Musíme kladně hodnotit skutečnost, že na přípravě uvedeného zákona se velmi aktivně podílí federální ministerstvo národní obrany, které stojí v čele i při přípravě a řešení nejzávažnějších teoretických a praktických otázek realizace branné výchovy.

Branná výchova není novým úkolem, který bychom snad spojovali s některými světovými politickými událostmi, ale je to již dávno uskutečňovaná součást výchovy občana socialistického státu. V současné době dostává však novou kvalitu, odpovídající stupni vývoje vojenství. Branná výchova je úkol politický i odborný, jehož plnění je nezbytné v třídně rozděleném světě. Je odpovědí také těm, kteří v nedávné době třídní rozpory popírali a v nepřátelském úmyslu podporovali pacifistické názory. Stejně jako všechny socialistické státy i my uplatňujeme leninskou mírovou politiku v úsilí za dosažení světového míru. Zůstáváme však bdělí a dosažené výsledky nepřeceňujeme. Je nám přece dobře známo, že v kapitalistickém světě, i když pod tlakem objektivní situace se napětí uvolňuje a prohlubuje se mezinárodní spolupráce, přece jen jsou síly, které se snaží torpedovat jednání o evropské bezpečnosti, které souhlasí s nelidskou válkou ve Vietnamu a podporují izraelskou agresi.

Branné výchově se v současné době vytvářejí optimální podmínky pro její rozvinutí. Je to úkol nemalý a nelehký. Jeho politickovýchovné aspekty by se měly plně odrážet především v nejširším rozvíjení branné propagandy. V tomto směru mohu opět ocenit úsilí, které vyvíjí federální ministerstvo národní obrany. Přesto branná propaganda nedosahuje podle názorů našich poslanců ještě žádoucí úrovně, zvláště z hledisek komplexnosti, často se chápe zúženě a stává se záležitostí pouze omezeného počtu pracovníků.

Poslanci výborů branných a bezpečnostních věnovali mezi jiným pozornost i branné výchově na školách. Dosavadní průběh branné výchovy tam rovněž trpí ve značné míře jednostranným pojetím. Většinou je chápána jako samostatný předmět, v němž si má žák osvojit potřebné minimum znalostí zejména z civilní obrany, protipožární ochrany a zdravotnictví. Méně se již chápe jako součást komplexní výchovy a výuky, která ve své specifické formě proniká do chemie, fyziky, dějepisu, literatury a jiných předmětů. Tento nedostatek nemusí však mít trvalý charakter a jistě ve značné míře pramení z nezkušenosti a může postupně mizet.

Přes některé z uvedených nedostatků jsem názoru, že branná příprava ve státních a společenských orgánech a organizacích není opomíjeným úkolem. O tom svědčí celá řada aktivů, ukázek, instruktáží a odborných shromáždění, na nichž byly otázky branné výchovy projednávány z odborných, organizačních, metodických a zejména politických hledisek. Dále o tom svědčí i rozvinutí konkrétní činnosti v dobrovolných společenských organizacích, zejména ve Svazarmu.

I když branná výchova je pouze jedním z mnohých kritérií, můžeme tvrdit, že programové prohlášení vlády Československé socialistické republiky z minulého roku je v otázkách prohlubování a upevňování obrany plněno a že kvalita plnění úkolů v branné výchově i v ostatních směrech upevňování obrany může za cílevědomého řízení a úsilí neustále narůstat, že v současnosti jde o rozběh branné výchovy, vytvoření všech potřebných řídících, organizačních, materiálových a kádrových podmínek.

Výbory branné a bezpečnostní Sněmovny lidu a Sněmovny národů se k uvedené problematice budou vracet a získávat přehled, jak je zdokonalován systém branné výchovy a jak se rozvíjí úsilí za splnění usnesení strany a úkolů vlády a v krátké době jak se plní ustanovení příslušného zákona.

předsedající předseda SN prof. dr. D. Hanes: Ďakujem poslancovi Divišovi. Ako posledný z prihlásených do rozpravy vystúpi poslanec dr. Štefan Manca.

Poslanec SL MUDr. Š. Manca: Vážené predsedníctvo, súdružky a súdruhovia poslanci, v programovom vyhlásení vlády boli uložené niektoré úlohy i zdravotníctvu. Dovoľte mi, aby som sa v krátkosti zmienil o niektorých problémoch a úspechoch, ktoré sme dosiahli na tomto úseku.

Jedným z hlavných predpokladov rozvoja kultúrnej spoločnosti je vysoko účinná, vedecky riadená a každému jednotlivcovi prístupná zdravotná starostlivosť, ktorej úlohou je chrániť človeka pred chorobami, prípadne odstraňovať alebo aspoň mierniť už vzniklé škody na zdraví. Človek vždy považoval zdravie za najväčšie šťastie a za podmienku šťastného života. Od pradávna sa ľudstvo snaží objavovať nové a nové cesty k udržaniu zdravia a k jeho obnove.

Vedecká história medicíny je históriou veľkých zápasov o život, geniálnych vedcov a ich objavov až k dnešnej úrovni lekárskej vedy, ktorá dokáže ísť až za prah smrti, aby vrátila človeka späť do života. Je však súčasne i históriou spoločenskej izolovanosti tak vedcov, ako i ich objavov, ktoré nemohol využívať každý, kto ich potreboval. V žiadnom spoločenskom zriadení pred socializmom sa nestala lekárska veda celospoločenským vlastníctvom, majetkom všetkých, podmienkou a ukazovateľom životnej úrovne obyvateľstva.

Spoločenský význam a humanistický zmysel lekárskej vedy našiel plné uplatnenie až v socializme. Len v socializme v rámci vedecky organizovanej zdravotnej starostlivosti dostal človek právo na ochranu zdravia, bezplatnú liečebnú starostlivosť, hmotné zabezpečenie v nemoci a v invalidite. Tieto práva má každý občan zabezpečené ústavou. Nové postavenie lekárskej vedy a celej zdravotnej starostlivosti kladie i nové povinnosti na každého občana socialistického štátu, najmä na zdravotníka, ale i na nemocného. Vyplýva to z toho, že zdravotná starostlivosť v socializme má dve stránky, ktoré spolu súvisia, a to stránku humanistickú a stránku ekonomickú. Socialistickej spoločnosti nie je ľahostajný osud človeka, ktorého postihla choroba alebo úraz, naopak, stará sa o neho vo väčšej miere než predtým. Ale na druhej strane musí mať spoločnosť na zreteli všetky podmienky rozvoja výrobných síl, ktorými sa urýchľuje proces zvyšovania životnej úrovne i kvalita poskytovania zdravotníckych služieb. Čím je menej nemocných. úrazov, invalidov, čím rýchlejšie sa títo vyliečia alebo sa aspoň zmierni invalidita, tým viac ľudí je v pracovnom procese a tým rýchlejšie sa môže zvyšovať životná úroveň. Choroby a úrazy nepredstavujú teda len bolesť, utrpenie, rodinné tragédie, ale aj neproduktívnu spotrebu, znižovanie národného dôchodku, a tým i znižovanie celkovej životnej úrovne. Aj keď tomuto javu nebudeme vedieť nikdy úplne zabrániť, lebo je sprievodným znakom všetkého života, je povinnosťou každého občana socialistického štátu, aby tieto negatívne vplyvy na rast životnej úrovne v dennom živote na najmenšiu mieru zužoval, a to najmä predchádzaním úrazom a chorobám a v prípade potreby dokonalým využívaním súčasnej lekárskej vedy.

Socialistické zriadenie ako spoločenský poriadok založený na humanistických princípoch postavilo zdravotnú starostlivosť na širokú základňu a vysokú odbornú úroveň. Vytvorilo podmienky pre výskumnú prácu, podstatne zvýšilo počty zdravotníckych pracovníkov, sieť zdravotníckych zariadení a zo štátneho rozpočtu venuje stále väčšie sumy na zdravotnú starostlivosť. Od nastúpenia našej cesty k socializmu sa zvýšil napr. počet lekárov trojnásobne, na Slovensku štvornásobne, počet stredných zdravotníckych pracovníkov desaťkrát, počet miest v dojčenských ústavoch len za 15 rokov na osemnásobok, počet miest v jasliach dokonca deväťdesiatnásobne. Počet lôžok v nemocniciach sa zvýšil dvakrát, čo predstavuje 75 000 nových lôžok. A tak by som mohol vyratúvať ďalej. Tieto čísla najlepšie dokumentujú humanistickú i ekonomickú stránku zdravotnej starostlivosti.

S ekonomickou stránkou zdravotnej starostlivosti tesne súvisí výskyt chorôb a úrazov, ktoré majú za následok kratšiu alebo dlhšiu pracovnú neschopnosť. Obidva naše výbory pre sociálnu politiku sa týmto problémom zaoberali na septembrových zasadnutiach tohto roku. Dovoľte mi, aby som sa v krátkosti zmienil o prerokovávaných problémoch a niektorých záveroch. O aký veľký problém z ekonomického hľadiska ide, najlepšie vidieť z týchto čísiel: v roku 1971 pracovalo v našej republike 6,25 mil. poistencov a skoro 3/4 milióna družstevných roľníkov. Títo v dôsledku choroby alebo úrazu pri viac ako 5 % pracovnej neschopnosti zameškali v práci 113 mil. kalendárnych dní. To znamená, že denne v priebehu celého roka chýbalo v našich továrňach, v obchodoch, úradoch viac ako 280 000 pracovníkov a v poľnohospodárskej výrobe 30 000 družstevných roľníkov. Keď si predstavíme, že v jednom JRD pracuje 150 členov, denne bolo vyradené 200 JRD z výrobnej činnosti. Ak urobíme podobné prirovnanie vo výrobných odvetviach nášho priemyslu, tak po odčítaní pracovníkov z terciárnej sféry môžeme povedať, že v 180 továrňach po 1000 zamestnancoch sa po celý rok 1971 nepracovalo. Len na nemocenské dávky sa v roku 1971 vyplatilo skoro 4,5 mld Kčs. A to sme už boli v roku 1971 v pracovnej neschopnosti lepší než v roku 1970 o 0,59 %. Čo predstavuje 0,59 % zníženie pracovnej neschopnosti? Na nemocenských dávkach sa vyplatilo menej o 714 miliónov Kčs a na tvorbe národného dôchodku sa podieľalo o 40 000 pracovníkov viac. Každé percento zníženia pracovnej neschopnosti predstavuje desaťmiliónové hodnoty. To si v každodennom živote dobre neuvedomujeme. Až do roku 1971 sa pracovná neschopnosť u nás veľmi nepriaznivo vyvíjala, a preto sa museli urobiť niektoré opatrenia na vylepšenie tohto problému. V tomto roku vďaka i dobrej epidemiologickej situácii ide vývoj ďalej k lepšiemu. I keď sme dosiahli v posledných dvoch rokoch pri znižovaní pracovnej neschopnosti podstatné úspechy, nemôžeme byť zatiaľ úplne spokojní. Ešte stále nie je dobrá situácia vo výskyte mimopracovných úrazov, ktoré sa nám dosiaľ nepodarilo ovplyvniť, ba naopak, tieto nám naďalej stúpajú. Pribúda i ťažkých a smrteľných úrazov, ktoré sa ekonomicky ani nedajú vyčísliť. Za obdobie posledných 12 rokov sa zvýšil výskyt mimopracovných úrazov o 70 %. Ak v roku 1970 bolo štatisticky vykázané 289 000 mimopracovných úrazov, tak v roku 1971 to bolo viac ako 480 000. Je ich skoro dvakrát toľko ako úrazov pracovných. Aj ich priemerná liečebná doba je stále vyššia, čo znamená, že pribúda úrazov ťažších a invalidizujúcich. Treba do hĺbky skúmať príčiny a urobiť nové zásadné opatrenia, aby sa tento nepriaznivý vývoj zastavil. Vzhľadom na stúpajúci automobilizmus a úrazy na cestách to bude veľký problém.

Pracovné úrazy robia z celkovej pracovnej neschopnosti 0,27 %, čo znamená, že pri práci v roku 1971 vzniklo viac ako 278 000 úrazov. I keď tieto úrazy majú v posledných rokoch postupne klesajúcu tendenciu, nemôžeme zatiaľ byť so súčasnou situáciou spokojní. K malému zníženiu týchto úrazov nedošlo v posledných rokoch na podklade dodržiavania všetkých bezpečnostných predpisov pri práci, ale viac v dôsledku sprísneného spisovania záznamov pri pracovných úrazoch. Prísnym dodržiavaním bezpečnostných predpisov zo strany vedúcich i pri pracovných úrazoch by sme dosiahli lepšie výsledky.

Zníženie pracovnej neschopnosti pre chorobu sme dosiahli v prvom rade skrátením primeranej doby trvania jedného prípadu a znížením priemerného denného stavu pracovnej neschopnosti. Podarilo sa nám v prvom rade ovplyvniť tie javy, ktoré pramenili z nedocenenia vplyvu absencie na tvorbu národného dôchodku alebo dokonca mali svoj pôvod v nesprávnom vzťahu niektorých ľudí k práci a k spoločenským hodnotám.

Vývoj práceneschopnosti pozitívne ovplyvnilo, a to do značnej miery, i vylepšenie celkovej politickej klímy a uplatnenie sociálnych istôt našich občanov, ako sa to uvádza i v uzneseniach oboch výborov FZ. Opatrenia, ktoré sa na tomto úseku urobili a priniesli predpokladané zlepšenie, sa týkali najmä tých nemocných, ktorí z nevedomosti alebo i zámerne nedodržiavali predpísaný liečebný režim. Liečba choroby alebo úrazu nie je len operácia, injekcie alebo pilulky, ale i liečebný režim, ktorý musí nemocný vo vlastnom záujme dodržiavať. Niektorí, hlavne tzv. nemocní, však tento režim hrubo porušovali. Niektorí to robia zámerne, že u lekára svoje ťažkosti zveličujú, aby získali práceneschopnosť a takto mali ospravedlnenie v práci a mohli pracovať potom či už doma, alebo často i za odmenu. Proti týmto nemocným boli potrebné tvrdšie opatrenia, najmä vo forme kontroly liečebného režimu, ktorá sa osvedčila. Avšak rozsah práceneschopnosti do budúcnosti nebude možné znížiť len znižovaním priemernej doby trvania jedného prípadu. Ďalšie znižovanie pracovnej neschopnosti bude treba hľadať najmä v prevencii. Zo strany vedúcich pracovníkov bude treba venovať viac pozornosti vylepšeniu pracovného prostredia, dodržiavaniu bezpečnostných predpisov, odstráneniu prašnosti, hluku, ale i vylepšeniu medziľudských vzťahov a všetkých faktorov, ktoré pri rastúcej automatizácii a mechanizácii sú príčinou chorôb. Pre ďalšie znižovanie pracovnej neschopnosti máme ďalšie rezervy i v samotnom zdravotníctve. Nepodarilo sa nám zatiaľ dôsledne preniesť ťažisko zdravotnej starostlivosti do obvodov a závodov. Počet pacientov na jedného lekára treba v prvom rade na týchto úsekoch znižovať. Treba venovať väčšiu pozornosť lekárskym posudkovým komisiám, naďalej sprísňovať kontrolu liečebného režimu nemocných. Z porušovania liečebného režimu najmä na závodoch sa nevyvodzujú patričné dôsledky. Niektoré úseky zdravotníctva, ako je napr. rehabilitácia, treba urýchlene dobudovať. Dlhé vyčkávanie na rehabilitačnú liečbu po úrazoch nemá priaznivý vplyv na znižovanie pracovnej neschopnosti. Rehabilitačná liečba musí byť včasná a dostatočne dlhá a intenzívna. Len takouto liečbou priaznivo ovplyvníme pracovnú neschopnosť, prípadne zabránime trvalým následkom alebo invalidite.

Tieto problémy musíme riešiť urýchlene, lebo v dôsledku meniacich sa životných podmienok narastajú choroby nové, ktoré nazývame civilizačnými. Meníme životné prostredie tak radikálne, že musíme hľadať nové cesty, ako v tomto zmenenom prostredí existovať. Ľudský organizmus svojimi vrodenými adaptačnými schopnosťami, i keď sú veľké, na to nestačí. Pravdu má Einstein, ktorý otvoril bránu nášho atómového veku, keď hovorí, že podmienkou ďalšej existencie človeka je bezpodmienečne nové myslenie. Pre to máme v podmienkach socializmu najlepšie predpoklady.

Předsedající předseda SN prof. dr. D. Hanes: Ďakujem poslancovi dr. Mancovi za jeho vystúpenie.

Súdružky a súdruhovia poslanci. V priebehu vystúpenia poslanca dr. Mancu dostavili sa ako hostia na schôdzku našich snemovní veľvyslanec Nemeckej demokratickej republiky s. Krolikowski, veľvyslanec Poľskej ľudovej republiky s. Motyka a poradca sovietskeho veľvyslanca s. Nikitin. Vítam ich medzi nami. /Potlesk./

Vystúpením poslanca Štefana Mancu sme vyčerpali písomné prihlášky do rozpravy o tomto bode nášho programu.

Pýtam sa preto, kto z poslancov si praje ešte vystúpiť v rozprave? /Nikdo se nehlásil./ Ak už nikto, vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Pýtam sa predsedu vlády súdruha Štrougala, či si praje zaujať stanovisko k rozprave?

Předseda vlády ČSSR dr. L. Štrougal: Ne.

Předsedající předseda SN prof. dr. D. Hanes: Predseda vlády si nepraje slovo.

Prosím teraz, aby podpredseda Snemovne národov poslanec Ing. Straka ako poverený člen komisie, ktorá pripravovala návrh uznesenia k tomuto bodu nášho programu, predniesol návrh uznesenia.

Místopředseda SN ing. F. Straka: Soudružky a soudruzi poslanci, z pověření návrhové komise na základě zprávy předsedy vlády ČSSR o plnění programového prohlášení vlády a rozpravy poslanců k této zprávě předkládám návrh na usnesení Federálního shromáždění:

"Federální shromáždění ČSSR projednalo na společné schůzi svých sněmoven dne 13. prosince 1972 zprávu vlády Československé socialistické republiky o plnění jejího programového prohlášení, kterou přednesl předseda vlády ČSSR dr. Lubomír Štrougal. S uspokojením konstatujeme, že programové prohlášení vlády Československé socialistické republiky se úspěšně plní.

Úspěšné plnění úkolů daných XIV. sjezdem Komunistické strany Československa, konkretizovaných v programovém prohlášení vlády Československé socialistické republiky, potvrzuje správnost a cílevědomost politiky Komunistické strany Československa. O její reálnosti a prospěšnosti se přesvědčuje celá naše společnost. Dokazuje to i další růst politické angažovanosti a pracovní iniciativy.

Díky obětavé práci dělníků, družstevních rolníků a pracující inteligence jsou plněny záměry vlády ČSSR a úkoly pátého pětiletého plánu. Větší rozsah vytvořených zdrojů umožnil jejich užití nad plánovanou výši, upevnil celkovou ekonomickou a sociální stabilitu a podpořil růst životní úrovně. Tak se výrazně prohloubily životní jistoty všech našich občanů. .

Federální shromáždění pozitivně hodnotí úsilí vlády ČSSR rozhodněji využívat existující rezervy národního hospodářství k zajištění plánovaného zvyšování jeho efektivnosti.