Předseda NS Laštovička: Děkuji zpravodaji posl. Lörinczovi. Zahajujeme rozpravu. Kdo se hlásí do rozpravy? Posl. Němec.

Posl. Němec: Soudružky a soudruzi poslanci! K uvedenému vládnímu návrhu zákona jsem v ústavně právním výboru byl zpravodajem. Zprávu už podali za ústavně právní výbor s. posl. Lörincz. Přesto však vzhledem k tomu, co hovořili o řadě připomínek různých uměleckých svazů, i k obavě, že zákon znamená určitou represi vůči představitelům kultury a umění, vůči tvůrčím pracovníkům, chtěl bych k tomuto návrhu zákona připojit dvě poznámky.

Pochopitelně mohli by hovořit soudruzi z výboru pro plán a rozpočet z hlediska zisku, z hlediska státu, který bude daň vybírat. Mohli by hovořit soudruzi z kulturního výboru, kteří zastupují zájmy řady těch, kteří budou daň platit. Každý daňový zákon pochopitelně zostřuje ty dva protiklady, zájem jednotlivce a zájem společnosti.

Ale já myslím, že je třeba podtrhnout jednu myšlenku, a to je myšlenku, kterou vyjádřil ve svém vystoupení s. ministr Dvořák, že se jedná o spravedlivé projednání úprav daňových povinností uměleckých pracovníků.

Návrh zákona plně odpovídá právnímu citu našeho lidu. Naši voliči si dovedou velmi dobře spočítat, jaké jsou příjmy jednotlivých výtvarných, hudebních a jiných umělců. Vědí dobře, že ten, kdo vystupuje v televizi každý týden anebo jehož písnička se hraje v rozhlase každý den, má větší příjmy než ten, kdo má to štěstí jen jednou za rok nebo za půl roku.

A my přece uplatňujeme v naší společnosti jednu zásadu: od každého podle jeho schopností a každému podle jeho zásluh. Soudružky a soudruzi, tu první polovinu této zásady, od každého podle jeho schopnosti, tu je třeba vidět i v povinnostech, které má každý občan vůči státu. Jestliže si dělník vydělává 1000 Kčs, pak jeho povinnost přispívat ve formě daně na náklady a potřeby státu, na jeho obranu atd., jsou menší než u dělníka, který si vydělává 2000 Kčs.

Myslím, že s. Dvořák tady velmi lapidárně ukázal, že dosavadní právní úprava byla nespravedlivá, že ten umělec, který měl příjem skládající se z dvacetitisícových položek z děl závažnějších, platil 10 % a ten, který měl příjem z menších položek, platil 4 %. Já se proto domnívám, že návrh zákona stejně tak, jako je to v daňových zákonech o dani ze mzdy a v jiných zákonech, správně vyjadřuje progresívní povinnost odpovídající příjmům toho kterého občana našeho státu i v oblasti tvůrčích umělců.

Konec konců bylo by nedůstojné to, že až doposud se při daňové povinnosti neodpočítávaly položky pro vyživované osoby. Z tohoto hlediska např. tvůrčí umělci byli nerovnoprávní v naší společnosti. Zatímco každý, kdo má příjem podrobený dani ze mzdy nebo jiný příjem, měl právo na odčitatelnou položku podle počtu svých rodinných příslušníků, podle dosud platných zákonů tomu tak u tvůrčích umělců nebylo. A proto se domnívám a opakuji, že návrh zákona plně odpovídá právnímu citu našeho lidu, vyjadřuje spravedlivé myšlenky a směřuje k tomu, aby i v této citlivé oblasti vytvořil předpoklady pro plnění jedné z ústavních zásad, že všichni občané jsou si rovni před zákonem.

Chtěl bych říci, soudružky a soudruzi, ještě druhou poznámku. Vy jste všichni dostali původní vládní návrh zákona a mohli jste zjistit, že po projednání v ústavně právním výboru, v kulturním výboru a výboru pro plán a rozpočet došlo ke změně více než třetiny paragrafů. Je pravda, že návrh zákona obsahovali řadu zmocnění pro vládu republiky i pro ministerstvo financí, a to takových zmocnění, která nebyla v souladu s ústavou, protože šla nad rámec zákona. Ústavně právní výbor připomenul tyto nedostatky v připravovaném návrhu zákona a tak v návrhu, který je nyní projednáván, byly vesměs odstraněny a bylo uznáno, že šlo o přežitky staré, dřívější nesprávné praxe.

Soudruh nám. předsedy vlády inž. Šimůnek v závěru svého vystoupení ocenil pomoc a dobrý vztah Národního shromáždění a poslanců k činnosti vlády. Dovolte mi z pozic členů ústavně právního výboru konstatovat, že při projednávání tohoto zákona projevila vláda mimořádné pochopení pro všechny připomínky, a také v konečném návrhu prokázala, že i jí jako nejvyššímu orgánu státní moci záleží na tom, aby zákony plně odpovídaly duchu ústavy, aby i vztah mezi zákonodárným shromážděním a vládou vyjadřoval jednotu cílů, které vyplývají z budování naší socialistické společnosti, které vyplývají ze zájmů naší komunistické strany. (Potlesk)

Předseda NS Laštovička: Děkuji posl. Němcovi. Hlásí se ještě někdo do rozpravy? (Nikdo se nehlásil.)

Nikdo.

Prosím zpravodaje s. posl. Lörincze, aby se ujal slova.

Zpravodaj posl. Lörincz: Soudružky a soudruzi, protože nebyly pozměňovací návrhy, vzdávám se slova a doporučuji vládní návrh zákona ke schválení.

Předseda NS Laštovička: Děkuji. Přistoupíme k hlasování.

Kdo souhlasí s vládním návrhem zákona o dani z příjmu z literární a umělecké činnosti s doplňky, které jsou uvedeny ve společné zprávě výborů pro plán a rozpočet, kulturního a ústavně právního, tisk 29, tj. změny v § 5, 16, 17 a 18, v § 5 pozměnit začátek první věty takto: "(¹) Každá organizace, která vyplácí odměny za dílo nebo umělecký úkon, popř. za jejich užití, poukazuje tyto odměny výplatnímu místu, ...), v § 16 odst. 2 písm. b) pozměnit takto: "stanovit, že se určitá část odměny vyplácí ...", v § 17 odst. 2 nahradit termín "po 1. dubnu 1965" termínem "po 1. červenci 1965", v § 18 totéž upravit: "Tento zákon nabývá účinnosti dnem 1. července 1965." Kdo souhlasí se zněním zákona s těmito doplňky, nechť zvedne ruku. (Děje se.) Děkuji.

Je někdo proti? (Nikdo.)

Zdržel se někdo hlasování? (Nikdo.)

Konstatuji, že zákon o dani z příjmů z literární a umělecké činnosti je schválen jednomyslně.

Přistoupíme k projednávání šestého a sedmého bodu, jimiž jsou

6. Vládní návrh zákona (tisk 17) o odškodňování pracovních úrazů a nemocí z povolání a společná zpráva výborů zdravotního a ústavně právního (tisk 22) a

7. Vládní návrh zákona (tisk 18) o úhradě nákladů vznikajících státu z úrazů, nemocí z povolání a jiných poškození na zdraví (o regresních náhradách) a společná zpráva výborů zdravotního a ústavně právního.

Oba vládní návrhy zákonů odůvodní nám. ministra zdravotnictví s. prof. Macúch. Dávám mu slovo.

Námestník ministra zdravotníctva prof. dr. Macúch: Vážené Národné zhromaždenie, súdružky a súdruhovia poslanci! Z poverenia vlády a v zastúpení s. ministra Plojhara predkladám na schválenie tiež návrhy zákona o odškodňovaní pracovných úrazov a nemocí z povolania a zákona o regresných náhradách. Problematika, ktorá má byť teraz takto rozdelená do dvoch zákonov, bola doteraz v našom právnom poriadku riešená jediným zákonom, a to zákonom č. 150/1961 Zb., o náhradách pri úrazoch a nemociach z povolania. Pod strechu jedného zákona boli obidve témy v roku 1961 pojaté hlavne preto, že ich spojoval ten istý hlavný cieľ, totiž viesť podniku ku zvýšenej starostlivosti o ochranu života a zdravia pracujúcich. Z úrazov a nemocí z povolania vzniká spravidla jednak priama škoda poškodenému, prípadne jeho pozostalým, jednak nepriama škoda štátu, ktorý nesie z toho istého dôvodu vznikajúce výdaje liečebno preventívnej starostlivosti, nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia. V oboch týchto povinnostiach sa videli len rôzne formy postihu pre nedodržanie bezpečnostných predpisov. Nároky odpovedajúce týmto povinnostiam sa však líšia v samom základe, čo už vtedy viedlo k rozdielnemu spôsobu konania o týchto nárokoch (o nárokoch poškodeného rozhodovali i v doterajšej úprave súdy, o regresných nárokoch štátu rozhodovali okresné národné výbory). Ostatne ani sám názov zákona ("o náhradách pri pracovných úrazoch a nemociach z povolania") nebol v zhode so skutočnosťou, že regresné nároky v ňom upravené vznikajú i z úrazov nepracovných. Rozdielnosť v charaktere oboch nárokov sa ešte zvýši zosilnením sankčného charakteru regresných náhrad v novej úprave.

Preto novelizáciu zmieneného zákona č. 150/1961 Zb. navrhujem previesť dvoma odlišnými zákonmi. Vzhľadom na to, že oba zákony sledujú spoločné ciele a že spoločným zdrojom vzťahov týmito zákonmi upravovaných býva spravidla porušenie tej istej právnej povinnosti, t. j. nedodržanie bezpečnostných predpisov, javí sa účelným, aby návrhy oboch zákonov boli zdôvodnené spoločne.

Naša socialistická spoločnosť venuje otázkam starostlivosti o pracujúcich mimoriadnu pozornosť a i naše právne predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci túto starostlivosť celkom správne vyjadrujú. S poľutovaním však treba konštatovať, že nie vždy sa tieto právne predpisy dôsledne plnia. Už v roku 1961 bolo v Národnom zhromaždení zdôraznené, že starostlivosť o bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci je rovnocennou a ne oddeliteľnou súčasťou plánovania a riadenia výroby. Ak máme dosiahnuť výrazného a plynulého rozvoja našej ekonomiky, potrebujeme k tomu nielen novú techniku, ale tiež kvalifikovaných, schopných a zdravých pracovníkov, ktorí sú v kultúrnych podmienkach výroby schopní s väčším nadšením prispievať svojou prácou k rentabilite výroby. Doteraz však hľadiská bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci neboli v celom systéme riadenia výroby dostatočne uskutočňované. Za týchto okolností rozvoj výrobných kapacít a využívanie základných výrobných fondov je často prevádzaný jednostranne len v záujme výroby. K nedostatkom na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia prispieva doterajší systém plánovania, v ktorom sa otázkam zdravého a kultúrneho pracovného prostredia nevenuje dostatočná pozornosť. Nedostatočná údržba základných fondov nepôsobia len k tomu, že sa znižovali vlastné náklady, ale tiež k tomu, že dochádzalo k ich väčšiemu opotrebovaniu a že sa podmienky hygieny a bezpečnosti práce zhoršovali. Dnes nie je predsa výnimkou, že na prevádzke, ktorá bola určená príslušnou kapacitou výroby, sa úkoly zvyšovali, bez toho, žeby sa samotná základňa upravovala tak, aby boli splnené stanovené parametre pre starostlivosť o zdravie a bezpečnosť práce. Nedôsledné riešenie týchto otázok v závodoch má potom svoj odraz v celkovej absencii pre úrazy a nemoci z povolania.

Dovoľte mi preto, aby som sa prv, než pristúpim k obsahu jednotlivých navrhovaných zákonov, zmienil aspoň v krátkosti o súčasnom stave úrazovosti.

Ak vezmeme pri posudzovaní pracovnej úrazovosti za podklad štatistické údaje, môžeme konštatovať, že tu dochádza k určitému poklesu. Za rok 1964 sa znížil jak absolútny počet úrazov, tak i doteraz sledované relatívne ukazovatele. Čo do počtu došlo k zníženiu asi o 4 % a v závažnosti o 5,6 %. Len tento pohľad ukazuje, že znížením pracovných úrazov bolo možno lepšie využiť pracovnej doby. Podľa predbežných výsledkov (štatistika bude Ústrednou komisiou ľudovej kontroly a štatistiky spracovaná až na konci budúceho mesiaca) je pracovná úrazovosť najnižšia v roku 1964 za posledných päť rokov.

Úroveň starostlivosti o bezpečnosť pri práci, ak ju posudzujeme podľa štatistických výsledkov, je v jednotlivých výrobných oboroch značne odlišná. Tak napríklad v obore palív činí závažnosť úrazov v III. štvrťroku minulého roku 1500, takže je štyrikrát väčšia ako celoštátny priemer. Vysoko nad celoštátnym priemerom, ktorý je 3,60, sú tiež obory hute (6,20), stavebníctvo (5,20) a v potravinárskom priemysle pivovary (6,19) a výroba mäsa dokonca (6,97). Ešte menej priaznivejší je však stav úrazovosti mladistvých. Ak pripadá napríklad na 1 000 pracovníkov v obore palív 45 úrazov, činí tento pomer u mladistvých v tom istom obore 60 úrazov, v stavebníctve 20,8, ale u mladistvých 69,4, v potravinárskom priemysle 16,5, ale u mladistvých 50,00 atď. Možno konštatovať, že v každom výrobnom obore je úrazovosť mladistvých väčšia ako u ostatných pracujúcich. V celoštátnom meradle je pomer 14,3 u dospelých, ale 32,6 u mladistvých. Úrazovosť mladistvých je teda o viac než 100 % väčšia ako úrazovosť dospelých.

Je zaujímavé, že v závodoch riadených národnými výbormi je prevážne väčšia úrazovosť, ako je tomu v iných výrobných závodoch, a to jak u dospelých, tak i u mladistvých a učňov. Ak je napríklad pracovná úrazovosť učňov (na 1000 učňov) v obore riadenom Ministerstvom všeobecného strojárenstva 12,8, je u národných výborov v strojárenskom obore výroby
22,1; obdobný pomer je v doprave (11,2 a 22,30), v obchode (11,2 a 21,70) a v potravinárskom priemysle (2,9 a 8,3).

Tieto údaje nám ukazujú, kde je treba túto starostlivosť zlepšiť. Mali by preto jak ústredné úrady a orgány, v ktorých obore pôsobnosti prevyšuje úrazovosť celoštátny priemer, tak i národné výroby venovať mimoriadnu pozornosť nepriaznivému stavu pracovných podmienok v závodoch, ktoré riadia. Zvlášť by mali dbať na to, aby neboli dávané do užívania zariadenia, ktoré nezodpovedajú platným predpisom. Týmto otázkam sa nevenuje pozornosť, čo má priami odraz v pracovných a hygienických podmienkach.

Okrem vlastných úrazov je treba sa zmieniť tiež o otravách a nemociach z povolania, ktoré majú príčinu v nedostatočnom hygienickom vybavení pracovísk. Z nemocí z povolania sú čo do množstva na prvom mieste profesionálne onemocnenia kože, na druhom mieste zaprášenosť pľúc (silikóza). Tá svojou závažnosťou naďalej zostáva problémom číslo jedna a bola už mnohokrát predmetom rokovania vlády. Ekonomická závažnosť tohto problému je daná faktom, že každé jednotlivé onemocnenie silikózou spôsobuje štátu len na výdavkoch sociálneho zabezpečenia a stratou ťažby uhlia škodu asi 800 tisíc Kčs. Súhrn silikóz vznikajúcich v bežnom roku zaťažuje teda vždy konto spoločnosti do budúcnosti čiastkou väčšou než 1 miliarda Kčs. Sústredením pozornosti hospodárskych orgánov i orgánov hygienickej služby a v neposlednom rade i regresných orgánov na dodržovanie podmienok protiprašnosti bolo už dosiahnuté určitých úspechov. Zatiaľ čo doteraz v rokoch 1956 - 1962 pribúdalo priemerne 1 850 nových silikóz ročne, došlo k významnému poklesu asi na polovinu, čo možno hodnotiť ako výrazný zdravotnícky a hygienický efekt, čo svedčí o účinnosti súhrnných opatrení k zníženiu prašnosti, najmä v baniach. Účinnosť veľkých technických a finančných prostriedkov vynakladaných na boj proti úrazovosti je však v baniach znižovaný tým, že nákladné technické prostriedky sa dostatočne nevyužívajú a sčasti ležia ladom.

Doterajšia zákonná úprava odškodňovania pracovných úrazov a nemocí z povolania mala na jednej strane prinútiť organizácie k dôslednému dodržovaniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a tým chrániť záujmy pracujúcich, na druhej strane tiež pracujúcich viesť k tomu, aby sami dbali o bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Nemôže byť sporu o tom, že túto svoju úlohu z veľkej časti splnila a prispela k zníženiu úrazovosti. Naproti tomu však skúsenosti ukázali, že niektoré ustanovenia boli pre organizácie príliš tvrdé, príp. že neboli natoľko účinné, aby zvýšili záujem o osobnú zodpovednosť pracujúcich, včetne vedúcich pracovníkov, o bezpečnú prácu.

Podľa prevádzaných rozborov príčinami úrazov sú totiž v neposlednom rade hrubá nedbalosť a ľahkomyseľnosť jak samých pracujúcich, ktorí pri práci používajú nebezpečných postupov alebo spôsobov práce, tak i zodpovedných pracovníkov, ktorí nesprávnou organizáciou práce alebo nedostatočnou kontrolou zaviňujú, že pracovníci sú pri práci nútení používať týchto nebezpečných postupov alebo spôsobov práce. Vplyv na vyššiu úrazovosť má tiež skutočnosť, že pracovníci často nepoužívajú predpísaných bezpečnostných zariadení a pridelených ochranných pomôcok, alebo ich dokonca odstraňujú.

Z prehľadu príčin pracovných úrazov pri výkone zamestnania v roku 1962 a 1963 vyplýva, že skoro 40 % pracovných úrazov v týchto rokoch bolo zavinených nedostatočnou zodpovednosťou a hrubou nedbalosťou pracovníkov pri výkone zamestnania, a že teda práve v ich výchove k zdravej a bezpečnej práci treba hľadať ďalšie možnosti znižovania pracovnej úrazovosti.

Doteraz platný zákon o náhradách pri úrazoch a nemociach z povolania vyjadril dôležitý princíp socialistických pracovných vzťahov, že riziko práce nesmie byť prenášané na robotníkov. Skúsenosti ukázali, že nastúpená cesta je správna. Prieskum, ktorý v rámci prípravy návrhu tohto zákona previedla Ústredná rada odborov v roku 1964 v rade závodov zo všetkých dôležitých odvetví nášho hospodárstva, potvrdil, že závody a odborové orgány sa stotožňujú s týmto základným pojatím zákona o odškodňovaní pracovných úrazov a nemocí z povolania. Správne však poukázali na to, že treba tiež zvýšiť záujem a zodpovednosť každého pracovníka na prevádzaní bezpečnej práce a tým zvýšiť i preventívnu funkciu tohto zákona. Z týchto hľadísk vychádza predkladaný návrh zákona o odškodňovaní pracovných úrazov a nemocí z povolania.

Ak dôjde k pracovnému úrazu v dôsledku bežnej neopatrnosti, ktorá sa môže každému i sebelepšiemu pracovníkovi stať, podnik samozrejme zodpovedá i za takýto úraz. Túto zásadu je treba považovať za správnu, ak sa uváži, že čím rizikovejšie je pracovisko, tým väčšia je možnosť, že i pri bežnej neopatrnosti dôjde k pracovnému úrazu. Prax však ukazuje, že medzi bežnou neopatrnosťou a porušením bezpečnostných predpisov, resp. príkazov a zákonov daných podnikom, je určitá medzera, ktorá môže byť vyplnená radom takého konania pracovníka, ktoré síce nie sú priamo porušením týchto predpisov, ale ktoré tiež nemožno pokladať za bežnú neopatrnosť. Ide najmä o taký postup pracovníka pri práci, ktorý sa prieči obvyklým obecným zásadám bezpečnej práce. Sú to prípady, kedy pracovník sám i iní pracovníci vedia dobre, že ide o nebezpečný pracovný postup, ktorý síce neni výslovne zakázaný bezpečnostným predpisom, ale u ktorého si pracovník musí byť vedomý toho, že môže ľahko dôjsť k úrazu. Ak sa stane dnes pri takomto konaní pracovníkovi úraz, zodpovedá zaň podnik, pretože zákon mu nedáva možnosť ani čiastočného sprostenia. Pracovník tak dostáva plné odškodnenie, ktoré niekedy - včítane jednorázového odškodnenia - činí viac ako jeho obvyklý zárobok. Plná zodpovednosť podniku vedie často k očividnej ľahkomyseľnosti pracovníkov. Tento stav sťažuje tiež úkoly a zodpovednosť majstrov a ostatných vedúcich pracovníkov pri ich výchovnej činnosti k zaisteniu bezpečnej práce.