významná. Viaže nájomníka vôbec a prenají mateľa obmedzuje v tom smere, že v ujednanom čase môže prenajímateľ použiť len také výpovedné dôvody, ktoré majú základ v iných skutočnostiach než v jeho potrebe. Je samozrejmé, že obidve smluvné strany môžu odstúpiť od smluvy i v ujednanom nájomnom čase, a to prenajímateľ z naliehavých dôležitých dôvodov, ako ich má na mysli § 385 ods. 2 osnovy, a nájomník podľa § 403 osnovy občianskeho zákonníka.

K §393:

Aby smrťou nájomníka neboli pripravení o možnosť bývania príslušníci jeho rodiny a osoby odkázané na neho výživou, ustanovuje osnova, že tieto osoby vstupujú dňom jeho smrti do nájomnej smluvy, pravdaže, len za podmienky, že v deň smrti žily s nájomníkom v spoločnej domácnosti a nemalý vlastný byt. Len za týchto podmienok je totiž odôvodnený prechod nájomného práva a s ním i ochrany bytu (nie však iných miestností), a to len pre spomenutý okruh osôb. To platí najmä aj o družke zomrelého nájomníka, lebo ak nebola na neho odkázaná výživou alebo má vlastný byt, niet dôvodu, poskytnúť jej výhodnejšie postavenie než inej osobe. Pretože však ustanovenie je dané v záujme uvedených osôb, nenastáva prechod v každom prípade, ale len vtedy, keď v lehote určenej zákonom oprávnené osoby nevyhlásia, že odmietajú pokračovať v nájomnom pomere. Dedičia však také oprávnenie nemajú. Pri určení okruhu osôb podľa toho, ako boly svojou výživou závislé od zomrelého nájomníka, sa osnova vzhľadom na naliehavosť životnej potreby bývania neobmedzuje na osoby, ktorým bol zomrelý povinný podľa zákona poskytovať výživu.

K §394:

Nadpis desiatej hlavy nechce vyjadriť, že v nej ide len o veci národného poistenia, ktoré upravuje zákon č. 99/1948 Sb., o národnom poistení, ale slová "národné poistenie" majú tu širší smysel. Rozumejú sa tým i veci upravené výmermi Ústrednej národnej poisťovne podľa zákona č. 90/1949 Sb., o rodinnom prídavku, a veci upravené výmermi príplatkových ústavov podľa zákona č. 98/1948 Sb. Ide tu väčšinou o administratívne veci, p ktorých rozhodujú podľa predpisov o administratívnom konaní ústredná národná poisťovňa alebo príplatkový ústav. Preto považovala osnova za potrebné, aby marginálnou rubrikou pri § 394 vyznačila, že ide o osobitnú úpravu súdnej právomoci.

Osnova používa označenie "opravný prostriedok proti výmerom" ako najvhodnejšie vyjadrenie myšlienky, že toto súdne konanie je tu vlastne opravným konaním proti administratívnym výmerom, v ktorom sa tieto preskúmavajú.

V tejto hlave nie sú upravené spory medzi ústrednou národnou poisťovňou a zdravotnými ústavmi (zariadeniami) podľa §§ 198 a 199 zákona č. 99/1948 Sb., lebo sa netýkajú priamo ani poistencov ani zamestnávateľov. Pokiaľ tu pôjde o občianske právne veci, bude sa o nich rozhodovať podľa ustanovení jedenástej hlavy.

K §395:

Pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti výmerom Ústrednej národnej poisťovne bolo treba rozlíšiť tri skupiny prípadov. Prvú, kde sa rozhoduje o dávkach dôchodkového poistenia, poprípade pripoistenia, druhú, kde ide o iné výmery než o výmery rozhodujúce o týchto dávkach, a tretiu, kde ide o spory z pripoistenia.

Pokiaľ ide o druhú skupinu (odsek 1), roz hodnutie sa sveruje okresným súdom, v obvode ktorých je sídlo poisťovne (ústredne) alebo jej územnej organizačnej složky, ktorá vydala výmer. Aby bol uľahčený poistencovi styk so súdmi, umožňuje osnova poistencovi zvoliť si súd, ktorý je v československej republike jeho všeobecným súdom.

Pokiaľ ide o prvú skupinu (odsek 2), bola potrebná iná úprava. V týchto prípadoch totiž často treba vykonávať znalecké dôkazy odbornými lekármi. Vykonávanie týchto dôkazov okresnými súdmi by narážalo na ťažkosti a konanie by sa zbytočne preťahovalo. Preto v prípadoch, kde ide o dávky dôchodkového poistenia, boly ako príslušné súdy určené okresné súdy v sídle krajských súdov, v obvode ktorých má všeobecný súd ten, kto podáva opravný prostriedok. Predpokladá sa, že takí špecialisti sú v sídlach krajských súdov.

Pre prípady tretej skupiny (odsek 3) je v záujme uľahčenia prejednania veci zvolená príslušnosť toho súdu, v obvode ktorého je sídlo navrhovateľovho odporcu.

K §§396 a 397:

Skutočnosť, že ide v podstate väčšinou o opravné prostriedky proti administratívnym rozhodnutiam (výmerom), prejavuje sa v prvom rade v tom, že je odchylne určená lehota na podanie opravného prostriedku. Bola zvolená procesná lehota tridsiatich dní, aby kratšou všeobecnou pätnásťdňovou lehotou neboli poistenci prípadne ukracovaní. Túto lehotu treba považovať za lehotu podľa §§84 a 85 osnovy, lebo ide o lehotu na podanie opravného prostriedku.

Opravný prostriedok sa má zpravidla podávať na príslušnom súde. V záujme poistenca osnova pripúšťa výnimku z tejto zásady.

Pretože sa návrh nemusí vždy podávať na súde, je výslovne ustanovené, že sa opravný prostriedok podáva návrhom, ktorý musí mať náležitosti písomných podaní, a že návrh možno podať písomne alebo ústne do zápisnice. Aby sa zaručila neformálnosť tohto konania, osnova ustanovuje, že návrh podaný u inej než príslušnej organizačnej složky ústrednej národnej poisťovne sa pokladá za platne podaný. Lehotu v takýchto prípadoch treba počítať od času, keď bol návrh podaný u nepríslušnej poisťovne.

K § 398:

Vo veciach uvedených v odseku 2 môže byť účelné, aby sa rozhodlo po ústnom pojednávaní. Aby sa však o tých istých veciach nerozhodovalo raz rozsudkom a druhý raz usnesením, je ustanovené, že sa rozhoduje vždy usnesením. Nebolo by tu vhodné, aby v týchto veciach, kde ide v podstate o administratívne výmery, nahradzovala trovy sťažovateľovi národná poisťovňa, najmä trovy právneho zastúpenia.

Ustanovenie odseku 3 má umožniť odborný znalecký posudok širšími komisiami, ako to bude vyžadovať dôležitosť a obťažnosť týchto vecí.

K § 399:

široký pojem účastníka vymedzený v § 5 osnovy bolo potrebné obmedziť tak, aby to vyhovovalo účelu veci.

K §400:

Ak odporca poisťovne vzal návrh zpäť, pretože mu poisťovňa novým výmerom vyhovela, takže sa napadnutý výmer stal bezpredmetným, nemá smyslu, aby súd skúmal dôvodnosť jeho vzatia zpät.

K § 401:

V záujme ústrednej národnej poisťovne treba v pomere k § 164 osnovy zúžiť prípustnosť vyslovenia predbežnej vykonateľnosti rozsudku len na celkom nevyhnutné prípady.

Predbežné opatrenie nie je v poisťovacích veciach vhodné ani účelné.

K §402:

Odvolacia lehota bola určená na tridsať dní, pretože ústredná národná poisťovňa vo všeobecnej lehote pätnástich dní by nemohla tech

nicky zvládnuť vec a tým by bola nútená podávať odvolanie v tých prípadoch, v ktorých by ho po riadnom preskúmaní veci nepodala.

K §403:

Toto ustanovenie sa prevzalo preto, že sa v praxi osvedčilo. I tu bola lehota na vydanie nového výjmeru určená na tridsať dní so zreteľom na technické možnosti ústrednej národnej poisťovne. Tam, kde to z povahy veci vyplýva, musí súd rozhodnúť i o časovom rozsahu nároku.

K §404:

Občianske a rodinné právo pozná okrem právnych pomerov, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia prvej až desiatej hlavy tejto časti, a okrem pomerov, o ktorých sa vykonáva konanie podľa ustanovení obsiahnutých v iných zákonoch, rad ďalších právnych pomerov. Aj ony sa síce od seba navzájom líšia, avšak ich rozdiely nie sú takej povahy, že by bolo potrebné ustanoviť pre ne viac skupín doplnkov alebo odchýlok. Možno o nich o všetkých konať a rozhodovať v konaní upravenom rovnakým spôsobom. Je to dané tým, že všetky tieto pomery sú si rovné v tom, že sa stávajú, len čo sa stály predmetom súdneho konania, podľa hmotného práva dvojstrannými právnymi pomermi. To znamená, že ide o pomery len dvoch osôb alebo strán, ktorých záujmy si podľa hmotného práva odporujú potiaľ, že jedna z nich je v pomere voči druhej vždy oprávnenou a druhá v pomere voči prvej povinnou (zaviazanou). Doterajšie právo nazývalo konanie o veciach toho druhu sporovým konaním. Osnova neprijala tento názov predovšetkým preto, lebo môže zvádzať k domnienke, že sa má podľa vzoru doterajšieho práva robiť i podľa nej rozdiel medzi sporovým a nesporovým konaním. To by bolo v rozpore s jednou z jej základných myšlienok. Okrem toho možno sa obávať i toho, že keby osnova prevzala tento názov, mohlo by sa to vykladať tak, že v tomto konaní možno uplatňovať len také nároky, ktoré doteraz bolo možné alebo bolo treba uplatňovať sporom.

Ustanovenia tejto hlavy sa použijú všude tam, kde jednotlivé ustanovenia osnovy na jej použitie výslovne odkazujú (napr. §§ 273, 331 ods: 2, §§ 366, 442, 501 ods. 2 atď. ).

•Odsek 2 pamätá na veci, ktoré by síce podľa svojej povahy patrily tiež do tejto skupiny, o ktorých však by predsa nebolo vhodné rozhodovať v konaní upravenom v tejto hlave.

K §405:

Konanie sa začína podaním návrhu (§ 41 osnovy), ktorý sa nazýva "žaloba". Je to vžitý

a každému známy názov. Preto nebolo potrebné niečo na ňom meniť. Výrazom "žaloba" sa okrem toho zdôrazňuje, že sa navrhuje začať konanie vždy proti určitej osobe, t. j. proti druhej strane príslušného právneho pomeru ako proti žalovanému. Naproti tomu "návrh" môže smerovať i proti skupine neurčitých osôb alebo nemusí smerovať vôbec proti žiadnej osobe (napr. umorenie listiny).

K §406:

Osnova prevzala určovaciu žalobu z doterajšieho práva, pokiaľ je životná, úspech určovacej žaloby je viazaný na existenciu žalobcovho naliehavého právneho záujmu na určení, aby sa znemožnilo zneužívať túto žalobu na šikanovanie žalovaného.

K §§ 407 až 409:

Miesto 22 prípadov miestnej príslušnosti danej na výber, upravených iba v jurisdikčnej norme, a miesto 26 takých prípadov, upravených v občianskom sporovom poriadku, osnova prispustila priamo len 5 prípadov. Z nich prvé 2 (§ 407) sú dané v záujme pracujúcich, tretí (§ 408) uľahčuje uplatňovanie zmenkových a šekových nárokov. Ostatné dva prípady upravené v § 409 umožňujú československým občanom žalovať na československých súdoch osoby, ktoré by inak musely žalovať y cudzine.

Všetky ostatné doterajšie ustanovenia o miestnej príslušnosti danej na výber osnova odstránila, aby zjednodušila otázku príslušnosti a vylúčila samoúčelné a nákladné spory o príslušnosť.

K §410:

Výlučnosť príslušnosti pre tento prípad prispieva k ľahkému a dôkladnému prejednaniu a rozhodnutiu vecí, keďže je najvhodnejšie vykonať konanie tam, kde je nehnuteľná vec. Tento súd sa zpravidla kryje so súdom knihovnej vložky. Nekryje sa však zpravidla, ak ide o nehnuteľnú vec, zapísanú v železničnej knihe; tu však je výhodnejšie, aby sa konanie vykonalo na súde, ktorý vedie železničné knihy.

K §§ 411 až 414:

V tomto konaní ide o dvojstranný právny pomer (pozri dôvodovú zprávu k § 404 osnovy). Preto jeho účastníkmi môžu byť iba žalobca a žalovaný a nemožno na toto konanie vzťahovať široké ustanovenie § 5 osnovy.

K § 415:

Doterajšie právo umožňovalo zámenu v osobách procesných strán iba výnimočne v prípadoch zvlášť určených zákonom. V záujme pruž-

nosti a vyhnutia sa prípadným ďalším žalobám prevzala osnova naproti tomu ustanovenie čl. 166 civilného procesného kódexu RSFSR, ktoré umožňuje so svolením súdu zameniť ktoréhokoľvek účastníka za tretiu osobu vždy, kedykoľvek sa ukáže, že niektorý doterajší účastník nie je vecne legitimovaný. Predpokladá sa, pravda, že doterajší i nový účastník súhlasne žiadajú túto zmenu. Vzhľadom na zvláštne okolnosti však boly dva prípady upravené zvlášť, a to vstup právnych nástupcov zomrelej strany do konania v § 80, resp. § 436 ods. 2 osnovy a vstup správcu podstaty namiesto dlžníka do konania prerušeného v dôsledku exekučnej likvidácie v § 579 písm. b) osnovy.

K §§ 416 až 419:

Vedľajším účastenstvom nazýva osnova doterajšiu vedľajšiu intervenciu. Osnova v § 411 obmedzuje okruh účastníkov na žalobcu a žalovaného. Hmotné právo však počíta s možnosťou, že výsledok konania sa môže dotknúť záujmov aj iných osôb, ktoré nie sú spoločníkmi v konaní. Preto bolo potrebné umožniť aj im v určitej forme účasť na konaní. Ide o zariadenie, ktoré sa v praxi osvedčilo a je spôsobilé zabrániť vzniku nového konania medzi žalobcom (žalovaným) a vedľajším účastníkom. Aj sovietske právo ho má (čl. 167, 168, 170 civilného procesného kódexu RSFSR). Ustanovenie § 418 ods. 2 je dôsledkom zásady materiálnej pravdy (§ 59 osnovy).

Osnova neupravuje opovedanie sporu, lebo ide o úkon hmotného práva, ktorý je procesné len podnetom na vedľajšie účastenstvo, a na jeho forme nezáleží. Nedostatok procesnej úpravy opovedania sporu teda neznamená vylúčenie jeho prípustnosti.

Osnova sa nezmieňuje ani o pomenovaní auktora, pretože sa toto pomenovanie prakticky veľmi zriedka vyskytuje. Ale ani tu mlčanie osnovy neznamená vzhľadom na § 415 osnovy neprípustnosť pomenovania auktora.

Ani prípustnosť veľmi zriedka sa vyskytujúcej hlavnej intervencie osnova nevylučuje tým, že sa o nej nezmieňuje. Rovnaký výsledok sa totiž dosiahne použitím ustanovení §§ 412 a 8 ods. l osnovy.

K §420:

Vzhľadom na § 46 osnovy bolo treba ustanoviť, že žaloba sa musí doručiť žalovanému do vlastných rúk.

K § 421:

Prvá časť nemá ustanovenie o spočívaní konania. V § 77 osnovy sa naopak vyslovuje

zásada, že nečinnosť účastníkov neprekáža pokračovať v konaní. V konaní podľa tejto hlavy ide o predmety, s ktorými môžu strany zpravidla voľne nakladať mimo konania. Preto sa javí potrebným pripustiť v tomto konaní spočívanie konania. Vzhľadom na to bolo potrebné určiť jeho podmienku i účinky. Prípadný súhlas prokurátora je potrebný vzhľadom na § 6 osnovy.

Na zaniknutie a na vzájomné zrušenie trov podľa odseku 3 nie je potrebný súdny výrok; tieto účinky nastávajú zo zákona.

K §422:

Toto ustanovenie rieši dosah právoplatnosti rozsudku, pokiaľ bolo v ňom rozhodnuté o vzájomnej pohľadávke uplatnenej na započítanie. V záujme ušetrenia trov a zabránenia novej žalobe so strany žalovaného umožňuje osnova rozhodnúť o vzájomnej pohľadávke, i keď prevyšuje žalobcom uplatnený nárok. O vzájomnej žalobe sa osnova nezmieňuje, pretože čo do vzájomnej pohľadávky súcej na započítanie je ustanovením § 422 daná príslušnosť súdu, konajúceho o žalobe, i pre ten prípad, ak by pre vzájomnú pohľadávku tento súd podľa všeobecných predpisov nebol príslušný. Pokiaľ ide o iné vzájomné pohľadávky, majú platiť všeobecné predpisy o príslušnosti.

K §§423 až 426:

Zmenka a šek sú papiere, ktoré stelesňujú nárok na zaplatenie peňažných súm, ktoré sú v nich vyznačené. Používajú sa najmä tam, kde je potrebný krátkodobý úver a súčasne záruka, že veriteľov nárok bude rýchle uspokojený, ak bude potrebovať hotové peniaze. Tak je tomu hlavne v obchodnom styku, najmä medzinárodnom, pričom veľa záleží na rýchlosti obratu peňazí. Procesné právo nesmie klásť prekážky tejto potrebe rýchlej zmeniteľnosti zmenky a šeku za hotové peniaze. Osnova rýchlu zmeniteľnosť umožňuje. Robí to tým, že veriteľovi uľahčuje zistenie jeho nároku proti dlžníkovi, či už pre nezaplatenie zmenky alebo pre jej neprijatie. Miesto dlhšieho a nákladnejšieho obyčajného konania požiada veriteľ v žalobe, ku ktorej pripojí zmenku alebo šek a prípadne ďalšie potrebné listiny, o vydanie platobného rozkazu, ktorý nahradzuje právoplatný rozsudok, ak dlžník nepodal proti nemu v trojdennej lehote námietky. Formalis tická požiadavka, aby dlžník sústredil do námietok všetku svoju obranu, ako aj kratšia trojdenná lehota na ich podanie, sú odôvodnené jednak potrebou urýchliť a uľahčiť aj konanie o nich, jednak skutočnosťou, že aj zmenkové a šekové hmotné právo je značne

formalistické. Nejde tu o samoúčelný formalizmus, lebo táto úprava je daná hospodárskou potrebou, a to najmä v medzinárodnom styku. Avšak ani veriteľovi, ktorý nemá svoj nárok na zaplatenie v hotových peniazoch podložený zmenkou alebo šekom alebo iným papierom, nemožno znemožniť zistenie jeho nároku obyčajným platobným rozkazom, lebo dosť často sa stáva, že dlžník neplatí len z nedbalosti. Pretože sa však v takomto prípade nežiada od veriteľa, aby už v žalobe nejak preukázal svoj nárok, obmedzuje tu osnova prípustnosť vydania platobného rozkazu na prípady, kde ide

o menšie sumy nepresahujúce 20. 000 Kčs a ustanovuje, že platobný rozkaz sa ruší, ak dlžník podá proti nemu v bežnej pätnásťdňovej lehote celkom neformálny odpor ústne alebo písomne.

Rozkazné (mandátne) konanie, ako bolo upravené v doterajšom práve platnom v českých krajoch, sa neprevzalo, pretože sa ukázalo nepraktickým.

Ustanovenia o vydávaní platobných rozkazov, obsiahnuté v §§ 423 až 426 sú zaradené do jedenástej hlavy, pretože v prípadoch, keď boly podané námietky alebo odpor proti platobnému rozkazu, dôjde pravidelne ku konaniu podľa tejto hlavy. Nejde tu teda o žiadny osobitný spôsob konania, ale len o osobitnú formu začatia konania, upraveného inak v ostatných ustanoveniach jedenástej hlavy.

K tretej časti.

Zmenené hospodárske a politické pomery vyvolaly aj potrebu novej úpravy exekučných prostriedkov. V kapitalistickom hospodárstve exekúcia a konkurz slúžily kapitálové silnému veriteľovi proti slabému dlžníkovi. Chránily súkromý úver a jeho vysoký úrok, chránily špekulačné zisky, chránily bezpracné dôchodky. Pomáhali silnejšiemu bezohľadne likvidovať slabšieho, umožňovaly veľkopodnikateľom a bankám ničiť drobných a stredných podnikateľov a drobných a stredných pôdohospodárov. V právnom poriadku kapitalistického štátu boly tak exekúcia a konkurz nástrojom na udržanie a upevnenie triednej nadvlády veľkokapita listov a veľkostatkárov. O obrovskom rozsahu exekúcií, konkurzov a vyrovnaní, ktorý ukazuje

i chaos kapitalistického hospodárstva, nasvedčuje niekoľko štatistických dát. Tak v r. 1932 v Čechách, na Morave a na Slovensku sa viedlo celkom 1, 456. 104 exekúcií. Z toho bolo 69, 855 exekúcií dražbou nehnuteľností, 11. 866 exekúcií vnútenou správou na nehnuteľnosti, 1. 442 konkurzov a 4. 584 vyrovnaní. Z počtu 1. 442 konkurzov sa viedlo iba 26 proti akciovým spoločnostiam a spoločnostiam s r. o.

V r. 1933 bolo celkom 1, 424. 609 exekúcií. Z toho 76. 148 exekúcií dražbou nehnuteľností, 19. 272 vnútených správ na nehnuteľnosti, 1. 583 konkurzov a 3. 538 vyrovnaní. Z 1. 583 konkurzov sa viedlo proti uvedeným obchodným spoločnostiam 32 konkurzov. V r. 1937, teda v čase už t. zv. oživenia, bolo celkom 1, 060. 602 exekúcií. Viedlo sa 99. 305 dražieb nehnuteľností, 26. 658 vnútených správ na nehnuteľnosti, 621 konkurzov a 864 vyrovnaní. Z tohto počtu konkurzov sa viedlo v r. 1937 opäť len 17 proti akciovým spoločnostiam a spoločnostiam s r. o., ktoré hraly hlavnú úlohu v kapitalistickom podnikaní. To sú len exekúcie, ktoré sa viedly na súdoch.

Tieto exekúcie postihovaly na vidieku predovšetkým drobných roľníkov, veľkostatkárom umožňovaly vyvlastňovať pracujúcich roľníkov, a exekútor bol zvlášť v chudobnejších okresoch, denným zjavom na dedine. V čase krízy pomery dosiahly takých rozmerov — iba na zúročenie pohľadávok viaznucích v podstate na roľníckych nehnuteľnostiach bolo treba 1, 500. 000 Kčs ročne —, že bolo potrebné, aby sa zabránilo hroziacim nepokojom, vydať osobitný zákon (č. 74/1933 Sb., atď. ) o úprave výkonu exekúcie proti roľníkom práve tak, ako už predtým z tých istých dôvodov musel byť vydaný zákon č. 116/1932 Sb., o vylúčení exekúcie na podpory v nezamestnanosti.

Inú funkciu má exekúcia v ľudovodemokratickom štáte. Neslúži už silným na potláčanie slabých, ale pomáha udržovať a uskutočňuje ľudovodemokratický právny poriadok, smerujúci k odstráneniu vykorisťovania človeka človekom a k znemožneniu využívania hospodárskej tiesne a slabosti jedného na obohatenie druhého. Exekúcia má vykonať rozhodnutia ľudových súdov, vydané na základe nového hmotného práva, ktoré už nie je triednym právom veľkého kapitálu, ale právom širokých pracujúcich más.

Aby exekúcia plnila úlohy, ktoré jej náležia v ľudovodemokratickom štáte, bolo ju treba postaviť na nové základy. Bolo predovšetkým treba odstrániť zbytočný formalizmus starého exekučného práva a zmeniť postavenie súdu, ktorý sa musel z číreho vykonávateľa návrhov exekučného veriteľa zmeniť na rozhodujúci orgán, dbajúci na prvom mieste na všeobecný záujem a práva pracujúcich. Tieto zásadné zmeny uskutočňuje osnova pripútaním exekučných predpisov k iným predpisom o súdnom konaní, ktoré sú ovládané takýmito zásadami. Navonok sa to prejavuje tým, že pre exekúciu nebola zvolená forma osobitného zákona — ako tomu bolo doteraz v českých krajoch i na Slovensku —, ale že predpisy o exekúcii boly slú-

čené s ostatnými predpismi o súdnom konaní y občianskych právnych veciach do osnovy jediného zákona. I pre exekučné konanie platia všeobecné ustanovenia, obsiahnuté v prvej časti osnovy, teda povinnosť súdu byť poradcom pracujúcim, účasť prokurátora, zásada materiálnej pravdy, postup z úradnej povinnosti v začatom konaní a ostatné všeobecné ustanovenia, pokiaľ v jednotlivých prípadoch neustanovuje osnova výnimky.

Ustanovenia o exekučnom konaní sú zaradené v osnove ako osobitná tretia časť, aby sa vyjadrilo, že exekúcia je výkonom súdneho rozhodnutia, nech bolo rozhodnutie vydané v ktoromkoľvek súdnom konaní, upravenom v druhej časti. Okrem toho súdna exekúcia neslúži iba na výkon rozhodnutí súdov, ale aj rozhodcovských rozhodnutí a veľkej časti rozhodnutí úradov a orgánov verejnej správy.

Nové hospodárske, politické a právne pomery zmenia okruh osôb, zúčastnených na exekučnom konaní, a to ako na strane exekučného veriteľa, tak aj na strane exekučného dlžníka. Veľký podiel budú tu mať jednotky nášho socialistického hospodárskeho sektora; štátne a komunálne podniky, národné podniky, ale i sám štát, kraje, okresy a obce. ústredná národná poisťovňa, družstvá a prípadne iné novo vytvorené jednotky tohto hospodárstva. Základom všetkej činnosti sa stal jednotný hospodársky plán. Preto ani exekučné konanie sa nemôže vymykať z rámca tejto činnosti a musí poskytnúť účinnú ochranu týmto popredným nositeľom socialistického hospodárstva. I keby bol nárok exekučného veriteľa plne odôvodnený, nemôže ho veriteľ vykonať proti takému dlžníkovi, ak tomu bránia ohľady na všeobecný záujem, predovšetkým ohľady na presné a včasné plnenie jednotného hospodárskeho plánu. To je základná myšlienka ustanovení §§ 437 a 438 osnovy. Ale aj vtedy, ak taký činiteľ nie je v postavení dlžníka, musel mu zreteľ na úspešný vývoj k socializmu vyhradiť niekedy osobitné výhody. Predovšetkým záujem, aby nehnuteľné veci prešly zo súkromného vlastníctva do vlastníctva kolektívneho, viedol k ustanoveniu § 481 osnovy; záujem na rozvoji družstevného podnikania v pôdohospodárstve k ustanoveniu § 516 ods. 2 osnovy; záujem na nerušenom rozvoji socialistického podnikania k ustanoveniu § 533 písm. d) a e) osnovy a pod.

Tretia časť, exekučné konanie, je rozdelená v osnove na štyri hlavy, z ktorých prvá obsahuje spoločné ustanovenia, platné pre všetky nasledujúce hlavy, pokiaľ v nich nie sú ustanovené odchýlky. Druhá hlava má ustanovenia o exekúcii na vymôžeme peňažných pohľadávok, tretia o exekúcii na vymôžeme nepeňažných nárokov a štvrtá o exekučnej likvidácii, ktorá nahradzuje doterajší konkurz. Osnova neprevzala z doterajšieho práva zabezpečovaciu exekúciu, ktorá sa stala zbytočnou zavedením predbežnej vykonateľnosti (§§ 163, 164 osnovy) a novou úpravou predbežných opatrení (siedma hlava prvej časti). Z exekučných prostriedkov neprejíma osnova exekúciu vnútenou správou, a to ani vnútenou správou nehnuteľných vecí ani iného majetku. Hospodársku funkciu vnútenej správy nahradzuje lepšie vyhovujúca a pružnejšia národná správa. Pre účely exekučného uspokojenia veriteľa bola vnútená správa prostriedkom jednak zdľhavým a teda i zbytočne nákladným, jednak sa dá bez nej zaobísť vzhľadom na možnosť použiť iné exekučné prostriedky. Rovnako sa neprevzala celkove už zastaralá a prakticky takmer bezvýznamná vyjavovacia (manifestačná) prísaha.

K jednotlivým exekučným prostriedkom treba poznamenať ešte toto:

Ako exekučné prostriedky pri exekúcii na nehnuteľné veci zachováva osnova zriadenie exekučného záložného práva a exekučnú dražbu. Predpisy občianskeho i knihovného práva zachovávajú inštitúciu smluvného záložného práva a preto osnova dôsledne pripúšťa zriadenie takéhoto práva exekučnou cestou.

Po vypustení vnútenej správy ostáva dnes exekučná dražba jediným exekučným prostriedkom umožňujúcim uspokojenie pohľadávky vymáhajúceho veriteľa z nehnuteľného majetku dlžníka. Tento exekučný prostriedok bude však praktický len pri exekúcii na majetok súkromných osôb, lebo nemožno predpokladať jeho použitie voči osobám, uvedeným v §§ 437 a 438 osnovy (porov, tiež § 104 osnovy občianskeho zákonníka, § 11 zák. č. 103/1950 Sb., o priemyslových národných podnikoch).

Aj pri exekúcii na hnuteľné veci osnova dôsledne sleduje zjednodušenie predpisov. I keď táto exekúcia ostane dôležitým prostriedkom na uspokojenie vymáhajúceho veriteľa, nebude zjednodušenie na ujmu veci. Osnova právom predpokladá, že nebude už veľkých súkromných podnikov s neprehľadnými komplikovanými a často i nestatočnými obchodnými vzťahmi, že nebude komplikovaných masových exekúcií, ktoré boly typické v kapitalistickej spoločnosti a ktoré boly zákonitými sprievodnými zjavmi najmä pri hospodárskych krízach. Osnova zotrváva na požiadavke ochrany dlžníka tam, kde dlžník ochranu potrebuje, a túto ochranu prehlbuje a zväčšuje (§§ 511, 514, 520, 521 osnovy). Súčasne však dbá, aby vymáhajúci veriteľ dosiahol bezpečne a rýchle uspokojenie súdom mu priznanej pohľadávky (§§ 513, 515, 524 osnovy). I v malom úseku predpisov o exekúcii

na hnuteľné veci, berie osnova zreteľ na záujmy štátu a hľadí podporiť jeho vývoj k socializmu (§§ 511, 516, 518 osnovy).

Hlavným zdrojom pre uspokojenie peňažných nárokov bude však prevažne pracovný príjem. Osnova preto upravila tento druh exekúcie tak, aby na jednej strane bol čo najúčinnejším a najrýchlejším prostriedkom slúžiacim na uspokojenie vymáhajúceho veriteľa, na druhej strane však, aby nepodlamoval výkonnosť pracujúcich. Aby konanie bolo zrýchlené a zjednodušené, osnova ruší doterajší rozdiel medzi zexekvovaním a prikázaním (§§ 537 a nasl. ), zavádza spoločnú úpravu exekúcie na plat a peňažné pohľadávky (§§ 527 a nasl. ), jednotne vymedzuje vylúčenie z exekúcie (§ 530) a uľahčuje vypočítanie zexekvovaného platu (§§ 531 a nasl. ). Poskytujúc zvýšenú ochranu nárokom na úhradu osobných potrieb podľa zákona o rodinnom práve, opúšťa čiastočne doterajšiu zásadu poradia pri zexekvovaní (§ 538 ods. 2).

Pri úprave exekúcie na iné majetkové práva, než ktoré sú predmetom exekúcie podľa §§ 449 až 548, bola osnova vedená snahou čo najviac zjednodušiť doterajšie složité právo so zbytočnou a pritom neúplnou kazuistikou. Po prerode spoločnosti a hospodárskeho života na ceste k socializmu sa zmenšil aj význam týchto práv ako zdroja exekučného uspokojenia. Možno preto ľahko vystačiť so zjednodušenou úpravou.

Pokiaľ ide o exekúciu pre nepeňažné nároky, uspokojila sa osnova so zjednodušením a prispôsobením niektorých jednotlivostí k novým pomerom. Osobitný exekučný prostriedok na vydanie vyhlásenia vôle, ako ho poznalo doterajšie exekučné právo, pokladala osnova za zbytočné. Je samozrejmé, že vyhlásenie, ktoré má dlžník urobiť podľa exekučného titulu, platí za vydané, len čo exekučný titul nadobudol právoplatnosť. Rovnako sa upustilo od exekúcie na vymoženie nároku na čin dlžníka, ktorý nemôže byť vykonaný inou osobou. Jediný exekučný prostriedok, ktorý tu prichádza do úvahy, totiž vynútenie tohto činu peňažnými pokutami alebo dokonca i väzbou, nemá pre vymáhajúceho veriteľa veľkú cenu, nakoľko takto vynútená práca zpravidla nestojí na nič. Záujmy vymáhajúceho veriteľa sú účinnejšie chránené nepriamo právom na odstúpenie od smluvy a na vrátenie odplaty a žalobou na náhradu škody.

Exekučná likvidácia nahradzuje, ako už bolo povedané, doterajší konkurz. Konkurz a vyrovnanie v doterajšej úprave boly typicky kapitalistické zariadenia. Rozhodujúce slovo tu mali finančne silní veritelia. Ak pokladali za prospešné, aby dlžník bol vyradený z hospodárskeho