Boli sme uistení, že pri spracovaní boli využité skúsenosti získané pri uplatňovaní normatívno-technických dokumentov, na ktorých sa pracuje od roku 1971.

Pri prerokúvaní vo výboroch sa konštatovalo, že tento Dohovor, rovnako ako predchádzajúce zmluvy medzi členskými krajinami RVHP, je formulovaný tak, že nezasahuje do vnútorných záležitostí jednotlivých krajín. Napriek tomu však obsahuje kvalitatívne nové prvky vo využívaní normalizácie pri hospodárskej spolupráci členských štátov RVHP a budú plne a bezprostredne záväzné pre účastníkov Dohovoru. Výnimku budú tvoriť prípady, keď účastníci Dohovoru vyhlásia, že nebudú niektoré normy používať, alebo prípady, keď si dve zmluvné strany pri konkrétnej hospodárskej dohode odsúhlasia výnimku z hodnôt a požiadaviek určených v normách.

Pritom sa vynára otázka, ako to bude s realizáciou v ČSSR z hľadiska našich právnych noriem. Konštatovalo sa, že pre vnútorné potreby ČSSR bude možno plne postupovať podľa zákona čís. 96/1964 Zb. o technickej normalizácii z toho dôvodu, že normy RVHP sa budú vyhlasovať ako československé technické normy, prípadne budú zapracované do československých noriem.

Po prerokovaní pripomienok, ktoré sa týkali aj realizácie tohto Dohovoru, všetky výbory odporučili vysloviť súhlas s predkladaným Dohovorom.

Vážené súdružky poslankyne, vážení súdruhovia poslanci, v súlade so závermi výborov ako spoločný spravodajce Ústavnopávneho výboru, Zahraničného výboru a Výboru pre priemysel, dopravu a obchod Snemovne národov odporúčam Snemovni národov súhlasiť s Dohovorom o uplatňovaní noriem Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, podpísaným v Sofii 21. júna 1974. Ďakujem za pozornosť.

Předsedající předseda SN D. Hanes: Ďakujem poslancovi Polákovi.

Za výbory Snemovne ľudu prednesie spravodajskú správu poslanec František Kugler.

Zpravodaj poslanec SL ing. F. Kugler: Vážené soudružky poslankyně, vážení soudruzi poslanci, dovolte mi, abych navázal na vystoupení zpravodaje výborů Sněmovny národů poslance Ľ. Poláka a seznámil vás s některými dalšími otázkami, o kterých bylo diskutováno ve výborech při projednávání předkládané úmluvy o uplatňování norem Rady vzájemné hospodářské pomoci, podepsané v Sofii dne 21. června 1974. Týkají se účelu, společné tvorby, uplatňování a využívání jednotlivých norem členskými zeměmi RVHP.

Ve výborech bylo připomenuto, že dvacáté osmé zasedání Rady ocenilo, že se daří postupně formovat integrovanou strukturu v řadě odvětví zpracovatelského průmyslu, vytvářenou mezinárodními hospodářskými organizacemi. Současně Rada vyzvedla nutnost urychlit rozvoj specializace a kooperace výroby, především uzlové a součástkové a rozšiřování strojírenské výroby do optimálních rozměrů. Jednotné společné normy jsou jedním z významných předpokladů pro rozvoj výrobní spolupráce. Normy mohou nejen ulehčit stanovování technických podmínek pro uzavírání smluv o vzájemných dodávkách výrobků, o specializaci, ale zejména o kooperaci s jednotlivými výrobními závody a organizacemi členských zemí Rady. Měly by také umožnit další rychlejší technický pokrok v každém z těchto států a zabezpečit výrazné úspory materiálových nákladů a živé práce ve výrobě.

K tomu byla ve výborech rozprava ze dvou hledisek. První je úloha normy jako nositele efektivnosti. Normalizace má sjednotit výrobu stejných výrobků a umožnit ověřený spolehlivý technologický postup, nejvhodnější materiál a zebezpečit přitom vysokou jakost výrobků. Má umožnit, aby výrobce dodával určitou součást pro všechny odběratele. Pokud norma představuje pregresívní konstrukci výrobků, progresívní technologii a maximální využití materiálu, pak je nositelem technického pokroku. V opačném případě se stává vážnou brzdou technického pokroku. Předkládaná úmluva a zejména Statut, který je současně s úmluvou schvalován, zakotvuje předpoklady k tvorbě progresívních norem. Je v něm stanoveno, že při tvorbě normy má být přihlédnuto k úrovni nejlepších vzorů a má se vycházet zpravidla z norem těch členských států, které mají nejvyšší úroveň u dané produkce. Tato zásada je správná, ale složitější bude ji dodržet.

Druhá otázka, o které bylo ve výborech obšírněji diskutováno, se týká procesu při schvalování norem a délky tohoto procesu. Podle předložených dokumentů se návrhy norem budou předběžně dohadovat v pracovních orgánech příslušných stálých komisí RVHP, potom budou posuzovány v Institutu Rady vzájemné hospodářské pomoci pro normalizaci a schvalovány Stálou komisí RVHP pro normalizaci. Tomuto procesu, který sám o sobě bude dosti náročný, bude předcházet ještě proces navrhování a schvalování uvnitř jednotlivých zemí. Podle informací, které jsme při jednání ve výborech obdrželi, počítá se v ČSSR taktéž s odchylným procesem než doposud. Návrhy norem, které se budou tvořit v podnicích, VHJ a resortech, budou soustřeďovány do jednoho orgánu, který je bude posuzovat, projednávat a schvalovat za všechna odvětví a bude je také za celou ČSSR uplatňovat v orgánech RVHP. Bude to složitý a proti dosavadní praxi neobvyklý proces. Zdá se, že celý tento postup bude muset být velmi pečlivě promyšlen a v prováděcích předpisech vymezen a zkoordinován tak, aby již sám postup se nestal překážkou ve včasném uplatňování progresívních technických norem. Ve výborech byly vyslovovány požadavky a doporučení, aby příslušné orgány v ČSSR, zejména Úřad pro normalizaci a měření a jednotlivé odvětvové resorty stejně jako výrobně hospodářské jednotky a podniky, zabezpečily maximální zefektivnění tohoto procesu při dodržení potřebné kvality norem. Byl vysloven názor, že celý tento proces se neobejde bez výrazné účasti výrobních závodů.

Vážené soudružky poslankyně, vážení soudruzi poslanci, seznámili jsme vás se závěry i s průběhem projednávání předložené úmluvy ve výborech obou sněmoven. Z těchto jednání vyplynulo jednoznačné doporučení na odsouhlasení úmluvy, současně s připomínkami a náměty na její realizaci. Jsem přesvědčen, že vláda ČSSR využije plně těchto doporučení.

Jako společný zpravodaj výborů ústavně právního, zahraničního a pro průmysl, dopravu a obchod proto navrhuji Sněmovně lidu souhlasit s úmluvou o uplatňování norem Rady vzájemné hospodářské pomoci, podepsanou v Sofii dne 21. června 1974. Děkuji za pozornost.

Předsedající předseda SN D. Hanes: Ďakujem poslancovi Kuglerovi za prednesenie spravodajskej správy.

Súdružky a súdruhovia poslanci, do rozpravy sa písomne nikto neprihlásil. Preto sa pýtam, či niekto z poslancov žiada o slovo. (Nikdo.) Praje si slovo súdruh minister? (Nepřeje.)

Môžeme tedy pristúpiť k hlasovaniu o vládnom návrhu. Konštatujem, že je v zasedacej sieni prítomných 158 poslancov Snemovne ľudu, 58 poslancov Snemovne národov z Českej socialistickej republiky a 60 poslancov Snemovne národov zo Slovenskej socialistickej republiky. Snemovne sú teda spôsobilé sa uznášať.

Prosím najskôr o hlasovanie poslancov Snemovne ľudu.

Kto z poslancov súhlasí s vládnym návrhom (tlač 80) podľa odporúčania spoločného spravodajcu, nech zdvihne ruku! (Hlasuje se.)

Je niekto proti? (Nikdo.)

Zdržal sa niekto hlasovania ? (Nikdo.) Ďakujem.

Konštatujem, že s návrhom vyslovili súhlas všetci prítomní poslanci Snemovne ľudu.

Teraz prosím o hlasovanie poslancov Snemovne národov.

Kto z poslancov Snemovne národov súhlasí s vládnym návrhom nech zdvihne ruku! (Hlasuje sa.) Ďakujem.

Je niekto proti? (Nikdo.)

Zdržal sa niekto hlasovania ? (Nikdo.) Ďakujem.

Konštatujem, že i Snemovňa národov návrh schválila.

Konštatujem preto, že Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky súhlasí s Dohovorom o uplatňovaní noriem vzájomnej hospodárskej pomoci, podpísaným v Sofii dňa 21. júna 1974.

Súdružky a súdruhovia poslanci, môžeme pristúpiť k ďalšiemu bodu programu, ktorým je

Vládny návrh, ktorým sa predkladá Federálnemu zhromaždeniu Československej socialistickej republiky na súhlas Dohovor o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu vrátane diplomatických zástupcov, prijatý na 28. zasedaní Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov v New Yorku dňa 14. decembra 1973 (tlač 79)

Vládny návrh odôvodní minister zahraničných vecí Československej socialistickej republiky súdruh Ing. Bohuslav Chňoupek. Prosím, aby sa ujal slova.

Ministr zahraničních věcí ČSSR ing. B. Chňoupek: Vážený súdruh predseda, vážené súdružky poslankyne, vážení súdruhovia poslanci! Zásluhou aktívnej zahraničnej politiky socialistických krajín vznikla vo svete situácia, v ktorej sa stále viac darí silám socializmu a pokroku dosahovať rozhodujúce úspechy v politike uvoľňovania medzinárodného napätia a mierového spolunažívania. Nová situácia sa výrazne prejavila aj na pôde Organizácie Spojených národov. A to aj pri prerokúvaní a schvaľovaní Dohovoru o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám, majúcim medzinárodnú ochranu vrátane diplomatických zástupcov, ktorý vám dnes, vážení súdruhovia poslanci, v mene vlády ČSSR predkladám na vyslovenie súhlasu.

Dôvody svojho odporúčania opieram o tieto závažné fakty:

Už v roku 1970 sa Rada bezpečnosti OSN zaoberala otázkou nedotknuteľnosti a ochrany osôb, ktorým prináleží podľa medzinárodného práva osobitná ochrana. A to najmä potom, keď na pôde OSN v rokoch 1967-1970 došlo k radu útokov na diplomatických predstaviteľov viacerých štátov a rôzne živly sa usilovali vnášať nepokoj do pokojnej a tvorivej práce tohto svetového parlamentu národov.

Pretože ani v ďalšom období sa situácia v tomto smere nezlepšila, dostala sa problematika ochrany osôb požívajúcich diplomatickú imunitu znovu na program, a to v roku 1971 a v roku 1972. Vtedy sa touto otázkou zaoberalo dokonca až Valné zhromaždenie OSN.

Text dohovoru, ktorý dostal názov Dohovor o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám majúcim medzinárodnú ochranu vrátane diplomatických zástupcov prerokoval Právny výbor 28. Valného zhromaždenia OSN. Plenárne zasadanie Valného zhromaždenia OSN Dohovor 14. decembra 1973 prijalo a predložilo na podpis všetkým štátom, teda aj nečlenom OSN. Tento moment stojí za osobitnú zmienku. Bol to totiž prvý prípad, keď sa v medzinárodnom dokumente tohto druhu dosiahla univerzálnosť a upustilo sa od obvyklej diskriminujúcej klauzuly, ktorá až dovtedy vylučovala niektoré štáty z účasti na medzinárodných zmluvách. Dohovor sa tak stal precedentom pre ďalšie zmluvy, ako aj pre medzinárodné konferencie.

Dohovor je prijateľný pre Československú socialistickú republiku, rovnako aj pre ostatné socialistické štáty. Tieto štáty - s výnimkou Rumunskej socialistickej republiky - Dohovor počas tohto roku už aj podpísali. Československo tak urobilo 11. októbra tohto roku.

Dohovor vychádza z jednej zo základných zásad medzinárodného práva, zo zásady nedotknuteľnosti diplomatických a im na roveň postavených osôb. Tento princíp nesie v správaní štátov dva aspekty: prvý - rešpektovať nedotknuteľnosť zmienených osôb, druhý - bez ktorého by sám princíp bol vo svojej podstate neúplný, totiž efektívne zabezpečiť, aby sa táto nedotknuteľnosť neporušovala. Príspevkom je práve Dohovor, ktorý teraz prerokúvame.

Dohovor obsahuje preambulu, 12 meritórnych článkov a 8 článkov obsahujúcich záverečné a iné ustanovenia.

Preambula podčiarkuje význam priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi.

Články 1 a 2 Dohovoru vysvetľujú, ktorých osôb a akých trestných činov sa dohovor týka.

Z hľadiska realizácie Dohovoru je významným článok 3, ktorý určuje prípady, kedy môže zmluvný štát páchateľa trestne stíhať a trestať. Právo určiť svoju jurisdikciu má zmluvný štát v prípadoch, keď trestný čin spáchali na jeho území, alebo keď je páchateľ jeho štátnym príslušníkom, alebo keď osoba, proti ktorej trestný čin spáchali, - plní svoje funkcie v mene tohto štátu. Súčasne však Dohovor priznáva právo určiť jurisdikciu aj zmluvnému štátu, na území ktorého sa pachatel práve nachádza. To však iba v tom prípade, ak tento štát páchateľa nevydá niektorému zo štátov, ktorých sa spáchaný trestný čin bezprostredne dotýka.

Tento článok úzko súvisí s otázkou extradície, o ktorej sa hojne diskutovalo pri prerokúvaní Dohovoru. Je známe, že socialistické štáty pokladajú za optimálne riešenie vydanie páchateľa tomu štátu, na území ktorého trestný čin spáchal, a preto presadzovali takéto riešenie.

Pretože však obligatórna extradícia je pre viaceré štáty - ako ukázali už predchádzajúce rokovania o iných dohovoroch - neprijateľná a pretože hlavným zmyslom Dohovoru je zabezpečiť potrestanie vinníka kdekoľvek, súhlasili socialistické štáty s kompromisným riešením. Podľa neho má každý štát povinnosť alebo vinníka sám potrestať, alebo ho vydať na potrestanie inému štátu, ktorý je na to oprávnený. V tomto zmysle sa teda sformulovali príslušné články Dohovoru (čl. 3, no tiež čl. 6 - ods. 1 a články 7 a 8).

V čl. 8 Dohovor výslovne ustanovuje, že trestné činy, ktoré spadajú pod daný Dohovor, sú trestnými činmi podliehajúcimi vydaniu v prípade, že extradícia ako taká je možná.

Na dôslednej realizácii Dohovoru je nevyhnutná vzájomná spolupráca zmluvných štátov. Článok 4 Dohovoru hovorí o výmene informácií a koordinácii za účelom zabrániť spáchanie takých trestných činov; článok 5 zaväzuje štát, na území ktorého bol trestný čin spáchaný, poskytnúť ostatným zainteresovaným štátom všetky údaje a informácie o trestnom čine a o totožnosti údajného páchateľa. Ustanovenia odseku 1 čl. 6 a článok 11 zabezpečujú informovanie zainteresovaných štátov o opatreniach prijatých na zabezpečenie trestného stíhania alebo vydania páchateľa.

Článok 10 upravuje vzájomné poskytovanie právnej pomoci medzi zmluvnými štátmi v otázkach procesno-právnych, spojených s trestnými činmi, na ktoré sa Dohovor vzťahuje.

Okrem zvyčajných záverečných ustanovení ustanovuje Dohovor v článku 13 ods. 1 obligatórnu jurisdikciu Medzinárodného súdneho dvora pre spory, týkajúca sa výkladu alebo realizácie Dohovoru.

ČSSR - rovnako ako aj ostatné socialistické štáty - neuznáva obligatórnu jurisdikciu, Medzinárodného súdneho dvora. Urobila už pri podpise Dohovoru k tomuto ustanoveniu výhradu a toto ustanovenie ho teda nebude viazať.

Na záver považujem za nutné zdôrazniť okolnosť, že Dohovor je úzko spojený s rezolúciou 28. Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov č. 3166, ktorá konštatuje, že "ustanovenia pripojeného Dohovoru v žiadnom prípade nemôžu byť na újmu tomu, aby národy bojujúce proti kolonializmu, cudziemu panstvu, cudzej okupácii, rasovej diskriminácii a apartheidu realizovali svoje zákonné práva na sebaurčenie a nezávislosť v súlade s cieľom a zásadami Charty OSN a Deklarácie a zásad medzinárodného práva týkajúceho sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou OSN". Toto ustanovenie zaradili do rezolúcie na žiadosť afrických štátov, ktoré tým sledovali, aby sa žiadnym spôsobom nepoprela legalita boja utláčaných národov za ich oslobodenie.