Treba s uspokojením konštatovať, že úloha, pripraviť návrh zákona o súdnej rehabilitácii, bola včas splnená, a to vďaka tomu, že prácam na osnove venovali plnú pozornosť tak Ministerstvo spravodlivosti, ako aj orgány Národného zhromaždenia. V stanovenom termíne boli spracované zásady zákona, ktoré vláda prejednala 22. mája 1968 a rozhodla o niektorých základných otázkach, pre ktoré boli vypracované variantné riešenia. Vláda zdôraznila tie momenty, ktoré mali byť rešpektované v ďalších fázach prípravy zákona a na ktoré - podľa môjho presvedčenia - návrh patrične prihliada. Plne je v ňom predovšetkým vyjadrená myšlienka, že rehabilitácia sa nemôže týkať osôb, ktoré sa dopustili trestnej činnosti, ale že musí prospievať predovšetkým tým, ktorí sa skutočne stali obeťami deformácií a nerešpektovania právnych predpisov, hoci neboli nepriateľmi socialistického zriadenia, nevyvíjali proti nemu nepriateľskú činnosť a naopak, mnohí patrili k aktívnym bojovníkom za oslobodenie i k aktívnym budovateľom socializmu. To zdôrazňuje najmä preambula prerokúvaného zákona.

Nová úprava teda v žiadnom prípade nemôže znamenať revíziu nášho revolučného zákonodarstva, a to chcem aj ja ako zpravodajkyňa osobne zdôrazniť, ale má umožniť urýchlenú rehabilitáciu tých občanov, ktorým sa naozaj ukrivdilo. Tato dôležitá zásada bola zvlášť zdôraznená vo výboroch Národného zhromaždenia ako pri prerokúvaní zásad pripravovaného zákona, tak aj pri prerokúvaní paragrafovaného znenia.

Tým občanom, ktorým sa skutočne ukrivdilo, treba vrátiť ich postavenie v našej spoločnosti a poskytnúť im plné morálne i hmotné zadosťučinenie. To je požiadavka nanajvýš oprávnená a celá naša verejnosť s ňou plne súhlasí.

Opätovne zdôrazňujem, že z rehabilitácie nesmú žiadnym spôsobom ťažiť nepriatelia socialistickej výstavby, ktorí sa dopustili trestnej činnosti a boli za ňu v súladu s platnými zákonmi tiež potrestaní.

V zákone je zakotvená zásada, že rehabilitácia v prípadoch závažných odsúdení sa má vykonávať individuálne. To je postup, ktorý považujú za jedine správny aj osoby neprávom odsúdené a ktorí odôvodnene presadzoval Zväz protifašistických bojovníkov. Priamo na podklade zákona a teda bez individuálneho preskúmavania sa pripúšťa rehabilitácia len v prípadoch menej závažných, z oblasti, kde niektoré prv platné predpisy umožňovali zneužitie moci proti občanom.

Návrh vymedzuje ako z vecného hľadiska, tak aj po časovej stránke okruh rozhodnutí, ktoré treba podrobiť prieskumnému konaniu so zvláštnym režimom, určuje, ktoré súdne orgány budú v prieskumnom konaní činné.

Prieskumné konanie budú vykonávať osobitné senáty krajských súdoch v zboroch sudcov volených Národným zhromaždením. Dôležité je to, že konanie pred týmito senátmi sa bude zahajovať na návrh odsúdeného alebo jeho najbližších príbuzných. Návrh môže podať, samozrejme, aj prokurátor. Ak senát zistí, že preskúmavané rozhodnutie je vadné z dôvodov v zákone uvedených, zruší rozhodnutie a rozhodne sám novým rozsudkom. V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že návrh zákona nepredpokladá, že by mal byť vo všetkých preskúmavaných prípadoch vydaný vždy oslobodzujúci rozsudok. Nezákonnosti minulého obdobia nezriedka spočívali aj v tom, že menej nebezpečný čin bol v rozpore so zákonom posudzovaný ako ťažký trestný čin proti republike a obvinený bol postihnutý celkom neprimerane tvrdými trestami. V prieskumnom konaní bude teda možné urobiť aj zmenu v uloženom treste.

Vo veciach nepodliehajúcich zjednodušenému prieskumnému konaniu, v ktorých bol v dobe od 1. januára 1948 vydaný odsudzujúci rozsudok pre niektorý z trestných činov, ktoré sú uvedené v § 21 návrhu zákona, bude mať generálny prokurátor povinnosť podať sťažnosť pre porušenie zákona, ak sa odsúdený bude dôvodne domnievať, že bol odsúdený nezákonne. O podanej sťažnosti pre porušenie zákona bude rozhodovať ako dosiaľ Najvyšší súd. Toto ustanovenie je veľmi dôležité, pretože podľa doterajších predpisov generálny prokurátor nemá povinnosť podávať sťažnosť pre porušenie zákona. Či ju podá, závisí na jeho voľnej úvahe.

Niektoré rozhodnutia, týkajúce sa zaradenia do táborov nútených prác, sa majú zrušiť priamo zo zákona. Sú to prípady uvedené v §-e 22 prerokúvanej osnovy.

Okruh organizácií oprávnených vysielať na súd spoločenského obhajcu, návrh pre účely prieskumného konania rozširuje o Zväz protifašistických bojovníkov. Spoločenskému obhajcovi sa v rehabilitačnom konaní priznávajú širšie práva, než aké má spoločenský obhajca v normálnom trestnom konaní, pretože sa smie zúčastniť všetkých úkonov, pri ktorých je možná prítomnosť obhajcu, teda aj došetrovacích úkonov. Takto sa vyšlo v ústrety požiadavkám Zväzu protifašistických bojovníkov, ktorý má pochopiteľne záujem na očiste svojich členov - prevažne osvedčených účastníkov odboja a napriek tomu v minulom období nevinne postihovaných. Pritom je správne, že ani tejto organizácii nebolo priznané oprávnenie podávať návrhy na zahájenie konania, a teda postavenie procesnej strany. Pri prijatí takej úpravy by nebola vylúčená možnosť vykonávať na súd vplyv, keď zmienená spoločenská organizácia má značnú politickú váhu. Toho sa treba v súdnej praxi vyvarovať.

V ustanovení upravujúcom účasť pred súdom návrh patrične prihliada na tých odsúdených, pre ktorých by prítomnosť na verejnom zasadaní a opätovné preberanie skutočností tvoriacich podklad pôvodného rozhodnutia, bolo spojené s nebezpečím ohrozenia zdravia. Vzhľadom na to sa neustanovuje obligatórna účasť obvineného na súdnom konaní. Na druhej strane návrh oprávnene nevyhovel požiadavkám, aby v niektorých veciach sa mohlo preskúmať pôvodné rozhodnutie a nahradiť ho novým v neverejnom zasadaní. Ak ide o konanie, v ktorom sa plne uplatní revízny princíp a súd bude môcť zrušiť predchádzajúci rozsudok, znovu rozhodnúť o vine a poprípade uložiť nový trest, nemožno upustiť od základných zásad trestného práva procesného. V prípadoch, v ktorých pôjde o očividnú deformáciu, napr. o typicky vadné právne posúdenie, bude mať verejné zasadanie spravidla rýchly priebeh a jeho konanie rehabilitáciu nezdrží.

Je známe, že občania odsúdení v politických i iných procesoch v 50-tych rokoch boli často škandalizovaní. Nešlo len o uverejnenie súdneho rozsudku, ale tiež o iný spôsob publicity nezákonného zákroku. Treba preto uvítať, že návrh priznáva nevinne odsúdenému právo na uverejnenie rozhodnutia znamenajúceho rehabilitáciu a že trovy spojené s uverejnením má nahradiť štát.

Osobitný význam má úprava rehabilitácie malých a stredných roľníkov a drobných živnostníkov. Osnova mohla problematiku riešiť v podstate dvoma spôsobmi. Prvý spôsob by spočíval v tom, že by sa individuálne preskúmavali prípady odsúdenia roľníkov za nesplnenie dodávok tak, ako sa budú preskúmavať tzv. delikty politické. Druhý spôsob, ktorý upravuje osnova, má poskytnúť určité zadosťučinenie drobným a stredným roľníkom a živnostníkom, ktorí boli tvrdo postihnutí v priebehu socializačného procesu pre činy súvisiace s prevádzkou ich hospodárstva alebo živnosti. Rozsudky v týchto veciach majú byť - ako je to upravené v piatom oddiele - zo zákona zahladené, čo znamená, že sa na také osoby bude hľadieť ako keby neboli odsúdené. Jednotlivé rozsudky sa teda nebudú preskúmavať, takže súd ani iný orgán nebude zisťovať či bol niekto z drobných roľníkov alebo živnostníkov odsúdený spravodlivo alebo nezákonne.

Pokiaľ bol v týchto prípadoch uložený ako vedľajší trest prepadnutie majetku, má sa také rozhodnutie zrušiť priamo zákonom. To výslovne ustanovuje § 26 ods. 2 osnovy. Zrušenie sa má týkať len majetku, ktorý môže byť v osobnom vlastníctve alebo v osobnom užívaní. Pôjde tu najmä o rodinné domčeky, obytné časti usadlostí, o bytové zariadenia a pod. Vylúčená má byť náhrada za pozemky a výrobné prostriedky.

Je pravdou, že pri tomto riešení môže dôjsť - i keď len v malom rozsahu - k vráteniu predmetov, ktoré môžu byť v osobnom vlastníctve, tým, ktorí boli právom odsúdení. Ide tu však o malých a stredných roľníkov, poprípade o živnostníkov. Najmä v osobe malého a stredného roľníka vidíme spojenie robotníckej triedy, takže naše socialistické zriadenie si túto veľkorysosť v súčasnom období môže dovoliť.

Navrhnutá úprava rehabilitácie malých roľníkov a živnostníkov bola veľmi dôkladne skúmaná vo všetkých štyroch výboroch, ktoré návrh zákona prerokúvali. Niektorí poslanci vyslovili názory, že malí roľníci by mali byt plne rehabilitovaní, to znamená, že by sa na nich mala vzťahovať úprava obsiahnutá v druhom oddiele návrhu zákona. Väčšina poslancov vo výboroch však považovala navrhnutú úpravu § 26 za plne vyhovujúcu, pretože umožňuje spravodlivé riešenie krívd a tvrdostí, ku ktorým na poľnohospodárskom úseku pri socializačnom procese došlo. Navrhnutá úprava tiež nebude viesť k narušeniu spoločenského a ekonomického postavenia JRD a štátnych majetkov.

V tejto súvislosti treba ešte poznamenať, že ti drobní roľníci, ktorí nebudú považovať úpravu obsiahnutú v § 26 za dostatočnú, majú možnosť podať generálnemu prokurátorovi podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona. Tým je zabezpečené, aby aj rozsudky v roľníckych veciach mohli byt dôsledne preskúmané a aby tak Najvyšší súd mohol rozhodnúť či v jednotlivých prípadoch bol porušený zákon alebo nie.

Niektorí poslanci, najmä vo Výbore Národného zhromaždenia pre plán a rozpočet odporúčali, aby rehabilitácia roľníkov bola z návrhu tohto zákona vôbec vynechaná a že v týchto otázkach by mal byť vypracovaný osobitný zákon až po komplexnom posúdení všetkých okolností. Takéto riešenie by sa však mohlo vykladať tak, že ide o ďalšiu diskrimináciu roľníkov a oddiaľovanie riešenia problémov, ktoré na našej dedine existujú. Výbory preto odporúčali plenárnej schôdzi Národného zhromaždenia, aby bol § 26 v návrhu zákona ponechaný.

Otázky spojené s náhradou vzniklej škody rieši návrh zákona v súlade s požiadavkou, aby sa náhrada dostala predovšetkým osobám, ktoré v dôsledku nezákonného odsúdenia trpeli po stránke hmotnej i morálnej. Je však spravodlivé neposkytovať právo na náhradu škody všetkým dedičom bez rozdielu, ale ako to vyplýva z návrhu výborov Národného zhromaždenia, len osobám zomrelému najbližším, ktorým spravidla vznikla ujma práve tak, ako samotnému odsúdenému. Treba upozorniť, že na nezákonné odsúdenie často nadväzovali administratívne opatrenia, ktorými ako odsúdeným osobám, tak aj ich rodinám, vznikali ďalšie škody, napr. odňatie bytu, strata zamestnania apod. Návrh zákona o týchto otázkach a najmä o odčinení ujmy vzniklej týmto spôsobom nemá ustanovenia, pretože na tieto prípady bude pamätané v pripravovanom zákone o rehabilitácii na administratívnoprávnom úseku.

Priamy nárok na náhradu ušlého výživného sa dáva aj osobám odkázaným svojou výživou na tých, na ktorých bol vykonaný trest smrti a ktorí boli dodatočne rehabilitovaní. Pri prerokúvaní tejto časti úpravy dospel úpravnoprávny výbor podľa návrhu SPB k záveru, že nárok na náhradu ušlého výživného treba priznať aj pozostalým po tých osobách, ktoré zomreli vo výkone trestu. Okrem toho v prípadoch hodných osobitného zreteľa, keď manželka a deti popraveného alebo toho kto zomrel vo výkone trestu, nemajú nárok na náhradu ušlého výživného, možno im priznať primerané odškodnenie za sťaženie životných pomerov, ku ktorému došlo v súvislosti s nezákonným odsúdením rehabilitovanej osoby.

Prínos navrhovanej úpravy náhrady škody za väzbu a výkon trestu treba vidieť ďalej v tom, že sa podrobne upravujú nároky rehabilitovanej osoby vo sfére pracovného práva, nemocenského poistenia a sociálneho zabezpečenia.

Predložený návrh zákona bol dôkladne prerokovaný v štyroch výboroch Národného zhromaždenia. Výbory sa uzniesli odporúčať osnovu zákona na schválenie s niektorými zmenami, ktoré sú obsiahnuté v písomnej správe.

Niektoré z týchto zmien sú iba formulačného charakteru alebo znamenajú žiadúce spresnenie. To sa týka najmä zmien, ktoré sú obsiahnuté v bode číslo 1 a 2 písomnej správy.

V § 15 od s. 1 písm. b) a f) odporúčajú spresniť dôvody, pre ktoré môže senát zrušiť vadné súdne rozhodnutie. Dôležité je predovšetkým doplnenie písm. f), pretože v súdnej praxi v období, na ktoré sa rehabilitačný zákon má vzťahovať, dochádzalo často k tomu, že za činy malej spoločenskej nebezpečnosti ukladali súdy veľmi prísne tresty. Nespravodlivosť v týchto prípadoch bola umožňovaná aj tým, že rozpätie trestných sadzieb bolo veľmi veľké. Výbory Národného zhromaždenia preto odporúčajú doplniť písm. f) tak, aby bolo možné zrušiť preskúmavané rozhodnutie aj z toho dôvodu, že výška uloženého trestu bola v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť.

Všetky výbory, ktoré návrh zákona prerokúvali, venovali veľkú pozornosť oddielu 6, v ktorom je upravená náhrada škody. V tejto časti výbory nenavrhujú, s výnimkou § 32, žiadne zmeny. Navrhnutou zmenou v § 32, ako som už hovorila, sa čiastočne rozširujú nároky na náhradu v tých prípadoch, v ktorých došlo k rehabilitácii osoby, na ktorej bol vykonaný trest smrti, alebo ktorá zomrela vo výkone trestu. Podnet na túto zmenu dal Zväz protifašistických bojovníkov.

Veľkú pozornosť venovali výbory aj úprave zodpovednosti pracovníkov, ktorí v pôvodnom konaní porušili hrubým spôsobom svoje povinnosti. Tieto otázky vyvolali aj veľký záujem v našej verejnosti. Diskutované boli najmä návrhy na spätné zrušenie premlčania v tých prípadoch, kde trestnosť premlčaním už zanikla. Ústavnoprávny výbor si na prerokovanie tejto otázky prizval znalcov z Právnickej fakulty Karlovej univerzity a z Ústavu štátu a práva Československej akadémie vied. K tejto problematike sa v dennej tlači vyjadril aj člen korešpondent ČSAV prof. právnickej fakulty dr. Solnař, významný odborník v trestnom práve.

Po zvážení všetkých okolností ústavnoprávny výbor dospel k záveru, že nemožno obnovovať trestnosť v tých prípadoch, keď táto už premlčaním zanikla. Dodatočné obnovenie trestnosti týchto činov by znamenalo spätnú účinnosť zákona. To by bolo v rozpore so zásadami uznávanými celým civilizovaným svetom a tiež s deklaráciou ľudských práv. Treba brať do úvahy aj tú skutočnosť, že trestné stíhanie je často vylúčené aj v dôsledku početných amnestií prezidenta republiky, ktoré nemožno v žiadnom prípade dodatočne anulovať. Porušili by sme teda zásadu, podľa ktorej trestnoprávne normy nesmú mať spätnú účinnosť, ale v dôsledku amnestií by sa cieľ - trestný postih niektorých osôb - spravidla aj tak nedostavil.

Z uvedených závažných dôvodov výbory Národného zhromaždenia nenavrhujú obnovenie trestnosti vtedy, keď táto už premlčaním zanikla. Navrhujú však, aby bolo do osnovy vložené ustanovenie, podľa ktorého trestnosť osôb za činy, ktorými uvedené osoby privodili nezákonnosti napravované týmto zákonom, alebo k nim prispeli, a ktoré v deň nadobudnutia účinnosti tohto zákona niesu premlčané, nezanikne premlčaním pred 1. januárom 1973. Toto doplnenie sa teda týka len činov, ktoré v dobe účinnosti rehabilitačného zákona nebudú ešte premlčané. Bude tak umožnené trestne postihnúť aj tie činy, ktoré budú odhalené v priebehu rehabilitačného konania, pokiaľ ich trestnosť premlčaním dosiaľ nezanikla - napr. trestný čin vraždy - ale mohla by podľa dosiaľ platného trestného zákona zaniknúť napr. už počiatkom budúceho roku.

Popri dôsledkoch v oblasti trestnoprávnej a pracovnoprávnej u osôb, ktoré sa podieľali na nezákonnostiach, ako sú v návrhu podrobne upravené, uvažovalo sa o začlenení ďalšieho ustanovenia, ktoré by založilo štátu právo regresu voči tým, ktorí škodu úmyselne zavinili. Pri rozpracovaní tejto otázky však vyvstal celý rad problémov, najmä v súvislosti so zodpovednosťou za kolektívne rozhodnutia, so zavinením atď., preto bolo od úpravy tejto problematiky upustené.

Vážené súdružky a súdruhovia poslanci, moje záverečné stanovisko k návrhu zákona o súdnej rehabilitácii je doporučením, aby Národné zhromaždenie predložený návrh so zmenami, ktoré sú obsiahnuté v spoločnej správe výborov Národného zhromaždenia, schválilo.

Chcem ešte upozorniť, že výbor NZ pre plán a rozpočet doporučil zmeniť v § 2 písm. c) termín 31. 7. 1965 na termín 31. 12. 1956. Ostatné výbory schválili termín, ako ho navrhla vláda. Bolo by preto správne, aby stanovisko výboru NZ pre plán a rozpočet bližšie zdôvodnil spravodajca výboru poslanec Kuba.

Mpř. NS Zedník: Děkuji posl. Litvajové.

Podle zjištění je nyní přítomno našemu jednání 259 poslanců.

Zahajuji nyní rozpravu k předneseným zprávám. Do rozpravy se přihlásil posl. Toman, avšak dříve dávám slovo zpravodaji posl. Kubovi.

Posl. Kuba: Vážené Národní shromáždění, výbor NS pro plán a rozpočet doporučil změnit v § 2, písm. c) termín 31. 7. 1965 na termín 31. 12. 1956. Výbor vycházel z jednání společné schůze výborů, konané 24. května, ve kterém předseda ústavně právního výboru NS poslanec akademik Knapp a ministr spravedlnosti s. dr. Kučera odůvodňovali termín 31. 12. 1956 s tím, že případná nezákonná rozhodnutí po tomto termínu je možné řešit podle stávajícího platného trestního řádu. Ve schůzi výboru, kde jsme vládní návrh zákona projednávali, ani zástupce ministerstva spravedlnosti neuvedl důvody, proč se nyní v návrhu uvádí termín 31. 7. 1965. Proto výbor trval na termínu, který byl zdůvodněn na společné schůzi výborů.