Předseda SN D. Hanes: Ďakujem podpredsedovi Snemovne národov súdruhovi Vedrovi za prednesenie spravodajskej správy.

Súdružky a súdruhovia, Predsedníctvo Snemovne národov navrhuje, aby Snemovňa národov zvolila návrhovú komisiu na prípravu návrhu uznesenia v tomto zložení: Oľga Vacková, predsedníčka Výboru pre sociálnu politiku (predsedníčka komisie) a členovia komisie: Mária Baleszová, Helena Čermáková, Emil Hojnoš, Karel Holub, Vladimír Mařík, Ladislav Pípa a Jozef Polák.

Má niekto z poslancov pripomienku k tomuto návrhu? (Nemá.) Nikto. Nechávam o návrhu hlasovať. Kto súhlasí s návrhom na zloženie návrhovej komisie, nech zdvihne ruku! (Hlasuje se.) Ďakujem.

Je niekto proti? (Nikdo.)

Zdržal sa niekto hlasovania? (Nikdo.)

Konštatujem, že návrh na zloženie návrhovej komisie bol jednomyseľne schválený.

Prosím členov zvolenej návrhovej komisie, aby sa v priebehu obedňajšej prestávky zišli v miestnosti č. 449 na IV. poschodí na prípravu návrhu uznesenia z dnešnej plenárnej schôdze.

Súdružky poslankyne, súdruhovia poslanci, nasleduje rozprava.

Do rozpravy sa písomne prihlásili poslanci: Blažej, Pšenička, Bernášková, Horečná, Huml, Andrejová, Zahradník, Muržic, Mařík, Hartiníková, Šepeľa, Zabová, Kopřiva, Rigo a Burger.

Teraz udeľujem slovo poslancovi Blažejovi, pripraví sa poslanec Pšenička.

Poslanec A. Blažej: Vážený súdruh predseda, vážení hostia, vážené súdružky a súdruhovia, v rámci samostatnej schôdze Snemovne národov riešime tohto roku veľmi aktuálnu problematiku pracovných síl. Pozitívne je, že sa pristupovalo k príprave tejto schôdze snemovne komplexne, že sa neriešia pracovné sily izolovane, ale z pohľadu dlhodobého programu sociálno-ekonomického rozvoja našej spoločnosti.

V Československej socialistickej republike sme dosiahli, ako sa konštatovalo vo vystúpení súdruha ministra Štancľa, vysoký stupeň zamestnanosti, prakticky nie sú voľné zdroje pracovných síl. Využitie práceschopného obyvateľstva v produktívnom veku je u nás 82 %, čo je jedno z najvyšších vo svete. Napriek tomu sa prijal celý rad opatrení, ktoré sú vymoženosťami socialistického štátu, i keď prehlbujú relatívny nedostatok pracovných síl, napr. skrátenie pracovnej doby, predĺženie materskej dovolenky, relatívne nízky dôchodkový vek, predlžuje sa povinná školská dochádzka, zvyšuje sa počet študentov na stredných a vysokých školách.

Nakoľko nie sú disponibilné rezervy pracovné sily prírastky pracovných síl pre 7. päťročnicu budú tvoriť v podstate absolventi škôl.

Preto riešenie základného problému - relatívneho nedostatku pracovných síl na strane jednej a absolútneho prebytku voľných pracovných miest na strane druhej, treba vidieť vo zvyšovaní spoločenskej produktivity práce. V tejto súvislosti stojí v popredí:

- racionálnejšie využívanie pracovných síl,

- zodpovednejšie hospodárenie a rozmiestňovanie pracovných síl,

- efektívnejšie zamestnávanie ľudí,

- dôslednejšie využívanie fondu pracovného času.

V súvislosti s prechodom na intenzifikačné faktory rozvoja našej ekonomiky sa oprávnene zdôrazňuje úspora energie, surovín, materiálov, lepšie využívanie základných fondov, zdôrazňujú sa vedecké metódy organizácie práce a riadenia. Menej venujeme pozornosť veľkému potenciálnemu zdroju pre zvyšovanie kvality a efektívnosti práce - lepšiemu využívaniu kvalifikácie a schopností ľudí, nástrojom, stimulom a motivácii ľudskej tvorivej činnosti a podmienkam optimálnej realizácie pracovnej sily.

Chcem hovoriť hlavne k otázkam výchovy a dlhodobej prípravy kádrov pre zabezpečenie kvality a efektívnosti práce z hľadiska potrieb našej ekonomiky. V ČSSR sme dosiahli vysokú vzdelanostnú úroveň obyvateľstva, vo všetkých vzdelanostných skupinách, v počte vyučených robotníkov, stredoškolských kádrov i vysokoškolsky vzdelaných odborníkov. Teda potenciálne zdroje rastu produktivity práce máme. I keď nevieme objektívne merať efektívnosť využitia kvalifikácie, existujú kritériá, ktoré umožňujú posúdi ť túto otázku.

Keď zvážime, že nedosahujeme požadovanú technickú úroveň našich výrobkov, viac ako dve tretiny má druhý stupeň akosti, majú teda priemernú kvalitu. Dosahujeme nízku konkurenčnú schopnosť výrobkov na zahraničných trhoch, máme nízky stupeň inovačnej aktivity, nedostatočne využívame vedeckotechnický rozvoj, realizačná schopnosť výsledkov výskumu je nízka, nezodpovedá možnostiam ani potrebám našej ekonomiky.

Týchto pár príkladov svedčí o tom, že naše ekonomické výsledky nie sú adekvátne vysokej vzdelanosti úrovne obyvateľstva a dosiahnutej kvalifikačnej štruktúry pracujúcich. Svedčia o nedostatočnom využívaní kvalifikácie v prospech ekonomického rozvoja.

V čom je podstata tohto problému? Uvediem len niektoré príčiny, pretože, žiaľ, časový limit pre diskusný príspevok mi nedovolí detailnejšie analyzovať uvedené otázky.

Dnes o kvalite výroby, efektívnosti technológie, sa začína rozhodovať už v oblasti technickej prípravy výroby, vo vedeckovýskumnej základni, tam by mala byť najvyššia koncentrácia potenciálne najschopnejších, najtvorivejších ľudí. Ako to vypadá v praxi? Z celkového počtu vysokoškolsky vzdelaných odborníkov v národnom hospodárstve pracuje len 12.5 % v tejto oblasti, pričom v iných vyspelých štátoch sa pohybuje toto percento od 32-35 %.

Nízky podiel pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním je vo výskume a vývoji vo výrobnej sfére. V roku 1970 to bolo 20 %, v roku 1980 asi 25 % vysokoškolsky vzdelaných odborníkov z celkového počtu pracovníkov tejto vedeckovýskumnej základne, podiel vedeckých pracovníkov tvorí len 1.5 % na týchto pracoviskách.

V priemyselných rezortoch, v riadiacich a technických funkciách, prevládajú stredne technické kádre. V 70-tych rokoch bolo na úrovni národného hospodárstva 30 % a v priemysle okolo 50 % funkčných miest obsadené pracovníkmi s nižším stupňom vzdelania, i keď je tam predpísané vysokoškolské vzdelanie.

Podobne u robotníkov - v prvej polovici 70-tych rokov 35 % vyučených robotníkov pracovalo v iných odboroch ako sa vyučili. Pritom z absolventov vysokých škôl technických len 60 % nastupuje v odboroch, v ktorých ukončili štúdium. Asi 1/3 nastupuje na miesta, kde nie je predpísaná vysokoškolská kvalifikácia.

U celého radu absolventov vysokých škôl pracovná náplň reprezentuje 30 až 40 % z fondu pracovného času, kedy sa venuje výkonu jednoduchej stereotypnej administratívnej a organizačnej práce, ktorá nevyžaduje vysokoškolské vzdelanie.

Uvedené príklady svedčia o tom, že nevyužívame efektívne vzdelanie, aj keď v praxi nie je možné vždy a všade očakávať, že keď má pracovník požadované vzdelanie, musí dosiahnuť optimálne výsledky. Nemožno stotožňovať kvalifikáciu so vzdelaním. Kvalifikácia je širší pojem a zahrňuje okrem vzdelania aj praktické skúsenosti, osobné vlastnosti a predpoklady pre výkon funkcie.

Vzdelanie a kvalifikácia neplnia len funkciu kultúrno-sociálnu, humanitnú, ale majú aj veľký ekonomický význam. Predstavujú jeden zo základných faktorov intenzívneho rozvoja národného hospodárstva. Stávajú sa aktivizujúcim činiteľom v oblasti zmien v technike, technológii, organizácii i riadení. Stávajú sa dynamizujúcim faktorom rozvoja výrobných síl.

Existuje priama závislosť medzi stupňom vedeckotechnického rozvoja, vzdelaním a kvalifikáciou. Toto sme vždy nerešpektovali. Napr. pri nástupe výpočtovej techniky, pri jej nasadzovaní a využívaní sme zaostávali v dôsledku nedostatku prípravy kádrov. Dnes hovoríme o elektronizácii národného hospodárstva a samostatná schôdza Snemovne ľudu podala komplexný pohľad na túto problematiku; ale aj tu zostáva príprava ľudí na aplikáciu integrovaných obvodov, na aplikáciu mikroprocesorov, a to predovšetkým v strojárstve.

Nemali by sme zopakovať podobnú chybu pri robotike a robotizácii, kde dosiaľ neexistuje žiadny študijný odbor na Vysokých školách technických pre výchovu v tejto oblasti.

Musíme si uvedomiť, že predstih kvalifikácie pred novou technikou je rozhodujúci z hľadiska technickej úrovne výrobkov a inovačnej aktivity vo výrobe. Preceňujeme kvantitatívnu stránku výchovy kádrov na vysokých školách. Neúmerne vysokým smerným číslom a dynamike rastu študentov na technických vysokých školách nestačíme vytvárať adekvátne priestorové, prístrojové ani kádrové predpoklady. Pritom nie je možné za zhoršujúcich sa materiálnych a priestorových podmienok zvyšovať systematicky kvalitu výchovno-vzdelávacieho procesu. Nie je adekvátny priestor pre individuálnu výchovu nadaných a talentovaných študentov, i keď všetci vieme, že 10 priemerných študentov nemôže nahradiť jedného talentovaného, erudovaného absolventa.

Ukazuje sa pritom kvantitatívna nasýtenosť absolventov v niektorých odboroch, a to nielen univerzitných, ale aj v technických odboroch. Rad absolventov vysokých škôl ťažko hľadá zamestnanie adekvátne ich úzkej odbornej špecializácii. Pritom máme nedostatok pracovných síl. Vážne problémy očakávame v rokoch 1982 až 1983, kedy ukončia v jednom roku dva ročníky u odborov, ktoré prešli na 4-ročné štúdium. Túto otázku treba v predstihu riešiť, pretože naša spoločenská prax nie je schopná v niektorých odvetviach efektívne absorbovať veľký počet absolventov vysokých škôl v jednom roku.

Existuje priamy vzťah medzi kvalifikačnou štruktúrou pracovných síl a rastom národného dôchodku. Sociálno-ekonomický rozvoj musí byť v súlade s rozvojom pracovných síl, ich odvetvovou, profesionálnou a kvalifikačnou štruktúrou. Preto sa kladie i v ČSSR taký dôraz na prípravu kvalifikovanej pracovnej sily, ktorá rešpektuje ekonomické aspekty vzdelania a kvalifikácie. Celý projekt novej výchovno-vzdelávacej sústavy vychádza z dlhodobých potrieb rozvoja socialistickej spoločnosti a dotýka sa všetkých stupňov a všetkých foriem vzdelania.

Súlad potreby rozvoja národného hospodárstva s potrebou kvalifikačnej štruktúry vyžaduje cieľovo-programový dlhodobý prístup, presahuje rámec jednej päťročnice a musí mať minimálne 10-ročný predstih. Vzdelanie musí rešpektovať plán reprodukcie pracovných síl, štrukturálne zmeny v národnom hospodárstve, dlhodobý program vedeckotechnického rozvoja, plány reprodukcie základných prostriedkov i medzinárodnú deľbu práce a integračné tendencie v rámci krajín RVHP. Inak dochádza k disproporcii, či už k nedostatku, alebo prebytku určitých kategórií kvalifikácie, alebo k nevyužívaniu vzdelania. Preto vývoj štruktúry zamestnanosti, profesionálnej kvalifikácie, rekvalifikácie ľudí a ich profesionálnej reštrukturalizácie je veľmi závažnou spoločenskou i politickou úlohou.

Kvalitatívne zmeny v obsahu a charaktere práce, ktoré vyvolala vedeckotechnická revolúcia prinášajú novú deľbu práce a zmeny v štruktúre výrobných síl. Výroba sa mení na aplikovanú vedu, odstraňuje sa ťažká fyzická práce. Mení sa úloha a výrobné funkcie robotníka, ktorý kontroluje a riadi technologické procesy. Rastú nároky na kvalifikáciu v prospech inžinierskotechnického vzdelania. Znižuje sa podiel klasických výrobných robotníkov, vznikajú nové robotnícke profesie s vysokoškolským vzdelaním. Vzdelanie prestáva byť kritériom pre sociálno-triednu štruktúru obyvateľstva. Rozhodujúcim kritériom je postavenie a funkcia v materiálnej výrobe a nie vzdelanie.

Prejavuje sa to predovšetkým pri obsluhe náročných agregátov, automatizovaných systémov riadenia technologických procesov. V praxi sú však rozpaky pri zaradení inžiniera do robotníckej kategórie, niekedy je to spoločenská prestíž, inokedy platová otázka. Spravidla sa tieto problémy riešia zaradením príslušného pracovníka do kategórie technicko-hospodárskych pracovníkov, nie sú to však ani hospodárski, ani administratívno-správni pracovníci, ale v skutočnosti robotníci, pretože sa priamo a bezprostredne podieľajú na materiálnej produkcii.

Niektoré robotnícke profesie dostávajú už dnes charakter inžinierskotechnickej práce, kde sa spája inžinierska tvorivá práca s fyzickou prácou a vzniká profesia inžinier-robotník. Túto skutočnosť naliehavo treba premietnuť i v rámci tarifného kvalifikačného katalógu, inak bude trvale tlak na rast technickohospodárskych pracovníkov úmerný technickej vybavenosti závodu. Keď sa to budeme snažiť administratívne obmedzovať, nedosiahneme v tejto oblasti úspech.

Dynamika ekonomického rozvoja a skracovania inovačných cyklov vo výrobe, prudký rozvoj vedy a techniky prináša potrebu permanentného vzdelania v celom produktívnom veku. Dnes nijaký typ školy nemôže pripraviť absolventa pre celý život. Preto sa pristupuje k pomaturitným a postgraduálnym formám štúdia, aby sa mohla zabezpečiť inovácia poznatkov v danom odbore, absolvovať novú špecializáciu, resp. zabezpečiť rekvalifikáciu pracovníkov.

Pojem kvality vzdelania má nový aspekt, má nové dimenzie. Nie je rozhodujúce len množstvo vedomostí, ale praktická hodnota týchto vedomostí. Zvýšený dôraz sa musí klásť na rozvoj tvorivých schopností a osobných vlastností študenta. Správne proporcie medzi vedomosťami, schopnosťami a vlastnosťami absolventa strednej alebo vysokej školy sú mierou obsahovej prestavby, mierou modernizácie štúdia.

Na záver chcem zdôrazniť, že racionálne využívanie ľudského intelektuálneho tvorivého potenciálu, ako najväčšieho bohatstva tejto krajiny, je jediná alternatíva nášho štátu, ktorý má nedostatok surovín. Keď chceme v budúcich rokoch úspešne rozvíjať našu ekonomiku, bude záležať na tom, ako dokážeme efektívne využiť tento potenciálny a nevyčerpateľný zdroj.

Naša mladá generácia má záujem o vzdelanie, naša stredná generácia je ambiciózna a má predpoklady realizovať výsledky vedy a techniky v podmienkach spoločenskej praxe.

Naša staršia generácia má predpoklady sa rekvalifikovať; bez rekvalifikácie nebude môcť úspešne plniť náročné úlohy v nových podmienkach 7. päťročnice. Naša spoločnosť sa musí stať jednou veľkou školou tvorivej práce, školou vedeckých metód riadenia spoločenských a ekonomických procesov. Jedine tak zvládneme prechod z extenzívnych na intenzívne faktory rozvoja ekonomiky, prechod z kvantitatívnych na kvalitatívne stránky rozvoja, prechod z empirizmu na vedecké metódy práce, prechod z prakticizmu na tvorivú činnosť. Jedine tak budeme môcť úspešne budovať rozvinutú socialistickú spoločnosť v podmienkach vedeckotechnickej revolúcie. Ďakujem za pozornosť.

Předseda SN D. Hanes: Ďakujem poslancovi Blažejovi. Slovo má poslanec Pšenička a pripraví sa poslankyňa Bernášková.

Poslanec Z. Pšenička: Vážený soudruhu předsedo, vážené soudružky a soudruzi poslanci, vážení hosté, základní koncepce rozmísťování výrobních kapacit na území Československé socialistické republiky musí vycházet z rozložení přírodního bohatství na našem území, zejména zdrojů surovin, paliva, kvality půdy a vodních zdrojů a dalších objektivně daných faktorů. Musí přitom být respektovány celospolečenské zájmy, takže tvorba této koncepce je především záležitostí centra. Její realizaci však zajišťují územní orgány, zejména krajské a okresní národní výbory.

Ve svém vystoupení bych chtěl na příkladu našeho Západočeského kraje poukázal na některé problémy při rozmísťování výrobních kapacit a jejich vliv na využití pracovních sil.

Po roce 1945, ale zejména po definitivním vítězství lidu v roce 1948, bylo možno začít s řešením územně ekonomických problémů a zabezpečování nezbytných nárůstů výroby v průmyslově zaostalých oblastech kraje. Bylo to řešeno extenzívním způsobem, tj. budováním nových závodů v místech zdrojů pracovních sil a zapojováním nových pracovníků. Vhodné podmínky pro to vytvářela i socializace zemědělství a přísun nových, zejména mladých pracovníků z vnitrozemí. Můžeme se pochlubit řadou nově vybudovaných závodů, např. Škoda Ostrov, Škoda Rotava, Stasis Horní Slavkov, Elitex Kdyně, Plastimat Tachov, Aritma Aš, Karlovarský porcelán Nová Role a řada dalších.