez výpovede a dáva zmocnenie ministrovi spravodlivosti, ktoré umožní pružnosť úpravy, potrebnú vzhľadom na politickohospodársky vývoj. Tri kategórie dôvodov tam uvedených majú význam len potiaľ, že na ne naväzajú niektoré ďalšie ustanovenia osnovy (§§ 386, 390, 392) a tvoria rámec pre úpravu vykonávacieho nariadenia. Nariadenie vydá minister spravodlivosti po dohode so zúčastnenými ministrami; pôjde hlavne o ministra práce a sociálnej starostlivosti, do pôsobnosti ktorého spadá bytová politika.
K §386:
Pretože nájomník má zásadne nárok na trvaní nájmu, je spravodlivé, aby sa v prípadoch, kde sa výnimka z tejto zásady povolila len v záujme prenajímateľa, nájomníkovi zpravidla hradily potrebné sťahovacie trovy. Avšak uloženie bezvýnimočnej a neobmedzenej povinnosti nahradiť trovy by viedlo v jednotlivých prípadoch k ťažko prijateľným nesrovnalostiam. Preto i tu ponecháva osnova rozhodnutie o takom nároku na voľnú úvahu súdu, určujúc ako zásadu, že rozhodnutie musí zodpovedať slušnosti, a vyzdvihujúc z mnohých okolností, na ktoré treba brať zreteľ, tú najtypickejšiu, totiž hospodársku situáciu prenajímateľa a nájomníka a pripúšťajúc i len čiastočné priznanie náhrady vo výške určenej taktiež voľným uvážením.
Ustanovenie odseku 2 zabráni zneužívať výpovedné dôvody, ktoré majú základ v potrebe prenajímateľa. Má zachytiť i prípady, kde sa síce s potrebnou úpravou predmetu nájmu včas začalo, ale sa v nej náležité nepokračovalo.
K §§387 a 388:
Pozri dôvodovú zprávu k §§ 369 a 370 osnovy. Pripustiť podnájomníka ako účastníka konania i v prípadoch, kde ide medzi prenajímateľom a nájomníkom o odovzdanie predmetu nájmu, nepokladá osnova za vhodné, lebo by to odporovalo povahe podnájomníkovho práva ako práva odvodeného od práva nájomníka. Táto skutočnosť si naopak vyžiadala ustanovenie § 391 osnovy.
K §389:
O konaní platia zásady prvej časti osnovy, najmä sa teda rozhoduje po ústnom pojednávaní rozsudkom.
údaje požadované v odseku l sú nevyhnutné pre rozhodnutie, ktoré súd vydá o návrhu na privolenie k výpovedi alebo na zrušenie nájomného pomeru bez výpovede a ktoré má náležitosti exekučného titulu. V prípadoch, kde je privolenie k výpovedi viazané podmienkou súčasného odovzdania náhradného predmetu nájmu, vysloví túto podmienku súd, keď poslednej vety určuje čas, keď má nájomník odovzdať predmet nájmu.
Povinnosť uložená súdu osnovou, aby pred rozhodnutím vo veci dal príležitosť miestnemu národnému výboru sa vyjadriť, zaručuje, že rozhodovanie súdu bude v súhlase s bytovou politikou týchto ľudových orgánov.
Z textu osnovy vyplýva, že právoplatné privolenie k výpovedi nahradzuje riadnu výpoveď.
K §390:
O trovách konania platia zásadne ustanovenia všeobecnej časti osnovy (§§ 127 a nasl. ). Pretože sa však ochrana poskytuje všeobecne každému nájomníkovi, pokiaľ sa jej nestal nehodným, je spravodlivé, aby v prípadoch, keď sa z tejto všeobecnej ochrany robia výnimky v prospech prenajímateľa, hradil on trovy konania, začatého výhradne v jeho záujme. Aby sa však toto ustanovenie nemohlo zneužiť na škodu prenajímateľa, zdôrazňuje osnova, že použitie ustanovenia § 132 osnovy, ktoré takým pokusom môže úspešne čeliť, nie je tým vylúčené.
K § 391: Pozri dôvodovú zprávu k § 381 osnovy.
K §392:
V záujme ochrany nájomníka, zdôraznenej v §§ 383 a 384 osnovy, nepripúšťa osnova ukončenie nájomného pomeru ani vtedy, ak uplynul ujednaný nájomný čas. Dohoda o trvaní nájomného pomeru nie je však bez-
13*