Nedostatky na úseku ochrany utajovaných skutočností v prevažnej miere vyplývajú z nedbalosti. Ako ináč označiť stav na pracovisku, kde po pracovnej dobe nie sú príslušné skrine zatvorené a k tajným písomnostiam má prístup každý, kto príde. Zistila to kontrola napr. na Federálnom ministerstve dopravy, na Ministerstve palív a energetiky a inde.

Dovoľte, aby som vás zoznámil s jedným konkrétnym prípadom: V roku 1969 pri uskutočňovaní federalizácie prešla časť dôležitého centrálneho úradu v Prahe na iné ministerstvo. V tejto súvislosti sa mala urobiť skartácia a potom sťahovanie písomností. Sekretárka presťahovala väčšinu materiálov a urobila skartáciu. Pretože na jej centrálnom úrade sa nerobila riadna evidencia, zostal jej celý rad písomností. Odviezla ich teda do domu svojich rodičov v Prahe, uložila do pivnice a chcela ich spáliť v kotle ústredného kúrenia. To však neurobila, a tak sa s utajovanými skutočnosťami mohli voľne zoznamovať ľudia bývajúci v dome. Boli to väčšinou prísne tajné a tajné spisy niekoľkých ministerstiev a centrálnych úradov v Prahe. Väčšina z nich ani po čase nestratila stupeň utajenia. Ich zneužitím mohli byť vážne ohrozené záujmy republiky. Sekretárka, ktorej prípad má súdnu dohru, poukazovala na to, že po materiáloch nebude nikto pátrať, lebo bývalý úrad neexistoval a počas dvoch rokov vraj tieto spisy nikto nehľadal.

Súdružky a súdruhovia, len veľmi stručne som sa zmienil o tom, ako sa nám zákon o ochrane štátneho tajomstva prejavuje v praxi. Organizovanie ochrany ešte mnohým našim občanom pripadá byť prehnané. Podceňovanie ochrany štátneho tajomstva z krízových rokov prežíva. U niekoho ešte zostávajú úmyselne šírené ilúzie o údajných neobmedzených slobodách kapitalistických krajín a liberálnosti ich režimov.

Preto dovoľte, aby som na záver povedal niekoľko slov o tom, aké opatrenia sa robia u nich, v tzv. slobodnom svete.

V Nemeckej spolkovej republike nositelia štátneho tajomstva vypĺňajú dotazníky, ktoré sa odovzdávajú Spolkovému úradu pre ochranu ústavy. V Spolkovom sneme sa tajné materiály zásadne poslancom nepožičiavajú, smú do nich len nahliadnuť a len vo vyhradených čitárňach. V priebehu tajných zasadaní výborov sa dovoľuje robiť si poznámky iba so súhlasom predsedu. Telefonické rozhovory sú upravené osobitnými smernicami. Pre spolkové ministerstvá a ďalšie štátne orgány boli vydané prísne tajné pokyny, ktoré upravujú diktovanie a zapisovanie utajovaných skutočností. Stenografky musia používať osobitne evidované bloky. Utajované skutočnosti sa smú písať iba diktovaním. Utajované materiály sa odovzdávajú z ruky do ruky. Zamestnanci pracujúci s prísne tajnými spismi majú zakázané cesty do socialistických krajín. U zamestnancov pracujúcich s tajnými dôvernými materiálmi sú tieto cesty viazané na povolenie.

V celom rade ďalších kapitalistických krajín sú tieto opatrenia podobné alebo niekde ešte prísnejšie, a to nielen v štátnych orgánoch, ale aj vo výrobných závodoch.

Domnievam sa, že ochrane štátneho tajomstva musíme venovať neustále patričnú pozornosť a že každé opatrenie v tomto smere musíme považovať za vážnu úlohu každého orgánu, organizácie i občana. Neopatrnosť, ľahkomyselnosť a nedôslednosť sa odráža vždy v poškodzovaní celej socialistickej spoločnosti.

Předsedající I. místopředseda FS ing. J. Marko: Ďakujem poslancovi Beňovi. Dávam slovo poslancovi Drábovi. Pripraví sa poslanec Ing. Polák.

Poslanec SN R. Dráb: Vážený súdruh predsedajúci, vážené súdružky poslankyne, súdruhovia poslanci, vážení hostia, socialistická spoločnosť ako mladý spoločenský poriadok sústavne vytvára podmienky pre to, aby každý jej príslušník mohol dôsledne dodržiavať socialistický právny poriadok a zásady socialistickej morálky. Tak ako sa uvádza v dôvodovej správe, prax potvrdila, že i keď k dosiahnutiu tohto cieľa sa zameriava výchovné pôsobenie v rodinách, škole, v pracovnom prostredí a spoločenských organizáciách, zatiaľ sa nám nepodarilo dosiahnuť to, aby spoločenské záujmy boli všetkými občanmi bezvýhradne rešpektované. Život nám v skutočnosti ukazuje ešte zvyšky starého v novom, a to tak v prírode, ako i v spoločnosti.

Žiaľ, menšina členov našej socialistickej spoločnosti ešte neprekonala pozostatky starého buržoázneho poriadku, plne využíva práva nového, avšak nevyhnutnosť dodržiavania základných pravidiel ľudského spolunažívania v pokrokovej spoločnosti ešte nepochopila a určitá časť úmyselne nechce pochopiť.

Preto predpokladaný účinnejší postih tých protispoločenských činov, ktorých nebezpečnosť pre spoločnosť je obzvlášť veľká, treba stíhať takým rýchlym a účinným výchovným trestom, aby obrovská väčšina statočných a poctivých socializmu oddaných občanov mala záruku, že také osoby im nebudú znepríjemňovať život.

Náš socialistický štát takisto ako aj ostatné socialistické krajiny, vychádzajúc z názoru klasikov marxizmu-leninizmu, vždy považoval trest smrti za opatrenie výnimočné, vynútené a dočasné. Trestný zákon preto neuvádza trest smrti vo výčte trestov v ustanovení § 27, ale mimo systému trestov a výslovne ho označuje za trest výnimočný. Táto výnimočná povaha trestu smrti má svoj výraz i v zákonnej úprave možností jeho ukladania.

Trest smrti je možné uložiť len za relatívne úzky okruh najzávažnejších trestných činov, ako je vražda alebo kvalifikované všeobecné ohrozenie, niektoré závažné trestné činy proti republike, niektoré trestné činy proti ľudskosti a niektoré vojenské trestné činy. Okruh týchto trestných činov návrh novely Trestného zákona rozširuje taktiež na trestné činy kvalifikovaného ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku /§ 180 a/ ods. 2/ a kvalifikovaného zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny /§ 180 c/ ods. 2 /.

Okrem všeobecných kritérií pre výmeru trestu ustanovuje zákon pre uloženie trestu smrti ďalšie osobitné podmienky /§ 29/. U niektorých kategórií páchateľov je uloženie trestu smrti vylúčené /napr. tehotným ženám a mladistvým/. Trest smrti nie je nikdy trestom jediným, ale je vždy prísnejšou alternatívou vedľa dlhodobých trestov odňatia slobody /do 15 rokov/. Zákonnosť každého právoplatného rozsudku, ktorým bol uložený trest smrti, musí byť preskúmaná Najvyšším súdom ČSSR /§ 316 Tr. por./. Ak bola podaná žiadosť o milosť, trest smrti nesmie byť vykonaný, dokiaľ nebola žiadosť o milosť zamietnutá /§ 317 Tr. por./.

Tejto zákonom zdôrazňovanej výnimočnej povahe trestu smrti dôsledne nezodpovedá povaha trestu odňatia slobody, ktorý s ním alternuje, t. j. trest odňatia slobody v maximálnej výmere iba 15 rokov. Medzi absolútnym trestom, akým je trest smrti, a trestom odňatia slobody maximálne na 15 rokov existuje veľký nepomer, ktorý citeľne postihuje prax. Nezriedka sa vyskytujú prípady, keď za trestný čin, kde zákon pripúšťa uložiť v závažných prípadoch trest smrti, by tento trest bol príliš prísny a jeho uloženie by ani nezodpovedalo výnimočnej povahe, naproti tomu však trestom odňatia slobody v maximálnej výmere 15 rokov by nebola dostatočne zabezpečená ochrana spoločnosti pred nebezpečnými páchateľmi, ani náprava a resocializácia odsúdeného.

Existencia tohto stavu musí potom viesť k nežiadúcim dôsledkom: buď sa uloží trest smrti, ktorý nie je celkom správny, pretože ochrana spoločnosti a zneškodnenie páchateľa si jeho uloženie vyžadujú len preto, že spoločnosť nemá k dispozícii dostatočne účinný trest, alebo sa uloží trest odňatia slobody v maximálnej výmere 15 rokov, i keď zostávajú pochybnosti o tom, či tento trest bude spôsobilý účinne ochrániť spoločnosť a zamedziť páchateľovi páchanie ďalších trestných činov.

Vážené súdružky a súdruhovia poslanci, dovoľte mi, aby som na konkrétnom prípade demonštroval vytýkaný nedostatok nášho platného Trestného zákona. Rozsudkom krajského súdu v Bratislave č. 1 T 19/71 z 21. 4. 1972 bol už teraz právoplatne odsúdený Michal Školek uznaný vinným spáchaním trestného činu vraždy podľa § 219 tr. zákona a odsúdený na trest smrti. Tento trest mu bol uložený za čin, ktorý spáchal tak, že po predchádzajúcich, dlhší čas trvajúcich a opakovaných vyhrážkach svojej manželke Ľudmile Školekovej, že ju zabije, dňa 8. 9. 1970 asi o 13. 50 hod. v Horných Orešanoch s úmyslom ju usmrtiť polial ju benzínom a zapálil uzamknuté dvere a okno svojho domu, v ktorom sa nachádzala Ľudmila Školeková. Tým sa poistil, aby z horiaceho domu nemohla uniknúť. Po zapálení začalo horieť okno, dvere a celé bytové zariadenie, v dôsledku čoho Ľudmila Školeková utrpela popáleniny 3. stupňa asi na 90 % tela, ktorým 12. 9. 1970 podľahla.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal obžalovaný odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia výroku o trestu smrti a uloženia trestu odňatia slobody. Svoje odvolanie odôvodňoval tým, že u neho neboli predpoklady na použitie § 29 odst. 1 písm. a/ a písm. b/ Tr. zákona.

Najvyšší súd SSR rozsudkom číslo 1 T 41/72 zo dňa 21. 9. 1972 zrušil rozsudok krajského súdu, a to vo výroku o treste a uložil odsúdenému Michalovi Školekovi podľa § 219 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov.

Z tohto konkrétneho prípadu je možné vydedukovať záver, že uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov nemôže dostatočne výchovne pôsobiť na obžalovaného ani na ostatnú spoločnosť.

Najvyšší súd však odsúdenému vzhľadom na doterajšiu zákonnú úpravu - buď potvrdiť alebo zmeniť rozsudok krajského súdu - trest zmenil a uložil iba odňatie slobody v trvaní 15 rokov. Tento konkrétny prípad určite nie je ojedinelý a vyskytlo sa ich v rámci ČSSR viac.

Uvedený nedostatok má napraviť práve teraz nám predkladaný návrh na novelizáciu Trestného zákona v § 29. V takýchto prípadoch by nemali zostávať žiadne pochybnosti o primeranosti a spravodlivosti uloženého trestu, ak chceme upevňovať socialistické právne vedomie ľudu, jeho pocit právnej istoty a spravodlivosti. Je preto správne, že predložená osnova navrhuje odstrániť nepomer zavedením alternatívneho výnimočného trestu odňatia slobody až do výšky 25 rokov. Toto riešenie zodpovedá i právnej úprave niektorých iných socialistických krajín, ktoré v takýchto prípadoch majú trest odňatia slobody až do 25 rokov, i keď inak horná hranica trestu je nižšia. /Napr. v RSR a PĽR./ Trest odňatia slobody do 25 rokov v týchto prípadoch je podľa mňa dostatočný pre zabezpečenie cieľov generálnej a individuálnej prevencie.

Vychádzajúc z poznatkov, ktoré som získal od voličov vo svojom volebnom obvode Bratislava-Ružinov, považujem za správne i riešenie, že tento trest má rovnako ako trest smrti povahu výnimočného trestu a že nie je uvedený v sadzbách v osobitnej časti Trestného zákona. Znamenalo by to revíziu trestných sadzieb vôbec, pre ktorú nie je v danej etape dosť dôvodov. Treba tiež súhlasiť s tým, že výkon tohto trestu sa riadi všeobecnými predpismi platnými pre výkon ostatných trestov odňatia slobody /najmä možnosť podmienečného prepustenia, spôsob výkonu tohto trestu atď./.

Predpokladaná úprava je tiež v súlade so závermi osobitnej poradnej skupiny OSN pre otázky prevencie zločinnosti a zaobchádzania s páchateľmi, ktorá sa na základe rezolúcie VZ OSN z 18. decembra 1967 zaoberala otázkou alternatívnej sankcie za trest smrti, pričom v tejto poradnej skupine pracovali i zástupcovia socialistických krajín.

Naše socialistické právo a socialistická zákonnosť vyžadujú od občanov príslušný spôsob chovania, zaväzujú ich dodržiavať právny poriadok, ktorý vyjadruje vôľu a záujmy robotníckej triedy a všetkých pracujúcich. Navrhovaná zmena je podľa mňa v súlade s týmito zásadami.

Předsedající I. místopředseda FS ing. J. Marko: Ďakujem poslancovi Drábovi. Slovo má poslanec Ing. Polák, pripraví sa poslanec Jan Kučera.

Poslanec SL ing. F. Polák: Vážený soudruhu předsedo, vážené soudružky a soudruzi poslanci, až do vydání zákona č. 150/1969 Sb., o přečinech, tj. od 1. 1. 1970, stíhaly okresní soudy pouze případy trestných činů. Do této doby některá protispolečenská jednání, která však nedosahovala intenzity trestného činu, byla postihována v řízení před místními lidovými soudy nebo před národními výbory jako provinění. Nedostatkem této zákonné úpravy byly často průtahy v řízení a zejména nedostatečný postih, neboť místní lidové soudy ani národní výbory nemohly ukládat tresty odnětí svobody. Z tohoto důvodu byl vydán zákon č. 150/1969 Sb., který vstoupil v platnost dnem 1. 1. 1970 a který umožnil, aby některé případy závažnějšího protispolečenského jednání, které však nedosáhnou intenzity trestných činů, byly stíhány v řízení před soudem.

Kladem zákona č. 150/1969 Sb., o přečinech, je tedy to, že vážnější narušení, jako zejména opakované narušení občanského soužití je možno postihovat i nepodmíněnými tresty odnětí svobody.

Dále v tomto zákoně jsou obsaženy některé nové skutkové podstaty, jako poškozování spotřebitelů, maření úředního rozhodnutí, postih absentérů a postih mladých příživníků. Tento zákon v praxi se osvědčil a přinesl nepochybně své kladné výsledky. Doba ale přece jenom ukázala, že je potřebí i tento zákon v určitém směru doplnit.

Soudružky a soudruzi, neodůvodněná absence v práci je jedním z jevů, který nemůžeme v naší společnosti trpět a který je třeba energicky postihovat. Předpokladem postihu je skutečnost, že určitá osoba soustavně vynechává pracovní směny a tímto jednáním způsobuje ohrožení provozu závodu nebo svým jednáním dokonce způsobuje škody závodu.

Dosavadní praxe se vyvinula tak, že soudy požadují, aby byla vyčerpána všechna ostatní preventivní působení. tj. zejména pohovor s pachatelem před ZV ROH nebo jiným orgánem na závodě a dále je to požadavek, aby podnik potvrdil, že soustavnou absencí pachatele došlo k narušení provozu spočívajícímu např. v tom, že místo pachatele musel závod vzít do práce brigádníka nebo pachateli přidělenou práci museli ostatní pracovníci vykonat v přesčasech. V některých případech si závody zjednodušovaly situaci tím, že se odvolávaly na způsobenou škodu, kterou vyčíslovaly přepočtem produktivity práce najednoho zaměstnance. Takovéto vyčíslení škody ovšem nemohou soudy přijímat, neboť se nejedná o škodu skutečně způsobenou.

V praxi působí potíže i stanovisko Nejvyššího soudu, který vyžaduje i naplnění subjektivní stránky tohoto přečinu, tzn., že pachatel věděl, že svou absencí narušuje nebo ohrožuje plynulý hospodářský provoz podniku nebo závodu. Toto stanovisko není v praxi důsledně dodržováno, neboť při jeho striktním výkladu by bylo možno postihnout jen malý počet pachatelů.

Pokud jde o stávající postih absentérů např. v okrese Karlovy Vary, bylo v roce 1972 pro tento přečin stíháno celkem 136 osob. Z tohoto počtu bylo u soudu podáno 126 návrhů na potrestání. Ostatní případy byly vyřízeny tím, že byly vráceny podnikům k provedení kárného řízení. Z celkového počtu 126 osob, kdy byl dán návrh na potrestání, bylo 62 recidivistů. Z uvedeného počtu byly 32 ženy a 21 mladistvý.

Pro úplnost je třeba říci, že pro přečiny bylo v roce 1972 žalováno 655 osob, z toho pro přečiny podle § 8 odst. c/, tj. pro absenci celkem 126 osob, takže jde prakticky cca o 20 %.

Vybral jsem si namátkou 3 typické příklady. Např. bagrista v n. p. Pozemní stavby Karlovy Vary nedocházel bez vážného důvodu do práce od 13. do 21. července 1972. Byl stíhán pro přečin podle § 8 odst. c/ zákona č. 150/1969 Sb. a byl mu uložen trest 3 měsíců podmíněně na dva roky.

Další pracovník na Dole 25. února ve Vintířově zameškal neomluveně 13 pracovních směn. Rozsudkem soudu mu byl uložen trest odnětí svobody na 1 měsíc nepodmíněně, neboť už předtím byl jednou soudně trestán. Jednalo se o pracovníka, který pracoval jako vedoucí rypadla.

Dále truhlář z bytového podniku v Ostrově n. Ohří v době od listopadu 1971 do 21. 2. 1972 vynechal bezdůvodně 65 pracovních směn. Byl odsouzen soudem k nepodmíněnému trestu odnětí svobody v trvání 2 měsíců, a to vzhledem k tomu, že už předtím byl několikrát soudně trestán. Odvolání obviněného bylo krajským soudem zamítnuto.