Na pozadí všech těchto skutečností vyniká pak o to více nebezpečí, které v sobě skrývá západoněmecký tlak na přístup k jaderným zbraním, o němž se dnes již podrobně hovořilo.

Pro úplnost, jak se západoněmecká politika aktivizuje, lze vzpomenout i tendence v přístupu k evropským socialistickým zemím. Sondují se možnosti diferenciací při navazování kontaktů - diferenciací, jejichž cílem je jednak izolace Německé demokratické republiky, jednak i případné oslabení spojeneckých svazků mezi evropskými socialistickými zeměmi a Sovětským svazem. Zmiňuji se o tom proto, že to názorně dokresluje systematičnost, s jakou západní Německo sleduje svoji politiku revanše - přičemž by za zcela zvláštní kapitolu stál i bonnský vnitropolitický vývoj, který se stále očividně přizpůsobuje vyhlášeným cílům v zahraničně politické oblasti. Ostatně je to logické: bez patřičné militarizace by byla revanš jen slovem - a toho si jsou v Bonnu dobře vědomi. Podobně jako si byl svého času toho vědom Hitler a ještě před ním císař Vilém.

Začal jsem mluvit o evropské bezpečnosti - a zatím jsem se prakticky věnoval jen problematice západoněmecké politiky. Nemohl jsem však jinak. Mimořádná aktuálnost otázky bezpečnosti v Evropě spočívá právě ve vývoji, a řekněme hned v nebezpečném vývoji Německé spolkové republiky. Žádný jiný evropský stát nepřichází s územními požadavky, s nároky na pohlcení jiného státu, s úmysly na vyprovokování jistého nového stěhování národů. Žádná jiná evropská země se nesnaží tak flagrantně zvyšovat napětí, panující z rozličných důvodů na evropském kontinentě.

Celá tato situace přirozeně vyvolává nutnost nejen se otázkou evropské bezpečnosti zabývat, ale činit i konkrétní kroky k jejímu řešení. Podle jistých náznaků setkává se v tomto směru iniciativa socialistických zemí s rostoucím pochopením i v řadě západoevropských států - což zase není náhodné. Evidentní nebezpečnost bonnské politiky totiž činí z Evropy jednu z oblastí maximálního válečného ohrožení a tak si jednotlivé evropské země uvědomují určitou společnost svých zájmů. Někde se toto uvědomění projevuje již zcela zřetelně, a to i v akcích vládnoucích kruhů. Jinde zřejmě potřebují ještě více dozrát. Domnívám se, že tomuto cíli musí napomáhat nejen naše zahraniční politika, ale i veškeré naše zahraniční styky včetně parlamentních. Přitom bych rád zdůraznil, že rozvíjíme-li tuto otázku, nečiníme tak jen pro svoji vlastní bezpečnost - ta je zabezpečena, jak soudruh David zdůraznil - ve spojenectví se Sovětským svazem a ostatními zeměmi Varšavské smlouvy - ale činíme tak v zájmu národních zájmů všech evropských zemí.

Žijeme v období, kdy se opět nesporně zostřuje mezinárodní napětí. Důvody jsou všeobecně známé: politika Spojených států v některých oblastech světa natolik zagresívněla, že se z místních konfliktů rychle vytvářejí vážná ohniska válek. Přitom se pochopitelně zaktivizovávají i světové ultrapravicové kruhy, kterým podobný stav optimálně vyhovuje.

Když jsem se již tolik zabýval Bonnem, tak i v tomto případě alespoň zmínku. Západní Německo patří mezi tu hrstku zemí, jak již bylo zde rovněž řečeno, které otevřeně podporují americkou špinavou válku ve Vietnamu, a to až do té míry, že se nyní diskutuje otázka odeslání západoněmeckých takzvaných dobrovolníků na jihovietnamské bojiště. Tedy jakési nové legie Condor, kterou kdysi vyslali nacisté na pomoc Francových vojskům. Nejen to. Zatímco se o této otázce diskutuje, určitý počet Němců zřejmě již létá ve strojích bombardujících severní Vietnam. Mají ovšem americké pasy, takže se k nim západní Německo zatím oficiálně nehlásí.

Zostřování mezinárodního napětí je tedy nespornou skutečností. Do stejné kategorie nespornosti patří ovšem i fakt, že si naléhavě vyžadují řešení velké světové problémy. Právě na otázce evropské bezpečnosti je jasně vidět, že další odklady by jen celou situaci zhoršovaly a je proto nutno hledat konkrétní cesty na upevnění míru v Evropě. Že jde o správný závěr, potvrzuje nepřímo i nynější chování západního Německa. To se totiž všemožně snaží přenést zostřené napětí i na evropskou půdu - aby lehčeji mohlo taktizovat a manévrovat při provádění své revanšistické politiky.

Vítáme proto aktivní politiku naší vlády i v této otázce, protože i na tomto poli se usiluje, jak už jsem řekl, nejen o naši vlastní bezpečnost, ale i o širší otázku evropského a světového míru. (Potlesk.)

Předseda NS s. Laštovička: Děkuji posl. Kučerovi. Promluví posl. Fuková.

Posl. Fuková: Vážené Národné zhromaždenie, súdružky a súdruhovia! V politike mierového spolunažívania, ktorú tak aktívne uskutočňuje i naša ČSSR, nemalý význam pripisuje sa ideologickému boju. A aj keď si je treba uvedomiť medze jeho možností, pretože seba kvalifikovanejšia a seba výrečnejšia polemika proti nepriateľskej ideológii je napriek svojej účinnosti predsa len súčasťou širšieho dejinného stretnutia, v ktorom proti sebe stoja a pôsobia ekonomické, politické, vojenské a iné spoločenské sily, niet pochýb o tom, že význam tohto stretávania v myšlienkovej oblasti, v oblasti idey bude neustále rásť. Prirodzene, že dnes tvárou v tvár americkej agresii vo Vietname i v iných oblastiach sveta dostávajú sa myslím ale dočasne do popredia i niektoré iné rozhodujúcejšie stránky boja, že môže byť narušený plodný dialóg, ku ktorému už v posledných rokoch dochádzalo. Ale s tým, ako sa stále viacej budú v medzinárodnej politike uplatňovať zásady mierového spolunažívania, ako progresívnej a revolučnej koncepcie súčasného sveta, ako objektívnej tendencie historického vývoja, bude iste práve ideologický boj jedným z najúčinnejších prostriedkov veľkého zápasu dvoch sústav - socializmu a kapitalizmu.

A to si uvedomuje i súčasná buržoázia. Svedčí o tom i to, že práve na tento zápas so svetom socializmu venuje obrovské materiálne, kádrové a duchovné prostriedky. Využíva pritom všetkých foriem a možností. Od ideologickej diverzie v minulosti, ktorá stále viacej stráca na účinnosti, až po formálnu integráciu marxizmu do svojej myšlienkovej výzbroje, aby mohla vystupovať pred pokrokovou časťou verejnosti v buržoáznych zemiach a pôsobiť na verejnosť v socialistickom tábore, pokiaľ sa jej to darí. Majú jej k tomu slúžiť najrozličnejšie teórie. Či už ide o modifikáciu starej teórie "tretej sily, podľa ktorej speje vývoj vraj k syntéze oboch systémov, z ktorých od každého treba prevziať to najlepšie, alebo ide o teóriu európskej revolúcie, ktorá vraj prichádza po revolúcii ruskej a čínskej, aby definitívne humanizovala ľudstvo, či o teóriu industriálnej spoločnosti, spätej s uplatňovaním vedeckotechnickej revolúcie a podobných teórii. Je prirodzené, že tieto teórie spolu so široko zorganizovanou propagandou, ktorá dnes využíva i všetkých rozporov vo svetovej socialistickej sústave a určitých ťažkostí v ekonomike niektorých socialistických zemí, spôsobených prechodom na kvalitatívne nové formy riadenia národného hospodárstva, využívajúc i dočasnej konjunktúry niektorých kapitalistických štátov, že tieto teórie môžu pôsobiť a pôsobia nielen na niektoré vrstvy obyvateľstva v kapitalistických zemiach, ale niekedy i u nás.

Čo očakávame od našej propagandy a akú úlohu by mohla zohrať práve naša zem v tomto veľkom ideovom stretnutí dvoch svetov a dvoch ideológií? Chcela by som trochu podrobnejšie zaujať stanovisko k tejto otázke a vysloviť svoj názor.

Predtým však ešte dovoľte niekoľko slov k postaveniu našej zeme vo svete, pretože z toho vyplývajú i naše možnosti a dosah nášho pôsobenia i keď prirodzene ten v kontexte s ostatnými krajinami socialistického tábora, ktorého sme pevnou súčasťou.

Z expozé s. ministra Davida vyplynulo, aké významné postavenie má dnes Československo vo svete a aký význam má naša zahraničná politika. To len potvrdzuje, aké by bolo nesprávne vychádzať z teórie malého národa, ktorý by nemohol a nemôže ovplyvňovať a pôsobiť na medzinárodné dianie. Čo sa týka postavenia, ktoré si Československo vydobylo svojou zahraničnou politikou, treba oceniť predovšetkým rad iniciatívnych návrhov v OSN, ako i v ďalších medzinárodných organizáciách, smerujúcich k stabilite pomerov v Európe a vo svete vôbec. Postavenie Československa určuje tiež jeho ekonomika. A i keď v súčasnej dobe máme určité problémy v našom hospodárstve, radíme sa svojím vyspelým priemyslom a vysokou životnou úrovňou medzi popredné priemyslové štáty sveta.

Sme však i vysoko kultúrne vyspelá zem a myslím, že naša československá kultúra svojím vkladom, svojím prínosom do svetovej kultúry mnohonásobne predstihuje veľkosť našej zeme.

Popularizácia Československa ako takejto priemyslove vyspelej a vysoko kultúrnej zeme, ktorá sa dala cestou socializmu, môže slúžiť a tiež slúži ako príklad ostatným. A tu je práve jedna z hlavných úloh našej propagandy v zahraničí, ktorá popularizuje výsledky nášho už viac ako dvadsaťročného vývoja, na živých príkladoch môže ukazovať prednosti socializmu, ale súčasne i vysvetľovať naše problémy a ťažkosti, ukazovať v čom spočívajú, z čoho vyplývajú a hlavne ako ich prekonávame. A ak v minulosti sme často historizovali a dosť obecne a niekedy i schematicky ukazovali náš vývoj, potom v posledných rokoch došlo k značným zmenám. Ukázalo sa to napr. pri oslavách 20. výročia nášho oslobodenia vo svete. Toto výročie sa stretlo, okrem niekoľkých štátov, ako je NSR a USA, s pomerne veľkým ohlasom a pracujúci v najrôznejších zemiach sveta mali možnosť zoznámiť sa s výsledkami dvadsaťročnej práce nášho ľudu po oslobodení. Myslím však, že úlohou našej propagandy nie je len ukazovať a popularizovať dosiahnuté výsledky, ale ešte ďaleko viacej než doteraz ukazovať, ako socialistická spoločnosť rieši niektoré problémy súčasnej civilizácie, ako rieši nesporne tak ožehavé otázky, ktoré si kladú ľudia v kapitalistickom svete, ako sú problémy humanizmu a demokracie, stability hospodárskeho systému a ukazovať práve pri riešení všetkých týchto problémov na prednosti socializmu. Samozrejme, že bude treba odpovedať na iné otázky napríklad vo vyspelých kapitalistických zemiach a na iné v zemiach Ázie či Afriky.

Naša propaganda a ideologická fronta vo svojom dialógu s nekomunistickým svetom sa nemôže vyhýbať ani tým najspornejším otázkam, ale musí naopak dávať na ne jasnú a vedecky fundovanú odpoveď a dialekticky prekonávať nesprávne názory. To ovšem predpokladá tieto názory poznať, neuzatvárať sa pred podnetmi, i keby tieto prichádzali z nesocialistického sveta, pretože nielen v hospodárstve a technike, ale ani v kultúre a ideológii nie je možné rozvíjať socializmus ako uzatvorený systém hodnôt. Pritom je treba ukazovať na hlboké a zásadné odlišnosti socialistického spoločenského poriadku a na jeho ešte odlišnejšie perspektívy.

V našej propagande do zahraničia je rovnako treba prihliadať i ku všetkým novým okolnostiam, keď dochádza k novým stykom a dialóg medzi Východom a Západom nadobudol kvalitatívne nových foriem. Ide prirodzene o celú škálu problémov, ktoré sa dotýkajú obsahu, formy i jazyka našej zahraničnej propagandy, jej kvality, pružnosti, cieľavedomosti a perspektívnosti. Mala by som k tomu niekoľko poznámok.

Iste majú iný význam naše propagačné materiály, ktoré vydávame pre zahraničie a iný články, štúdie či reportáže z pera zahraničných novinárov, vedcov a odborníkov, ktorí majú vo svojich zemiach meno a ovplyvňujú teda ďaleko viac mienku ľudových vrstiev. Je ešte stále mnoho ľudí v západnom svete, ale i v ostatných častiach zemegule, ktorí majú nesprávne a skreslené predstavy o nás a naša propaganda nie vždy na nich pôsobí. Články v rozšírených listoch týchto zemí, ktoré by boli písané pravdivo, s plnou objektívnosťou, by mohli urobiť mnoho dobrej propagácie. Bolo by preto správne, aby sme umožňovali ešte väčšiemu počtu zahraničných novinárov cestu k nám, pozývali ich k nám, umožnili im poznať náš život, podrobne ich zoznamovali s tým, čo sme v našej socialistickej vlasti dosiahli. Musíme počítať i s rizikom, že niektorí títo hostia nenapíšu vždy pravdu. Ale na druhej strane si myslím, že má predsa veľký význam každý objektívne napísaný článok či štúdia, v ktorej sa bude hovoriť o našom príklade, našich úspechoch, a keď o ťažkostiach, tak hlavne o tom, ako ich riešime. Rozhodne sa nemáme za čo hanbiť.

Myslím si, súdružky a súdruhovia, že by sme nemali podceňovať ani nutnosť väčších informácií o nás v socialistických zemiach. Ak túto otázku totiž posudzujem podľa toho, ako sme u nás bežne informovaní o živote v rade socialistických zemí potom si myslím, že je to nedostatočné. A predsa dnes viac, ako kedykoľvek predtým, keď vo vývoji niektorých socialistických zemí dochádza ku kvalitatívnym zmenám, má význam široká informovanosť a vzájomná výmena skúseností.

A ešte do tretice - naša ideologická fronta by mala pracovať viac s určitými perspektívami. Mám tu predovšetkým na mysli niektoré otázky, ktoré vyvstávajú v súvislosti s nastupujúcou vedeckotechnickou revolúciou. Buržoázna propaganda venuje dnes veľkú pozornosť práve tým obrovským zmenám, ku ktorým dochádza v civilizačnom prúde v dôsledku vedeckotechnickej revolúcie, ako o tom svedčí už v úvode spomenutá teória industriálnej spoločnosti. I my sme u nás takrečeno na prahu tejto vedecko-technickej revolúcie a na nás, na marxistickej teórii a propagande bude, aby ukázala, že je to práve socializmus, ktorý je pokrokovejší spoločenský poriadok, je jedine schopný poskytnúť širokú základňu pre vedeckotechnickú revolúciu a prekonávať dnešné jednostrannosti civilizácie a dať tiež najlepšie podmienky pre opravdivý rozvoj človeka. Nemali by sme podceňovať otázky, ktoré sa dotýkajú životného slohu človeka, nových dimenzií v ľudských vzťahoch. V tom je nesporne nová úloha marxistickej teórie, aby dávala odpoveď na všetky otázky postavenia človeka v novej spoločnosti.

V tomto smere naša propaganda urobila veľký kus práce. Ak môžeme v podstate vysoko hodnotiť našu zahraničnú propagandu, tak iste má na tom zásluhu práca Čs. propagačnej komisie, ktorá už od roku 1958 hlavne ideove, ale i organizačne zjednocuje viac ako 40 rôznych rezortov, spoločenských organizácií, umeleckých a kultúrnych sväzov, ktoré sa podieľajú na našej zahraničnej propagande.

Vážené súdružky a súdruhovia! Iste nie je náhodné, že v poslednom čase dochádza tiež k progresívnemu vývoju kultúrnych stykov našej zeme s mnohými štátmi rôzneho spoločenského zriadenia. Na jednej strane to svedčí o vysokej úrovni našej kultúry a záujem o ňu, ale na druhej strane i o tom, že práve kultúra sa môže stať dôležitou súčasťou ideologického boja a teda, že je významným činiteľom pri presadzovaní myšlienky mierového spolunažívania. V poslednej dobe sme nadviazali prakticky kultúrne styky s viac ako 100 krajinami a s asi 30timi sme uzavreli kultúrne dohody, ktoré sú vyššou formou kultúrnych stykov medzi štátmi. Československo je členom 92 najrôznejších medzinárodných kultúrnych organizácií. Za veľmi priaznivé možno považovať to, že rozvíjame plodné kultúrne styky s krajinami, s ktorými sme mali tieto styky tradične už v minulosti, ako napr. s Franciou, Itáliou a anglosaským svetom, ale na druhej strane i s mladými štátmi, kde sa až teraz navzájom poznávame.

Pri rozvoji týchto stykov môžeme naväzovať ako na demokratické tradície našej kultúry a osobitne literatúry v minulosti, tak na prínos a záujem o naše avantgardné umenie v období medzi dvoma vojnami. Veľký ohlas majú stále ešte vo svete naši dvaja spisovatelia - K. Čapek a J. Hašek, ktorých diela majú veľkú literárnu hodnotu.

Tiež v období posledných dvadsiatich rokov boli vytvorené diela, ktoré obstoja vo svetovej súťaži a zvlášť diela z posledného obdobia boli by často i významným príspevkom v diskusii o postavení moderného človeka v dnešnom svete. Myslím, že iste zaujíma i čitateľov v kapitalistických krajinách, aké otázky si kladie dnešná socialistická spoločnosť a ako ich rieši.

Svetovej úrovne dosahuje predovšetkým naša poézia, aspoň v dielach niektorých našich najväčších básnikov - napr. Vl. Holana, Laca Novomeského a iných.

Bude však pravdepodobne treba, aby sme sa viac starali o propagáciu našej literatúry v zahraničí, naväzovali ešte užšie kontakty a spoluprácu so zahraničnými prekladateľmi z češtiny a zo slovenčiny, umožňovali im zoznámiť sa s väčšinou našich diel, proste, aby sme prevádzali túto politiku kultúrnejšie a veľkorysejšie. K tomu všetkému by sme mali využiť zvýšeného záujmu o Československo v súčasnej dobe a podporovať ešte viac osobné styky našich spisovateľov so zahraničnými umelcami. Možno, že by prospelo, ak by jednotlivé nakladateľstvá mohli do určitej miery robiť samé svoju propagáciu našej literatúry do zahraničia ako to navrhujú teraz niektorí pracovníci našej kultúrnej fronty. lepšie by to iste pôsobilo na našich zahraničných partnerov, zvlášť západných, kde nie je tradíciou ani zvykom naväzovať styky s jednou monopolnou organizáciou, ale naopak, so širokou škálou nakladateľstiev. S realizáciou tohto návrhu by sa pravdepodobne vyskytla i rada ťažkostí, a na prvý pohľad sa zdá, že by to možno spôsobilo nutne i roztrieštenosť. Samozrejme len vtedy, ak by táto činnosť nebola správne koordinovaná. Ide tu o podobný problém, ako na celom úseku kultúrnych stykov so zahraničím, ktoré je treba lepšie koordinovať ako doteraz a súčasne je treba využívať všetkých tých najrôznejších prostriedkov a možností, ktoré máme. Tu bude záležať hlavne na vypracovaní jednotiacej a perspektívnej koncepcie.

To čo platí o literatúre, platí i o ostatnom umení. Iste môžeme byť hrdí na úspechy, ktoré v niekoľkých posledných rokoch dosahuje naše filmové umenie, na záujem, ktorý vyvolávajú niektoré divadlá malých foriem, na ohlas, ktorý má každý zájazd Českej filharmónie a rady ďalších hudobných telies. Každý takýto zájazd niektorého z našich popredných umeleckých súborov znamená súčasne i veľkú propagáciu našej kultúry v zahraničí.