Takáto starostlivosť o pôdu ešte viac zvýrazňuje potrebu obrobiť každý hektár pôdy a preto v popredí pozornosti neustále stojí otázka o využívaní poľnohospodárskej pôdy, ktorá bola odhalená na základe previerky vykonanej z podnetu ÚV KSČ v roku 1964 a ktorá predstavovala vyše 80 000 hektárov neobrobenej pôdy. Z tejto pôdy je už teraz zapojená zhruba polovica do výrobného procesu a postupne sa bude využívať i ďalšia.

Veľkú starostlivosť venujeme tiež zúrodňovaniu našich trávnych porastov lúk a pastvín, ktoré sa sústreďujú prevážne do horských a podhorských oblastí Slovenska. Doterajšie skúsenosti presvedčujú o tom, že tam, kde sa dosahovali minimálne úrody sena, zberajú poľnohospodári 50 q i viac z hektára pri správnom hnojení minerálnymi hnojivami, hnojovicou, či košarovaním. Tým sa vytvárajú podmienky, aby v týchto oblastiach bol postupne rozhodujúcim výrobným odvetvím veľmi intenzívny chov hovädzieho dobytka a oviec.

Tieto významné intenzifikačné zásahy do pôdy môžu mať svoj maximálny efekt len pri dostatku priemyselných a organických hnojív. A preto i starostlivosť o organické hnojivo musí stáť viac v popredí nášho záujmu. Organické hnojivá, ktoré sú k dispozícii, kryjú potrebu len na necelé ²/₃. Ich ročný schodok predstavuje približne 5 mil. ton. Keďže ani v blízkej budúcnosti nebude možné tento schodok nahradiť cestou rastu stavov hovädzieho dobytka, je treba a uvažuje sa pristúpiť k výstavbe 6 väčších priemyslových humusární pri čistiacich staniciach v Bratislave, Trenčíne, Nitre, Žiline, Košiciach a Prešove, k čomu chceme využiť podľa predbežného zistenia približne 1,6 mil. ton vhodného odpadu, ďalej rybničné bahno, rašelinu a pod. Niektoré STS už začali s touto výrobou v menších výrobniach a majú v tomto smere dobré skúsenosti.

Všetkými týmito a ďalšími opatreniami na zúrodňovanie a využívanie poľnohospodárskej pôdy sledujeme nielen zvyšovanie výroby, ale i zmierňovanie povetrnostných vplyvov na úroveň rastlinnej výroby a tak vytvárať podmienky pre stabilizáciu vysokej úrody jednotlivých plodín. Nútia nás k tomu i nedávne skúsenosti z roku 1962, kedy bol výrazne suchom postihnutý Východoslovenský kraj, i skúsenosti z minulého roku, kedy sucho zasiahlo nielen Východoslovenský, ale aj Stredoslovenský kraj a časť Západoslovenského kraja, čo podstatne ovplyvnilo úroveň poľnohospodárskej výroby v celoštátnom meradle.

Naproti tomu i za týchto podmienok, kde boli uplatnené hlavné zásady - t. j. voda, organické a minerálne hnojivá - dosahovali družstvá už z prvej kosby 40 - 50 q sena i vysoké výnosy ďalších plodín. Napr. JRD Úsvit, okres Bratislava, v suchom roku 1964 dosiahlo vyše 1000 q krmnej repy, 620 q cukrovky z 1 ha. Všeobecne ide hlavne o družstvá a poľnohospodárske podniky so silným chovom hovädzieho dobytka a vysokou produkciou organických hnojív.

Táto vysoko kladná korelácia medzi stavmi hovädzieho dobytka a úrodnosťou pôdy čím ďalej tým viac, okrem nutnosti produkcie mlieka i mäsa, zvýrazňuje nutnosť rozširovania a skvalitňovania chovu hovädzieho dobytka. Jediným východiskom k tomu je zaistenie potrebnej krmovinovej základne objemových krmív podľa daných podmienok a nie šablóny, ktorá je hlavným faktorom pre zintenzívňovanie chovu hovädzieho dobytka a tým aj celej poľnohospodárskej výroby, teda aj výroby zrnín na optimálnych plochách.

Takýto prístup k intenzifikácii poľnohospodárstva prináša už niektoré dielčie výsledky, ktoré potvrdzujú jeho správnosť. V období, keď sa v priemere na Slovensku zvýšil podiel viacročných krmovín z 15 % v roku 1960 na 18 % v roku 1964, z toho podiel lucerny z 6,6 % na 12,1 %, došlo i ku zvýšeniu dojivosti z 1550 l v roku 1962 na 1680 l v roku 1964 a tohto roku to bude ešte vyššie. Výraznejšie zvýšenie ako u produkcie mlieka sa zaznamenalo vo výkrme hovädzieho dobytka, kde sa denné prírastky zvýšili o 10 dkg a v odchove teliat, ktorý sa zvýšil zo 67,6 na 74,5 od 100 kráv.

Výraznejšia je táto závislosť v Západoslovenskom kraji, kde došlo k väčšej konsolidácii hovädzieho dobytka, kde dojivosť dosiahla v roku 1964 v priemere 2062 l na kravu a dochádza tu i k postupnej stabilizácii i rastlinnej výroby.

Nazdávam sa, že komplexná starostlivosť o pôdny fond, dotovanie pôdy živinami, danie do súladu krmovinovej základne s počtom i vysokou produkciou hovädzieho dobytka, kráv sú kľúčové výrobné problémy nášho poľnohospodárstva a jeho intenzifikácie.

Samozrejme ich realizácia i efekt sú rozdielne v našich pôdnych, klimatických, terénnych a ekonomicky rozdielnych podmienkach. Z toho dôvodu pristupujeme spolu s Ministerstvom poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva k rozpracovaniu rozvoja a intenzifikácie výroby v rôznych prírodných i ekonomických podmienkach, aby sme ukázali, ako je možno v sťažených podmienkach dokázať prudší rozvoj poľnohospodárskej výroby.

Takýmto materiálom sú rozpracované základné smery rozvoja poľnohospodárskej výroby v Stredoslovenskom kraji so zameraním na rozvoj výroby v horských a podhorských oblastiach. Osobitne sa rozpracovali základné smery intenzifikácie a racionalizácie poľnohospodárskej výroby vo Východoslovenskom kraji, kde sa problémy sústreďujú do výrobného zamerania na pôdnych úpravách Východoslovenskej nížiny a najmä do ekonomických problémov družstiev, z ktorých väčšina patrí do skupiny zaostávajúcich.

Pri riešení otázky horských oblastí hlavne z hľadiska tu pôsobiacej diferenčnej renty je veľmi dôležité okrem iných faktorov, ktoré ju zmierňujú, i využitie časového fondu pracujúcich v poľnohospodárstve v období pomerne dlhého vegetačného kľudu. Tieto problémy sme zhrnuli s uvedením smerov na ich riešenie do návrhu na lepšie využitie rezerv pracovného času i výrobných prostriedkov JRD organizovaním doplnkovej činnosti a na podporu ďalšieho rozvoja turistického ruchu. Na základe týchto návrhov o rozvíjaní kooperačných vzťahov medzi priemyselnými a poľnohospodárskymi závodmi už pripravujeme prvé pokusy ich realizácie s výrobnými družstvami i s niektorými priemyselnými podnikmi, napr. so Železiarňami v Podbrezovej, Biotikou v Lupči a Sandrikom vo Vlkanovej a tamojšími poľnohospodárskymi závodmi, aby smena ich skúsenostiach orientovali túto činnosť i na ďalšie priemyselné podniky a poľnohospodárske závody.

Takto sme si viac vyjasnili diferencovaný prístup k riadeniu poľnohospodárskej výroby podľa oblastného charakteru, ktorý má a v budúcnosti musí mať ešte výraznejšie špecifiky, zvlášť voči Východoslovenskému a Stredoslovenskému kraju, aby sa aj tu poľnohospodárska výroba dostala čim skôr na úroveň ostatných oblastí republiky. Myslím, že by bolo správne, aby sme tieto materiály i námety a ich plnenie spoločne na schôdzi zemedelského výboru NZ a poľnohospodárskej komisie SNR prejednali a spoločne pomáhali k ich realizovaniu.

Vážené súdružky a súdruhovia! V celom našom národnom hospodárstve sa uskutočňujú kvalitatívne významné zmeny v systéme riadenia národného hospodárstva. Nová sústava riadenia sa pripravuje aj na úseku poľnohospodárstva. Ekonomickým obsahom novej sústavy riadenia je v podstate posilnenie ekonomického postavenia poľnohospodárskych podnikov. Naplnenie tohto obsahu kladie vysoké požiadavky na kvalifikáciu a odborné schopnosti pracovníkov zodpovedných za riadenie poľnohospodárskeho podniku. Zvyšuje ich právomoc, ale aj zodpovednosť za výsledky podniku, t. j. za racionálu organizácie výroby a práce, za správne rozdeľovanie dôchodkov, za účinnosť foriem odmeňovania v podniku, za stabilitu odmien pracovníkom a pod. Od kvalifikácie vedúcich kádrov bude záležať, ako dokážu využiť široký priestor, ktorý poľnohospodárskym podnikom dá sústava pre rozvíjanie a podnecovanie progresívnych foriem poľnohospodárskej výroby, najmä efektívnych foriem zvyšovania koncentrácie výroby a rozvíjanie špecializácie, ako základných ciest pre efektívnu intenzifikáciu a naplnenie cieľa postupného zbližovania s priemyselným spôsobom výroby. Nazdávam sa teda, že ľudský faktor i pri realizácii novej sústavy riadenia, hlavne jej vecných stránok, bude mať v poľnohospodárstve rozhodujúci význam.

Snáď nikdy predtým nevystupoval do popredia tak vypukle problém vedecky zdôvodnenej racionalizácie práce na úrovni podniku, ako teraz. Myslím si, že to je aj rozhodujúcim faktorom pre maximálny efekt novej sústavy riadenia, totiž ako ľudia budú pripravení a ako budú ovládať metódy riadenia vedúce k neustálemu zvyšovaniu produktivity práce a znižovaniu nákladov. Náročnosť takejto úlohy je zvlášť výrazná, ak berieme do úvahy naše veľmi rozdielne podmienky, v ktorých efektívne využitie kladie náročnosť na vedúcich pracovníkov každého podniku, ktorých okrem sústavnej výchovy musíme vyzbrojovať i širokou paletou modelov najintenzívnejšej poľnohospodárskej výroby v makro i mikro rajónoch, objektívnymi metódami pre hodnotenie racionalizácie pracovného postupu. Myslím si, že k tomu je treba túto oblasť komplexne až po realizujúci subjekt zaistiť. Bolo by treba orientovať časť nášho ekonomického výskumu na riešenie problému organizácie a racionalizácie pracovných postupov na podnikovej úrovni, vyškoliť celú sieť, ktorá by z výrobných poľnohospodárskych správ na základe výskumom vypracovaných metód pomáhala tieto otázky prakticky riešiť.

Uvediem niektoré príklady, na ktorých by som chcel ukázať na nutnosť riešenia tejto problematiky a na potrebu objektívnych metodík pre racionalizáciu pracovného procesu. Napr. my dodnes nie sme vstave dať odpoveď na otázku, aká velikosť poľnohospodárskeho závodu je najvhodnejšia v horských oblastiach. Snažíme sa tu aplikovať poznatky z veľkovýroby pri koncentrácii 200 až 300 ha. Vyskytujú sa názory, že hospodárstvo od 120 až 300 ha je treba považovať za spôsob malovýrobný. Myslím si, že je treba vypracovať nové hodnotenie objektívnych metód pre rôzne podmienky. Vysoko produktívne hospodárstvo o 60-100 ha je treba konfrontovať s hospodárstvom o 300 ha a zisťovať, ktoré by najlepšie vyhovovalo podmienkam horských oblastí. Nemožno aplikovať mechanicky poznatky z jedných oblastí na oblasti druhé. Uvediem príklad. Na 4000 ha veľkom statku v horskej oblasti sme koncentrovali živočíšnu výrobu. Celé územie je rozdelené do centier živočíšnej výroby. To znamená, že za ťažkých podmienok musíme zvážať a konzervovať kŕmenie. Stojí za úvahu, či by sme nemali skonzumovať krmivo na mieste, alebo ho upraviť silážnym spôsobom. Získali by sme ekonomický efekt. Vedú nás k tomu výsledky tradičného spôsobu chovu na Slovensku, v Liptove seníky, na Pohroní zimné stajne, v ktorých sú zvieratá, pokiaľ nespotrebovali krmivo, ktoré sa v blízkosti objektu nachádza.

To je problém, na ktorý treba dať objektívnu odpoveď a ukázať, ktorý pracovný postup je najracionálnejší a za akých podmienok. Tým by sme ušetrili mnoho prostriedkov vynakladaných na živočíšnu výrobu. Čo hovorím, sa nevzťahuje na horské oblasti. Sú prípady v nížinných oblastiach, kde máme tiež problémy s chovom dobytka. Ide o dostatok vody, zvážanie, konzervovanie sena a pod., o jeho uskladnenie a pod. Na to už máme teoretické poznatky. Ide o ich aplikáciu.

Rovnako je ohromne dôležité vedieť objektívne posudzovať usporiadanie pracovného procesu i v maličkostiach, napr. pri umiestnení zvierat, vchody do stajní, využitie miesta, uskladnenie pracovného náradia atď. V Sovietskom sväze týmto veciam hovoria ekonomické maličkosti, ale tieto v niektorých prípadoch prinášajú zefektívnenie práce až o 40 %.

Myslím si, že i tieto otázky, veľmi dôležité pre ďalší efektívny rozvoj nášho poľnohospodárstva, by sa mali stať podkladom jedného spoločného rokovania zemedelského výboru NZ a Poľnohospodárskej komisie SNR, ktoré bude znamenať aktívne spoločné riešenie problémov, ktoré tu v súvislosti s rokovaním o práci SNR dnes riešime, i na úseku poľnohospodárstva. (Potlesk.)

Předseda NS s. Laštovička: Děkuji s. pověřenci Boďovi. Bude hovořit posl. Toman.

Posl. Toman: Soudružky a soudruzi poslanci, pokládám za velmi správné, že se plenární schůze NS zabývá činností Slovenské národní rady. Tím se nejen upevní naše vzájemné vztahy, ale problematika Slovenska se nám stává bližší, lépe ji poznáváme, lépe jí rozumíme.

Chtěl bych k tomuto tématu říci několik slov, a to proto, že můj volební obvod je slovácké Horňácko, kraj v moravskoslovenském pomezí, v sousedství Skalice a Myjavy. V této oblasti se těžko pozná, kdo je Slovák a kdo Moravák, tak blízcí jsou si tam lidé svou řečí, zvyky, mentalitou i krojem. Československá spolupráce tam není pojmem, ale opravdovou historickou i živou a trvalou skutečností.

Vždyť už v průběhu revolučních bojů v roce 1848 si zde podali ruce čeští a slovenští revolucionáři k boji proti uherským vojskům, když ve Bzenci pod vedením Hurbana a Friče ustavili odbojový dobrovolnický sbor.

Po nastolení rakousko-uherského dualismu intenzita československých vztahů sice značně opadla, ale na moravském Slovácku zůstala nedotčena. Ani Bachovský absolutismus na ni neměl vliv. A v době, kdy na Slovensku bylo saháno k odnárodňovacím prostředkům, kdy tam byly rušeny slovenské školy, tu města Hodonín, Strážnice, Uherské Hradiště a Kyjov otevřela brány svých škol a pracovišť studentům i učňům ze Slovenska. Některé ústavy dokonce zřídily slovenské paralelky. Tyto akce prospívaly oběma stranám, neboť slovenští studenti pomáhali rozšiřovat počet neněmeckého žactva, nutný tehdy k povolení a otevření nových českých škol.

Československé vztahy v tomto kraji vyvrcholily zejména po roce 1905 v souvislosti s bojem za všeobecné hlasovací právo, který byl rozvinut pod vlivem ruské revoluce. Tehdy přišli u příležitosti Národopisné výstavy do Hodonína slovenští vůdcové Hodža a Blaho, kteří nemohli promluvit volně a svobodně na rodné půdě. Vzájemné vztahy ovlivňovalo i hodonínské dělnictvo, sdružené tehdy v Dělnické besedě. Vždyť r. 1908 se zúčastnil redaktor dělnického časopisu "Slovácko" s. Borek druhého sjezdu sociálně demokratické strany Slovenska v Bratislavě, a rok na to se tento ujal vedení "Robotnických novin" na Slovensku. Tato vzájemná spolupráce dělnického hnutí nabyla zvláštního významu po roce 1918, a to hlavně v období prosincové generální stávky v Hodoníně r. 1920. Této stávky se spontánně zúčastnilo také slovenské dělnictvo.

Dalším výrazným svědectvím československých vztahů na Hodonínsku je společný odboj na samém počátku nacistické okupace. Hned v roce 1939 se tam společně budovaly informační a převodové sítě, kudy unikali revoluční pracovníci nebo jinak persekvovaní občané přes Moravu na Slovensko a odtamtud za pomoci slovenských vlastenců dále na Balkán nebo do Sovětského svazu. Jednou z nejznámějších převaděčů v této oblasti byla hrdinská Maruška Chudeříková. Společné odbojové činnosti Čechů a Slováků bylo vzpomenuto letos na slavnostech pod Polanou u Vrbovců. Zúčastnil jsem se těchto slavností, na nichž se setkali mnozí odbojoví pracovníci po 20, 25 letech a manifestovali sounáležitost obou našich národů. Obdobnou manifestací bratrských vztahů a spolupráce byla i loňská návštěva předsedy Slovenské národní rady s. Chudíka na strážnických slavnostech. Tato úzká spolupráce - ověřená a potvrzená historickými událostmi - dostala opět konkrétní náplň v období povodňových kalamit na jižním Slovensku, jak zde o tom hovořil s. Chudík. Když jsem se skupinou poslanců našeho zdravotního výboru a s členy SNR navštívil loni na podzim Kolárovo, upoutala naši pozornost také nová škola a děti. Tehdy jsem nemyslil, že po roce se s nimi setkám na našem okrese, a to v rekreační oblasti Radějova, kde je nyní několik tříd této školy. Náš okres Hodonín, i když sám utrpěl záplavami, navázal spolu se slovenským okresem Senicou patronátní družbu s poškozenou obcí Medvedovem a během krátké doby byly opraveny zničené domy, škola i vodovod. Hodonínská elektrárna znovu vybudovala pro Medvedov elektrické osvětlení.