života napr. preto, že im bol nevítaným konkurentom, priviedli ho do konkurzu a tak ho hospodársky zlikvidovali. Ak sa však domnievali, že z hospodárskych stykov s ním môžu sami ťažiť, prijali jeho ponuku na vyrovnanie. Tak ako bol dlžníkov konkurz alebo vyrovnanie pre veriteľa špekulačným prostriedkom s cieľom obohatiť sa, tak bol rovnakým prostriedkom často i pre dlžníka, ktorý sa tak podvodným spôsobom obohatil na úkor veriteľov i spoločnosti. V počte a rozsahu konkurzov a vyrovnaní sa prejavovaly i periodické krízy príznačné pre kapitalistické zriadenie, najmä kríza v rokoch 1931 až 1934, ktorá bola súčiastkou svetovej kapitalistickej hospodárskej krízy.

V ľudovodemokratickom zriadení možnosť hospodárskych úpadkov je nepatrná. Všetko hospodárske dianie sa spravuje podľa jednotného hospodárskeho plánu. Neexistujú finančne silní súkromní kapitalisti, ktorí by poskytovali úver výrobe a obchodu s hľadiska svojich záujmov a zisku. Ide tu teda o celkom iné hospodárske i právne pomery, než za buržoázne demokratickej republiky. Môže preto dojsť k úpadku len u jednotlivcov, teda pri malých hospodárskych jednotkách inak len výnimočne, keď podnik neplnil hospodársky plán. Preto likvidácia bude slúžiť len na ozdravenie hospodárskeho života, na dodržovanie plánu a vyradenie jednotiek, ktoré nezapadajú do plánovaného hospodárstva.

Z toho vychádza osnova, keď upravuje exekučnú likvidáciu. S doterajším konkurzom má exekučná likvidácia spoločné v podstate to, že uspokojovanie veriteľov sa spravuje podobnými zásadami. Osnova však nevidí v exekučnej likvidácii osobitné, od ostatných odchylné konanie, ale chápe ju ako osobitný exekučný prostriedok. Odchylné ustanovenia sú dané hlavne preto, že sa likvidácia vzťahuje na celý exekúcii podrobený dlžníkov majetok a že je tu vždy viac veriteľov (§§ 570, 574, 575 osnovy). Exekučná likvidácia neznamená pre dlžníka žiadnu mimomajetkovú ujmu, najmä ho nepozbavuje žiadnych občianskych práv ani občianskej cti.

Vyrovnacie konanie osnova neprevzala vôbec. Dlžníci ho často zneužívali vo svoj prospech na podvodné machinácie s niektorými veriteľmi na úkor druhých. Na tom, aby sa ako spolurozhodujúci činitelia hospodárskeho diania udržovali insolventní alebo predĺžení súkromní podnikatelia, nemá ľudovodemokratický štát záujem. Pre socialistický sektor sú tu iné prostriedky než vyrovnanie na úkor veriteľov.

K § 427:

Široký pojem účastníka podľa § 5 osnovy nevyhovuje všeobecne exekučnému konaniu.

Exekúcia sa však často dotýka i záujmu iných osôb, nielen vymáhajúceho veriteľa a dlžníka, a treba i týchto záujemcov pribrať ku konaniu. To robí osnova na príslušných miestach vo svojich čiastkových ustanoveniach, kde sa takým záujemcom priznáva účasť na jednotlivom úkone, pojednávaní alebo na celom úseku konania (napr. §§ 459, 469, 470, 482 a nasl., §§ 524 a nasl., § 539 atď. ). Odchylne od § 427 upravuje okruh účastníkov § 571 osnovy.

Pokiaľ osnova používa výrazy "vymáhajúci veriteľ" a "veriteľ", rozumie výrazom "veriteľ" všetkých veriteľov, počítajúc v to vymáhajúceho veriteľa. Výraz "povinná strana" je zvolený pre prípady, kde označenie "dlžník" sa dobre nehodí (napr. pri exekúcii vyprataním).

K §428:

K vykonateľným rozhodnutiam občianskych súdov [písm. a)] patria nielen rozhodnutia riadnych súdov, ale i rozhodnutia rozhodcovských súdov, a ak budú zriadené, i osobitných súdov (§ 135 ods. l ústavy).

Popri súdnej exekúcii ostane i naďalej exekúcia vykonávaná administratívnymi úradmi. Pritom však súdne rozhodnutia nemôžu nikdy byť vykonané administratívnou exekúciou, ale rozhodnutia úradu alebo orgánu verejnej správy budú vždy vykonané súdnou exekúciou, ak ide o exekúciu na nehnuteľné veci [písm. ch)]. Tento dvojaký druh exekúcie nebolo možno predbežne odstrániť. Osnova preto pojala do svojho vyčerpávajúceho výpočtu exekučných titulov i prípad uvedený pod písm. i), ktorý umožňuje, aby sa súdnou exekúciou vykonávaly rozhodnutia úradov a orgánov verejnej správy, počítajúc v to pokonávky uzavreté pred nimi i vtedy, ak nejde o exekúciu na nehnuteľné veci. V ktorých prípadoch bude tu súdna exekúcia prípustná, určujú iné zákony.

K §§ 429 až 431:

Osnova odstránila predovšetkým zbytočný rozdiel medzi súdom nariaďujúcim exekúciu a súdom exekučným a ponechala zásadne jednému súdu, aby exekúciu nariadil i vykonal.

Na vykonanie jednoduchších úkonov zmocňuje osnova výkonných úradníkov ustanovených na exekučnom súde, ktorých povinnosti i práva budú bližšie určené vo vykonávacích predpisoch. Osnova vytyčuje rámcové úkony, na ktoré sú výkonní úradníci zmocnení pri vykonávaní exekúcie (§§ 431, 452, 463, 509, 514, 515, 519, 551, 553, 554, 555, 557, 561 atď. ). Ale aj také exekučné úkony, ktoré vyžadujú sudcovské rozhodovanie, musia sa vykonať, ako to povaha veci vyžaduje, rýchle a pružne. Nebolo by teda vhodné sverovať rozhodovanie v exekučnom konaní zásadne senátu.

K §§432 a 433:

Osnova ponecháva vymáhajúcemu veriteľovi, aby navrhol nariadenie exekúcie (§ 41); i tam, kde súd má postupovať z vlastnej iniciatívy (napr. § 100 ods. 2, § 103 ods. 3, § 128 ods. 2, § 479 ods. 2, § 567 osnovy), bude preto potrebný návrh vymáhajúceho úradníka. V každom prípade môže návrh podať prokurátor za podmienok § 6 ods. l osnovy. Kde je s návrhom spojené poradie v exekúcii (pri nehnuteľných veciach), je poradie závislé od času, keď návrh došiel na príslušný exekučný súd (pozri § 451 ods. 2, §§ 457, 462, 507 atď. osnovy). Pri návrhoch na nariadenie exekúcie osnova sa nemohla spokojiť so všeobecnými náležitosťami (§ 43) a určuje ešte ich ďalší nevyhnutný obsah, ktorý je pre riadny chod exekučného konania potrebný; preto pri exekúcii na nehnuteľné veci treba udať, či sa navrhuje exekúcia len na pozemok alebo len na stavbu, alebo na obidvoje.

K §§ 434 až 436:

Zásada osnovy vyjadrená v § 428, že exekúcia je prípustná iba vtedy, ak je nárok vymáhajúceho veriteľa preukázaný exekučným titulom, sa uskutočňuje ešte ďalšími ustanoveniami.

K §§ 437 a 438:

V záujme ochrany štátu (krajov, okresov a obcí), štátnych, národných a komunálnych podnikov, Ústrednej národnej poisťovne a v záujme úloh, ktoré majú tieto subjekty podľa jednotného hospodárskeho plánu, viaže osnova prípustnosť exekúcie i vymedzenie exekučného prostriedku na vyjadrenie dozorného orgánu, pokiaľ, pravda, exekúcia je vôbec prípustná (napr. § 11 zák. č. 103/1950 Sb., o priemyslových národných podnikoch). Dozorný orgán má totiž potrebné znalosti a rozhľad pre posúdenie všetkých týchto složitých hospodárskych i iných otázok, čo nemožno žiadať od súdu. Zároveň však osnova núti dozorný orgán, aby exekúciu nepreťahoval odkladaním vyjadrenia. Osnova neoznačuje bližšie, ktorý orgán ako dozorný je tu povolaný rozhodnúť. Robí tak úmyselne so zreteľom na to, že organizácia národného podnikania i štátnej správy je vo vývoji a podlieha pomerne rýchlym zmenám. O ktorý dozorný orgán pôjde, buď bude vyplývať z príslušných organizačných predpisov týchto subjektov alebo môže byť ustanovené osobitným nariadením. Osnova umožňuje, aby aj družst-

vám a prípadne i iným právnickým osobám bola priznaná zásadne rovnaká ochrana. Ponecháva však vládnemu nariadeniu, aby určilo, ktorým družstvám a iným právnickým osobám taká ochrana prislúcha a v akej miere.

Osnova považuje za nevhodné, aby sa ochrana rozšírila na každý druh exekúcie, a priznáva ju len pri exekúcii pre peňažné pohľadávky.

K § 439:

V spojitosti s ostatnými ustanoveniami osnovy a pri povinnosti súdu dbať na ne z úradnej povinnosti možno očakávať, že § 439 postačí, aby sa zabránilo šikanám dlžníka a hromadeniu exekúcií. Na úmernosť vedených exekúcií berie zreteľ súd už pri nariaďovaní exekúcie a môže už hneď vtedy obmedziť nariadenie len na niektorý z navrhnutých druhov majetku alebo na časť určitého druhu majetku. Častejšie súd však len dodatočne zistí, že na uspokojenie vymáhajúceho veriteľa postačí iba jeden z povolených exekučných prostriedkov. Teda na návrh alebo z úradnej povinnosti zruší exekúciu, pokiaľ sa ukáže zbytočnou.

K § 440:

ústne pojednávanie v exekučnom konaní bude zpravidla zbytočné. Zpravidla bude zbytočné aj vypočutie účastníkov pred nariadením exekúcie; naopak umožnil by dlžníkovi ukryť majetok a poprípade zmariť exekúciu. Nevyhnutná výnimka z tejto zásady je odôvodnená v dôvodovej zpráve k § 451 osnovy. Povinnosť súdu, aby postupoval v konaní po nariadení exekúcie až do jej skončenia z úradnej povinnosti a tak, aby exekučné konanie prebiehalo čo najrýchlejšie, vyplýva už zo všeobecných ustanovení prvej časti osnovy. Pre exekučné konanie to osnova zvlášť zdôrazňuje jednak preto, aby jasne vynikol rozdiel proti starému právu, jednak preto, že v exekučnom konaní často nastanú situácie, kde by mohol byť súd na rozpakoch, či má pokračovať v konaní i bez ďalšieho návrhu. Kde to stav konania vyžaduje, pripúšťa osnova výnimku a vyžaduje pre niektoré úkony výslovný návrh účastníka alebo tretej osoby (napr. podľa § 485 osnovy).

K §§ 441 a 442:

Osnova nezvolila cestu žaloby na uplatnenie námietok dlžníka proti exekúcii, pretože by tým len prispievala k udržovaniu nezdravého formalizmu. Exekučné konanie rovnako ako konanie o žalobe je ovládané vcelku shodnými procesnými zásadami a súd má v obidvoch konaniach rovnakú možnosť a povinnosť zistiť materiálnu pravdu. Osnova preto zvolila cestu jednoduchých námietok dlžníka, o ktorých rozhodne exekučný súd alebo úrad (orgán verejnej správy), u ktorého vznikol exekučný titul. Aby záruky správneho rozhodnutia súdu boly rovnaké, ako keby sa rozhodovalo v konaní o žalobe, rozhoduje senát po ústnom pojednávaní (§ 430 osnovy), ak rozhodnutie závisí od zistenia sporných, skutočností. Podľa všeobecnej zásady (§ 148 osnovy) je formou rozhodnutia rozsudok a opravným prostriedkom odvolanie. Pre námietky neustanovuje osnova žiadnu lehotu ani nepreberá sústreďovaciu zásadu doterajšieho práva, lebo oboje odporuje zásade materiálnej pravdy. Zásada materiálnej pravdy spolu s prípadnou povinnosťou nahradiť trovy bude dobrou zárukou, aby túto voľnosť nevyužil nesvedomitý dlžník na preťahovanie konania.

Tú istú cestu zvolila osnova na uplatnenie akýchkoľvek dlžníkových námietok, pre ktoré je exekúcia neprípustná, či už od svojho začiatku alebo v dôsledku okolností, ktoré nastaly až neskoršie. Rovnako použije dlžník námietky, ak zapiera pasívne alebo aktívne právne nástupníctvo čo do vymáhaného nároku.

Chyby, ktoré sa týkajú iba postupu pri nariadení exekúcie (napr. nesprávne rozhodnutie o trovách, nariadenie exekúcie v rozpore s § 435 ods. l osnovy a pod. ), môže dlžník uplatniť iba sťažnosťou proti nariadeniu exekúcie, v ktorej sú nové skutočnosti a dôkazy prípustné (§ 193 osnovy).

Námietky nemohla použiť osnova pri odpore tretích osôb proti exekúcii. Nebolo by vhodné, aby sa o právach osôb, ktoré nie sú účastníkmi exekučného konania, rozhodovalo v rámci tohto konania.

K §§ 443 až 445:

Osnova podstatne zjednodušuje doterajší právny stav čo do odkladu a zrušenia exekúcie pružnou formuláciou bez kazuistiky doterajších zákonov, či sú podmienky odkladu splnené, najmä či je odklad voči veriteľovi spravodlivý, posúdi súd v súvislosti s inými predpismi nového práva a s jeho celkovým zameraním. Rozhodnutie bude v prípadoch § 443 v rukách senátu (§ 430 osnovy). Ak pôjde o odklad exekúcie na pôdohospodársku nehnuteľnú vec, musí súd pred rozhodnutím vypočuť záujmovú organizáciu pôdohospodárov, aby mohla uplatniť požiadavky novej pôdohospodárskej politiky.

Popri všeobecných zrušovacích dôvodoch vypočítaných v § 445 obsahuje osnova na rôznych miestach ďalšie dôvody zrušenia exekúcie, ktoré si vyžaduje povaha prípadu (napr. § 437 ods. 2, § 439 ods. 2, § 485).

K §§ 446 a 447:

Tieto ustanovenia doplňujú všeobecné ústa novenia prvej časti osnovy o trovách. Osnova priznáva veriteľovi nárok na náhradu len potrebných trov, počítajúc v to i trovy právneho zastúpenia. Okrem toho veriteľ zodpovedá i za výsledok exekučného konania, ak dôjde k zrušeniu, zániku alebo podstatnému obmedzeniu exekúcie a ak veriteľ mohol tento nepriaznivý výsledok pri náležitej opatrnosti predvídať. V takom prípade je veriteľ povinný nahradiť dlžníkovi potrebné trovy a súčasne mu vrátiť aj to, čo na prisúdených už trovách od neho dostal. Pri práve zrušiť alebo obmedziť exekúciu i vtedy, keď sa ukáže nadbytočnou, je dostatočne postarané, aby exekúcia nebola prameňom nezaslúženého zisku.

K § 448:

Odstránenie zbytočných formalít, uvoľnenie dlžníkovho práva podať námietky a zásadná možnosť uplatniť podstatné práva kedykoľvek za exekučného konania robia navrátenie do predošlého stavu zbytočným. Nebolo by to ani možné tam, kde by už tretie osoby nadobudly práva.

K § 449:

Pozri úvodnú časť dôvodovej zprávy k tejto časti osnovy. Ustanovenie odseku 2 naväzuje na ustanovenie §§ 155 až 165 osnovy občianskeho zákonníka.

K § 450:

Hmotné právo rozoznáva nehnuteľné veci zapísané v pozemkovej knihe a nehnuteľné veci nezapísané v tejto knihe. Osnova sa tomu prispôsobuje.

Exekúciu na nehnuteľnú vec možno viesť obidvoma exekučnými prostriedkami (§ 449 osnovy) osobitne alebo i súčasne. Osnova umožňuje veriteľovi zriadenie exekučného záložného práva samostatne, aby bolo možné s predajom nehnuteľnej veci vyčkať bez ohrozenia práv veriteľa, ktorého pohľadávka bude takto zabezpečená.

Ustanovenie § 450 ods. 2 umožňuje vymoženie vymáhatelnej pohľadávky i proti ďalším nadobúdateľom takto zaťaženej nehnuteľnej veci, i keď nie sú osobitnými dlžníkmi; robí však výhradu potrebnú so zreteľom na to, že takým nadobúdateľom môže byť i niektorá z osôb uvedených v §§ 437 a 438, u ktorých s exekučnou dražbou pravidelne nemožno počítať.

K § 451:

Dlžníkovo vlastníctvo k nehnuteľnej veci, na ktorú sa vedie exekúcia, je samozrejmou požiadavkou. Pokiaľ by však vlastníctvo dlžníka nebolo preukázané verejnou knihou, dáva § 59 osnovy súdu možnosť zistiť vlastníctvo ešte pred nariadením exekúcie iným spôsobom, najmä i prípadným výsluchom dlžníka (§ 440 ods. 2 osnovy); prirodzene vypočuje vždy aj knihovného vlastníka, ak tento nie je povinnou stranou.

Predpisy hmotného práva o vzniku záložného práva sa nevzťahujú na záložné právo, ktoré exekučne vzniklo. Preto bolo potrebné osobitne ustanoviť i poradie exekučného záložného práva. Pri tom bolo jednotne pre všetky exekúcie na nehnuteľné veci (pozri aj §§ 457, 462, 507 osnovy) poradie práva vymáhajúceho veriteľa viazané na čas, keď návrh na nariadenie exekúcie došiel na exekučný súd, avšak bez ujmy výhodnejšieho poradia skoršieho smluvného záložného práva vymáhajúceho veriteľa. Poradie tohto predchádzajúceho smluvného záložného práva sa spravuje, pravdaže, predpismi hmotného práva, takže vymáhajúci veriteľ sa nemôže dovolávať práva nezapísaného do verejnej knihy voči socialistickej právnickej osobe.

K § 452:

úprava osnovy naväzuje na úpravu hmotného práva. Uložená zápisnica o exekučnom opísaní nahradzuje pozemkovú knihu s príslušnými zápismi. Preto musí byť už z tejto zápisnice zjavné, či pre vymáhateľnú pohľadávku nebolo už skôr zriadené záložné právo, lebo táto okolnosť má význam pre poradie exekučného záložného práva. Z povahy veci však vyplýva, že sa zexekvovanie vykoná priamo na mieste samom.

K § 453:

Pozri prvý odsek dôvodovej zprávy k § 451 osnovy; miesto k verejnej knihe prihliadne tu súd, pravdaže, k listine uloženej na súde.

K § 454:

Prispôsobenie exekúcie na nehnuteľné veci nezapísané v pozemkovej knihe exekúcii na nehnuteľné veci zapísané v pozemkovej knihe vedie k tomu, že sa zexekvovanie poznamená i na listine o zriadení smluvného záložného práva pre vymáhanú pohľadávku. To súvisí s ustanovením § 451 ods. 3 osnovy o poradí.

K § 455:

V prípadoch tu uvedených netreba spisovať novú zápisnicu o zexekvovaní, naopak dosiahne

sa väčšia evidenčná presnosť, ak sa všetky exekučné záložné práva sústredia v jednej zápisnici, ako je tomu v pozemkovej knihe pri zapísaných nehnuteľných veciach. Preto postačí, keď sa v tejto zápisnici vyznačia údaje identifikujúce novozriaďované exekučné záložné právo, teda najmä označenie veriteľa, dlžníka a výška vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom.

K § 456:

I tu sa prejavuje obdoba zápisnice o exekučnom záložnom práve s pozemkovou knihou. Tretie osoby môžu mať totiž záujem na tom, aby poznaly skutočný stav.

K § 457:

Pozri druhý odsek dôvodovej zprávy k § 451 osnovy.

K § 458:

Pozri prvý odsek dôvodovej zprávy k § 451 osnovy. Osnova priniesla podstatné zjednodušenie ustanovením § 429 ods. l a 2, ktoré sústreďuje nariadenie i vykonanie exekúcie na jednom súde, ktorým je pri exekúcii na nehnuteľné veci vždy len knihovný súd. Osnova preto upúšťa od povinnosti vymáhajúceho veriteľa predložiť knihovný výpis. Súčinnosť vymáhajúceho veriteľa v ďalšom priebehu konania, ako napr. zisťovanie adries a oznamovanie osôb knihovne oprávnených a pod., vyplýva zo všeobecného ustanovenia § 60 osnovy.

Výnimočne žiada osnova predložiť knihovný výpis, ak ide o dražbu niektorej z nehnuteľných vecí nedielne zaťažených. Táto povinnosť, pravda, odpadá, ak ide o dražbu nehnuteľnej veci zapísanej v hlavnej vložke, ako aj vtedy, ak ide

o dražbu nehnuteľnej veci zapísanej vo vedľajšej vložke, keď hlavná vložka je na exekučnom súde.

Ustanovenie odseku 3 sa týka prípadov, keď zo spisov vidno, že na nehnuteľnej veci viazne nejaké právo brániace dražbe, napr. zákaz scudzenia. Je na vymáhajúcom veriteľovi, aby preukázal, že také právo je neúčinné.

K § 459:

Vo všeobecnom záujme zavádza osnova doručenie usnesenia o nariadení dražby národným výborom, aby tak boly o dražbe upovedomené

i orgány ľudovej správy a aby mohly včas urobiť potrebné opatrenie, najmä za účelom prípadného výkupu nehnuteľnej veci podľa § 481 osnovy a za účelom ochrany záujmu štátu čo do úhrady daní a verejných dávok.

Ustanovenie druhého odseku je v súhlase s hmotným právom (§ 379 osnovy občianskeho zákonníka).

K §§ 460 až 462:

Poradie práva vymáhajúceho veriteľa podľa § 462 sa spravuje časom, keď došiel na exekučný súd návrh na nariadenie dražby. Preto účinky nariadenia dražby sa musia samozrejme vzťahovať aj na tento čas. Od tohto času tiež nastávajú účinky podľa §§ 460 a 461. Inak sa čo do poradia odkazuje na dôvodovú zprávu k §§ 490 až 496 osnovy.

Nielen v záujme úspornosti a rýchlosti konania, ale už z povahy veci samej je vylúčené, aby sa viedlo na tú istú nehnuteľnú vec niekoľko samostatných konaní exekučnou dražbou. Osnova pokladá za praktické, aby sa mohlo pristúpiť ku konaniu do toho času, dokiaľ nie je právoplatne skončené, teda i ku konaniu odloženému. Pristupujúci veriteľ, pravdaže, pokračuje v takom prípade v exekúcii ďalej ako vedúci veriteľ, avšak prijíma konanie v tom stave, v akom je v čase prístupu. Tento stav vyplýva teraz jasne a § 461 ods. l posledná veta.

Pokiaľ ide o doručenie usnesenia o prístupe, vynecháva tu osnova osoby, pre ktoré je na nehnuteľnej veci zapísaná vedľajšia dohoda, pripúšťajúca zánik právneho pomeru založeného kúpnou smluvou, lebo lehota na výkon tohto práva plynie podľa § 459 ods. 2 osnovy od doručenia prvého nariadenia exekúcie a prístup ďalšieho veriteľa nemá na ňu vplyv.

K § 463:

Pred vykonaním dražby treba určiť skutočnú hodnotu nehnuteľnej veci, ktorá je potom východiskom pre určenie sumy, pod ktorú nemožno nehnuteľnú vec predať (najnižšia, ponuka), a rovnako i smernicou pre záujemcov pri dražbe. Skutočná hodnota sa zistí odhadom za účasti znalcov. Nákladnosť odhadu vyžaduje, aby sa k nemu prikročilo až vtedy, keď je nariadenie exekúcie právoplatné.

Požiadavka, aby sa s nehnuteľnou vecou odhadlo i jej príslušenstvo, vyplýva z ustanovení hmotného práva (pórov. § 27 osnovy občianskeho zákonníka).

Okruh osôb, ktoré treba o čase a mieste odhadu upovedomiť, sa rozširuje o okresný národný výbor z toho dôvodu, že ide o orgán s právomocou tvoriť ceny, ktorý bude povolaný, aby prípadne určil najvyššiu prípustnú cenu nehnuteľnej veci. účasťou pri odhade sa mu dáva i možnosť, aby ho usmernil. Ďalším dôvodom pre upovedomenie ONV! je aj jeho pôsobnosť v exekučnom konaní.

K § 464:

Toto ustanovenie má značný význam pre úsporu na trovách konania. Okolnosťami rozhodnými pre určenie ceny sú pritom jednak cenové pomery nehnuteľných vecí rovnakého druhu, jednak stav odhadovanej nehnuteľnej veci. Teda nebude napr. možno upustiť od odhadu, ak od skoršieho odhadu už uplynul dlhší čas a ak stavba, ktorá je predmetom exekúcie, za tento čas značne spustia.

Ustanovenie § 464 sa, pravdaže, dotýka len otázky použitia starého odhadu pre nové exekučné konanie, nie však zmien, ktoré môžu nastať za toho istého exekučného konania v čase od odhadu do dražobného termínu.

K § 465:

Okrem tiarch, ktoré výdražca prevezme bez započítania do najvyššej ponuky, treba odhadnúť jednotlivé aj všetky ostatné ťarchy. Suma, ktorou bude tá alebo oná ťarcha odhadnutá, bude mať potom význam pri rozvrhovom konaní, najmä pre určenie, či postačí najvyššia ponuka na jej úhradu, a podľa toho pre rozhodnutie, či ju výdražca prevezme alebo nie, v každom prípade však pre výpočet úhrady pripadajúcej na takú ťarchu (§ 480 ods. 2 a § 500 osnovy).

K §§ 466 a 467:

Určením odhadnej ceny sú dotknutí nielen vymáhajúci veriteľ a dlžník, ale najmä i záložní veritelia a iné osoby, pre ktoré viaznu na nehnuteľnej veci vecné práva, lebo od jej výšky závisí, či sa na tieto práva dostane úhrada. Preto je potrebné, aby všetkým týmto osobám, pokiaľ ich práva sú zjavné zo spisov, bolo usnesenie o odhadnej cene doručené a aby im bola daná možnosť domáhať sa jeho opravy. To je zabezpečené tým, že sa všetkým týmto osobám dáva právo sťažnosti proti určeniu odhadnej ceny.

K §§ 468 a 469:

Dražobné podmienky sú upravené priamo v zákone (§§ 469, 472 až 478, § 480 ods. l, § 506 osnovy) a ich obsah je pojatý do dražobnej vyhlášky. Týmto spôsobom sa im dostane aj väčšia publicita. Ustanovenie § 469 písm. ch) je potrebné, keďže niektoré nároky zaťažujúce draženú nehnuteľnú vec nebudú súdu zjavné z pozemkovej knihy ani inak zo spisov.

V prípadoch, kde je možná úhrada ako platením v hotovosti, tak aj prevzatím, je potrebné výslovné vyhlásenie veriteľov o spôsobe úhrady ich pohľadávok. Treba, aby záujemci

mali pri dražbe jasno, koľko budú musieť v hotovosti zaplatiť a koľko pripadne na prevzaté ťarchy.

Pokiaľ ide o práva, ktoré by nepripúšťali výkon exekúcie na predávanú nehnuteľnú vec, nestačí len tvrdiť, že také právo jestvuje, ale treba preukázať, že bolo skutočne aj uplatnené, t. j. že bola podaná žaloba podľa § 442 osnovy. Sprísnenie proti doterajšiemu stavu je odôvodnené snahou, aby sa tento prostriedok nezneužíval na odloženie dražby.

K §§ 470 a 471:

Okruh osôb, ktorým treba doručiť dražobnú vyhlášku, je proti doterajšiemu stavu trochu zúžený. Odpadá doručovanie verejným orgánom podľa doterajšieho kazuistického výpočtu a nahradzuje sa len doručením miestnemu a okresnému národnému výboru. U týchto národných výborov je totiž sústredená všetka administratívna agenda: ich úlohou bude tiež, aby zariadily prípadné upovedomenie osôb vymenovaných v § 481 osnovy.

Význam dražobného termínu odôvodňuje doručenie do vlastných rúk. Samozrejme doručí sa aj knihovnému vlastníkovi, ak tento nie je povinnou osobou. Treba zabezpečiť, aby sa všetky zainteresované osoby, ktorých prípadná nečinnosť je spojená s ďalekosiahlymi právnymi následkami, o konaní dražby a najmä o svojich povinnostiach s tým spojených, dozvedely. Závažnosť následkov prípadnej nečinnosti niektorej z týchto osôb vedie aj k tomu, že sa tu pripúšťa, aby sa im ustanovil opatrovník za podstatne miernejších podmienok, než dovoľujú všeobecné ustanovenia (pórov. § 29 ods. 2, § 52 osnovy).

K §§472 až 474:

Zábezpeka, ktorú sú výdražcovia povinní skladať, slúži ako záruka za záväzky, ktoré* vzniknú výdražcovi z dražby (§ 479 osnovy). So zreteľom na riziko, ktoré vyplýva zo značného rozsahu týchto záväzkov, bola zábezpeka proti doterajšiemu stavu zvýšená. Štát (kraje, okresy a obce) zábezpeku neskladajú (§ 128 ods. 3 osnovy).

K §§475 až 477:

Nariadenie opätovnej dražby je prostriedkom nútiacim výdražcu, aby včas zaplatil najvyššiu ponuku. So zreteľom na zásadu vyslovenú v § 59 osnovy ponecháva tu osnova nariadenie opätovnej dražby súdu.

Odchýlka od zásady, že najnižšia ponuka robí dve tretiny, ustanovená v § 476 ods. 2, je odôvodnená najmä snahou, aby sa nehnuteľná vec

na opätovnej dražbe v každom prípade predala. Inak je snížením najnižšej ponuky zväčšene riziko pre výdražcu, ktorý je povinný uhradiť schodok, takže výdražca sa takto nepriamo núti zaplatiť včas najvyššiu ponuku, aby sa vyhol tomuto riziku.

K § 478:

Nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci výdražcom nie je bezvýhradné, lebo jeho trvanie je podmienené tým, že priklopnutie nebude zrušené, či už na sťažnosť alebo nariadením opätovnej dražby (§ 476 ods. l, § 487 osnovy). Nadobudnutím vlastníckeho práva prechádzajú na výdražcu povinnosti a práva spojené s jeho vlastníckym právom. Ak mu dlžník alebo ktokoľvek iný bráni, aby sa ujal držby nehnuteľnej veci, môže požiadať súd o uvedenie do držby. Prechodné obdobie, po ktoré môže veriteľ hospodáriť na nehnuteľnej veci, pričom nie je celkom isté, že ostane jej vlastníkom, je pomerne krátke so zreteľom na dvojinštančnosť v prípade sťažnosti a so zreteľom na najvýš dvojmesačnú lehotu na za platenie najvyššej ponuky. Preto nie je potrebná dočasná správa nehnuteľnej veci.

V prípade odseku 2 povinnosť výdražcu vydať všetky úžitky sa vzťahuje na zvyšky, ktoré zvýšia pri riadnom hospodárení.

K § 479:

Ústne pojednávame je tu preto, že si tu budú názory účastníkov odporovať, takže bude potrebné vykonávať i dokazovanie. Pretože ide len o rozhodnutie dočasnej povahy, bola zvolená forma usnesenia.

K § 480:

Pri riešení otázky, ktoré ťarchy musí výdražca prevziať, treba pamätať predovšetkým na niektoré osobitné zákonné predpisy, podľa ktorých je výdražca povinný prevziať určité vecné bremená bez započítania do najvyššej ponuky. Tieto predpisy treba zachovať, lebo výhoda poskytnutá týmto premenám je odôvodnená ich osobitnou povahou. Pokiaľ ide o ostatné vecné bremená (§§ 166 a nasl. osnovy občianskeho zákonníka), ktorým treba vzhľadom na ich povahu klásť na roveň i nájomné práva, prevezme výdražca len tie zapísané bremená, ktoré sú v prvom poradí (tieto však bez započítania do najvyššej ponuky), a tie, na ktoré sa dostane podľa ich poradia úplná úhrada. Táto úprava z veľkej časti odstraňuje rozdiel medzi bremenami a pohľadávkami a nezávisí od náhodnosti, ako tomu bolo podľa starého práva. Výdražca teda nepreberá bremená, na ktoré sa dostala len čiastočná úhrada. Toto zdanlivo prísne sta-