Druhá voľba: Komisia poslancov Snemovne ľudu v zložení František Bubník, Jan Červinka, Emil Holáň, Magdaléna Lapárová, dr. h. c. Jozef Lukačovič, MUDr. Antónia Petrusová a Ferdinand Tomášik, ktorú zvolila Snemovňa ľudu na svojej schôdzi dňa 8. júla 1970 pre voľbu podpredsedu Snemovne ľudu, oznamuje, že bolo poslancom vydané 186 hlasovacích lístkov. Hlasovania sa zúčastnilo 186 poslancov. Po skončení hlasovania komisia zistila, že bolo odovzdané dovedna 186 platných hlasov. Z toho bolo odovzdané pre navrhovaného kandidáta doc. Michala Sabolčíka, CSc., 186 hlasov. Nikto nebol proti, nikto sa nezdržal hlasovania. Žiadny hlasovací lístok nebol neplatný. Pre navrhovaného kandidáta bola teda odovzdaná nadpolovičná väčšina hlasov z počtu prítomných poslancov Snemovne ľudu. V Prahe 8. júla 1970.

Předsedající, místopředseda SL J. Trojan: Děkuji předsedovi volební komise za zprávu o výsledku voleb a konstatuji, že Sněmovna lidu zvolila místopředsedou Sněmovny lidu a členem předsednictva Federálního shromáždění tajnou volbou poslance doc. Michala Sabolčíka, CSc. /Potlesk./

Dovolte mi, abych poslanci Michalu Sabolčíkovi popřál do funkce místopředsedy Sněmovny lidu a člena předsednictva Federálního shromáždění hodně zdaru a úspěchu; současně ho žádám, aby zaujal místo v předsednictvu Sněmovny lidu.

Nyní přistoupíme k dalšímu bodu pořadu, kterým je

Vládní návrh odůvodní místopředseda vlády ČSSR prof. dr. Karol Laco, DrSc. Prosím ho, aby se ujal slova.

Místopředseda vlády ČSSR prof. dr. K. Laco, DrSc.: Vážené súdružky a súdruhovia! Vláda ČSSR predkladá obidvom snemovniam Federálneho zhromaždenia na prerokovanie a schválenie návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii. Predložený návrh je výsledkom dôkladného posúdenia záverov, ktoré vyplývajú z rozboru skúseností získaných pri aplikácii tohto zákona. Na jeho vypracovaní sa zúčastnili všetky orgány, ktorým prísluší príprava vládneho návrhu zákona. Vypracovanie tohto návrhu je aj v zhode s uznesením Ústavnoprávneho výboru Snemovne ľudu, ktorý sa zaoberal správou komisie Snemovne ľudu pre rehabilitácie a ktorý prijal k nej závery adresované vláde ČSSR.

Vážené súdružky a súdruhovia, návrh na novelizáciu zákona č. 82/68 Zb. dokumentuje, že náš socialistický štát, jeho vedúca sila Komunistická strana Československa a Národný front naďalej trvajú na dôslednom dokončení rehabilitácií a na patričnej náprave v prípadoch, keď došlo k nezákonnému odsúdeniu osôb, ktoré sa v skutočnosti nedopustili trestnej činnosti. Predložený návrh však súčasne dokumentuje, že náš štát a jeho vedúca sila v žiadnom smere nepripustí, aby sa toto úsilie mohlo zneužiť na očistenie aj takých osôb, ktoré boli právom odsúdené podľa vtedy platných zákonov. Súčasne máme na zreteli, aby sa vec rehabilitácií nezneužila na propagandu a na neodôvodnené znevažovanie socialistického štátu a jeho zriadenia i orgánov, predovšetkým justičných a bezpečnostných. Uplatňovali sa, vážené súdružky a súdruhovia, názory, že zákon č. 82/68 Zb. netreba novelizovať a že na nápravu nedostatkov v súvislosti s ním a jeho realizáciou postačia prípadne iba smernice Najvyššieho súdu. Pri podrobnom rozbore jednotlivých ustanovení zákona vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdov sa však ukázalo, že niektoré ustanovenia treba novelizovať, aby súdna prax mala oporu v jednoznačnom znení zákona a aby súdy rozhodovali skutočne len podľa zákona a na základe skutočne zisteného skutkového stavu. Uplatňovali sa aj návrhy, aby sa zákon o súdnej rehabilitácii zrušil a aby sa už podané, ale dosiaľ nevybavené žiadosti o preskúmanie pôvodných rozsudkov posudzovali podľa trestného poriadku, t. j. formou obnovy trestného konania alebo formou podania sťažnosti pre porušenie zákona. Pri posudzovaní týchto alternatív sa došlo vo všetkých príslušných orgánoch, vrátane výborov Federálneho zhromaždenia jednoznačne k záveru, že zostáva správne zákon novelizovať, a to nie hlavne preto, že by sa zrušením zákona vecne komplikovalo vybavenie dosiaľ ešte nevybavených, ale už podaných prípadov, avšak preto, že by zrušenie zákona mohlo vyvolať dojem, že sa opúšťa myšlienka rehabilitácie, že sa nechce alebo nepovažuje za potrebné doviesť ju do konca a pod. Preto vláda ČSSR navrhuje novelizovať všetky ustanovenia zákona č. 82/68 Zb., poznamenané obdobím, v ktorom zákon vznikal, a v zhode s preambulou zákona odstrániť novelizáciou všetky legislatívne nedostatky, ktoré umožňovali vynášať nesprávne rozhodnutia.

Novelizácia sa nemá dotknúť podstaty a účelu rehabilitačného zákona - ako vravím - v zhode s preambulou tohto zákona. Zdôvodnenie návrhu i jeho jednotlivých ustanovení je v dôvodovej správe. Mne dovoľte zmieniť sa o niektorých z týchto navrhovaných úprav príslušných ustanovení. Predovšetkým ide o zmenu vo vymedzení rozsahu preskúmavaných vecí, ako je to uvedené v § 2. Mení sa totiž časová hranica, určujúca termíny rozhodné pre to, ktoré rozsudky sa môžu preskúmať podľa druhej časti zákona o súdnej rehabilitácii. Ako je známe, doterajší text zákona určoval časovú hranicu termínom 31. 7. 1965. Navrhované časové vymedzenie je určené termínom 31. 12. 1956 a chce diferencovať obdobie do roku 1956 od obdobia po tomto roku, keď po celoštátnej konferencii KSČ došlo ku kvalitatívnej zmene v uplatňovaní zásady zákonnosti v postihu protištátnych trestných činov. Nový termín sa určuje zhodne s dátumom, keď skončila platnosť trestného poriadku z roku 1950 a keď bol prijatý nový trestný poriadok s účinnosťou od 1. 1. 1957.

Pokiaľ boli podané návrhy na preskúmanie rozsudkov v protištátnych veciach za obdobie po roku 1956, tie budú posúdené podľa platných ustanovení trestného poriadku. Zmena termínu v § 2 zákona o súdnej rehabilitácii neznamená preto, že by sa v odôvodnených prípadoch, keď došlo k nezákonnosti, nedali alebo nemohli, či nemali uskutočniť preskúmanie a náprava. Ďalšou zmenou je zrušenie osobitných rehabilitačných senátov s tým, že v budúcnosti o návrhoch podaných podľa zákona o súdnej rehabilitácii budú rozhodovať senáty krajského súdu, vyšších vojenských súdov a Najvyšších súdov, zložené z troch sudcov z povolania. Táto zmena je vyjadrená v čl. 2 predloženého návrhu, premieta sa do celého textu zákona a má vo svojom dôsledku i zrušenie § 4 zákona.

Z hľadiska právneho i politického jednou z najdôležitejších upravovaných zmien je úprava formulácií § 15. Tento paragraf obsahuje zákonné smernice pre rozhodovanie súdov. Zmyslom navrhovanej úpravy, ako som už v úvode naznačil, je predovšetkým to, aby sa jasným znením zákona zabránilo možnosti nesprávneho výkladu, ktorý by spočíval v tom, že sa ako dôvod zrušenia preskúmavaného rozhodnutia stačilo oprieť o zistenie, že v trestnom konaní došlo k hrubému porušeniu procesných predpisov, bez toho aby sa skúmalo, či po skutkovej stránke v danom prípade bola alebo nebola naplnená skutková podstata trestného činu podľa zákonov platných v dobe, keď bol vynesený preskúmavaný rozsudok. Nová formulácia preto jasne vyjadruje myšlienku, že hrubé porušenie procesných predpisov môže byť dôvodom zrušenia rozhodnutia iba vtedy, ak má táto chyba za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Navrhovaná formulácia odseku 1 § 15 prináša novú formuláciu, aj pokiaľ ide o ostatné body, uvedené v doterajšom texte zákona. Ide napospol len o súhrnnejšie právne vyjadrenie, bez toho že by sa v podstate menil zmysel. Nové formulácie smerujú k tomu, aby sa v súlade s príslušnými trestnými zákonmi posudzoval trestný čin komplexne a aby kazuistické formulácie doterajšieho textu zákona neviedli k preceňovaniu jednotlivých skutočností. V článku II - V rieši predkladaný návrh otázky súvisiace s prechodom na novú úpravu. Ide jednak o riešenie tých prípadov, keď podľa doterajšieho zákona boli podané návrhy na preskúmanie súdneho rozhodnutia a podľa nového znenia už na ne zákon nedopadá. V článku 3 ods. 2 sa zdôrazňuje, že budú zamietnuté návrhy podávané osobou, ktorá sa ilegálne zdržuje v cudzine.

Záverom by som chcel opakovať, že predložený návrh zákona je návrhom výrazne politického charakteru. Je dôležité, aby bol správne chápaný ako akt, ktorý má zabezpečiť, že sa súdne rehabilitácie dôsledne dokončia v súlade s cieľmi vyjadrenými v úvodnom vyhlásení zákona a že sa zabráni možnostiam zneužitia rehabilitácií v rozpore s úsilím strany a vlády o všestrannú politickú konsolidáciu.

Prosím vás v mene vlády ČSSR, aby ste láskavo vyslovili súhlas s navrhovanou novelou, a dovoľte, aby k novele vystúpil i nový predseda Najvyššieho súdu v ČSSR súdruh dr. Přichystal, pretože novelu zákona budú aplikovať predovšetkým súdy a na nich bude záležať, aby sa zákon uviedol do života. Súdruh dr. Přichystal sa tým zároveň predstaví Federálnemu zhromaždeniu.

Súdruh predseda, prosím, aby si udelil slovo predsedovi Najvyššieho súdu ČSSR dr. Přichystalovi.

Předsedající, místopředseda SL J. Trojan: Děkuji místopředsedovi vlády ČSSR prof. dr. Lacovi za jeho zdůvodnění. Prosím poslankyni Litvajovou, aby podala zpravodajskou zprávu k tomuto bodu. Předsedovi Nejvyššího soudu doporučuji, aby vystoupil v rozpravě.

Zpravodajka poslankyně E. Litvajová: Vážené súdružky a súdruhovia poslanci, dovoľte mi ako spravodajcovi o zákone o súdnej rehabilitácii z júna 1968 a spravodajcovi o novelizácii tohto zákona, ktorý dnes prerokúvame, povedať okrem iného aj zopár slov o tom, čo súviselo s prípravou zákona o súdnej rehabilitácii vôbec. Otázka rehabilitácií a s tým súvisiace vydanie zákona o rehabilitácii na jar 1968 bola významnou politickou otázkou. Pravda, nielen preto, že to bolo zakotvené v Akčnom programe KSČ, ale hlavne preto, že na základe materiálov, v mnohých prípadoch neserióznych alebo priamo lživých, uverejňovaných v tlači, rozhlase a televízii, vznikal vo verejnosti silný tlak na jeho urýchlené vydanie.

Odkladanie vytváralo napätie, ktoré sa neustále stupňovalo; preto bol zákon v Národnom zhromaždení pripravovaný a prerokúvaný vo veľmi krátkom čase. Zhon, v akom sa spracovával a prerokúval, i politický tlak, za akého sa pripravoval, tento zákon prirodzene poznamenali. Napriek zložitosti problémov rehabilitácie a napriek atmosfére, za ktorej bol zákon pripravovaný, parlament, jeho výbory, hlavne ústavnoprávny, sa snažili maximálne čo najoptimálnejšie a najspravodlivejšie riešiť nastolené otázky tak, aby vydanie zákona prispelo k politickej konsolidácii. Ústavnoprávny výbor sa zapodieval rehabilitačným zákonom štyri razy. Treba povedať, že sa vo výbore viedol tvrdý boj o formuláciu jednotlivých paragrafov, pretože sa antisocialistické a pravičiarske sily cez určitých poslancov snažili presadiť do zákona formulácie, ktoré by Komunistickú stranu Československa a vývoj našej republiky od februára 1948 postavili do svetla, akoby Február 1948 a prevzatie moci robotníckou triedou pod vedením KSČ boli vôbec chybné.

Odvaha antisocialistických a pravičiarskych síl bola taká, že do zásad zákona o súdnej rehabilitácii, ktoré boli predložené vláde i ústavnoprávnemu výboru, sa dostala formulácia rehabilitovať osoby od 25. februára 1948, teda jednoznačne anulovať revolučné zákonodarstvo a zdiskreditovať víťazstvo robotníckej triedy nad buržoáziou vôbec.

Už v počiatočnom období ústavnoprávny výbor vyjadril stanovisko k viacerým základným problémom a pri jeho ďalšom prerokúvaní prispel k presadeniu politicky správnych formulácií zákona. Z iniciatívy ústavnoprávneho výboru bol návrh zákona doplnený o preambulu. V tomto zložitom politickom zápase si poslanci uvedomovali, že práve preambulou treba výraznejšie vyjadriť zmysel a cieľ zákona. Je pravda, že nie do dôsledkov sa podarilo zásady preambuly presadiť do celého zákona a najmä nie úplne do praxe pri realizácii zákona.

Dnes, keď máme prijať zákon, ktorý tento pôvodný zákon v niektorých ustanoveniach mení, vraciame sa vlastne k tomu, že v zákone lepšie vyjadrujeme myšlienky a princípy, ktoré obsahuje preambula. O čo nám teda šlo, keď sme presadzovali preambulu zákona? Predovšetkým naskrze jednoznačne vyhlásiť, že v žiadnom prípade podľa tohto zákona nepôjde a nemôže ísť o revíziu aktov revolučnej zákonnosti, že sa v rehabilitačnom postupe má dôsledne zisťovať vina, že sa rehabilitácia má dotýkať iba tých občanov, proti ktorým sa postupovalo nezákonne a ktorí sa svojou činnosťou neprevinili proti socialistickej spoločnosti. Preambulou sme chceli podčiarknuť, že sa zákon nemôže vykladať ako negácia revolučného zákonodarstva a že jeho dôsledky nemôžu pôsobiť v prospech ľudí, ktorí sa svojou trestnou činnosťou proti našej republike previnili, a ktorí preto boli aj spravodlivo potrestaní. Preambula dávala veľmi zrozumiteľnú odpoveď všetkým, ktorí sa domáhali toho, aby boli negované všetky akty, ktoré robotnícka trieda musela v roku 1948 vykonať, aby Československo mohlo ísť cestou socializmu.

Už pri prerokúvaní zásad zákona v Národnom zhromaždení bola presadená myšlienka individuálneho preskúmavania rozsudkov, a nie rehabilitácie všetkých osôb odsúdených v určitom čase. Tým sa veľmi jednoznačne odmietli snahy a predstavy o akomsi "generálnom pardone". Šlo predsa o to, napraviť skutočné chyby a tým, ktorým bolo ukrivdené, dať plné právo krivdy odstrániť. Čo sa sledovalo snahami o generálny pardon, nám bolo jasné. Chceli sa s ním zviesť aj skutoční nepriatelia a ľudia právom potrestaní.

Vážnym problémom, okolo ktorého sa zvádzal boj, bola otázka spätnej pôsobnosti zákona. Iste sa, súdruhovia poslanci, dobre pamätáte, ako sa dôrazne žiadalo, aby vyšetrovatelia, prokurátori, sudcovia a prípadne aj sudcovia z ľudu, ktorí sa na nezákonných rozhodnutiach podieľali a ktorí sa pritom dopustili trestného činu, boli za ne trestaní aj v tých prípadoch, keď trest bol premlčaný. Keby sme boli toto pripustili, boli by sme v našom práve zaviedli princíp spätnej účinnosti, princíp nášmu právnemu poriadku cudzí a odporujúci princípom zákonnosti vôbec. Pripustenie spätnej pôsobnosti by bolo v rozpore aj s Deklaráciou OSN o ľudských právach. Čo chceli dosiahnuť presadzovaním tejto zásady Šubrt a Sekaninová, bývalí poslanci Národného zhromaždenia? Postaviť tieto trestné činy na úroveň vojnových zločinov a nakoniec ešte viac zdiskreditovať všetko, čo náš pracujúci ľud dosiahol pod vedením Komunistickej strany Československa.

Prečo o tom všetkom, súdružky a súdruhovia poslanci, hovorím? Preto, lebo dnes pristupujeme k novelizácii zákona, ktorý sme v mimoriadne napätej a zložitej politickej atmosfére schvaľovali. Chcela som vám pripomenúť niektoré dôležité otázky, o ktorých sme okrem iných vtedy diskutovali, keď sme presadzovali stanoviská, na ktorých ani táto predložená novela nič nemení. Zákon sa už určitý čas uplatňuje v praxi. Rozborom činnosti súdov sa zistilo, že celý rad ustanovení neumožňuje principiálne, objektívne a spravodlivo rozhodovať. Podstata novelizácie je vo dvoch zásadných bodoch, ako o tom hovoril aj súdruh podpredseda federálnej vlády profesor Laco. Predovšetkým sa novovymedzujú súdne rozhodnutia, ktoré podliehajú preskúmavaniu, a presne sa určujú dôvody, ktoré môžu viesť k zrušeniu preskúmavaného súdneho rozhodnutia.

Ustanovenie § 2, ktorý nanovo upravuje rozsah preskúmavaných vecí, vylučuje možnosť použiť rehabilitačný zákon vo veciach kriminálnej povahy a okrem toho zužuje okruh týchto prípadov aj novým určením časovej hranice. Táto nová časová hranica - 31. december 1956 - bola určená preto, lebo v roku 1956 po celoštátnej konferencii KSČ, na ktorej bolo prijaté uznesenie o náprave v oblasti justície, došlo potom k podstatným zmenám postihu protištátnych činov, a aj preto, že od 1. januára 1957 platí nový trestný poriadok, v ktorom boli realizované podnety Celoštátnej konferencie Komunistickej strany Československa.

Ďalším podstatným dôvodom novelizácie je nedobrá a nepresná formulácia § 15, ktorá pripúšťa alebo skôr zvádza k nesprávnej aplikácii. V predloženom zákone sa navrhuje nová formulácia, ktorá nepripúšťa možnosť zrušiť pôvodný rozsudok len preto, že v súdnom konaní boli zistené procesné závady, bez toho, že by sa prihliadlo na to, že rozhodnutie samo bolo vecne správne. Ustanovenie § 15 sa dopĺňa v tom zmysle, že nebude vydaný oslobodzujúci rozsudok u tých osôb, ktoré sa skutočne podľa vtedy platných zákonov dopustili trestnej činnosti a ktoré by neboli odsúdené podľa dnešného trestného zákona, pretože došlo k zmene skutkových podstát. Novela rieši aj požiadavku, aby o veciach podľa rehabilitačného zákona v budúcnosti nerozhodovali osobitné senáty, ktoré mali osobitné postavenie, ale normálne senáty podľa zákona č. 36/1964 Zb. o organizácii súdov a o voľbách sudcov v znení zákona č. 156/1969 Zb. Táto zmena je rozhodne zmenou k lepšiemu, odstraňuje nežiadúce privilegované postavenie týchto súdov. Novelizácia zákona znamená i v ďalších ustanoveniach objektívnejší prístup k otázkam súvisiacim s rehabilitáciou. Zavádza v podstate namiesto osobitných, mimoriadnych podmienok rovnaké podmienky, aké platia podľa trestného poriadku, a tak je to aj správne. Mali sme možnosť zákon v praxi posúdiť a vyskúšať. To, čo sa do neho dostalo pod tlakom, čo sa ukázalo ako nedobré a nezdravé, teraz naprávame.

Ešte treba upozorniť na jeden vážny moment. Skreslený pohľad na otázky súdnej rehabilitácie podáva i dôvodová správa k pôvodnému zákonu pri odhade finančných nákladov. Ako je známe, návrhy na rehabilitáciu mali byť podané od 1. augusta 1968 do 31. júla 1969. Za tento čas podal návrh na rehabilitáciu počet osôb, ktorý len málo prevyšuje polovicu osôb pôvodne odhadovaných. Z tohto počtu bola vybavená asi tretina návrhov a na odškodnenie za väzenie a trest bola dosiaľ vyplatená suma, ktorá robí necelé 3 % pôvodne odhadovaných nákladov. To ukazuje, ako zámerne, pod tlakom antisocialistických a pravicových síl bol zveličený i finančný náklad, aby bolo dokázané, akých veľkých chýb sa naše zriadenie v tejto oblasti dopustilo.